Galéria z Rocklands

Je za nami štvrtý týždeň. Kopec prelezov ešte viac pokusov, ale aj keď máme pred sebou ešte 2 týždne, už teraz vieme, že, pre nás, reálny potenciál oblasti nemáme šancu vyčerpať. To ma núti zamýšľať sa nad tým, ako by sa dali tieto výjazdy zefektívniť, aby aj telo bolo zničené, aj duša na mieste.

  
Tomaso, Hole in One 7C+. / Katka, Pinotage 7B+. / Tomaso a steak.

Na okraji rôznych diskusií znejú teórie o tom, kam sa môže a nemôže človek dostať bez systematického tréningu. Z jedného pohľadu sú opodstatnené, a to v tom, že každý máme hranicu, po ktorú sa vieme dostať a občasné úspechy za touto hranicou sú len výstrely na slepo. Každý sa dostaneme do bodu, odkiaľ pokiaľ nespravíme niečo radikálne so svojou lezeckou životosprávou budeme večne len stagnovať.

Z pohľadu úplne iného je polemika o tom kde je to pomyselné beztréningové maximum úplne irelevantná. Ja môžem mať maximum tu, niekto iný úplne inde. Je to vec tak individuálna, že pri hlbšom zamyslení sa, sa vlastne maximum stanoviť ani nedá. Dám sa za príklad. Po roku a pol pomerne intenzívneho bouldrovania na skalách som sa dostal na stupeň 8A. Skúšam aj ťažšie veci a miestami som naozaj na hranici toho aby som ich vyliezol, ale vždy tam niečo chýba. Ak sa aj niečo podarí, neurobí to zo mňa 8A+kového, alebo 8Bčkového lezca, nie je to proste pre mňa hladina v ktorej by som vedel plávať. Zatiaľ je to len taká snaha o neutopenie sa. Ani 8Ačka zatiaľ nie sú pre mňa samozrejmosť, ale tie sa pomaly množia a nemusím obletieť pol sveta aby som našiel to jediné čo mi sadne. Po roku a pol to začalo byť pomerne frustrujúce, že aj napriek tomu koľko času trávim bouldrovaním na skalách sa čísla nikam výrazne nepohli. Keď sa však na to pozerám spätne, zisťujem, že čísla sa pohli pomerne výrazne. Akurát nie tam kde som to očakával a túžil. Moje maximum síce momentálne stagnuje, ale za posledný rok a pol som skočil o stupeň, až stupeň a pol vo svojej spodnej hranici. Tam kde som sa kedysi trápil, teraz sa rozliezam. 7B+ká a 7Céčka, v ktorých som sa ešte minulý rok pomerne intenzívne trápil, teraz idú veľa krát na jeden, dva, tri pokusy. Zase, nie všetky, ale už sa množia. Udomácňujem sa na skalách. Po skoro 20 rokoch popoliezania sa konečne rozliezam, začínam cítiť skalu a jednotlivé pohyby oveľa prirodzenejšie.

Okay, budem brázdiť po skalných svetových oblastiach ešte rok, dva možno viac, ale predpokladám, že  skôr by som dobehol svojou spodnou hranicou svoju vrchnú ako sa posunul niekde ďalej. „To si ten Tomaso robí srandu, nie?“ Znie to trošku úpalovo, ja viem, ale to len preto, že každý kto si to teraz prečítal, operuje a zliepa iba z tých útržkov informácií, ktoré o mne má, plus do toho zapojí vlastné skúsenosti. Dávam sa v tejto úvahe za príklad, lebo je to téma, ktorá ma v mojom lezeckom živote momentálne najviac trápi a na sebe ju mám najviac odpozorovanú. Preto viem, že aj keď mi z viacerých strán padajú komplimenty a povzbudenia, že: „Veď si na to dosť silný“ a „Lezieš pod svoje možnosti“, ja viem svoje. Už dlhšie mám podozrenie, ktoré je každým dňom a každým zanalyzovaným  lezeckým neúspechom silnejšie, že to u mňa nie je až taká otázka sily.

 
Katka, Pinotage 7B+. / Nela, skok.

Alebo inak. Všetko je otázka sily. Väčšina nedostatkov sa dá silou vykompenzovať. Problém je, že keby som mal vykompenzovať silou svoje veľké dva nedostatky, nie som si istý, či by to moje telo zvládlo. Váha je prvým, aj keď povedzme si pravdu, silou odstrániteľným nedostatkom. Je kopec dobrých lezcov ťažších odo mňa, ale samozrejme aj silnejších. Váha sa teda dá prekonať silou, aj keď tí čo majú podobný somatotyp ako ja, vedia, že je to dosť začarovaný kruh. So silou narastá váha, musí teda ďalej rásť aj sila a tak stále dookola a ekvilibrium snáď nikdy. S váhou to je teda jasné: zracionalizovať stravu a posilniť telo a hlavne prsty nech mi vládzu niesť tú ťažkú riť.

