Neil Grasham je autorom rubriky venovanej tréningu v britskom lezeckom časopise On the Edge.
Položil si si už niekedy otázku, prečo lezieš? Zabudni na výhľady a scenériu. Len si to priznaj, tie sa najlepšie vychutnávajú pri turistike.Kvôli partii nepotrebuješ chodiť ďalej ako do najbližšej krčmy. Tak určite to musia byť fyzické a mentálne výzvy, ktoré ťa priťahujú. Ale ak sa chceš stať svalovcom, potom ťa dvíhanie činiek uspokojí viac. Ak sa vyžívaš v potrebe zničiť sa, choď si o tom pohovoriť s triatlonistami. Možno ti ide o rovnováhu a flexibilitu. V tom prípade by ti balet alebo gymnastika mohli ponúknuť viac. Nenavrávaj si, že ten náš šport je mentálne najnáročnejším. Som si istý, že každý jaskyniar ťa rýchlo vyvedie z omylu...
Takže prečo liezť? Samozrejme, že nie pre tieto faktory jednotlivo, ale pre všetky dokopy. Pre celý komplex, kontrolovaný a koordinovaný jedným: samotnou skalou a čo je dôležitejšie, neobmedzenou pestrosťou pohybov, ktoré skala vyžaduje. Lezenie je založené na špecifických pohyboch a to je práve to, čo nám táto unikátna a bizarná forma pohybovej kultúry dáva, a ktorá zapríčiňuje, že jej ostávame verní a tvrdohlavo odmietame všetky alternatívy. Prečo potom teda toľkí z nás ignorujú základný lezecký pohyb vo svojom úsilí o zlepšenie lezeckého výkonu?
Sila sa môže zísť v kľúčovom mieste. Iste budeš potrebovať aj vytrvalosť na dokončenie výstupu. Ale od prvého momentu, ako nastúpiš do cesty, bude od teba vyžadovať, aby si sa pohyboval vhodne, aby si "čítal" skalu a všetko, čo ponúka, využil vo svoj prospech - potrebuješ teda techniku. Nie je a ani by to nemal byť ten prípad, že by technika bola len ďalšou položkou v zozname vecí, ktoré treba vylepšiť na tvojom lezení. Technika je vlastná reťaz a všetko ostatné ako sila, vytrvalosť, flexibilita a pod. sú jej ohnivká. Všetko pri lezení pramení z techniky a všetko do nej vyúsťuje.
No, to je síce pekné. Lenže, čo presne znamená toto, tak často používané, avšak tak málo chápané slovo? Koľkokrát si už na skalách počul: "Ten je slabý a vôbec netrénuje, ale zvláda to technikou." Možno si niečo podobné o tvojom priateľovi alebo lezeckom partnerovi povedal aj ty sám. No vedel by si definovať, čo oni majú a ty nie? Pointa je v tom, že všetci dobre vieme, ako získať silu a zdatnosť: pracuj na sebe, trénuj a výsledky sa dostavia. Problém s technikou sa však zjaví vtedy, keď sa pozrieš do zrkadla. Druhých môžeš sledovať, skúmať celý deň, ale v hodnotení seba je veľmi ťažké byť objektívnym. Vždy si liezol tak, ako lezieš. Ako a čo teda zmeniť a kde začať? Vôbec nie je prekvapujúce, že mnohé európske pretekárske tímy považujú videoanalýzu za nevyhnutnú pomôcku pri sebahodnotení. Keď sa prvý raz uvidíš liezť na obrazovke, je to vždy mimoriadna skúsenosť: budeš buď pomalší alebo rýchlejší, tvoje pohyby budú buď plynulejšie alebo trhanejšie, než si očakával.
Keďže kritika vlastnej techniky je taká problematická, máme sklony považovať lezenie iných za meradlo alebo ideál, ktorým sa nechávame viesť. Keď máme definovať dobrú techniku, sme náchylní predstaviť si obraz typického európskeho lezca, ktorý radšej spadne, ako by dal najavo čo len najmenšie chvenie, či by dokonca chňapol po chyte. Pravdepodobne by mená ako Glowacz alebo Raboutou v prvom rade zosobňovali lezecký štýl v jeho najlepšom podaní. Ale čo potom Johny Dawes, považovaný mnohými za technicky najkreatívnejšieho lezca všetkých čias? To je človek, ktorý hlboko chápe vlastné fyzické obmedzenia - výšku, stavbu tela a silu - a ktorý si vyvinul a osvojil dynamický štýl, aby ich vykompenzoval. Iný extrémnejší protiklad hádam ani nie je možný, a predsa sa obidva typy zaraďujú pod ten istý, zdanlivo nezmyselný nadpis " mať dobrú techniku".
