Konečne sa nám podarilo zohnať a nerozbiť „fáro“ a tak sme sa rozhodli, že vypadneme niekam liezť. Laďo (Ladislav Šoltés), Pišta (Štefan Nižník), Matúš (Matúš Rodák) a ja Jeňo (Ján Burák) sme rýchlo, ako sa len dalo, naškrabali nejaké peniažky, spakovali niekoľko málo vecičiek, aby naša fabka len málinko čuchala zásterkami asfalt, a už sme frčali on the route.

Jeňo v ceste Fuego, 8b.

V Nitre sa nejakému šikovnému skarabeovi podarilo vyložiť tony kvalitne odležanej žumpy rovno na cestu v strede križovatky. Bolo vcelku zaujímavé sledovať reakcie osádok na priľahlých parkoviskách, ako vybiehajú z áut v predklone a so zvláštnym výrazom v tvári ako kapor čerstvo vytiahnutý z vody. A nezaprší a nezaprší, a k tomu všetkému v Blave nie je jediná benzínka s vapkou. No čo už taký čas... My sme si k týmto humorným situáciám rozbalili makový závin a nejaké to pitivo. Neviem či sa cez hranicu dá vždy prejsť tak rýchlo a promptne, alebo to bolo spôsobené, že ani tí najzdat! nejší greenhorni nevydržali pri aute dlhšie ako 20 sekúnd, no fotky v pase sme ešte nestihli ukázať a colník náhlivo ukazoval na otvorenú rampu. Ak nerátam dvojhodinové blúdenie po viedenských predmestiach, po približne 16 hodinovej ceste autom z Košíc sme v noci konečne dorazili do lezeckej oblasti Talianska pri severnom brehu jazera Lago di Garda. Privítal nás parádny lejačik pripomínajúci daždivé obdobie na Slovensku, akurát meškal nejakých 900 kilometrov. Prestalo liať a rozbalili sme to inflagrante na najbližšom mini parkovisku. Už som sa začal báť, že si trenirkovské počko neužijeme ani tu. Ráno nás však privítalo usmievavé del sole a my sme to zapichli rovno do oblasti Massone.
Moje predstavy o tejto climb-area sa zhodovali s realitou, ktorá teraz v plnej paráde prebiehala priamo predo mnou. Prvý deň v Massone sa niesol v duchu oťukávania so skalou a prostredím. Prirodzený rešpekt pred nepoznaným nás držal pri zemi. V pohodovej atmosfére sa nám v ten deň podarilo preliezť niektoré miestne problémiky ako Gelateria tarifa (6a+), Spektrum (6b+), Easy rider (6c), The Miror (6c), Mirta del pineto (7a+) a veľa iných. Podvečer sme odchádzali z Massone trochu skôr, aby sme našli fleka pre náš portable night-camp. Zajedli sme, zapili, zakecali a šup do hajan. V noci znovu zalialo.
Druhý deň v Massone začíname štandardne rozlezmi a postupne pritvrdzujeme. Stále však máme zadky pri zemi a tak je zatiaľ v globále všetko v pohode. Preliezame cesty Aladin (7a), Red point (7a+) a iné. Po dvoch dňoch lezenia sa však u niektorých z nás začali prejavovať prvé príznaky lezeckého nadšenia. Prsty začali byť mierne stuhnuté ako kolíky. Naberali objem a vo vreckách bolo zrazu pritesno.
Oddychový deň prišiel práve vhod. Ani jeden z nás nemal absolútne chuť tráviť oddychový čas fotením na skale a tak sme plážovali na brehu jazera. Celkom pekná podívaná. Tak takto si predstavujem „veget“. Konečne teplo, voda, opálené dievčatá....no, radšej pokračujme. Pochodili sme pobrežné mestečko Riva del Garda a známe Arco, obdivujúc pri tom miestnu uličkovskú kultúru. Samozrejme sme tiež navštívili slávnu umelú stenu súťaže Rock Master. Tu sme boli svedkami nemiestneho žartu holky, ktorá svojho lezúceho partnera po páde z výšky tretieho-štvrtého poschodia takmer posadila na stoličku pod stenou. To bol skvelý zážitok pre náš, aj tak dosť chabý morál. S hlbokým zážitkom a slnkom unavený sme na mieste táborenia čakali na príchod noci. Večerné diskusie pri varení boli, skutočne výnimočne, periodicky každý večer sprevádzané akustickými signálmi zjavne unaveného tráviaceho traktu, nemenovaného člena našej posádky. Dnešný večer však tieto ! árie mali trochu iný náboj a tak sa citlivejší Laďo rozhodol naše štvormiestne teepee opustiť. Pohoda troch v štvormiestnom stane sa nedá opísať a pohoda štvrtého na čerstvom vzduchu asi tiež.
