Posledný deň bol asi najlepší. Ruky na blato, nateká mi už aj keď naberiem na vidličku ťažšiu hranolku, o tom množstve krvi čo som stratil ani nehovorím. Kobercovka je taký vyprošťovák. Každý dostal nového sprievodcu, tak čo iné mi zostáva než sa tu viacej porozhliadnuť. Musím povedať, že miestna krajina a hlavne lezenie je tu úplne fantastické. Čo oblasť to iná skala, iné cesty, iné istenie... Ako vlastne ten týždeň ubehol?
Bratislavské letisko, 9 hodín ráno. O tom čo sa tu dialo nejdem ani písať, lebo je to také zlé, že mi to nestojí ani za . (bodku, ďakujem dobrím ľuďom ktorí mi veľmi pomohli a tiež aj maďarovi čo si vzal do príručnej nožík) takže sa radšej hneď presuniem do Bristolu. Let bol v pohode, až na to že Ryanair by vás nechal aj smädom skapať, len aby ešte niečo zarobil, tak radšej zalomím hneď ako sa dá. Bristol nás víta chladným, ale celkom polooblačným počasím. Za 6 libier sa odveziem do mesta na hlavnú stanicu. Do Penzance je to 180 míľ a ja to teda nemienim platiť. Nastúpim na vlak ktorý ma odvezie kúsok od veľkého Bristolu do mestečka Taunton. Tu vystúpim a naložený jak Yak hľadám vhodnú cestu z mesta. Chodím štyry hodiny až na koniec dorazím na výpadovku na smer, ktorý potrebujem. Žiaľ, je už priveľa hodín na nejaké stopovanie, takže zabivakujem v akomsi cyklo parku. Schyľuje sa na dážď, a ja nemám ani len dáždnik. Stan už vôbec nie. Ale náhoda vie byť aj užitočná, a tak náhodou z trávy vyhrabem dva deravé stany, ktoré ako provizórny úkryt stačia. Až na tie slimáky bažiace po krvi je všetko all right.. Prší až ráno a tak vstanem, zídem dolu na cestu s cedulkou Exeter - Plymouth a skúšam ako to tu s tým stopom vlastne je...
Nestojím ani desať minút a už sa vezem. Celkom milý pán mi zastavil, Anglicky rozpráva bez výraznejšieho prízvuku, teda dá sa rozumieť. Tak kladiem klasické otázky ako to už pri stope býva. Na to sa dozviem, že dobre vyzerajúci pán je členom europarlamentu. Keď sa dozvedel, že som Slovák, zaujímalo ho čo to máme za Premiéra vlády.. viac krát opakoval very bad, very bad. Škoda, že chlapík išiel iba kúsok, bol to pohoďák. Stopovanie v Anglicku je super, dohromady som sa viezol so siedmimi ľuďmi, a v Penzance som bol za 5 hodín. Cesta autom trvá 3,5 takže veľmi dobré a veľmi lacné.
V sobotu okolo jednej hodiny som v Count House, lezeckej chate. Vybalím sa a hneď beriem lezecké veci, a spolu s Ienom kráčame k neďalekej oblasti Bosigran. Pridal som sa k dvojke Švehl J. z česka a Frank Cannings, miestny starý jamesák. Na prvý deň tri pekné cesty, to nie je zlé. V Nedeľu leziem s Lauretiom Anghelom z Rumunska. Tiež pohoda, ako to býva. Prvá moja ťažšia cesta je Kafoozalem za E3 6a, zo začiatku trochu mokrá v závere absolútne brutálne mokrá , ale nakoniec to nejak prekalím. Je nedeľa večer a míting sa naplno rozbieha. 32 lezcov z 22 krajín. Večer sa rýchlo zotmie, až je čas ísť oddychovať na ďalší deň. Vedľa mňa spí Vladimir z Kyrghystanu. Starší pán, ktorý v noci hučí ako motorová píla. Ešte že mám mp3. Ráno už so svojím Anglickým parťákom Jamesom Strongmanom sedíme v aute a ideme smerom na Pordenack Point. Lezenie tu je brutálne. Úplne parádna žula, parádne cesty, výborné lezenie. O 100 metrov ďalej je iný sektor, s inou skalou, iným charakterom lezenia. Cesty do 30 metrov. Super. James ma po lezení vzal na prehliadku oblastí a možností lezenia v okolí tohoto sektoru. Super, jednoducho paráda. Na skalách nie je nič. Žiadne istenia, skoby len zriedka. Za celý týždeň som zapol dokopy asi 5 skôb.
