Igor Koller

Nie, nechcem konkurovať Einsteinovi a vymýšľať nové vzorce a je tiež pravda, že 4 x 8c má istotne menšiu váhu ako teória relativity známeho ľudského génia. Ale minulý rok bol pre slovenské lezenie naozaj v znamení štyroch vylezených ciest klasifikácie 8c alebo 11-, čo znamenalo prelomenie bariéry vysokého stupňa obtiažnosti. Všetko je relatívne, veľký význam pre nás, malý pre okolný svet, v ktorom sa ciest tejto obtiažnosti lezú desiatky. V úzadí 8 céčok ostal stupeň VI/6+ v ľadovom lezení v stene Gramusatu, ktorý tiež znamenal pre slovenské horolezectvo krok dopredu. A aj 8b block v boulderingu sa asi nedá porovnávať s ničím podobným vylezeným našim lezcom v minulosti. Rok 2000 bol aj prvou previerkou nových zámerov tak v systéme reprezentačných družstiev a ich zabezpečenia, ako aj v systéme vyhodnocovania najlepších výstupov sezóny.

Nevelehorské terény

V zime sa naša špička presťahovala na juh Španielska a čakalo sa, kto prvý siahne na 8c. Podarilo sa to Tomášovi Stejskalovi, takmer naturalizovanému Španielovi, v ceste Cous Cous v El Chorro, priamo nad jeho mnohotýždňovým prechodným bydliskom. Bola to odmena za vytrvalosť a správny výber cieľa. Tomáš tým prelomil významnú psychickú bariéru a viem si predstaviť Repčíkovcov, ktorí si museli povedať, ak to dal Tomáš, tak to musíme dať aj my. Dali. Mareka pustil Cous Cous prekvapivo rýchlo, cesta mu sadla a ostalo mu viac síl i času na prelezenie ďalšieho 8c, Harakiri, ktoré sa mu zdalo ešte o trochu ťažšie. Juraj Repčík sa potrápil trochu dlhšie, ale nakoniec aj jeho zakúsnutie Cous-Cous nevydržal. Bol február a mali sme vo vrecku štyri 8 -céčka. Do konca roka už trochu prekvapivo ďalšie nepribudlo. Neurobili sme tým síce dieru do sveta, 8c už bolo vylezené aj 0S, ale dvere do 11. stupňa sú otvorené. Potvrdili sa tým aj Višňovské cesty za 10 a 10+ a to všetko je jasný prínos pre slovenské športové lezenie. Komisia alpinizmu ho ocenila udelením štyroch Strieborných karabín. Z ďalších dobrých výkonov vonku spomeniem Stejskalove prelezenie cesty Element´s, 8b+, v Španielsku a Chrastinove prelezenie cesty Mike Jordan v talianskom Massone, tvrdých 8b.

Piesok už prestáva byť samostatnou kategóriou, ale predsa je len trochu špecifický. Našim lezcom sa tu celkom darilo, hlavne Andrej Chrastina venoval veľa času lezeniu v Labskom údolí, kde vyliezol napr. Šílený tanec, XIa (10) a novú cestu Úženie žiletky za 10-. Miro Piala urobil po krátkom nacvičovaní 4. prelezenie Powermetalu, 10, v Teplických skalách. U Mira treba tiež spomenúť tradicionalistickú cestu Strike direkt, E6, 6c, vo Walese, ktorú dal flash, a to je pri slabom istení dobrá deviatka a celkove veľmi slušný výkon. Podobne veľmi zaujímavý výkon je naše prvé 8b bloc v boulderingu, ktoré v neskorú jeseň zrealizoval Tomáš Stejskal prelezením cesty Le dans des balrogs depart Radja vo švajčiarskom Bransone. Asi to ani nevieme rýchlo celkom oceniť, ale istotne je to posunutie hraníc nášho boulderingu a výzva do budúcnosti.

Na domácej pôde sa to varilo hlavne vo Višňovom, o čom sme v Jamesáku pravidelne informovali a domáce skalky sú podrobne zhodnotené v článku Vlada Lineka. Pribudla tu hlavne Anakonda, 10+, od Mareka Repčíka, viacero ciest v stupni 10. Veľmi dobrý je výkon mladého Peťa Topercera, ktorý zdolal Pantera, 10+. Na Súľove urobil prvé opakovanie Dia, 10/10+, Miro Piala. Ale prvého stupňa 11- sme sa na Slovensku dočkali od brnenského Tomáša Mrázka, ktorý v lezeckom tranze spojil vo Višňovom Pantera s Anakondou v Los Brňos! Jasná výzva pre našich lezcov v tomto roku.