Druhý nedostatok, je lezecky neakceptovateľný a silu veľa krát len ťažko, ak vôbec,  suplovateľný. Hovorím o ohybnosti. Ja ako člen, ak nie rovno predseda klubu tvrdých chlapov, horko a mrzko hreším v každej kolmej stienke, kde nie sila, ale ohybnosť v panvovej oblasti vytvára reálnu obťažnosť. Nakloňte tú stienku o takých 45° hociktorým smerom a môžeme sa baviť o sile v jedom prípade a o priľnavosti lezečiek v druhom, ale pri kolmine môžem mať silu jak kamión a prísavky na nohách jak gekon a aj tak ma riť vytiahne od skaly tak ďaleko, že keby som aj nejakú lištu náhodou podržal, celá zemeguľa sa pohne, lebo museli nachvíľu prestať platiť fyzikálne zákony.

Aby som sa ale vrátil na pôvodnú všeobecnú rovinu, použiteľnú a odporúčanú k zamysleniu sa pred tým ako stlačím enter a ublížim sebe alebo niekomu inému. Pri vlastnej intrareflexii a samozrejme lenivosti som prišiel na to, že sa možno nemusím zavesiť na campus vedľa tých terminátorov vo Vertigu. Že mi možno stačí aby som si na 3-4 mesiace dal kalóriový senzor s trestacím elektoršokom na chladničku a postrážil si váhu a 3x denne strečoval pod dozorom nejakého ruského trénera baletu na dôchodku a kopec z ťažkých bouldrov, čo som mal možnosť za posledný rok, dva skúsiť by pustilo bez jediného zhybu mimo samotného popoliezania. Neviem, čo robia iný lezci na to aby prekonali svoj beztréningový vrchol, svoje „pohodlné maximum“ a moc ma to ani nezaujíma, lebo sa snažím tráviť čas skôr analýzou svojich chýb ako polemizovaním o tréningových metódach niekoho iného.

Podľa tejto analýzy sa teda aj uberá môj výber oblastí a bouldrov. Kým som tvrdý jak jak štolverk a ťažký jak náklaďák, musím si vyberaž veci čo mi sadnú. Ideálne položené stienky s madlami po lakeť blízko pri sebe ohodnotené podľa možností aspoň za 8A. Uznávam, takých je dosť málo, ale ani keď sú tie stienky položené opačným smerom, nerobí i to až taký problém. A navyše občas ani nemusia byť tie madlá až tak blízko pri sebe. A tento týždeň som mal šťastie presne na také.

Hneď pondelok začal celkom sľubne a nie len pre mňa. Rasťo ohlásil prelezovú polovicu výjazdu a začal si pomaly zatvárať projekty. Prvým bola Caroline 7C+, v ktorej nás Katka už dávnejšie poriadne nasrala. Rasťo bol po dvoch rest dayoch plný síl a tak sa tým plynulo prešiel. Ja som pôvodne po 3 dňoch lezenia plánoval rest day, ale pri návšteve nového previsnutého sektora Cedar Rouge mi to nedalo a rýchlo som prehopkal nejaké 7céčko. Katke s Rasťom stropy moc nevoňali a po letmom zoznámení sa s Leopard´s cave 8A+ sme sa opäť presúvali. Ja som predsa len na pílu moc netlačil, bol to Katkin a Rasťov lezecký deň. Cestou do ďalšieho sektora sme sa zastavili ešte pozrieť úvodný skost Cedar Rouge – Green Mamba 8A+ a preliezť si jej traverzovú súčasť Black spider 7B. Odtiaľ sme cestou k autu stihli ešte zapadajúcim slnkom zaliateho „nosorožca“, kde sme sa ponaťahovali v impozantnej rovnomennej línii The rhino 7B+.

Na druhý deň sa už rest dayu nedalo vyhnúť a nikto sa mu moc ani nebránil. Oddýchnutý a s čiastočne obnovenou kožou sme sa v stredu vybrali do ďalšieho nového sektora, Roadcrew, domova známej Amandly 8B+ z dielne Freda Nicolea. Lezeckú stratégiu na tento deň som si nastavil ako údernú. Rýchly rozlez v 7B When the day breaks a potom hneď do niečoho ťažkého kým ešte vládzem. Røyksopp 8A vyzaral ako môj štýl. Nástup aj prvých pár krokov cez dvojprstové dierky a z tých skok na celé rozpätie do pozitívnej lišty na hrane. Začalo to beznádejne, postupne sa ale lišta stále približovala až sa mi ju nakoniec občas podarilo podržať. To už ale na ňu pražilo dobrú hodinku slnko a pre ďalší silový krok už vôbec nebrala a šmýkala. Nevadí, mám ďalší projekt.

