Doma ich od toho odhovárali, že vo dvojici taký ťažký výstup nezvládnu. Napokon sa však 25-ročný Ivan Štefanský (Slávia UK/Patagónia Bratislava) a Jozef Kopold (Vertikal Patrónka/Yak Steam Bratislava) nenechali odradiť - a veľmi dobre urobili.

Napriek veku majú títo "mladí draci" už dosť skúseností - veď obaja sú členovia A družstva slovenskej reprezentácie, navyše Jozef, ktorému nikto nepovie inak ako Dodo, získal v minulom roku v ankete horolezcov a odborníkov na tento šport titul Horolezec roka 2002, keď Ivan sa umiestnil hneď za ním, na 2. mieste. A kamže to nemali chodiť? Do čarokrásnej, ešte pred šiestimi rokmi nikým z cudzincov nenavštevovanej oblasti Himalájí na severe Indie, na hranici s budhistickým kráľovstvom Ladakh a Kašmírom, do časti zvanej Himáčalpradéš. Nie sú tam síce žiadne osemtisícovky, "iba" vrcholy približne o dva kilometre nižšie, kolmice ich stien a krása prírody však stoja zato. V roku 1998 výprava Talianov prvý raz navštívila čarovné údolie, v ktorom ich ohúrila jeho dominanta, 5840 metrov vysoký Mount Mahindra. Skúsili naň vystúpiť, no neuspeli a malým zadosťučinením bol pre nich aspoň vrchol vedľajšieho, nižšieho Thunder Peaku. V horolezeckých časopisoch však zverejnili fotografie a odvtedy mal Mount Mahindra rok čo rok záujemcov, testujúcich svoje sily a schopnosti s lákavou vidinou úspechu. Chodili väčšinou na jeseň, pretože v období pred monzúnom všetky pokusy znemožňovali záľahy snehu. Nikto sa nedostal až na vrchol. Priebeh tohtoročnej, len nedávno zavŕšenej cesty do Indie nám priblížil Ivan Štefanský:

"Do tejto istej oblasti sme sa boli pozrieť už pred rokom, spolu s ďalšími slovenskými horolezcami Igorom Kollerom a Vladom Linekom. Vtedy sme však prišli dosť neskoro, až koncom septembra, a pre množstvo snehu zhasol aj náš pokus čo len dostať sa pod stenu. Teraz sme preto odleteli zo Slovenska už 12. augusta."

Nemali ste obavy z toho, že Kašmír je veľmi nepokojnou oblasťou?

"Nie, lebo konflikty sa týkajú hlavne obývaných častí a väčších miest, v horách s ľadovcami nič také ani len v náznaku nehrozilo. A my sme nešli až do Kašmíru, náš cieľ bol ešte pred ním, ďaleko od civilizácie. Z najbližšej dediny je to do základného tábora vo výške 4000 metrov nad morom sedemdesiat kilometrov. Veci nám tam vyniesli kone, aj so zásobami jedla to bolo asi 180 kilogramov. Zvyšný kilometer prevýšenia do predsunutej základne na ľadovec pod stenu sme už kone museli nahradiť my dvaja. Vynosili sme sa tam za šesť dní - výborná vec v rámci aklimatizácie."

Boli tam okrem vás dvoch aj iní horolezci?

"Ako inak - už pred nami prišli Taliani, ktorým Mount Mahindra jednoducho nedá spávať. Štyroch sme zbadali už nalezených v pilieri ľavej časti juhozápadnej steny, ktorá bola aj naším cieľom. Vybrali sme si preto líniu vpravo, vedúcu obrovským mokrým kútom. Aj oni, aj my sme tam však pre zmenu teraz prišli dosť zavčasu, preto sme ešte stále cítili dozvuky monzúnu s každodenným snežením. Náš prvý ostrý pokus vyjsť týmto kútom zastavilo zlé počasie. Po náhlom oteplení a daždi vzápätí všetko zmrzlo a na kolmej stene sa okamžite vytvoril ľadový pancier. Kútom sme sa síce po štyroch dňoch dostali až na koniec všetkých lezeckých ťažkostí, totálne riskantné podmienky nás však ešte pred dosiahnutím vrcholu vrátili dolu."