A nakoniec som si nechal naše dievčatá. Hranice sa nelámali, ale dobrých výkonov je viac a hlavne mladé lezkyne urobili významné osobné pokroky, čo je prísľubom do budúcnosti. Takýmto osobným skokom je prvé 7c (9) Zuzky Čintalovej v ceste Symphonie Amere vo Francúzsku. V deviatkach je už dlhšie udomácnená Katka Fickuliaková, ktorá na Alternatívnej stene zdolala Stanicu, 9/9+. Pridali sa Peťa Tomanová s dvomi deviatkami na Skalke, Zuzka Bušfyová preliezla v Súľove Hranu 1624 a Braňovi na pamiatku, obidve cesty za 9. Dana Somorovská dala v Siurane flash jedno 7b, Jana Ozimá vyliezla 7b+ vo Francúzsku, Lenka Mičicová Genézu, 9-, na Súľove. Všetko sú to pokroky a tento široký potenciál dáva reálnu šancu na tohtoročné 8a. Alebo aj vyššie?

Vysoké Tatry

Začneme zimou, ktorú sme už podrobne rozobrali v Jamesáku 3/00. Ako som už napísal, najúspešnejšia bola dvojica Paľo Jackovič a Jožo Skokan. Hneď ich prvá cesta, aj keď ešte pred oficiálnou zimou, bola asi najvydarenejšia. Prvovýstup Forsage, VI, A3, na Malom Kežmarskom štíte vyliezli 25. a 26. – 27. 11. 1999. V januári udreli do Tuláka z nížin, a Paľa nezastavil ani pád s lavínou, 1. zima po Nemecký rebrík padla v dňoch 25., 26. a 27. 12. 1999, zimná klasifikácia VI+, A4. Svoju triádu zakončil Jackovič so Skokanom novou cestou Zanzibar, VI, A3, vo V stene Mlynárika 15. a 16. 1. 2000. Na Malom Kežmaráku sa liezlo najviac hlavne vďaka najlepším podmienkam i dobrej dostupnosti. Z mnohých dobrých výkonov spomeniem jednodňové prelezenie cesty Rybička – Šmíd – Svobodová dvojcou Ivan Štefanský a Jozef Kopold dňa 1. 2. 2000. Peknú novú cestu Via Mala na Ušatú vežičku vyliezli Jano Svrček a Martin Hatala 15. 1. 2000. Opäť sa otvorila otázka hodnotenia mixového lezenia po zbraniach a ich hodnotenie za M 7- asi nezodpovedá tvrdosti používanej v Alpách, čo potvrdili aj priestupcovia. V tomto smere nám dosť pomôže návšteva mladých francúzskych lezcov, ktorých viedli skúsení Christophe Moulin a Manu Pellissier, špičky ľadového a mixového lezenia. Títo dvaja borci vyliezli 3. 2. 2000 voľne Ruskú ruletu a hodnotenie je M 6/6+! Na slovenský voľný priestup aj tejto zimy zatiaľ cesta čaká a pokus Jana Svrčeka skončil pádom hlavne z dôvodu ťažkého zaistenia kľúčovej dĺžky z lezeckej pozície, aj keď samotné kroky sa mu nezdali ťažšie, ako v jeho cestách. Nuž, treba preliezť a držať sa nasadenej latky. K francúzskej víchrici na Malom Kežmarskom štíte treba pripomenúť niekoľko jednodňových priestupov celej steny aj v horších podmienkach a ak si chce niekto skúsiť solídnu naozaj lezeckú reťazovku, nech skúsi zopakovať výkon Moulina a Pellissiera, ktorý dali za deň cestu Bocek – Šádek po Nemecký rebrík, zostúpili Ľavým ypsilonom a vyliezli celú Weberovku až na vrchol! Aj keď to nebola najhoršia zimná sezóna, stále chýbajú najlepšie výkony, na aké sme boli zvyknutí pred nejakou desiatkou rokov. Z prvého náporu lezené dlhé cesty v odľahlých dolinách, na Javorákoch, Gankoch či Veži Železnej brány.

