V minulej jeseni a zimnej sezóne 2011/2012 sa nám v Tatrách podarilo preliezť aj niekoľko ciest, ktoré sme nenašli v žiadnom z dostupných slovenských, či poľských sprievodcov, a myslíme si, že ide o prvovýstupy. S faktom, že tieto cesty nie sú nikde publikované,  sme sa neuspokojili, a tak sme pátrali ďalej. Informácie sme sa snažili získať najmä od starších lezcov, ktorí majú v Tatrách podstatne viac nalezené, častokrát majú nákresy ciest a fotografie stien, ktoré neboli uverejnené a pamätajú si aj veci, ktoré sa nikde nezaznamenali. Týmto by sme chceli poďakovať najmä Paľovi Jackovičovi, Vilovi Jakubcovi, Mirovi Jílkovi a Tomášovi Petríkovi a Mariánovi Bobovčákovi, ktorí nám ochotne poskytli množstvo dôležitých informácií, materiály z vlastných archívov a cenné rady.

Malý Ľadový štít – SV stena

Pekné a chladné počasie v neskorej jeseni 2011 a nedočkavosť na zimné lezenie nás už začiatkom novembra vyhnali do Malej Studenej doliny, v závere ktorej nás zaujala trochu skrytá SV stena Malého Ľadového štítu.  V staršej literatúre (60.-te roky minulého storočia) o nej Vlado Petrík píše, ako o jednej zo „zabudnutých“ tatranských stien. 
V  pravej časti tejto neveľkej steny možno jasne rozoznať niekoľko logických línií. Najvýraznejšou je vhĺbenie spadajúce z Ľadových vrátok, ktorou podľa všetkého vedie cesta dvojice Koubek – Urbanec: „Krištáľový sen“, V, 80°. Túto cestu som preliezol s Petrou Pogányovou  13. 11. 2011 a 16. 11. 2011 ju preliezli Janko Korenko s Lukášom Michaľákom. Ide o pekné lezenie v kombinovanom teréne s niekoľkými skalno-ľadovými prahmi.
Vľavo od línie Koubek – Urbanec sme s Jankom Kořínkom v dňoch 2. 11. a 12. 11. 2011 preliezli 2 zaujímavé cesty. Ľahšia z nich – „U Suchánkov“, V, ľad 70°, vedie úzkym vhĺbením s dvoma skalno-ľadovými prahmi a ďalej peknou dĺžkou v pevnej skale do ľahkého terénu na nevýrazný pilier. V ceste Kořínek – Hatala, VI-, ľad 60° (12. 11. 2011) je viac skalného lezenia – kľúčová je platňa (VI-) v 3. dĺžke s úzkymi lištami a problematickými nohami (ponechaná skoba v platni a na štande) a ďalšia, 4. dĺžka, začínajúca trochu rozbitým úzkym komínom (V+). Obe cesty doliezajú na hrebeň JV ramena Malého Ľadového štítu, odkiaľ sa dá pomerne jednoducho a rýchlo zostúpiť k Téryho chate, alebo, v prípade dobrých podmienok a časovej rezervy, sa dá pokračovať hrebeňom (II) na vrchol Malého Ľadového štítu. 
Treba poznamenať, že všetky uvedené cesty sme preliezli na začiatku zimy (neskorá jeseň), pri nedostatku snehu, takže počas regulérnej zimy s poriadnou nádielkou snehu, môžu byť skalné prahy v cestách kratšie a ľahšie, resp. bez ľadu alebo prisypané snehom.

 
Pohľad do SV steny Malého Ľadového štítu z Malého Pyšného štítu s nástupmi ciest.

Malý Ľadový štít - SV stena - línie ciest.
 
Prehľad ciest v SV stene Malého Ľadového štítu.
 
Malý Ľadový štít - SV stena - pohľad spod steny.
 
Malý Ľadový štít - SV stena schémy ciest.
   
Martin Hatala v 2. dĺžke (V) v ceste U Suchánkov. / Ján Kořínek v 3. dľžke (ľad 70°) v ceste U Suchánkov. /  Ján Kořínek v 4. dľžke (V-) v ceste U Suchánkov.
  
Ján Kořínek na hrebeni JV ramena Malého Ľadového štítu po dolezení cesty U Suchánkov. / Záver kľúčovej dľžky VI- 12. 11. 2012.