Štvrtý deň sme liezli blízko nášho miesta táborenia v oblasti pri mestečku Nago. Myslím, že to bola jedna z prvých miestnych lezeckých oblastí a tomu zodpovedal aj charakter skaly a ciest. Nešlo o nekonečné previsy, ale skôr položené a mierne naklonené lištové problémy. Na naše prekvapenie tu bolo ešte viac ľudí ako v Massone. Pobehali sme všetky sektory a každý si vybral podľa chuti. Ja som chcel skúsiť konečne niečo ťažšie a zaujal ma názov lištového problému Good morning (7c+). Hneď zo začiatku som vedel, že priliehavejší názov by bol Good evening. Takmer celý deň som strávil v jednom jeho blbom skladacom kroku, cez bočákovú lištu, kým som ho na druhý ostrý pokus dal. Išlo ma zo seba poraziť. Za tento deň sa nám podarilo ešte preliezť Panorama (6b+), Il panettiere (6c+) OS, Never more (6c+) a veľa iných pekných línií. Po každom dni sme sa tešili na naše večerné vykecávky vonku pri varení a potom v stane. Pripomínali mi, nenávratné, f! ilmové stretnutia rady starších indiánov. Už chýbala len dýmka míru.
Po Nagu sme sa rozhodli opäť liezť v Massone. Po úvodných dňoch, fajn rozlezení a motivovaný, sme trochu pritvrdili a pustili sa do náročnejších problémov. Názov bol opäť jedným z dôvodov prečo som sa pustil do problému El Diablo (8a+). Až na jeden krok som mal všetky spravené pomerne rýchlo. Ten mi však zostal visieť až do večera a tak som to nechal na neskôr. Po tomto druhom dvojdňovom sete lezenia už prsty niektorých chalanov nepoznali majiteľa. Ráno som si medzi prsty mohol naťahať plachty a ovievať sa počas oddychu na pláži.
Oddychový, deň sme aj naštartovali na pláži. Veď bolo treba zo seba zmyť bordel včerajška. Medzi množstvom prítulných kačíc nás Pišta presviedčal o vodotesnosti jeho skvelých hodiniek, ktoré v ten deň ukazovali čas naposledy. Pišta, už aj tak dostatočne dezorientovaný jeho myšlienkami o zmene času, bol teraz úplne stratený. Dnes sme navštívili aj obchodné centrum, kde sme na naše prekvapenie zistili pomerne nízku cenu niektorých potravín. Nasledovala lavičková beer-blues party v lone talianskych uličiek, sprevádzaná výraznou časovo-priestorovou dezorientáciou blúdenia abstinenta Pištu. Večerné vyváranie obohatené o lacné špeciality nenechali nikoho na pochybách, že árie budú pokračovať.