Letné Tatry opäť neprekvapili veľkou aktivitou. Asi najzaujímavejším výstupom je dokončenie technickej cesty Jetstream dvojicou Maťo Heuger a Ivan Štefanský za 6+ a tvrdých yosemitských A3+ so všetkými technickými fintami s mnohými roztlčenými medenými hlavami. Kto by si to chcel zmeniť na ozajsných amerických A5, stačí nezapnúť ani jeden nit v dĺžke, čo však hrozí roztlčenými hlavami vlastnými. Cesta má už dve opakovania, prvé dali Brňáci a druhé Paľo Jackovič so Skokanom, všetci boli spokojní. Z ďalších zaujímavejších letných výstupov treba spomenúť prvé opakovanie a 1. voľné prelezenie Forsage na Malom Kežmaráku, ktoré štýlom OS urobili 20. 8. 2000 Jožo Lovás a Paľo Packo, hodnotenie VII+. Rovnako OS dali aj Pochylého cestu na Pustú stráž, VII+. Paľo Jackovič aj minulé leto vyliezol niekoľko dobrých ciest sólo, napr. Šikmý zárez, VI-, A3, na Čertovej veži, novú cestu, V+, A1 (Tatarkov projekt) v JZ stene Javorového štítu a cestu Cez jaskyňu, VI+, A3, na Pyšnom štíte, čo bolo asi len prvé opakovanie tohto výstupu. Paľov potenciál v tradičnom alpinizme je veľký, len ho treba pretaviť do ciest väčšieho významu hlavne v alpských terénoch, to stále výrazne chýba, ale snáď sa zadarí už v tomto roku. Pri Tatrách nemôžem nespomenúť aj veľmi smutnú záležitosť na Malom Kežmarskom štíte, kde 25. 2. 2000 zahynuli bratia Ondrej a Pavel Pochylý, legendy nášho horolezectva. Ich lezecký odkaz ovplyvňuje a ešte dlho bude ovplyvňovať naše horolezectvo.

Extrémne ľady a zimné Alpy

Aj toto je oblasť, kde sa v roku 2000 podarilo prekonať dovtedy dosiahnuté hranice slovenského lezenia. Hodnotenie ľadov je zložitá záležitosť, veľa záleží od podmienok. Aj táto skutočnosť a asi aj dve ľahké nedolezené dĺžky spôsobili trochu vlažnejšie hodnotenie výstupu v stene Gramusatu v ľadovej aréne pri francúzskom Argentiere le Bessée. Kombinácia ciest Gramussat direct s najťažšou dĺžkou Blind Faithu, ktorú v januári 2000 vyliezli Igor Koller s Petrom Maturom a Maťo Heuger s Ivanom Štefanským, je so stupňom VI/6+ ďaleko najťažším ľadom, aký sa kedy našim lezcom podarilo preliezť. Bol to výsledok niekoľkoročného systematického snaženia. Aj ďalšie výstupy Dina Kuráňa a Fera Piačeka, napr. Clair de Lunulle, IV+/5+ a Direct des Ombres, V/5, Ivana Doskočila s Maturom, ktorí dali Au-Dela des Ombres, V/5, či Heugerov a Štefanského Delikates IV+/5+, majú vysokú hodnotu. Podobne ako pri skalkárskych 8c, nie je to vo svete nič zvláštne, ale ukazuje naše možnosti aj v tomto smere vyliezť skutočne ťažký a významný výstup.

O tom, že naše horolezectvo má na vážne podniky v zimných Alpách, nie je treba pochybovať. Ťažko sa pri dnešnom našom potenciále môžeme dočkať takých nájazdov, ako to bolo v zlatých časoch československého horolezectva v 70-tych a 80-tych rokoch, ale jednotlivé najťažšie výstupy sme schopní realizovať. Posledné roky však chýba šťastie na dobré podmienky. Tak to bolo aj pri silne obsadenom výjazde na medzinárodný zimný míting v Chamonix v rámci výbornej výmeny s francúzskym FFME. Len jeden týždeň sa dalo pustiť do ťažších stien, ale na naozaj vážne výstupy neboli vhodné podmienky. Tak sa výstupmi, povedal by som „klasických extrémov“, ktoré nie sú v oblasti Mont Blancu ničím nezvyčajným, len potvrdili naše možnosti. Zo zaujímavých výstupov spomeniem nasledovné. Jožo Santus a Milan Packo vyliezli známu mixovú cestu Pinocchio, IV/6, na Mont Blanc du Tacul, čo je náš najvyšší dosiahnutý mixový stupeň v Alpách. Igor Koller a Dušan Myslivec v ťažkých podmienkach zdolali Madnes tres mince v S stene Pre de Bar, III/5, resp. VI, A0, ľad 90 stupňov. V severnej stene Les Droites pri pokuse o extrémnu Jasperovu cestu Maria Callas Mémorium vyliezli v nekresťanskej zime Heuger so Štefanským Couzyho pilier, IV/4 a Dino Kuráň so slovinskými spolulezcami známu cestu La Jackson, V/5+. Naozaj škoda počasia a podmienok, lebo neviem, kedy sa znovu podarí dostať takúto silnú zostavu do zimných Álp.

