Milí priatelia, tu Vám porozprávame, ako sme našu Veľkú Africkú Výpravu (ďalej len VAV) videli my – partia osobností obývajúca lebku chalana, ktorého poznáte pod menom Embert. Vopred upozorňujem, že o lezení toho nebude veľa – mňa osobne ani nenapadne pripisovať tejto aktivite u dospelých ľudí nejaký význam.

Ale sú tu aj jedinci, ktorí v ňom vidia dobre že nie zmysel života. Napríklad spolubývajúci s krycím menom Climby – ale on zase nemá literárne ambície. Tak sa pokúsim písať za všetkých ja.Sme tu totiž ako skupina ukrajinských robotníkov v prenajatom dvojizbovom byte. Väčšinou sme dobrí kamaráti, niektorí z nás sú trochu čudáci, pár jednotlivcov sa navzájom vyslovene nemusí a niektorí sa medzi sebou ani nepoznáme, lebo robíme na opačné smeny.

Keď sa lietadlo konečne odlepilo od Schwechatskej runwaye, bol som práve pri riadení – trochu ospalý a vo filozofickej nálade. Niekde som čítal, že pri akejkoľvek činnosti je najdôležitejšia motivácia. Do pléna teda hádžem otázku “Čo teda núti lezca z Košíc, aby si šiel zaliezť na Madagaskar? “

“Parádne lezenie.” Kričí najjednoduchšie vysvetlenie fanatik Climby.

Do diskusie sa však zapojil spolubývajúci s krycím menom Rydlo (väčšinou sa ku kormidlu dostáva len medzi tretím a šiestym poldeci a asi jediný z nás vyhľadáva hádky a konflikty): “Pi4ovina, sú tam síce 800 metrové steny a kopa lezenia, ale to je aj hocikde inde (Wenden, Bergell, Chamonix). Takže keby šlo len o lezenie, človek by mohol ušetriť kopec času a peňazí a zaliezť si v Európe. “

Tentoraz mal ten vrták pravdu, tak Climby nadhodil, že za tým bude asi tá odveká chlapská túžba objavovať neobjavené a spoznávať nespoznané.

“To nemyslíš vážne – čo asi také nové objavíš? Veď tam boli už pred desiatimi rokmi Rado, Rasťo s Kazom a Šaňom a všelikým iným a minulý rok Šaky. Všetkých si vyspovedal do najmenších detailov, z internetu stiahol topá ciest, zistil počty nitov a zakrúžkoval kľúčové dĺžky. A teraz sa chceš štylizovať do polohy bádateľa odstraňujúceho biele škvrny na lezeckom glóbuse?”

Ten pičus mi vydrží neliezť na nervy maximálne dve minúty. Našťastie nám letuška práve podala plechovku Heinekena. Prisadol si k nám ešte jeden spolubývajúci (krycie meno Vedec) a hovorí: “Podľa mňa to robíme z presne toho istého dôvodu, z akého si ženské farbia vlasy a germáni chodia na Oktoberfest: proste zmena. Prešmyrgľujeme si drážky, ktoré nám do mozgu deň po dni vyrývajú práca, bouldrovka, rodina, víkendy v Zádieli a tak stále dookola.”Ak mal pravdu, tak cesta na Madagaskar je ekvivalentom prefarbenia si vlasov na zeleno s červeným melírom. Potom sme si dali ďalšie pivo a v Paríži na letisku ďalšie, takže riadenie prebrala zvyčajná partia so súhrnným názvom The Problemmakers. Len Radovi a ostatným členom VAV vďačíme za to, že sme sa dokázali presunúť cez celý Paríž na druhé letisko a nalodiť (teda nalietadliť) na druhý éroplán. To už sa k nám (účastníkom VAV) pripojil aj Verdon, ktorý priletel zo svojej americkej vlasti. Niektorí si pamätáte Verdona ešte z geologickej epochy zvanej T2. Dnes je to ale úplne iný človek - občan USA. Všetci ste už isto počuli o utrpení transvestitov – keď sa ženská narodí v tele chlapa a tak. Dumem o tom, aké ťažké to mal američan, čo sa narodil v Mlynkoch. Ale Verdon si napokon našiel cestu k svojej pravej identite. Obdivoval som ho, že dokázal v každej Madagaskarskej dedine žiadať Diet Coke. To ja by som s bryndzovými haluškami po pätnástom nechápavom odmietnutí prestal.

Celý Embyho článok si prečítate na www.rozlomity.sk.