Nasledujúci deň na skalách v Massone bol skutočne boj. Dolaďovali sme kroky a psyché vo vybraných problémoch. Ani dnes som si však nedokázal poradiť z krokom v diablovi a tak som sa, aj kvôli prstom, rozhodol vzdať. Odchádzalo sa mi z pod steny veľmi ťažko, no verím, že sa naše cesty ešte skrížia. Aj napriek miernej demotivácii z neúspechu som v ten istý deň naliezol do práve nacvakanej vytrvalostnej cesty Fuego (8b). Pre moje ubolené prsty to bola celkom pohoda, no odchádzal som na morále. Prekrokoval som spodnú časť cesty a zbytok dňa som radšej len zľahka doliezal a kade-tade zháňal solídny morál. Laďo dnes flešoval jednu líniu za druhou. Flešol Tullio e l´amore (6a+), Fra fra (6b) a konečne sa mu, po tretej návšteve Arca, podarilo preliezť vytrvalostnú cestu s kľúčovým miestom po stiskoch Ultimo Dubbio (7a+). Pišta podal veľmi pekný výkon v cestách La Cura Della Fessura (6c) OS, Il ballatoio (6c) OS a Matúšovi ušiel Red point len o! vlások. Nabudúce ho do topu dokopem, lenivca. Podvečer, v stave kedy sa od únavy smejeme asi zo všetkého, vidíme z miestneho parkoviska ako blesk odchádzať posledné auto, s poľským osadenstvom. Naberá rýchlosť. Vodič nám ešte venuje úprimný pohľad, ľavá ruka na volante, pravá zdraví česč. Chytajú dieru, rigol či čo, a už im lieta predok a hneď zadok a ich Volvo pamätajúce súdruha Brežneva púšťa iskry z podvozku a kopec prachu a sakra tahle jízda se nedá zastavit. A my sa z toho samozrejme ideme smiechom ešte tri dni popukať. Či sa smiali aj poliaci sa už nedozvieme. Auto sme ráno nenašli nikde napichnuté, po severných bratoch sa jednoducho zľahla zem.
Nasledujúci deň znovu naliezam do Fuega. Spodný bouldrík a ideš. S dvoma odsedmi som to dal po druhé istenie pod topom, no ďalej som moralovo nebol schopný liezť. Skúsil som to potom ešte raz, no zbytočne. Aj napriek mojej snahe ostávajú diabol a fuego pre mňa otvorené línie.
Predposledný deň nášho 10 dňového výletu sme, podľa pôvodnej dohody ešte chceli liezť, no vzhľadom na neschopnosť vertikálneho pohybu resp. vďaka ľudskej vlastnosti pudu sebazáchovy sme to zrušili. Počas potuliek sme však čistou náhodou prechádzali okolo menšej bouldrovej oblasti Passo San Giovanni, kde sme sa išli, samozrejme, len pozrieť. Skončilo to boulderingom a totálne dorazenými prstami. Inak sme všetci celí, zdraví, opálení a o niečo skúsenejší na ďalší deň dorazili domov.
Po tejto skúsenosti odporúčame navštíviť a vyskúšať túto lezeckú oblasť všetkým teplomilným nadšencom športového lezenia. V sektoroch, ktoré sme navštívili sa nám dokopy podarilo preliezť okolo 60 ciest. Sú tu pekné jedno dĺžkové, kolmé aj previsnuté, cesty a skôr lištového, stiskového a madlového charakteru. Niektoré ľahšie cesty sú trochu vyšmýkané, no napriek tomu si myslím, že si každý príde na svoje. Počas pobytu som si uvedomoval ako tu ľudia uvoľnene, aspoň navonok, vnímajú lezenie. Stretávajú sa tu pod skalami celé rodinky a popoliezajú, každý podľa toho svojho. Vidieť tu deťúrence od hádam 3 mesiacov v náručí matiek, staršie visiace v sedákoch na stromoch, úsmev od ucha k uchu, iné pobehujúce hore-dolu a tak. Pri detských preliezkach sú malé lezecké stienky, liezť sa tu dá jednoducho všade. Napadlo ma, sme v tomto smere pár rokov za opicami.
Za materiálnu podporu, aj touto cestou, ďakujeme Jaji (Janka Mičuchová) – stan sa zatiaľ nerozpadol, Šebovi (Martin Šebeš) za horo-istitkovský materiál a Pastymu za statív – hmm, za kvalitu fotiek je asi zodpovedný fotograf. A ja (teda Jeňo) za porozumenie veľmi pekne ďakujem mojej nesmierne tolerantnej manželôčke Katke (a ostatní za to, že ho pustila).
Viac foto: http://www.ho-metropol.borec.cz

Napísal Jeňo a zrecenzoval a pár písmen pridal Laďo.