Skalné lezenie v stredných horách

Aktivita v tejto oblasti nebola veľmi vysoká a skutočná bomba medzinárodného významu sa v posledných rokoch nepodarila. Aj keď aj tu máme stále veľké možnosti. Po mnohých rokoch a výjazdoch do známej alpskej oblasti extrémneho skalného lezenia Rätikon, sa výrazne zadarilo Mirovi Pialovi, ktorý je bezpochyby v tejto disciplíne jedným z našich najlepších lezcov. Spája totiž v sebe potenciál vážneho športového lezca s odvahou a už aj skúsenosťami alpského lezenia. Cesty v Rätikone nemajú typický drsný horský charakter, úniky sú pomerne jednoduché, cesty vybavené stálymi isteniami, ale istotne to nie je bežné športové lezenie. Odlezy sú často psychicky náročné, schopnosť zakladania vlastných istení viac ako potrebná. Ale hlavne ide o nahromadenie veľkých ťažkostí v mnohých dĺžkach za sebou. Takže súvislých voľných prelezení bez odpočívania majú ťažké výstupy veľmi málo. A to nehovorím o niektorých psychicky veľmi náročných Scheelových práskoch, ako napr. Hanibals Alptraum, 9, ktoré asi vôbec nemajú opakovanie! Miro Piala sa vrátil do cesty Via Acacia, ktorú už AF vyliezol v Vladom Linekom, znovu v septembri s Peťom Machajom, osvedčeným spolulezcom. Cieľ bol jasný, všetkých 10 dĺžok RP na prvom konci. Ak si tie dĺžky pozrieme, 7+, 9/9+, 9-, 8-, 9, 9/9+, 8, 8, 9+/10- , 4, tak je jasné, že za jeden deň je toho dosť aj na skalkách. Mirovi sa to vďaka jeho bojovnosti podarilo a tak má vo vitríne asi len 3. voľný prelez tejto krásnej cesty. Komisia alpinizmu to ocenila Striebornou karabínou.

Samostatnou kapitolou je výprava Madagaskar TREK SPORT v septembri a októbri 2000. Vlado Linek dal znovu dokopy výjazd do exotickej oblasti Tsaranoro. Do oblasti s medzinárodne vysokou reputáciou ťažkých a absolútne špecifických skalných ciest. Výpravu tvorili okrem Lineka ďalší piati horolezci, Alexander Buzinkay, Ivan Doskočil, Rado Staruch, Ivan Štefanský a Rasťo Šimko. Ciele boli jasné, vyskúšať miestne extrémy a hlavne pridať vážnu novú cestu. Všetko sa splnilo. Najskôr to bol kratší prvovýstup Black Magic Women, 8-, 5 dĺžok, ktorý absolvovali v plnej zostave. Potom bez Šimku, ktorý s natočeným materiálom odišiel pracovať do Markízy, zrealizovali novú cestu Všetko je to v hlave, 8+/9-, 14 dĺžok, 630 m lezenia a následne urobili aj súvislý voľný prelez. Cesta nedosiahla obtiažnosťou to najťažšie, čo je tu vylezené, ale je veľmi dobrým príspevkom vo svetovej skalnej oblasti. Komisia pri udelovaní ocenení nemala ľahkú úlohu ani s novými pravidlami, skôr naopak. Nakoniec hlavne štýl prvovýstupu, ale aj nie najideálnejšia prezentácia rozhodli, že sa výstup ocenenia nedočkal. Ukázalo sa, že žiaden systém nemôže vec celkom zjednodušiť a rozhodovanie nikdy nie je čierno-biele. Vždy sú výstupy niekde na hranici ocenenia a faktory, ktoré o tom rozhodujú, sú u výstupov veľmi odlišné. Iste je pravdou, že s rovnakými nákladami a úsilím sa dalo zrealizovať niečo vo vážnejšej alpinistickej oblasti. Pravdou je však napríklad aj to, že z hľadiska prezentácie slovenského horolezectva na medzinárodnej scéne ide o výstup oveľa významnejší, ako všetky 8-céčka dokopy. No naozaj to nie je jednoduché a ani v budúcnosti nebude. To však neznamená, že vyhodnocovanie i oceňovanie výstupov a výkonov je nesprávna záležitosť, lebo je to jedna z možností podpory lezenia našim spolkom.

