Samozrejme, že som sa hneď ohradil. "Pembroke? To nie je normálny flek, to je rozsudok smrti!" frfľal som. Mal to byť akože vtip, lenže šéf nemá zmysel pre humor. Za všetko môže vianočný žúr, čo poriadalo vedenie (aj keď nechápem, prečo oslavujeme Jeho narodeniny) a každý, čo nemá v hlave slamu, určite videl, že Šéf má na muške tú novú, čo robila diskdžokejku. Predstavila sa ako Železná Lady (originalitou teda nevynikala), a poviem vám, tá by urapovala aj koňa. Pre mňa bola iskierku pristará - už tá trvalá! - ale chápete, po dvanástich čiernych trinástkach Smädného Ďasa som sa akosi prestal kontrolovať a už to frčí, už trepem capiny a navádzam ju na Prvotný Hriech, šéfovi šľahajú z očí blesky a ani som sa nespamätal, už som prevelený do Pembroke.
Nebyť Kvóty, nebolo by to až také strašné, lenže Šéf sa neobťažuje prispôsobiť ju podmienkam! Toľko a toľko duší, želáme vám príjemnú prácu a že Pembroke v porovnaní s M25 je sto a jedna, o tom ani pol slova. Na M2 som bol predtým, veď viete, diaľnica z letiska Heathrow po Gatwick. Tam sa duše len tak sypali, fakt. Štipku hmly, kvapku poľadovice, popresúvané dopravné značenie - a je tu toľko smrteľných nehôd, že ich nemáte kam dávať.
A skvelí kolegovia! Kamoš Nick z vedľajšej štácie bol čert ako vyšitý, vážne. Ten teda vedel vyhecovať šoférov, tomu sa hovorí profesionálna robota! Tak sme sa tam narehotali, že až. Kvóta sa plnila skoro sama - a naraz, tu ho máš: Pembroke. Pekný rozdiel, len čo je pravda.
Dovolil som si naznačiť Šéfovi, že do Pembroke nepáchne ani noha, no šéf tajuplne zadudral: "Neboj sa, o chvíľu vyjde nový sprievodca." Akoby to s tým malo niečo spoločné.
Pre začiatok to nebolo až také hrozné. Mňa teda čertoviny učiť nikto nemusí, nedostal som bobríka Zlomyseľnosti pre nič za nič. Netrvalo dlho a objavil som celkom dobré miestečká a celé dni som sa premával od Stack Rocks po Lydstep, či by sa tam pre mňa niečo nenašlo. Najväčšie nádeje som vkladal do armádnej výcvikovej strelnice, ale Šéf mi to zatrhol. Tá vraj patrí pod Oddelenie vojenských úmrtí a nikto nikomu do revíru liezť nebude. Nakoniec to bola riadna makačka, to vám poviem. Celé hodiny - voľakde i dlhšie - som drvil a zvetrával vrcholky útesov, uvoľňoval kamene a pílil rozpadnuté bloky skoro napoly. Pokúšanie tiež dosť vyčerpáva, viete, také to ponevieranie sa a ševelenie: "Jasné, že vylezieš Ghost Train, tá klasifikácia je prehnaná. Predstav si chalanov, akí budú hotoví! Alebo žeby taký.... Boss Hogg? Zmákneš ho s prstom v nose. Mad Death? Stavím sa, že ten čok odtiaľ stopercentne nevypadne a frajerka bude namäkko..." Toľko driny a Kvôtu som stíhal len o chlp. Najväčšie svinstvo je tá slobodná vôľa. Môžete ich hecovať a sugerovať im koľko chcete, ale keď sa vedia istiť, máte smolu. Nebyť jedného lezca, čo sa v prvom štvrťroku zadusil v krčme zabehnutou cereálnou tyčinkou, Kvótu by som ani nebol splnil - keď ma niekto niekedy dostal z kaše, tak on.
Nečudo, že som bol vtedy úplne zúfalý: Dva týždne do odovzdávania výkazov, mi ešte stále chýbala jedna duša. Vtedy som ho zbadal. Celkom sám sa potuloval po vrchole Huntsman´s Leap. Taký fiťfiriť, meter šesťdesiatpäť, hneď som si pomyslel, že to sotva bude bohvieaký borec. Vzápätí som dostal čertovský nápad a kým by belzebub stihol myknúť chvostom, zjavil som sa pred ním v celej paráde: Rohy, kopytá a všetko to ostatné.
Nevyzeral, že by ho to prekvapilo, povedal akurát "Ancikrista tvojho!", čo ma sklamalo a okrem toho, je to staré klišé. Okamžite som mu začal recitovať diablovo pokušenie,len som ho trošku zaktualizoval:

