Aj veľké alpské severné steny pocítili horúce počasie minuloročného leta. Severná stena Eigeru bola taká vyschnutá ako ešte nikdy. Japonskú cestu, ktorá vybieha medzi Ťažkou špárou a traverzom Hinterstoißer z klasickej Heckmairovej cesty, vyliezli v roku 1969 skupina šiestich lezcov z Japonska a je považovaná za prvú direttissimu v stene Eigeru.

Japonci robili prvovýstup prevažne technicky a v stene zanechali nespočetné množstvo materiálu. 24 ročný horský vodca Roger Schäli z Interlakenu zasvätil do svojho projektu na voľné prelezenie cesty (tradične hodnotená 6, A2) bez použitia technických pomôcok i Simona Anthamattena.

Rote Fluh – miesto zlomu
Už krátko nato sa ocitli pod ohromnou severnou stenou Eigeru. Neboli si istí, či sa 200 metrová previsnutá skalná stena Rote Fluh bude dať i v skutočnosti voľne preliezť. Sedem lanových dĺžok touto výraznou platňovitou časťou steny hneď po vyjdení z Heckmairovej cesty si od nich vyžiadali plné nasadenie. Po celkovo desiatich dňoch tvrdej práce v polovici júla voľne úplne zospodu preliezli celých 150 metrov za jeden deň. 6c, 7a, 7a, 7b, 7a, 7b+, 6c je obtiažnosť šiestich lanových dĺžok, čo v exponovanej a často mokrej severnej stene Eigeru nie je práve prechádzka.

Nie ako na skalkách
Ocitli sa tak približne v polovici steny tohto 1800 metrov vysokého obrovského múru a k vrcholu Eigeru im chýbalo iba 30 lanových dĺžok v jednoduchšom kombinovanom, ale ako sa ukázalo - nebezpečnom teréne. Napäto sledovali predpovede o nulovej izoterme, ktorá však len zriedka klesala pod 4000 metrov. Pri teplotách nad nulou sa celé druhé ľadové pole premenilo na strelnicu. Bez prestávky sa sypali dolu inak bezpečnou stenou Rote Fluh skalné bloky veľké ako televízor. Už od skorého rána bolo počuť zvuk svištiacich kameňov rútiacich sa dolu stenou. 18. júla sa skoro ráno odvážili prejsť cez hranu steny Rote Fluh a s vyplazeným jazykom uháňali ako niekým prenasledovaní cez druhé ľadové pole. Tento deň došli až po tzv. Centerband a zabivakovali tam. Až do teraz liezli všetky dĺžky voľne. Koncert svištiacich kameňov však pretrvával celú noc a tak nasledujúce ráno padlo rozhodnutie. Viac im záležalo na živote ako na prvom voľnom prelezení, a rozhodli sa čím skôr dostať sa na vrchol. Aby získali čas, na troch miestach sa chytili skôb a na obed vystúpili zo steny na slnkom zaliatom vrchole Eigeru.