Keď som začínal liezť, bolo pre mňa slovo prvovýstup synonymom slávneho hrdinského činu. Boli to Messner, Bonatti, Harding a všetky tie historky o bivakoch a boji o holý život. Neskôr, v Tatrách som závidel Motykovi, Kuttovi a Pochylým tie časy, keď mohli príjsť pod stenu, vyliezť najfantastickejšiu líniu a naveky sa zapísať do histórie. Poznáte to: „Toto liezol vo vibramkách s konopáčom okolo pásu?“ Obdiv a rešpekt pred vynikajúcimi výkonmi klasikov sa ešte prehĺbil pri návštevách pieskovcových oblastí.
Ivo dokáže ručne vŕtať rýchlejšie ako Hiltkou, doporučený tréning: pomáhajte každú nedeľu mamke klepať rezne.
Neskôr, keď sme so Zombim zlanili prvú stienku na Dreveníku a vytvorili našu prvú, úplne novú cestu, bol to pre mňa zážitok, medzník v lezeckej kariére. Dodnes si pamätám všetky kroky v tej ceste a večery debát, či to je VII-/VII alebo čistá sedma. Tá obrovská radosť z vytvorenia niečoho nového a hlavne z toho ako si kamoši a všetci dobre zalezú a možno aj večer pri pive pochvália, tá radosť sa mi stala drogou, ktorá prinútila 16 ročného chalana investovať značnú časť svojich ťažko vynatieraných peňazí do vŕtačky a borhákov. A tak prišli časy vášnivého kopania, čistenia a driny v Turniskových monolitoch. Odmenou bolo frflanie, že tá nová cesta je drolivý šit. No čo, bohužiaľ nebývame v Aix-en-Provence, ale v Košiciach a musíme liezť na tom čo máme. Ale to už je iná téma.
Nástup do platne v 7. dĺžke, v pozadí Česi mastia Total Free Jazz.
Raz večer pri ohníčku v nemenovanej prírodnej rezervácii sme zase debatovali o prvovýstupoch. „Ale prvovýstup – slovo v ktorom cítiť dobrodružstvo, to nie je zlanenie nejakej stienky v lese a navŕtanie borhákov. To sa na to musí ísť pekne zdola! Až keď nevieš čo ťa čaká, či to pôjde zaistiť a či to vôbec pôjde, až vtedy je to to pravé: vzrušenie, extáza, orgazmus!!!“ Tak nejak to videl Ivo. Kedže sme obidvaja dosť bojazliví, tak sme sa zhodli, že výsledkom musí byť kvalitne odistená cesta, nie nevyhnutne skalkársky s nitmi po dvoch metroch, alebo dokonca vedľa friendových špár, ale bez rizika nebezpečných pádov. Taká cesta by mala byť v riadnej stene, dlhá aspoň 10 dĺžok, samozrejme bez nástupových trávnikov a výlezových lokrovísk, vyrovnane obtiažna a v pevnej skale. „Tak to máš najbližšie Aniču Kuk“, zhrnul som to fantazírovanie. Zase raz som mal pocit, že naše hranie sa na horolezcov by tromfli už len založením hokejového klubu v Nairobi. Ale Ivo sa zatváril tajomne a začal básniť o tom, že keď bol minule na Kežmaráku, uvidel fantastickú líniu napravo od Obrovského kútu. Úžasné platne a žiadna cesta! No, niekde sa tam kľukatí Kriššák, ale direkt cez platne to bude super. Tak sme pri zostupe z Čertovej svatby čumeli do tej steny jak puci. Moja skalkárska nátura bola okamžite ochotná začať so zlaňovaním, vŕtaním a čistením. Ale kdeže, Ivo trval na čistom štýle.
„Ako chceš v tej platni bez špár liezť zdola?“ spýtal som sa ustrašene.
