K článku Martina Suchého som sa dostal na THT JAMES vo štvrtok, v predvečer spomienky na Tóna, Ujca, Dina a Šofa.  "Osud, ako sa zdá, ma zvláštny zmysel pre iróniu".  Po poslednej vete som ho zmätený doniesol Maťovi Heugerovi, či reku nemám halucinácie. Matias sa začítal a po pár vetách už v chutnej večeri nepokračoval...

Autor sa v článku zamýšľa nad súčasným relativizovaním hodnôt horolezectva v jeho logických (?), estetických (?) a etických aspektoch. V poriadku, ak na toto niekto má mentálnu kapacitu, nech sa páči, papier znesie veľa a web ešte viac. Problémom je, že táto filozofická sonda je nepresná, neodborná, plná metodických bludov a čo je najhoršie, voči priamo či nepriamo zainteresovaným urážlivá, vynášajúca mylné súdy a konštatovania, na ktoré niektorí z nich už reagovať nemôžu. Poďme ale po poriadku. Článok je zaradený do rubriky POLEMIKA, tak teda polemizujme. Martin Suchý si ako jeden z príkladov súčasnej degradácie filozofie horolezectva (?) vyberá dodržiavanie zásad bezpečnosti. Argumentuje nesprávnou voľbou výstroja, rozumej lezca iba v sedáku. Konštatuje, že použitím iba sedáku sa porušuje bezpečnostné pravidlo (?).  Autor volá po paušálnom používaní celotelového „postroja“ (?).  Autor má v rôznych typoch horolezeckých úväzov (postroj je skôr pre voly) zjavne hokej a má na mysli kombinovaný úväz (sedák+prsák). Celotelový je primárne určený pre deti a s prižmúrením jedného oka pre dospelých na VHT. Pre horolezcov je nevhodný a neodporúča sa! Rovnako by si autor mohol a mal všimnúť, že všetky manuály výrobcov horolezeckých úväzov  vyslovene doporučujú kombinovať sedák s prsným úväzom, áno, je to takto bez debaty bezpečnejšie. Nikde sa ale nehovorí o pravidle alebo bezpečnostnej norme. Každý lezec sa o spôsobe ako zvýšiť svoju bezpečnosť rozhoduje sám, používanie len sedáku nie je nebezpečné, ale kombinácia s prsákom rozhodne bezpečnejšia je!

Druhým „vhodným“ argumentom relativizovania hodnôt a najmä bezpečnostných zásad je podľa Suchého tragédia na MKŠ. Autor volá po nejakom etickom doslove. Verím, že Martin si iba pletie dojmy s pojmami a má problém odlíšiť etiku od metodiky. Pripusťme, že metodické ponaučenie z udalostí v Poludňajšom kľude by sa horolezeckej verejnosti zišlo. Ale etické? Autor chce vstupovať do morálky zainteresovaných, naozaj chce skúmať ich etické zásady? Martina zaráža bezprostredné konštatovanie jedného zo záchranárov o Dinovom nepochybení a ďalej aj konanie „neskúseného“ (?) spolulezca po páde. Obidve považuje za nesprávne, dokonca v „rozpore s akýmikoľvek metodickými usmerneniami“. Obviňuje horolezecké inštitúcie a elity z prehliadania, dokonca podporovania a presadzovania takýchto nesprávnych postojov. Autorovi sú udalosti  v severnej stene MKŠ asi krištáľovo jasné, keď bohorovne konštatuje: „...ten lezec zahynul v dôsledku zranení po dlhom, neskoro zachytenom páde (to jest subjektívnym zapričinením) a spolulezec mu nebol schopný poskytnúť pomoc!". Heuréka, metodický einstein a komisár Martin Suchý na to prišiel!

Zjavne čítal pitevnú správu, analyzoval podrobne svedecké výpovede, detailne rekonštruoval celú nešťastnú udalosť. Nie, ani náhodou. Martin si len myslí, domnieva sa, špekuluje a popritom necitlivo uráža a vynáša súdy. Naznačuje, že my, čo sme boli Dinovi blízki, chceme niečo účelovo zamlčať, zámerne nedoriešiť, „aby sa neubralo legendám na ich lesku“. Buď pokojný, Martin. Dinovmu lesku, či skôr žiare supernovy, určite neublíži, keď sa tragický 22. december pravdivo opíše. Samozrejme, že sa niekde stala chyba. V Petinej výpovedi je všetko, stačí si ju poriadne prečítať. Ak niekoho zaujíma môj názor, Dino zahynul preto, lebo jeho tvrdohlavosť narazila na snehový múr. Tá istá tvrdosť a tvrdohlavosť mu tisíckrát pomohla dostať sa cez kľúčové miesto, vyliezť a sláviť úspech. Tentokrát mu nepomohla. Vybral si a rozhodol sa zle, cestou sa od rána sypali lavínky. Na nástupe odtrhol  dosku, snehová stabilita bola mizerná a ďalej sa zhoršovala. Červená vlajka viala vo vetre, ale Dino ju ignoroval. Počas dňa sa podmienky nijako nelepšili, práve naopak. Napriek tomu, dvojica cestu vyliezla. Ostávalo len doliezť utekáčom na Nemecký rebrík. Dino si vymyslel variant, chcel si ešte zaliezť. Zapol skobu a pokračoval. Prachová lavínka, takmer stometrový pád, ticho... Petra na štande nemá telefón (!), ten ostal v batohu pod stenou. Keďže jediné postupové istenie zlyhalo, celú váhu spolulezca drží Peťa v sedáku. Dokáže preniesť prusikom (jediným!) zaťaženie na štand a uvoľniť sa. Rozhoduje sa doliezť, zísť pod stenu, dovolať sa na horskú, požiadať o záchranu.  Čo iné sa v tejto zúfalej situácii dalo urobiť? Áno, nejaký alternatívny postup určite vymyslíme. Aký? Záchrana nahor? Nerealistická. Záchrana nadol? Nemožná. Povedzme, že by bolo možné v tých lavínach zprusikovať kolmou stenou 60 metrov nadol k Dinovi a pokúsiť sa poskytnúť mu prvú pomoc, stabilizovať ho. Sám.  A potom vyprusikovať v tom pekle naspäť, doliezť, zostúpiť, zavolať pomoc. Takto si to, Martin, predstavuješ? To by už bolo v súlade s metodickými usmerneniami?

„Mŕtvym na pamiatku, živým na výstrahu“ -  to si prečítame pod Ostrvou. Sakramentskú výstrahu sme za posledný rok dostali. Naozaj nie sme zvedaví na tvoje moralizovanie, túžbu po prijatí zodpovednosti a volaní po správnom (?) chápaní zásad horolezeckej filozofie. Nie teraz a nie takto. Súčasné horolezectvo nie je, čo sa týka hodnôt, v nijakom rozvrate, nestrácame žiadne ideály, žiadne strachy. Občas dostaneme facku a poriadny kopanec do zadku, ale otrasieme sa a polezieme ďalej.  Aj keď niektorí ozajstní strážcovia horolezeckých hodnôt tu už s nami bohužiaľ nie sú.

Ivan Žila