Najvyššie hory

Tu sa naozaj neudialo nič významné. Najvážnejšie zámery mal Maťo Heuger a Paľom Packom na výjazde do Peru. Lenže meniace sa podnebné podmienky, vplyv El Niňa a veľké horúčavy pripravili nečakane nepríjemné podmienky. Z veľkých plánov ostalo tvrdé zbieranie ďalších skúseností a výstup Simpsonovým hrebeňom na Ranrapalcu (6122 m).
Na ešte vyšších kopcoch sa toho z našej strany udialo ešte menej. Slovenská vojenská expedícia musela pre finančné problémy zmeniť cieľ z Broad Peaku na Pik Lenina (7134 m) na Pamíre. Vrchol dosiahli klasickou cestou vo veľmi zlom veternom počasí Ján Matlák a Vladimír Švancár.

Päť Strieborných karabín

Hodnotenie najlepších výstupov sezóny sa v roku 2000 zmenilo, systém Zlatých a Strieborných karabín zúžil výber ocenených výkonov. Kto bol ocenený, som už spomenul v predchádzajúcom texte aj so zdôvodnením komisie alpinizmu. Systém sa nemení ani pre rok 2001. Finančná cena za každú Striebornú karabínu bola 5000.- Sk.

A tu sú ocenené výkony:

• Tomáš Stejskal, prelezenie cesty Cous Cous, 8c, Španielsko, 19. 1. 2000
• Marek Repčík, prelezenie cesty Cous Cous, 8c, Španielsko, 13. 2. 2000
• Juraj Repčík, prelezenie cesty Cous Cous, 8c, Španielsko, február 2000
• Marek Repčík, prelezenie cesty Harakiri, 8c, Španielsko, 26. 2. 2000
• Miro Piala, prelezenie cesty Via Acacia, 9+/10-, Rätikon, Švajčiarsko, 14. 9. 2000

Reprezentačné družstvá na rok 2001

Po obšírnej diskusii v komisii alpinizmu, ale aj s lezcami, sa systém a zabezpečenie reprezentačných družstiev predsa len o niečo zmenil a vzniklo A a B družstvo s rozdielnou výškou podpory. Členovia A družstva budú mať opäť dotáciu na svoju činnosť po 50 000.- Sk, členovia B družstva po 20 000.- Sk. Okrem toho družstvo juniorov s podporou po 10 000.- Sk na člena na akciu organizovanú komisiou alpinizmu.

Reprezentačné A družstvo: Miroslav Piala, Manín Pov. Bystrica a TREK SPORT tím, Juraj Repčík, EXTREM klub Žilina, LANEX Bolatice, Marek Repčík, EXTREM klub Žilina, Tomáš Stejskal, Vertikal Patrónka Bratislava, Ivan Štefanský, Slávia UK Bratislava, LANEX Bolatice

Reprezentačné B družstvo: Zuzana Čintalová, ŠKMK Pezinok, Martin Heuger, Slávia Filozof Bratislava, TREK SPORT tím, Pavol Jackovič, LŠ Poprad, Andrej Chrastina, Sokol Žilina, Jozef Skokan, Alpin klub Svit

Juniorské družstvo: Katarína Čintalová, ŠKMK Pezinok, Tomáš Rác, Vertikal Patrónka Bratislava, Petra Tomanová, HK Zlaté Moravce, Peter Topercer, SEKHO Senica