„To je v pohode, určite sa tam dajú dať všade háčiky, navŕtaš nit a lezieš ďalej a keď sa budeš zasa báť, sadneš jednoducho zasa do háku a navŕtaš ďalší.“
V háčiku som síce ešte nikdy nesedel, ale znelo to logicky a tak to cele začalo. Na polici sme zriadili štand a ja aby som odčinil tie svoje zbabelé reči som hrdinsky nadliezol desať metrov nad neho, kde som tušil miesto na čok. Hovno! V panike si premeriavam dopadisko na rampu. Kľud, veď mám háčik, čo je vraj lepší ako Cliffhengerova nastreľovačka. Tak som ho nejak na bočáka zakliesnil do tej slepej priehlbiny a s odhodlaním kamikadzeho odsadol (teda ono mi s tými bandaskami aj tak nič iného neostávalo) Buch, buch, vrzg. Buch, buch, vrzg. Buch, buch, vrzg. Prvý nit. Ivo ideš.
Jemný žulový prášok mňam, mňam.
Asi po pol hodine sa mu podarilo prebiť dva metre a začal rúbať ďalší, neveril som že sa niekedy dostaneme až ne vrch tej dvestometrovej platne, keď sme za deň dokázali natiahnuť 15 metrov. Našťastie sa ukázalo, že to boli najťažšie metre celej cesty. Potom prišli krásne chytovaté stienky, madlovité previsky a vyvažovacia hrana. Na tretí deň sme boli hore a mysleli sme si, že sme to zvládli. Ale drina ešte len začala. Na štandoch po dva borháky, namiesto nami zatlčených skôb borháky, na miesta kde sme sa hecli k hrdinským odlezom pridať borháky. Tak sme začali víkendy trávievať na Kežmaráku. Po nejakom čase sa už kamoši ani nepýtali, kam ideme a čo tam tak dlho preboha stvárame. Nepochopili by, že keď človek dotrepe seba, bagáž a vŕtačku do Lomnice, potom na Skalnaté, hore Cmitrom a po polici, stačí mu vyliezť 4 dĺžky a môže začať. Vŕtačka vyvŕta 1 dieru a chcipne. Zlaniť 4 dĺžky, zbehnúť Cmiter, do Lomnice a Košíc zohnať niečo lepšie. Potom sa vytrepeš zase až hore a začne liať, zlomíš vrták atď.Tak sme rezignovali na nerezové cementované borháky, lebo tie 16 mm diery by sme tam rúbali ešte dnes. Konečne hotovo! Budúci víkend prídeme pekne naľahko s expreskami a mádžom urobiť RP priestup, zapísať sa do tatranských sprievodcov, zožať ovocie našej driny.
Ale ako tak zlaňujeme Cmitrovými vodopádmi (bola zase raz búrka) vidíme, že by bolo lepšie zlaňovať rovno dolu od našej cesty. Je to tam kolmé a pevné... A čo takto spraviť tam cestu? Bolo by to super, možno nie ťažké lezenie, ale aspoň by sa nemuselo pod nástup chodiť tým strašným Cmitrom. Neboj to budú po policu 2-3 dĺžky za V+ maximálne VI, ale to bude potom panečku cesta. Tak sa to začalo znova... Prvá dĺžka bola asi za VIII. Liezli sme ju celý deň. Po druhej sme neboli ešte ani v polovici. Už som neveril, že to niekedy skončí. Nakoniec sme sa na tú policu predsa len prebili. Už len osadiť po dva borky na štandy a namiesto skôb...