Predný Ľadový hrb – SV stena, Merťuch VI

Pravá časť SV steny Predného Ľadového hrbu je so svojimi krátkymi cestami tak trochu v tieni monumentálnych línií amfiteátra Čiernej Javorovej doliny, ale práve pre jej charakter a pomerne ľahkú dostupnosť, môže byť táto stena zaujímavá pre lezcov pohybujúcich
sa v týchto končinách v období horších podmienok. 
V tejto časti steny je známa legendárna cesta Vlada Tatarku s klientom – Ľadopád IV/70°, ktorý nebol už minimálne 2 zimy poriadne vytečený a nová cesta dvojice Miloš Suchý – Anton Sedlák – „Nedokončená kantiléna“ M5+ (5. 3. 2011). 
Pobyt v Javorovej doline na konci januára 2012, síce s dostakom snehu, ale mizernými podmienkami a silným mrazom, nás prinútili vybrať si kratšiu lezeckú túru. Nápad Janka Kořínka, aby sme sa išli pozrieť do malej skalnej galérie naľavo od cesty „Tatarka – klient“
sa nám preto zdal ako najlepšia voľba. A tak ráno 29. 1. 2012 sme s Jankom a Martinom Buliakom – Bulom vyrazili pod stenu a naliezli do nej. Prvá dĺžka pustila Janka voľne,
ale druhá už nie. Na rad prišli skoby, camaloty, rebríček a poctivé hákovanie. Jankovi sa podarilo doliezť na štand, ale silný mráz a nepríjemný vietor, ktorý nám všetkým fúkal do očí snehové kryštáliky a nadrobenú hlinu s lišajníkmi, nás všetkých natoľko demotivoval, že sme zatrúbili na ústup. Ešte sa sem vrátime...
Mrazivé ráno 11. 2. 2012 stojíme opäť všetci traja pod stenou. Tentokrát idem do vedenia ja. V prvej a asi aj najťažšej dĺžke (VI), v ktorej som bol pri prvom pokuse na druhom konci lana akýsi doľakaný a rozhodnutý rozpredať lezecký materiál,  som sa prekvapene prešiel. Chalanom dole na štande to samozrejme zdvihlo náladu a po dolezení na štand ma nechali ťahať ďalej. Do druhej dĺžky, na začiatku ktorej si Janko pred dvoma týždňami pomohol s rebríčkom (A2), naliezam viacej sprava a voľne. Zatĺkam tri tutové skoby a druhá dĺžka
ma púšťa voľne (V+). Nebola však zadarmo. Na 2. štande mám toho dosť a po dolezení Janka a Bula sa nechám vystriedať. Tretiu, poctivú dĺžku V+, vytiahol s prehľadom Bulo,
až na hranu skalnej galérie. V ľahkom (II – III), ale nepríjemnom teréne preberá vedenie Janko a vzhľadom k podmienkam a pokročilému času sa rozhodujeme vytraverzovať
a zostúpiť. Cestu je možné doliezť napojením sa do línie „Tatarka – klient“ až na samotný Predný Ľadový hrb. 
Merťuch (po liptácky „svišť“) nás pustil. Cesta predstavuje poctivé skalné lezenie s krátkymi pasážami v trávach a dobrými možnosťami istenia. Na prvom a druhom štande sme zanechali skoby a vklinence spojené slučkami a „mailonkou“ do pavúka, v druhej dĺžke sú v kľúčovej pasáži tri skoby. Napriek tomu, že prvú dĺžku sme takmer celú preliezli
po zbraniach, ostali sme pri klasickej tatranskej klasifikácii a nami navrhovaná celková obtiažnosť cesty je VI.

  
Predný Ľadový hrb - Celkový pohľad. / Martin Hatala v 1. dľžke (VI).
   
Merťuch - detail steny. / MerRťuch - schéma cesty.

