Matevž Kramer, Matej Mejovšek a Tadej Zorman pôvodne chceli v lete 2003 uskutočniť expedíciu do Pakistanu, napokon však narýchlo odleteli do peruánskych Ánd. Bez toho, aby presne vedeli, aký konkrétny cieľ majú vlastne pred sebou, dorazila trojica začiatkom júla do Huarázu.

Aklimatizovali sa na vrcholoch Pisco (5752 m) a Ranrapalca (6617 m), potom im pristála v rukách fotka hory Yerupaja (6617 m) v Cordillera Huayhuash. Ihneď im bolo jasné, že nová cesta v pôsobivej severnej stene bola presne tou líniou, ktorú hľadali. Bez toho, aby tušili, čo na seba vymysleli, odštartovali 28. júla z tábora vo výške 4800 m. S ťažkým nákladom na chrbtoch bojovali od začiatku s náročným kombinovaným terénom a navyše stále ohrození obrovskými sérakmi. V ich bezprostrednej blízkosti sa odtŕhali a padali dole tony ľadu a snehu – vtedy pochopili, prečo sa od roku 1977 nikto nepokúsil túto stenu vyliezť. V strednej časti ich čakal najprv šiesty stupeň obtiažnosti v forme obrovských sérakov, ktoré im bránili v ďalšom postupe. Neskoro večer bola aj táto prekážka prekonaná, a tak dosiahli tábor vo výške 5600 m. Nasledujúce ráno pokračovali cez veľký ľadový kuloár v ľavej časti steny. Na raňajky si dali trochu skalného lezenia a previsnuté séraky, po ktorých nasledovali ďalšie dĺžky v obtiažnosti WI6. Okolo deviatej bolo v stene opäť rušno. Hora sa prebudila späť k životu a bez výstrahy poslala cez kuloár kamene a veľké kusy skál. Po zopár hodinách sa konečne upokojila, zato výška si vyžiadala svoju daň. K tomu sa ešte pridala hmla a začalo snežiť.
Krátko pred zotmením boli minulosťou aj posledné ťažké úseky a traja Slovinci konečne dosiahli záver východného hrebeňa, ktorý v roku 1982 prvýkrát vyliezli Taliani. Sotva tomu mohli uveriť, ale za nimi bolo 38 ťažkých a nebezpečných dĺžok. Do svojho tábora však museli zostupovať ešte dlhých dvanásť hodín a až potom bolo dielo dokonané: Limitless madness (VI, WI6, 5c, 1900 m), jedna z najťažších a najnebezpečnejších ciest v pohorí Cordillera Huayhuash.