10. marca 2011 sme vyrazili do Kačacej doliny s úmyslom vyliezť krásnu líniu na Rumaňák. Bolo veselo. Zišli sme sa tam až piati. Každý mal svoje plány, ale naším cieľom bola Orolínová cesta, v ktorej sme sa chystali stráviť dva dni.

Boli sme vychystaný, no bohovia nás zastavili. V prvej ťažkej dĺžke si Jano zalietal 8 metrov s odlomeným chytom. Našťastie mu to nezlomilo morál, ale čakan.

 
Jano a jeho čakan. / Jano tesne pred pádom.
 
Zostup. / Pali dolieza narovnanie Rumanovho koryta.

Ešte v piatok Jano odišiel zarábať peniažky na nový cepín a Mišo zachraňoval Spišiacke renomé. Spolu s Palim Ivaneckým sme vyliezli peknú líniu Rumanovým korytom. Dodo a Tono nám deň predtým prešlapali celú cestu. S Palim som bol už zohratý tím, 2. marca sme spolu vyliezli ľavý pilier na Rumaňák, ktorý nás prekvapil svojou kľúčovou dĺžkou.

  
Najkrajšie úseky v Rumanovom koryte. / Zabudnutý kút, kľúčové miesto M5+. / Mišo v šiestej dĺžke. 
Kľúčová dĺžka ľavého piliera. / Pali dolieza kľúč ľavého piliera.

20.marca vyrážame opäť do Tatier. „Rumaňákové repeté“ si odkladáme  na budúci rok a po perióde zlého počasia vyrážame do Malej studenej doliny. No Bohovia sú k Janovi opäť nemilosrdný, skúšajú jeho obratnosť na zľadovatenom chodníku a odnáša si to jeho vyvrtnutý členok. Vyberáme si cestu Zabudnutý kút (V,A2) na Malú žltú stenu. Preliezame našu asi najkrajšiu cestu v Tatrách voľne za M5+.

 
Jano v zabudnutom kúte. / Jano na šiestom štande.

Prespávame na Terynke a v pondelok naliezame do Diretissimi Žltej steny. Janov opuchnutý členok ho stavia do úlohy štatistu a Mišovi sa darí preliezať OS jednu dĺžku za druhou. Preliezol ich všetky až na poslednú A2, do ktorej sa „netrafil“. Mišo si dostatočne kvalitne „ošahal“ poľský variant, o ktorom nepochybuje, že ho nabudúce pustí voľne. Aby si o nás nemysleli, že robíme chyby a mýlime si cesty, Jano zabudol na opuchnutý členok a na druhý pokus doliezol cestu klasickou líniou.

  
Mišo v tretej dĺžke. / Vzdušná siedma dĺžka. / Mišo nalezený v poľskom variante.

 
Jano dolieza poslednú dĺžku klasickou líniou. / Jano na vrchole Žltej steny.

Pevná skala Vás donúti vychutnať si poctivé stenové lezenie, fyzicky a psychicky veľmi náročné. Obtiažnosť cesty sa stupňuje, naše hodnotenie je 2xM5, 2xM5+, 2xM6, 2xM6+ a M7.

Dni sú coraz dluhše aj coraz ceplejše, lezenie coraz krajše a coraz ľahše, ta sme sebe povedali, že s čaškými cestamy totu žimu v Tatroch končime. Pujdzeme ši to šumne ľezeňe užic s babami, abo pri dajakym peknym sóličku...

Kopcom zdar!

Jano Čech a Mišo Sabovčík (climBeer team)