SV stenou Východnej Vidlovej veže

S blížiacou sa jarou v horách prichádzajú väčšinou aj lepšie podmienky. A platí to.
18. 3. 2012 je pekne, sucho a prijateľná teplota. Ráno nastupujeme opäť v trojici (ja – Kořínek – Buliak) do zaujímavej cesty Paľa Jackoviča – „Wildova hrana“, VI na Szczepanského vežu v Malom Kežmaráku. Kľúčové dĺžky s prehľadom naťahuje Janko a my s Bulkom sa pohodlne „vezieme“. Popoludní si pred chatou na jarnom slnku vychutnávame pivko a podvečer ešte pomáhame chatárovi Tomášovi Petríkovi voziť skútrom brikety na kúrenie. 
Ďalší deň je opakom predchádzajúceho. Teraz už vo dvojici (s Jankom) prichádzame ráno pod Jacovu cestu „Tobogan“. Je zamračené, hmla a dosť teplo. Všetko sa začína odtápať. Doľakaný naliezam do prvej dĺžky, z ktorej hneď uhýbam mimo originálnu líniu. Trávy akosi nedržia a máme obavu z voľných kameňov. Rozhodneme sa ukončiť naše nepodarené divadlo a ideme späť na chatu. Narýchlo vymyslený náhradný plán – popoludňajší výstup na lyžiach smerom do Baranieho sedla sa predčasne končí nad „Fľaškou“, keď okolo nás prefrčal kameň, kotúľajúci sa svahom odkiaľsi zhora z hmly. Lyžovačka späť na chatu tiež za veľa nestála. Zajtra musí byť lepšie...
Ráno 20. 3. 2012, okolo 6.30 vyrážame z chaty. V noci sa vyjasnilo a do rána začalo zase mrznúť. Presne podľa predpovede, ktorú vychytal „meteorológ“ Janko. Všetko pekne stvrdlo. Pomerne rýchlo vystupujeme do Medenej kotliny a podľa prefotenej skice sa snažíme nájsť cestu Fiala – Hazucha, V+ (28. 6. 1971) v masíve Veľkej Vidlovej veže, ktorej 1. zimné opakovanie s variantom priamo z Medenej kotliny urobili Zoltán Demján s Jozefom Justom dňa 28. 2. 1975. Nákres schémy nevieme dostatočne presne zidentifikovať so stenou a tak sa rozhodujeme vystúpiť až na Hornú Medenú lávku. 
Na Hornej Medenej lávke nás zaujalo zdanlivé vhĺbenie, ktoré by vyššie malo ubiehať vľavo, až do strmého žľabu, spadajúceho z Kežmarskej štrbiny, ktorým podľa Puškášovho sprievodcu vedie pôvodne letná cesta „Gadowski a druhovia“ z roku 1900. Je asi 8.30 hod. Rozhodujeme sa teda naliezť do steny tu a vyššie sa uvidí, kam nás to pustí. Trochu neisto začínam ťahať prvú dĺžku, ale potom sa už rozbiehame. Po prekonaní nepríjemnej skalnej platne (V-) v 3. dĺžke sa  v rozľahlej stene snažíme intuitívne hľadať spomínané vhĺbenie, ktoré by nás malo doviesť do žľabu, pod Kežmarskú štrbinu. Striedame sa a traverzom v stene
sa dostávame konečne do žľabu (Gadowski), v ktorom nachádzame to, po čo sme sem išli – lezenie v kvalitnom, dokonalom alpskom ľade. Vo všetkých vhĺbeniach a na platniach naokolo je nalepená pomerne hrubá vrstva, výborne držiaceho ľadu, ktorý sa takmer vôbec neštiepe. Oteplenie počas predchádzajúceho dňa a následné prudké ochladenie v noci urobili svoje. Dokonalé podmienky ako v Alpách!  Ďalšou dĺžkou križujeme žľab a odliezame
do skalnej stienky (III), ktorou sa dostávame pod hrebeň. Ľahkým terénom doliezame
na hrebeň a tesne pred 15.00 hod., na vrchol Kežmarského štítu. Slnko je ešte vysoko, prichádzajúcu jar je už cítiť. Dávame si krátku prestávku a balíme veci. Pred zostupom ešte s obdivom hľadíme na elegantnú líniu oblúkov v žľabe pod vrcholom po bratoch Mirovi a Rasťovi Peťovcoch, ktorí pred troma dňami kompletne zlyžovali Tatarkovu cestu
v JZ stene. Asi za hodinu bezpečne zbiehame späť na Chatu pri Zelenom plese, kde si vychutnávame vydarený deň.

  
Pohľad do SV steny Veľkej Vidlovej veže a Východnej Vidlovej veže - kópia. / SV stena Východnej Vidlovej veže - schéma.
   
Martin Hatala v 3. dľžke (V-). / V alpskom ľade. / Ján Kořínek pred vrcholom Kežmarského štítu.
  
Ján Kořínek dolieza 5. dľžku. / Ján Kořínek v 7. dľžke.

Text: Martin Hatala
Fotografie a nákresy: Ján Kořínek, Martin Hatala, Martin Buliak, Viliam Jakubec, Marián Bobovčák

Poznámka:  Budeme radi, keď nami uvedené prvovýstupy niekto zopakuje a potvrdí ich klasifikáciu, prípadne ju upraví. Samozrejme rátame aj s tým, že niektorú z týchto ciest už niekto v minulosti preliezol, ale výstup nebol publikovaný. Za akékoľvek informácie a pripomienky budeme vďační.     

Kontakt: Martin Hatala, tel.: +421904292516, fatraman@gmail.com