Už dlho pred Vianocami som mala jeden plán: Prežiť ich v kľude a bez stresu, ale čo bolo hlavné, nepribrať vianočné kilečká. Ale ako to dosiahnuť, keď som taká maškrtná a zjem čo vidím? Najlepšie je asi niekde zmiznúť. Na skaly, kde inde. Lenže v zime je zima všade a veľa alternatív oblastí s dobrým (hlavne rýchlym) prístupom v Európe nie je. Do úvahy pripadá akurát El Chorro, Sperlonga, Mallorca a iné destinácie. Neskoro sme sa rozhýbali a pomerne lacné letenky do Malagy sme nestihli. Na Mallorke treba ževraj auto... . Už som to videla neúspešne a postupne sa som sa zmierila s častými návštevami Cafe Steny. Lenže Jurko hľadal letenky ako včela, a tak sa stalo, že som 26. 12. 2004 po prvýkrát sadla do lietadla do Ríma. Hurá do Sperlongy. Cesta z Ríma do Sperlongy bola vcelku dosť komplikovaná, no trochu stresu a nervov a už rozbaľujeme stan na pláži pri Grotta dell´Aeronauta.
Namotivovaní z troch týždňov v posilovni sme si mysleli, že to pôjde samo. Išlo to teda všeliako, no málokedy samo. Ale to vôbec nevadí, hovorila som si. Prišli sme si predsa zaliezť. Slnko svietilo, voda lákala (aj zlákala), no čo viac sme si mohli priať.
Ľahšie línie v jaskyni padali jedna za druhou, no tie ťažšie nie a nie. Jedného dňa prišla rodinka z Brna. Ako blesk z jasného neba, synátor prišiel a vyliezol všetko, do čoho nastúpil. 8c, 8b+, 8a+ ... . Depresia vstúpila do našich kruhov. Ako je toto možné? Taký mladý a tak lezie! Hovorím o Adamovi Ondrovi, aby vedeli aj nezainteresovaní. Jurkovi prišla sms: „Tak ako? Už si vyliezol to 8c čo lezú deti?“.
Nie, nevyliezol, v depresii sa liezť nedá. AJ keď veľa nechýbalo. Ja som tiež chcela aspoň niečo vyliezť, ale telu akoby sa celé dva týždne nechcelo zabrať. Čím viac sa blížil čas odchodu, tým viac sa liezlo lepšie. A tak sa stalo, že som predposledný deň vyliezla všetky cesty, ktoré dovtedy odolávali. Jurko celý rád, že „už zajtra“ ideme domov, poprechádzal sa v 8c. Pekná bodka na záver.
V Sperlonge sme strávili dva týždne. Nechali sme stopy v piesku na pláži, pozbierali mušle, pozreli sme si neodolateľný Neapol, ktorý vôbec nebol až taký neodolateľný, dali sme si pizzu a capuccino, vyliezli sme aspoň niečo a mohli sme sa vrátiť domov do zimy.

Nakoniec sa nám podarilo vyliezť:
Katka – 7c/8a a 4x 7b+/7c plus iné cesty,
Jurko – 8c, 8a+, 8a+, 8a OS, 8a OS a iné.

A ešte niekoľko info na záver:
Lezenie – najlepšie je asi v Grotte, najviac ciest je asi 6b – 6c – 7a, nejaké 8a – 8a+ (skoro v každom je treba riešiť nezmyselný krok, väčšinou na záver). Ak vás Grotta omrzí (čo sa môže stať, lebo sú to cesty dosť podobné), tak pohladajte iné sektory, je ich tam v celku dosť (väčšinou ľahké lezenie), ale na to je už treba auto.
Zábava – ak nie ste autom, tak v podstate slabá. Prechádzať sa po pláži vás o chvíľu prejde. Do Gaety to bolo pešo tak 30min, do kempu „Da Guido“ s barom a obchodíkom, kde to trochu žilo v podstate tiež 30min. Cez Vianoce a Silvestra tu je hoch sezóna pre lezcov.
Ubytovanie – Nemci bývali u Guida a na pláži pri Grotte sa to hemžilo Poliakmi, pretože im vyšiel v časopise článok ako je tam super a že tam treba ísť. Voda je po ruke, more a skaly tiež. Zatiaľ sa dalo spať v stane, no som zvedavá ako sa to vyvinie po tohtoročnej invázii Poliakov, ktorí si z toho skutočne urobili kemp.
Doprava – Buď autom (cca. 1200km z Bratislavy), alebo lietadlom do Ríma (1,5hod.). Z letiska Fiumiccino ide každú pol hodinu vlak na hlavnú železničnú stanicu, no prichystajte si 10 Euro. Z hlavnej železničnej stanice Termini vlakom do Fondi. Vlak ide tak každú hodinu a stojí 5 Euro. Odtiaľ ide bus (1 Euro) do Sperlongy a odtiaľ bus do Gaety, z ktorého treba vystúpiť asi tak 3km pred Gaetou. Vcelku zábavné a komplikované. Iný, ale asi rovnaký spôsob: Vlakom z Ríma až do Formie, odtiaľ autobusom do Gaety a ďaľším busom do Sperlongy, vystúpiť asi po 3 km pri takých prícestných parkoviskách. Nacestujete sa celkom dosť (to všetko s 20 kg na chrbte).

Katka Čintalová