Horolezec roka 2000

Na záver som si nechal tento bonbónik, ktorý mal minulý rok premiéru. Vlastne už v minulosti sa takéto niečo dialo ešte za bývalého Československa, ale dlhodobo sa to neujalo. Uvidíme, ako sa bude dariť nášmu systému. Ten je postavený na pomerne širokej ankete síce ľudí, ktorí majú čo do lezenia hovoriť, ale jasne s rôznymi kritériami a zameraniami. Anketové lístky boli zaslané 39 osobám, členom VV SHS, členom komisie alpinizmu, vybraným horolezeckým novinárom a najväčšiu časť tvorili samotní horolezci, členovia reprezentačných družstiev vrátane širšieho výberu. Komisia navrhla až sedem kandidátov z rôznych spektier lezenia. Boli tam samozrejme všetci štyria držitelia Strieborných karabín, Miro Piala, Juraj Repčík, Marek Repčík a Tomáš Stejskal, k nim pribudli Paľo Jackovič, Vlado Linek a Ivan Štefanský. Vrátilo sa spolu 30 anketových lístkov, kde sa kandidátom pridelovali body od 7 po 1, z toho boli dva neplatné, keď hlasujúci dali rovnaký počet bodov viacerým kandidátom. Hlasovanie bolo prekvapujúco vyrovnané, u horolezcov sa dosť jasne prejavili preferencie tých lezcov, ktorí sa venujú podobnej činnosti ako hlasujúci. Skalkári uprednostnili skalkárov, alpinisti alpinistov. Ale aj tak sa zdajú výsledky dosť objektívne. Aby som to už nenapínal, Horolezcom roka 2000 sa stal Miro Piala hlavne vďaka najvyrovnanejšiemu hodnoteniu u všetkých hlasujúcich a iste aj vďaka svojej univerzálnosti. A tu sú kompletné výsledky ankety:

1. Miroslav Piala 140 b.
2. Tomáš Stejskal 129 b.
3. Marek Repčík 128 b.
4. Ivan Štefanský 123 b.
5. Pavel Jackovič 102 b.
6. Juraj Repčík 79 b.
7. Vladimír Linek 77 b.

Horolezec roka 2000

Miro Piala
TREK SPORT, TRIOP

Stal som sa horolezcom roka 2000 i držiteľom striebornej karabíny. Táto skutočnosť ma veľmi potešila. O to je to krajšie, že som sa ním stal už po druhýkrát, zrovna na prelome tisícročia. O to je to lichotivejšie, že rozhodli samotní lezci v ankete, ktorá prebehla. Rozhodovanie o horolezcovi roka je dosť ťažká vec. Aspoň z môjho pohľadu, pretože lezcov, ktorí podávajú dobré výkony naraz na pretekoch, na skalách, v horách, ktorí zviditeľňujú naše slovenské lezenie vo svete je pár.

Toto ocenenie, na ktoré som hrdý, by si zaslúžili všetci, čo boli vybratí za kandidátov na tento titul. Zaslúžil by si ho Vlado Linek za medzinárodné kontakty a prezentovanie slovenského lezenia vo svete, bratia Repčíkovci a Tomáš Stejskal za prínos nového myslenia a skvalitňovanie športového, skalného a pretekárskeho lezenia, Ivan Štefanský, ktorý ako jediný z mladej generácie sa vydal na vôbec nie jednoduché chodníčky, ktoré vedú hlavne do hôr i Paľo Jackovič, ktorý stvára všetky tie bláznivé kúsky po Tatrách a lezie každý rok veľa vážnych prvovýstupov. Toto ocenenie by si zaslúžili všetci priatelia, ktorí mne a všetkým ostatným pomohli svojou prítomnosťou na skalách docieliť tieto výkony i tí, ktorí žijú pre lezenie a pomáhajú mu ako Andrej Chrastina, ktorý je jeden z najuniverzálnejších špičkových lezcov, Martin Heuger i Jaro Dutka a mnoho iných. Fyzicky toto ocenenie patrí mne a to že je v mojich rukách, rozhodla práve moja schopnosť liezť všade, robiť špičkové prvovýstupy v horách, na pieskoch, skalách, zúčastňovať sa pretekov doma i v zahraničí, robiť opakovania ťažkých ciest. K tomuto môjmu širokému záberu lezenia obrovskou mierou prispievajú moji zamestnávatelia a sponzori.

Finančne i materiálne firmy Trek Sport, Triop, Elektromontáže-Ludvík Nemec-Humenné a v nemalej miere JAMES. Nedá sa nespomenúť ešte jednu vec. Všetky tieto veci ma naučili „Starí jamesáci“, ktorí ma viedli ako „mladého, najmúdrejšieho všadebola“ a usmerňovali ma. Veru nemali to jednoduché. Jedným z nich je od roku 1995 Igor Koller, ktorému vďačím za to, čo viem doteraz o horách, o skalách, ktorý mi prvý ukázal krásu hôr, s ktorým som prežil mnohé víťazstvá i prehry, mnoho strachu i radosti. Práve jemu a starým jamesákom, no i ostatným o ktorých som písal ako horolezec roka udeľujem cenu s názvom „VĎAKA“.

P. S: odkaz pre Jarýka Stejskala a firmu Yak Steam. Dík za dve 9 mm laná Beal. Konečne som horolezec.