V utorok leziem znova s Jamesom, tentokrát v oblasti Great Zawn. Cesty do 100 metrov. Najťažšia bola The west Face. Najhorší bol hladký kolmý a neskôr previsnutý kút. Cesta sa lezie na tri dĺžky no ja som skúsil na jednu. V kúte sa dali založiť dva mikro vklínence, do jedného som neskôr zľahka naložil a udržal. Druhý pokus leziem zo štandu a tentokrát to púšťa. Za najťažším miestom skoba, parádička.
Streda zmena partnera. Leziem s Mikom Rainom, moc toho nenahovorí, tak mlčíme. Leziem piaty deň a únava je poznať. Po dvoch cestách to balíme sme kaša. Človek tu dokáže vyliezť tak 6 ciest za deň. Podľa toho aká oblasť aký typ cesty a podobne. Večer Frank Cannings premieta film BBC Blízko smrti. Neviem čo od toho očakávať. Začína to klasicky, mladí hoši ( Frank za mlada) idú robiť nejaké prvovýstupy. Pri zostupe sa Frank pošmykne a zletí dolu stenou. Dolámaný, ale žije. Okamžite prilieta vrtuľník a ku podivu nebezpečenstvo graduje. Franka musia dostať na útes pretože vrtuľník sa nemôže k nemu dostať. Všetko ide ako má, a po nejakom čase sa Frank dostane do bezpečia Helikoptéry, ktorá odlieta na otvorené more. S Frankom ide aj jeho žena. Dolámaný, ale živý. Šťastie pri ňom stálo, alebo stojí? Po chvíli letu vrtuľník hlási poruchu. Pilot musí zosadnúť do vody. Kabína sa začína rýchlo plniť vodou, najhorší možný scenár. Dolámaný na Palube, kabína pod vodou. Nikomu sa nič nestalo, všetci piati sa odtiaľ dostali živí. Neskôr sa potvrdila chyba na motore...
Vo štvrtok oblasť Carn Bara. Tu leziem údajne cestu za E6 6b, nie je to ľahké lezenie, ale zdá sa mi, že som tu liezol aj ťažšie cesty s nižším hodnotením. Nedá sa veľmi spoliehať na čísla, ktoré sú uvádzané v sprievodcovi. Je to dosť odlišné, a prevodná tabuľka má tiež priveľkú toleranciu. Hodnotenie je celkom voľné dá sa povedať.
Piatok idem s Wojtekom, poliakom ktorý tu žije. Siedmy lezecký deň. Ani nezaprší ani nič, takže stále lezieme, ale je to poznať. V sobotu to isté, lezie sa mi dobre akurát musím stále vyklepávať ruky, lebo nateká okamžite. Každopádne oblasť v ktorej sme v sobotu je parádna. 40 metrové cesty, materiál akási lávová vyvrenina. Jednoducho parádne lezenie. Akurát ma na štande umýva jedna vlna za druhou, takže idem od tiaľ na totálku mokrý. V sobotu večer sa premietajú fotky z akcie a spoločensky žijeme a pomaly sa lúčime s týmto super miestom a ľuďmi. Teda mne sa tu páči natoľko, že tu ešte nejaký čas pobudnem, predsa je tu množstvo ciest ktoré treba povyliezať..
Z mítingu v Anglicku asi toľko.. Hádam porobím ešte nejaké fotosy,v lete sa tu dokonca dá robiť aj Deep Water soloing.. parádička.
Vyliezol som tu okolo 31 ciest.
Jano Šofránko