Tak teraz je to už jasnejšie. Technika nie je lezenie určitým spôsobom. Zabudni na všetky vzory. Je to načúvanie reči skaly a položenie si otázky, aké fyzické zdroje máš ty na vyriešenie jej problémov. Prečo sú Francúzi takí pomalí? Môžu si dovoliť byť pomalí. Majú dostatok výdrže, aby tam viseli tak dlho, koľko trvá nájdenie a voľba najlepšej možnej sekvencie pohybu. Ak nie si dostatočne zdatný, nepokúšaj sa liezť pomaly, len aby si vyzeral pokojne. Pohni si, lebo ináč je zrejmé, čo sa stane. Stačí sledovať Švajčiara Elieho Chevieuxa, aby si pochopil, že aj rýchly štýl môže byť rovnako účinný. Načo visieť, keď sa môžeš prebiť ďalej. Asi je zbytočné hovoriť, že tento prístup má ohraničenú účinnosť. Funguje dobre, pokiaľ lezieš v rámci svojich možností. Pri ťažších cestách je zjavné riziko, že určitú pasáž posúdiš nesprávne ako dôsledok unáhleného podcenenia. Dôležitejšie však je, že ako napreduješ stupňami obtiažnosti, dôjdeš do bodu, keď siahneš po skrytých rezervách sily alebo vytrvalosti a oni tam jednoducho nebudú. Ideálnym riešením by bolo mať tú pozoruhodnú schopnosť, ktorou sa vyznačujú lezci ako Nadin alebo Legrand: Dokázať čítať technické pasáže veľmi rýchlo a pritom mať dostatok silových rezerv. Je táto schopnosť vrodená? Alebo sa dá naučiť, natrénovať? Musíme sa vzdať nádeje na osvojenie si štýlu, ktorý akceptuje naše nedostatky a vyhovuje našim technickým obmedzeniam, alebo máme šancu niečo s tým urobiť?
Pôsobivým príkladom pokusu odpovedať na túto otázku je Jibé Tribout, keď sa snažil zlepšiť svoje OS výkony. Hoci stabilne dokázal "flešovať" 7c+ a príležitostne vyonsajtoval 8a, po dôkladnej sebaanalýze usúdil, že nedostatočná technika mu neumožňuje realizovať celý jeho potenciál. Rozhodovací proces mu pri čítaní nasledujúceho postupu zaberal príliš veľa času a bol, podľa jeho názoru, príliš vedomým fenoménom. V ideálnom prípade aj vtedy, keď sa obtiažnosť v ceste zvyšuje, lezec by mal byť schopný jednoducho zapnúť autopilota, načítať nasledujúci skalný úsek a vypočítať optimálny sled pohybov. Netreba vôbec premýšľať, neuro-muskulárny systém všetko zariadi. Kiež by to tak naozaj bolo. Pre väčšinu z nás tento podvedomý proces musí byť podporovaný veľkou dávkou vedomého racionalizovania jednoducho preto, že nie je dostatočne vyvinutý. Je to ako keď sa učíme jazdiť na bicykli. Čím viac jazdíš, tým menej vedomého úsilia to od teba vyžaduje a jazda je stabilnejšia, menej rozkolísaná. Je tu ale jeden významný rozdiel. Pri bicyklovaní nemáš možnosť použiť silu na prekonanie problému a tým prerušiť proces učenia. Musíš sa naučiť bicyklovať úplne, alebo to vzdať. My lezci si sami nikdy neumožníme úplne zavŕšiť proces učenia techniky, a čím viac trénujeme a získavame silu pri ignorovaní techniky, tým ťažšie bude pre nás vrátiť sa späť na dráhu učenia. Tribout si práve toto uvedomil a rozhodol sa niečo s tým urobiť. Napriek faktu, že dosiahnutie jeho cieľa bude nevyhnutne vyžadovať veľkú dávku trpezlivosti, ba dokonca uštedrí niekoľko rán aj jeho egu.
Bolo treba začať od základov, spustiť stupeň alebo dva, ale nútiť sa liezť správne. Keď sa dostaneš k ťažkému miestu, na prvýkrát sa ti nepodarí prečítať ho, začneš pociťovať únavu, zvony začnú biť na poplach a musíš odolať silnému pokušeniu prebiť sa ďalej. Spusti odpočítavanie a nepokračuj, kým nenájdeš najvhodnejší sled pohybov. Zo začiatku to nevyhnutne bude trvať príliš dlho. Vyčerpáš sa a nezvládneš miesto, v ktorom si mohol byť úspešný, keby si sa teda prebil silou. Tribout však zistil, že jeho schopnosť nájsť optimálnu sekvenciu je stále rýchlejšia a rýchlejšia, až kým sa nakoniec nestala takmer okamžitou a podvedomou. Ukázalo sa, že námaha stála za to a konečným produktom bolo 8a+ on sight a celkovo zvýšená stabilnosť jeho výkonnosti. Urobil jeden krok vzad, aby mohol urobiť dva vpred. Ide len o to, či si pripravený priniesť túto obeť. Avšak niektorí budú považovať za vyumelkované a neprirodzené ísť a aktívne hľadať dobrú techniku. Niečo ako hľadanie grálu. Čím viac sa snažíš, tým ťažšie ho nájdeš. Vyvaruj sa toho, aby si pohyby, ktoré považuješ za "technické manévre", robil samoúčelne. Bezdôvodné používanie takýchto pohybov bude znamenať, že viac energie vydáš, než ušetríš. Nezabúdaj, prečo to všetko robíš - dobrá lezecká technika ti lezenie uľahčí. Malo by byť poctivé, impulzívne a spontánne.