Čau, mladý, počuj, tiež som skalkár,
dobre sa vyznám v miestnych pálkach.
Zdá sa, že ty tiež liepať sa vieš,
no Minotaura nezmákneš!
Ak hej, frend zlatý dostaneš.
Stav svoju dušu! Tak čo, chceš?

Mladý na to:
Som Johny, starký, ja ťa zdravím.
Sólolezba ma strašne baví.
Jasné, že chcem, to bez rečí,
no oľutuješ tento čin.
Ťažko tu niečo poriešiš.
Som z miestych borcov najlepší.

To sa môže stať len mne, naďabiť akurát na recesistu, čo ešte k tomu pozná tú pesničku Charlieho Danielsa a jemným hláskom mi ju odspieva: Najsladšie má predsa znieť diablova vábnička! Ten sopliak bol taký čertovsky drzý, že som sa unúval s celou procedúrou s hromami a bleskami, nech si nemyslí. Keď sa dym rozptýlil, stáli sme pod Minotaurom. Na výber cesty som bol hrdý, viem totiž o tom dĺĺĺhočiznom načahováku asi v polovici a pri jeho výške to v žiadnom prípade nemohol dočiahnuť. Šiel som prvý a musím povedať, že som to aj celkom pekne vyliezol, urobil som diabolsky dlhý prečah - pomohlo mi čertovo kopýtko - a potom som sa pohodlne usalašil a čakal, kedy ten chriašteľ zletí Verte či nie, on nezletel! Ide mu to rýchlo, už je za nástupovou špárou, prichádza ku kľúčovému prečahu a... spraví dynamo. Normálne skočí do širokej diery a dolezie na vrchol, ani sa nezadýcha.
Som už celkom seriózne nasraný, ale on ešte neskončil! Vybral sa k Souls, k Dušiam! A kým poviete tristo diablov hrmených, hop-hop a už je v polovici a nemá ani toľko slušnosti, aby spadol. Na Duše nemám, jedine, že by som si tam dal nit alebo sa nenápadne pridržal skoby, a asi by som to ani tak nevyliezol. Ten sopliak vyhral.
Nebudem sa už ďalej šíriť o priznávaní porážky a vydávaní ceny - kto už rád prehráva? Stačí povedať, že chalan má zlatého frenda a ja oštaru - šéfovi sa asi nebude páčiť, keď to zistí. A že to zistí, je jasné. Bude dosť ťažké obhájiť výdavky ako: "Frend zlatý, veľkosť 4, účel - preteky."
Myslel som si, že Pembroke bol zlý džob, ale s týmto sa to nedá porovnať - toto je fakt pekelná diera. Konkrétne sú to Smolná, Sírová a Pekelná diera a treba hádzať lopatou, aby sa teplota udržiavala na 100°C. Dúfam, že toho mladého ešte niekedy stretnem. Mám preňho jednu horúcu špecialitku. Ale pri jeho lezeckých grifoch by sa možno vyšplhal aj odtiaľto... má z pekla šťastie, chalanisko.

Moira Viggers
High 170, január 1997, jedna z víťazných poviedok "súťaže v písaní 1996" časopisu High, poriadanej v rámci Medzinárodného festivalu horolezeckej literatúry. Preložila Jana Plulíková