„Nie som si naozaj istý, či sme nezašli priďaleko... sedím v základnom tábore, pozerám na vrchol a som celkom spokojný. Keď pomyslím na uplynulé dva týždne, alebo aj viac... no poďme pekne od začiatku.“

Bohužiaľ, búrka, hmla a veľmi silný vietor prinútil Piotra Pustelnika, Petra Hámora, Piotra Morawskeho a Dariusza Zaluskeho ustúpiť tesne pod vrcholom Annapurny.

Pre Piotra Pustelnika to bola už štvrtá šanca, aby vyliezol poslednú zo štrnástich osemtisícoviek. Táto hora však nie je pre neho jednoduchá.

Poľské mBank expedície sa už pokúsili vyjsť na vrchol Annapurny trikrát – vždy bez kyslíka - dvakrát Boningtonovou cestou z juhu a jedenkrát východným hrebeňom. Tentokrát sa hneď po aklimatizácii na Ama Dablame pokúsili o prvé opakovanie Českej cesty zo severozápadu.

Tu sú spomienky Piotra Morawskeho na výstup.

Osamelý Ama Dablam
Vrchol sme chceli dosiahnuť rýchlo. Potrebovali sme dobrú aklimatizáciu a samozrejme silný tím. Ten bol „verný a skúsený“: Piotr Pustelnik (pre ktorého je Annapurna posledným vrcholom Himalájskej koruny), Peter Hámor, Darek Zaluski a Piotr Morawski (autor textu). Ama Dablam sme si vybrali na aklimatizáciu kvôli jeho popularite, obtiažnosti (až do V. stupňa), i keď je zasnežený, s fixnými lanami po predošlých expedíciách...

Je koniec marca: nie sú tu zástupy ľudí, chýbajú fixné laná a my sa nachádzame v základnom tábore úplne sami. Len skala a málo fixov. Za 12 dní sme natiahli 1000 metrov fixných lán, postavili tri tábory – vo výške 5 750 m (C1), 6 000 m (C2) a 6 400 m (C3). Potom prichádza vrcholový útok – v nižších častiach veľa lezenia v skale.

Na hrebeni do tretieho tábora nie je žiaden sneh, dokonca ani v kľúčovom mieste, v kuloári nad druhým táborom. Pod druhým táborom sú nejaké staré laná, bolo by veľmi riskantné sa do nich zapnúť. V podstate je skala naozaj lámavá, nie je to vôbec ľahké. Ale najväčšie prekvapenie na nás počas vrcholového útoku stále čaká – lezieme po strmom ľadovom úseku, ktorý nám nedá ani na moment vydýchnuť.

Tento vytŕčajúci ľadovec, veľkolepý znak hory, podľa ktorého dostal pomenovanie (Dablam – znamená posvätné ozdobené puzdro, ktoré nosia ženy z komunity šerpov), je celý popukaný. Cestu hore sme hľadali niekde bokom, nakoniec sme dosiahli vrcholový hrebeň. Po tvrdej práci som nakoniec s Petrom Hámorom  3. apríla vyšiel na vrchol.

Aj napriek nádeji - Everest nevidíme. Pri zhoršujúcom sa počasí sa Piotrovi Pustelnikovi a Darekovi podarilo na vrchol na druhý deň takisto vystúpiť. Strávili sme tri dni v treťom tábore vo výške 6 400 metrov, dva dni v druhom a prvom tábore, dosiahli sme vrchol a cítili sme sa plne aklimatizovaní.

Annapurna
Tak ideme na Annapurnu!
Žiaľ, nepálske voľby pre nás znamenajú čakanie a problémy so zháňaním helikoptéry. V Pokhare sme na týždeň zaseknutí a do predsunutého základného tábora sa dostávame až 15. apríla, kde sa slovenský tím pokúša vyliezť na Annapurnu „normálkou“.

Trošku samovražedné pokusy: neutíchajúce lavíny, zavalené tábory, zranení lezci... nakoniec sa im podarilo dôjsť len do dvojky...

Ideme hore: cesta cez ľadovec je komplikovaná. Hrebeň „Gabbarrou spur“ vyzerá impozantne, trošku nám pripomína Ama Dablam – málo snehu, veľa ľadu a skál. Máme zlé tušenie hlavne kvôli jednej prekážke.

Strávili sme dva dni hľadaním vhodnej cesty cez ľadovec, nosili sme veľa materiálu, v podstate sme makali. Predsunutý základný tábor sme 18. apríla postavili vo výške 5 000 metrov, hneď na druhý deň sme vo výške 5 500 metrov postavili prvý tábor. Bol to pre nás kľúčový moment, konečne sme sa dostali pod 2 500 metrov vysokú západnú stenu, týčiacu nad našimi hlavami.

Vstup do neznáma
Vyrážame 21. apríla, s jedlom na 10 dní, stanmi, lanami a varičmi. So sebou máme 500 metrov fixného lana, ktoré rozdeľujeme do dvoch tímov.