Aká vysoká je stena a kam sa v nej dostali Taliani?

"Má prevýšenie približne sedemsto metrov, týčiacich sa takmer nepretržite kolmo dohora, Taliani sa vrátili z takých 550 metrov. Po ich ústupe sme si za nový cieľ vybrali kuloár v ľavej časti steny."

Do žľabu v každej juhozápadne orientovanej stene však pri peknom počasí od obeda až do večera praží slnko, pod jeho lúčmi sneh a ľad povoľujú, padajú voľné kamene - bolo to objektívne nebezpečné?

"Áno, tomu sme museli podriadiť aj našu taktiku, lebo cez deň by to bolo fakt neleziteľné. Nastúpili sme preto už o polnoci. Spočiatku bol kuloár trochu širší a položenejší, so sklonom približne sedemdesiat stupňov, smerom dohora sa však stále zdvíhal a zužoval, až na necelý meter a pol šírky v závere, v úplnej kolmici - ale v tej sme liezli približne už od polovice steny.
Na vrchol sa nám podarilo vyjsť prvého septembra pol hodiny pred poludním, po viac ako jedenástich hodinách lezenia v jednom kuse, alpským štýlom, bez predchádzajúceho fixovania čo len kúska steny - no a vtedy už okolo nás nejaký čas padali aj väčšie či menšie kusy uvoľneného ľadu. Cestu sme nazvali Last Minute Journey - Na poslednú chvíľu."

Svojím stenovým prvovýstupom ste sa stali aj vôbec prvými ľuďmi na tomto dovtedy panenskom vrchole. Čakal vás však ešte zostup...

"Hore nebol čas ani na veľké oslavy, ani na hľadanie nejakej inej možnosti pre návrat. Pretože sme však liezli s dvoma sedemdesiatmetrovými lanami, na desať takýchto dlhých, miestami komplikovaných zlanení sme sa o šiestej večer dostali dolu kuloárom späť pod stenu. Až potom prišiel ten pocit, naplno si vychutnať úspech. Našťastie, počas zostupu nič väčšieho na nás zhora nespadlo...

Ceste sme vzhľadom na jej obtiažnosť a odľahlosť dali klasifikáciu ED1 - extrem difficult, čiže extrémne ťažká. Prečo?

Bolo za nami krajne náročné lezenie vo vysokej výške po ľadovo-firnovej glazúre, keď s pribúdajúcimi metrami a únavou pribúdajú aj ťažkosti. Okrem toho, že sme sa na výstup kondične aj psychicky cítili, nám zapasovalo aj počasie. Ešte ráno síce snežilo, od polnoci nám však celých osemnásť hodín vydržalo bezvetrie a jasná obloha."

Ivan, aké sú vaše ďalšie plány?

"Pôvodne sme chceli ísť túto jeseň na výpravu, ktorú pripravoval Slovenský horolezecký spolok JAMES na osemtisícovku Čho Oju (8201 m), pre nedostatok financií sa však neuskutočnila. Mahindra Peak bol vlastne naším náhradným cieľom - ale nádherným a naplnil všetky naše očakávania. Preto aj s Dodom Kopoldom rozmýšľame, že najbližšie by nebolo zlé pokúsiť sa o výstup rovnakým, alpským štýlom novou cestou na niektorý zo zaujímavých vrcholov okolo sedem až sedem a pol tisíc metrov nad morom..."

Svetoznámy britský horolezec Doug Scott žal úspechy od skaliek až po extrémny prvovýstup cestou Hard Way juhozápadnou stenou na Mount Everest. Pred šiestimi rokmi, keď bol čestným hosťom Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade, nám okrem iného povedal: "Pre horolezcov vonkoncom nie sú príťažlivé len osemtisícovky. Ak ma niečo stále motivuje, tak predovšetkým krásne, aj keď neznáme a nižšie vrcholy. Tých je na svete, chvalabohu, ešte stále dosť a dosť. Jednoducho - najdôležitejší je pre mňa práve ten vzácny pocit z objavovania nového, spojený s intenzívnym zážitkom." Pravdivosť jeho slov teraz plne naplnili a potvrdili aj dvaja mladí Slováci. 

PETER DODEK, Šport