Či už boli chýry o novej vlne francúzskej metódy technického tréningu pravdivé alebo nie, ide o lezenie v platniach držiac v rukách tenisové loptičky. Tých pár ľudí u nás, čo boli dostatočne ľahkoverní, aby to vyskúšali, súdia, že lepšie urobíš, ak jednoducho budeš čo najviac liezť. Pre rozvoj techniky je to asi tá najlepšia rada, akú môžeme dostať. Na rozdiel od rozvoja sily tu žiadna kratšia cesta neexistuje. Ak nemáš túto danosť od Boha, jediná tvoja šanca je liezť správnym spôsobom na všetkým možných typoch skaly, a tak často, ako to len ide. Každý druh povrchu, s ktorým prídeš do styku, či už je to vápenec alebo dokonca drevo či plast, rozšíri tvoj pohybový repertoár a zvýši tvoju všestrannosť ako lezca. To isté zjavne platí aj pre rôzne sklony terénu. Ak si sa nikdy neskotúľal do prachu, tak asi tráviš veľa času v previsoch. Je jednoduché stať sa posadnutým dôležitosťou rozvoja práce nôh a hoci niet pochýb o tom, že lezenie na mierne položenej skale je významné pre získavanie návyku dôverovať svojim nohám, previsnutá skala ťa naučí viac o celkovej polohe tela. Nezabúdaj, že celé telo prispieva k pohybu nahor a nie sú to iba body kontaktu so skalou.
Na všetkom okolo techniky je asi najviac frustrujúca skutočnosť, že čím naliehavejšie to situácia vyžaduje, tým ťažšie je ju použiť. Všetko dobre funguje pri šikovnom slede pohybov, keď si sa práve pohol z oddychového miesta a istenie máš pri pupku. Horkou iróniu je, že vo chvíli, keď by trochu dobrej techniky najviac pomohlo, keď začínaš byť unavený, keď cítiš, že ti odchádzajú sily, keď sa nevieš pohnúť z miesta, alebo ťa prikvačia dokonca všetky tri možnosti naraz - to je moment, kedy by ťa technika mohla spasiť. Vtedy začneš z nejakého neznámeho dôvodu byť presvedčený, že mlátenie okolo seba je najosožnejší spôsob, ako sa vyhnúť pádu, hoci tvoje podvedomie veľmi dobre vie, že by si sa mal pokúsiť relaxovať a sústrediť. Reakcia "bojuj alebo uteč" však nie je príliš prospešná. Umenie vytiahnuť dobrú techniku z rukáva aj pod narastajúcim tlakom situácie istotne musí byť konečným cieľom každého lezca.
Ľudia, pre ktorých technika nebola nikdy problémom, sú vo všeobecnosti tí, ktorí v začiatkoch lezenia boli fyzicky pomerne slabí, a preto boli nútení vysporiadať sa s tým. Sila, zdá sa, má ten istý vplyv aj na pilotov a to je dôvod, prečo sa najprv učia lietať na klzákoch. Začiatky sú, bohužiaľ, tým rozhodujúcim momentom, kedy získavaš svoje trvalé návyky. Či už dobré, alebo zlé. Ak si si zakorenil zvyk prebiť sa cez problém pomocou rúk bezcieľne pod sebou hrabúc nohami a počas dlhých rokov si si ho utvrdzoval, o to ťažšie je ho potom zmeniť. Avšak s otvorenou mysľou sa ti to určite podarí. Pri lezení na takom type skaly, ktorý ti neumožní používať tvoj vyskúšaný a overený vzorec, nebudeš mať inú možnosť, než prispôsobiť sa. Choď liezť na piesok, ktorý zásadne nepočúva, ak si ho chceš podrobiť silou. Jemnosť, pokoj a šikovnosť sú jediným spôsobom, ako ho zdolať.
Niet pochýb, že tie javy v našom živote, ktoré nemôžeme vidieť, alebo si ich ohmatať, sa najľahšie ignorujú. Je jednoduché postaviť lezeckú techniku do kúta a koncentrovať sa na to, čo náš mozog ľahšie prijíma. Hoci vždy budeš s istotou vedieť, kedy si na tom silove najlepšie, dokážeš spoznať aj to, kedy lezieš naozaj perfektným štýlom? Môžeme skôr len dúfať, že si techniku zlepšíme, než ju budeme dokonale ovládať. Toto možno čosi navráva o tajuplnosti nášho športu. Niekto druhý - či už s kreatívnym alebo vedeckým prístupom - nám len veľmi ťažko môže povedať, ako na to. Lezecká technika je schopnosť jednotlivca prispôsobiť sa jedinému - skale.
Preložil: Ivan Fiamin