S Petrom Hámorom ideme prví už 23. apríla fixovať 400 metrov strmého kuloáru nad prvým táborom. Nie je to veľmi príjemné: skalné steny pokryté tenkou vrstvou snehu. 80-stupňový tvrdý ľad. Piotr Pustelnik a Darek prichádzajú a všetci štyria vstupujeme do neznáma... Cestou do tretieho tábora je zväčša zmrznutý sneh. Nad nami rozbitá skala a seraky.

Tí 20 rokov pred nami...
23. apríla ideme na to. Peter Hámor nás vedie cez tvrdý, krehký, kolmý ľad a aj napriek tomu ideme na to s ťažkým nákladom. Mali by sme ísť hore len s krátkymi oddychmi.

Tí, ktorí tu liezli pred 20-timi rokmi, išli skratkou cez sneh... Vrcholový hrebeň chceme dosiahnuť ďalej  vpravo, máme len dvojmiestny stan a jeden plynový varič...

Za sebou máme prvý bivak vo výške 7 700 metrov. Vzrušení, že vrchol sa nachádza tak blízko, i keď nie z veľmi pohodlného dvojmiestneho stanu, kde sa všetci štyria tlačíme.

Na vrcholový hrebeň vyrážame ráno... Čo sa týka lezenia – mali by sme byť spokojní, vyliezli sme celú 2 300 metrovú cestu. Ale sme v Himalájach, nie v Tatrách...

Bolo by pekné vyliezť na osemtisícku... A tak makáme na trojkilometrovom hrebeni, aj keď vietor silnie. V tejto výške je nemožné, aby nefúkal!

Hrebeň máme za sebou a pred nami je vrcholová pyramída. Už len 150 metrov! Vyzerá to, akoby sme to mali na dosah ruky. Ale vietor je čoraz silnejší, je ťažké udržať sa na nohách, pred nami valiace sa hrozivo tmavé mračná.

Ako vo filme... lezci sú blízko vrcholu, ale prichádza búrka. Smutné je, že to nie je len film... to čo sa stalo potom, je úplné šialenstvo.

Blýskanie bolí...
Hmla je taká hustá, že sa strácame, blýskanie je šialené a to hromobitie... Hľadáme cestu do nášho bivaku: hmla, búrka a my štyria, ktorí sa otočili príliš  neskoro!

Konečne sme našli koniec hrebeňa a zlaňujeme do bivaku. Ďalšia noc v 7 700 metroch v dvojmiestnom stane, ale to nie je koniec. Musíme sa dostať celkom dole!
Úplne vyčerpaní sme došli k fixným lanám nad prvým táborom. Krok po kroku zostupujeme dva dni...

Cesta bola nakoniec skutočne náročná
Ani v predsunutom tábore sme si nemohli vydýchnuť. Skalno-ľadové bloky nám úplne zničili stan... Mysleli sme, že to ešte skúsime.
Ale neboli sme schopní. Boli sme takí unavení, že sme sa počas ďalších troch dní ledva postavili. Vzhľadom na to, že z 21 dní sme viac ako dva týždne strávili vo výškach, mali za sebou dva bivaky v 7 700 metroch a mnoho nocí vo výške nad 6 300 metrov, to nie je vôbec prekvapujúce.

Lezenie, lezenie, lezenie... Cesta bola nakoniec skutočne náročná: obtiažnosť (III-IV, niekedy V), časti v skale v tejto výške s ťažkými ruksakmi... A k tomu ľad, často 45-80, niekedy aj 90- stupňový, z nás vytiahol všetku silu.

Som stále hrdý
Keď sa na vrchol pozerám teraz, som rád: cesta mala dva pokusy. Prvýkrát to bola expedícia vedená Gabbarouom, ktorá urobila cestu hore stenou. Druhýkrát to bola Česká expedícia, takisto húževnatá, vyliezli cestu a dosiahli vrchol. Cestu sme opakovali vo štvorici, s relatívne malým množstvom materiálu a vrchol sme len tesne minuli.

Je to už tretíkrát, čo som tu, možno sa sem ešte vrátim! Všetci sme sa zhodli, že to bola najťažšia a zároveň najkrajšia cesta, akú sme v Himalájach liezli. A tím bol úžasný! Je na škodu, že odchádzame, no letná sezóna s novými cieľmi je pred nami ...

Piotr Pustelnik sa horolezectvu venuje od roku 1985, vystúpil -  okrem jedného – na všetky osemtisícové vrcholy a zúčastnil sa na mnohých expedíciách v Himalájach, Karakorame a iných vo svete.

Peter Hámor, vynikajúci slovenský horolezec, vystúpil na päť osemtisícoviek (na dve z nich ako prvý Slovák).

Piotr Morawski vyliezol na štyri osemtisícovky a ako prvý vystúpil na Shisha Pangmu v zime.

Dariusz Zaluski vyliezol na štyri osemtisícovky a zúčastnil sa mnohých zimných expedícií. Spojil horolezectvo s profesionálnym filmovaním, je autorom mnohých víťazných dokumentárnych filmov o najvyšších horách sveta.

19. 05. 2008
MountEverest.net