Ale výsledok stojí zato. Týmto pozývame všetkých vychutnať si modernú, krásnu a dlhú cestu. Ak aj neleziete v horách VIII, všetky miesta ťažšie ako VII- sa dajú háknuť po nitoch. Celou cestou sa dá zlaniť, ale často treba zlaňovať šikmo a vedieť kde ten štand je. Do cesty treba hlavne expresy, ale sem tam aj friend (1-3), alebo čok. Je tam aj pár miest, kde sa treba len nadýchnuť a liezť, ale žiadne smrťáky. Cesta je na 90 % v pevnej a krásnej skale, ale nie je vyčistená ako na skalke, takže hlavne vo 4. dĺžke nervať za všetko celou silou. Ak nejaká dvojka lezie Birkenmeiera, hádžu všetky lokre do žľabu kde je 2. štand. Vtedy treba zaliezť doprava pod previs a strašne kričať hore: „Jesteš variat? Pizdá matérnaja!“ Obtiažnosti sú podľa prvých AF opakovačov Peťa Haľka a Robina z PO. Prajeme dobrý zážitok. T2!
P.S. Náš tím nikto finančne, materiálne ani psychicky nepodporil, ale Aleš nám požičiaval vŕtačku a očká na nity, ktoré mu už asi nikdy nevrátime. Díky. Raz nás zachránila Horská služba, keď nám Bobo požičal vrták. Díky. A Zomby nám prispieval 260 Sk na každú jazdu lanovkou, T2! Ďakujeme aj Vladkovi Zikovi. Ešte chcem poprosiť poctivého nálezcu mojich lezečiek Kendo z bivaku, aby sa ozval.
8. dĺžka, kľúčový flek, Ivo práve osadil nit.
Cesta do hôr:
1. dĺžka: Nástup je ako do Puškášovej cesty „Ľavým vhĺbením“ (AP 88, K 1932) Štand na polici je asi 10 metrov nad zemou (kôli snehu na jar) ale dá sa tam natraverzovat zľava. Asi 10 m po rampe doľava (frend) a potom po nitoch krásnou madlovitou stienkou. Boldre pri 2., 4. a 5. nite. Keď budete cvakať 3. tak si na mňa s vďakou spomeňte, lebo Ivo ho tam nechcel dať, že to prebil bez neho, ale vyhádal som to.
2. dĺžka: Rovno hore ľahšími platničkami. V dl. sú dva nity, skôr na orientáciu, štand je dosť vpravo na hrane veľkej police. Po polici prejdite 10m doprava a dole (normálne pešo), kde je nit odkiaľ sa istí ďalšia dl.
3.dĺžka: Nad hlavou sa vám hompáľa žltá šlinga. Cvakni ju z police a bouldruj. Ak si nezanedbával strečing, vymyslíš spôsob ako sa dostať do madiel vpravo od nitu. Nasleduje previsnutý kútik a pri 5. nite traverz doprava.
4. dĺžka: rovno hore a po nitoch šikmo doľava, ľahšie lezenie, ale trochu to sem tam duní, bacha!
5., 6. a 7.dĺžka: To je rampa za 3, problém bude nájsť štandy. Lez stále šikmo doľava, štandy sú po 35 m. na dobrých policiach. 6. štand je kruh, nachádza sa pod previsnutou lichobežníkovou platňou vpravo od Obrovského kútu.
8. dĺžka: Pravým okrajom platne. Pod prvým nitom sa zíde friend. Najťažšie je medzi 2. a 3. nitom, preto je v treťom dlhá smyčka, takže sa ten úsek lezie vlastne TR ( fuj! skalkári sa nezaprú ) Nad tretím hlboký nádych (vraj sa tam dá dať čok), od 4. doľava krásnym rajbáskom.
9. dĺžka: Rovno hore nádhernými platňami
10. dĺžka: Najprv hore a potom v kútiku prekrok doprava, stále doprava cez madlovitý previštek (friend), ešte viac vpravo je nit, od neho rovno hore asi 8m na policu. Pozor na trenie lena, hlavne do prvých istení si daj dlhé smyčky!
11. dĺžka: Zaujímavý previs čo sa nedá vyzhybovať a doprava do pravej steny kúta. Opäť pozor na trenie lana! Po hrane krásnym lezením na štand. Alpinisti pokračujú 200m III-IV na vrchol, my ostatní zlaníme k topánkam pod nástupom.
Ember
Cesta do hôr.