Na radu sa dostala fantastická vysoká línia Tomorrow I´ll be gone 7C. Mňa priťahovala už len kvôli pozoruhodnej  výške expozícii. Po pár neúspešných nástupoch som však pochopil, že som sa dostal do boulru, ktorý ma kruto trestá za zanedbaný strečing v detstve. Oblé lišty boli pre mňa nedržateľné a slnečná orientácia celého bouldru mi tiež vôbec nepomáhala. Smutne skladám zbrane. V kolmej stienke po lištách ale zacítila príležitosť Katka a hoci tá stienka bola poriadne vysoká, rozhodla sa tento fakt pre zatiaľ ignorovať. Aj pre Katku to bol ale proces ako sa patrí. Bolo treba bojovať o každý chyt, každý stup si bolo treba svedomito vybrať a precízne na ňom postaviť. Po vyšperkovaní programu sa Katke nakoniec podarilo prebiť najťažšie miesto a už ju od vrcholu delilo iba pár metrov delikátneho dolezu. Výška a strach našťastie doliehali viac na chytačov ako na Katku a tak mal tento príbeh šťastný a úspešný koniec. Katka mohla byť na seba o to viac hrdá, že opäť vyliezla boulder kde sme sa ja ani Rasťo moc nechytali. S Rasťom sme si medzi skúšaním vysokej stienky vyliezli Ulan Bator 7B+ a potom dali pár platonických pokusov do silových 7C+iek a 8Ačok v miestnej vlhkej jaskyni. Toto kole teda vyhrala Katka.

Vo štvrtok sme sa zobudili do šedého rána a nad priesmykom sa vznášali zlovestné dažďové mraky. Predpoveď ale hlásila zrážky až na piatok a tak sme nebojácne vyrazili opäť do skál. V sektore Fileds of joy sa nám na prvý pohľad zapáčilo. Veľké balvany a koncentrácia stredne ťažkých bouldrov, dávala názvu tohto sektoru pravý význam. Hoci sa prvý ťažší boulder nezadaril, hneď v druhom sme s Katkou napravili náladu. Previsnutá exponovaná línia Macho King 7C+ pustila druhým pokusom, Katkupo niekoľkých ďalších pokusoch a hrozivých pádoch. Rasťo si urobil náladu onsajtom Barracuda rail 7B a potom sa pustil do stropového tréningu v Dirty lies 7A+. Ja som sa zavesil vedľa neho do dlhočizného stropu No late tenders 7C+ a keď to na pár pokusov pustilo doliezol som sa ešte v Soul train 7B+. To už síce bolo za hustého za dažďa, ale v strope to až tak nevadilo. O to nepríjemnejší a vlhkejší by bol ale návrat k autu, nebyť kvalitného sponzorského oblečenia od Adidasu.

V narodeninovú sobotu som dostával darčeky hneď od rána. Vybral som si Sassies ako sektor dňa a Shosholozu 8A+ ako hlavný darček. Hoci pokusy v Shosholoze neboli úplne márne, musel som sa nakoniec uspokojiť iba s menšími darčekmi ako Pinotage 7B+ aj so 7C+ sit startom a onsajty stropového Un petit Hueco dans Rocklands 7B+ a An Amal roof 7C. Rasťo sa rozhodol dať si druhý rest day a Katka aj keď skúšala obe spomínané 7B+ká, bohužiaľ neúspešne, najviac som sa teda zničil ja a tak večerný darček v podobe 1,65kg steaku, cheese cakeu a miestneho cabernet sauvignon bol zaslúžený a takmer pokryl denný výdaj energie.

Ja som sa v nedeľu rozhodol tráviť večeru z predchádzajúceho dňa a tak nastal čas na Katkin a Rasťov projekt. Katka si už konečne chcela uzavrieť nočnú moru s už veľakrát opakovaným názvom, Who the Fuck is Minki? 7C a Rasťo svoj zlý sen Gliding through the waves like dolphins 8A. Prvá sa do svojho projektu zakusla Katka ale doobedné pokusy nemali príchuť úspechu. Kým Katka oddychovala a uspávala Nelu, vyrazili sme s Rasťom pod „delfínov“. Hneď prvé pokusy vyzerali nádejne. Po hodine pokusovania však prelez nepadol. Pozitívne ale je, že software už je jasný a vyladený a Rasťovi už snáď bude stačiť jedna návšteva začerstva. Cestou ku Katke sme sa zastavili ešte pod miestnym dynamickým skvostom od Nalle Hukkataivala, Hole in one 7C+. Chvíľu sme to obzerali a Rasťo začal rýpať, nech si to skúsim. Lezečky som pod „delfínov“ so sebou nebral, nech to reku skúsim len tak v Adidasoch. Pár platonických odrazov, zopár nádejných skokov do obliny na okraji veľkej diery a potom prišiel jeden skok, ktorý ma vyniesol vyššie ako všetky dovtedajšie. Zrazu sa hojdám v madle a z hrdla sa mi derie výkrik radosti. Ľahký dolez už aj prekampusujem a tak je na svete možno prvý teniskový prelez Hole in one. Rest day ako vyšitýa len potvrdil frázu: „Ukážte mi madlá, ukážem vám silu...“

Katka sa nakoniec bude musieť pre WTF is Minki? ešte raz vrátiť, rovnako aj Rasťo pre „delfínov“. Večer ale dorazila moravská squadra na čele s Adamom Ondrom a tak je vysoko pravdepodobné, že v ďalších článkoch sa začnú objavovať závratné čísla a svetové výkony...

Tomaso Greksák