PÁLIVÉ CHYTY 2000/4

Táto rubrika informuje čitateľov o lezení od jednometrového bouldra až po tisícmetrový bigwall. Do tejto rubriky posieľajte zaujímavé prelezy zo zahraničných i domácich oblastí. Nemusia to byť len pálivé extrémy, veď maximum nezávisí od čísla, v tom je lezenie krásne.

Beckov – skalolezecké preteky
Blatnica
Piesočné správy
Novinky z Děravé skály
Vernár
Marek Havlík – Maginot Line 8b+/8c
Máj a jún v Tatrách
Ďalšia desiatka v Zádieli
Potulky po Slovinsku
Nová extrémna technická cesta vo Valle Orco
Climb-cross country MTB
Štefánek a Fontainebleau
Višňové 2000
Višňovské zvesti

Beckov – skalolezecké preteky

Čosi sa chystá – niečo pre pamätníkov. Oprášte kopačky, papučky, galošky. 30. 9 – 1. 10. 2000, párové preteky na rýchlosť mužov a žien.

Podmienkou je však, aby každý z pretekárov mal za sebou aspoň jedny klasické preteky, tak ako frčali v 70. a 80. rokoch. Nominovať sa stačí na mieste u Gabči tátošky, štartovné je 10 Kčs. Pri mikrofóne sú večne striezvi šoumeni Stenly a Mravec, spolu s dvorným fotografom Ďurom Bondurom.

Z pretekárov sa už sľúbili skoro všetky hviezdy prvej veľkosti: Stano Glejdura, Kollerovci, Belička, Kučo, Etka, Renca, Chemlon, Rudo Mihál, Ero Velič a ďalšie osobnosti, ktoré vytvárali image nezabudnuteľných skalolezeckých pretekov. Ako lámač ženských sŕdc Jožino Liďák, Leninský, Némocný, Jarýk, Pastyrčák a mnohí ďalší a další. Ospravedlnení sú len Tibino – Melbourne, Elena – Anchorage, Andrej – Luxembourg a Oleg – Norton City. 

Po pretekoch sa zábava presúva na guláš party do Zemianskej kúrie Jana Pienčáka asi 300 metrov od brala, kde na nádvorí hrá country music. Ubytovanie 27 postelí 0834 7777282 + vlastné spacáky. Srdečne vás pozývajú a tešia sa na všetkých pamätníkov Pegas a Becko.

Obsah

Blatnica

Narobili sme sa, ale stálo to zato. Dve perfektné línie čakali na prelez a dočkali sa. Začal to Tóno Pacek, ktorý sa zamiloval do Čoeče- asi najlepšej a najkrajšej cesty v doline. 20 metrov, 6 previs, 30 krokov. Vzdušné, atletické, vytrvalostné. 4 pokusy a prvé 7c v jaskyni. Úspešne pôsobil v Čoeče aj Peter Kuchár. Na tretí pokus cestu preliezol, škoda len, že v závere odbočil doľava. Skoromexičan Kuchy tak vytvoril zaujímavý variant asi za 7b+.

O 24 hodín sa musel znova prepisovať sprievodca. Bratia Repčíkovci početné obecenstvo nesklamali. Marek (HK Manín, Anatomic) v pohode flešol Čoeče a krásne sa vytrápil pri prvom OS Pšenice (7a+). Juro (Lanex, HK Exkrement) sa sústredil na silovo-vytrvalostnú višňovoidnú Krakaticu - 5 istení stropom a dolez Godzillou. 15 metrov, 7 previs,18 very long krokov. S už tradične krvácajúcimi rukami na 4 pokus zapol zlaňák a navrhol 7c/c+. Marek skúsil flash, ale demotivujúco pôsobiaca vôňa opekajúcich sa pstruhov ho zhodila z posledného kroku.

Projektom ostáva pokračovanie Krakatice od šiesteho istenia doprava a samozrejme logické prepojenie Krakatice a Čoeče. Prípadní adepti nech sa pripravia na 25-metrové laktátové pokušenie s pracovným názvom Bol som dlho preč... . Na novoodistenej stienke (Olinka ju voláme) je bez prelezu nádherná bouldrová Hilda (9-?) a jej pravý variant Rudy. Prístup: od odbočky ku Kaškovej veži pokračujte dolinou asi 300 metrov, pri plote cez potok a kvázi sutinovým chodníkom 100 m do kopca a vpravo nájdete vždy a všade previsnutý skvost zatiaľ s 11 brilantnú techniku a silu vyžadujúcimi cestami obtiažnosti väčšinou 6 až 8. Tešíme sa na vašu návštevu.

Ivan Doktor Žila HK Exkrement

Obsah

Piesočné správy

Andrej Chrastina v ceste Pekelný rej, VIIIb, Ďáblova stěna, Labské údolie, ľavý breh.
Foto: Vlado Linek.

Pôvodne som chcel napísať rozsiahlejší článok o “Labáku“, ale vysoké pracovné a lezecké nasadenie tomuto môjmu zámeru neprialo. Takže len niekoľko útržkov z českých pieskov.  Tento rok zažíva Labák lezecký boom nečakaných rozmerov. Kvôli vysokým teplotám bol a je obliehaný hlavne ľavý breh a samozrejme Kosťova knajpa. Na pravom brehu sa dá samozrejme tiež liezť, ale je tam menej moderných ciest (je to poznať podľa koncentrácie borhákov). Pokiaľ si tam však človek chce zaliezť a neusmažiť sa, musí tam byť od východu slnka do nejakej 12-tej hodiny. A potom chytiť kompu na ľavý. Tam sa väčšinou práve v tom čase začína liezť. Dôvodom neskoršieho výskytu lezcov može byť vysoká pálivosť Kosťových chilli fazúľ hasená budejovickým Samsonom.
Po viac než dvojročnej prestávke som sa tam dostal aj ja. Navštívil som väčšinu pieskovcových oblastí v Česku, ale Labák je diamant. Pomaly aj tak tvrdý. Ale stále je to piesok a tak k nemu treba aj pristupovať. I do vyborhákovaných ciest pribaliť trochu morálu, o starších vykruhovaných ani nehovoriac. O veku a charaktere väčšiny ciest sa dozviete zo sprievodcu z roku 1998, prípadne z Knihy výstupov zavesenej u Kosťu.
Potom, čo som sa ako tak rozliezol, dostal som chuť na niečo ťažké, čo som ešte neliezol. Náhoda tomu chcela, že som sa dostal pod Dóm, kde sa ako kýl lode trčiaci zo skaly vyníma ostrá hrana - „Kante Philosophy“(10c/11a). Spodná časť cesty poslúži na rozohriatie po dobrých chytoch v previse, aby si človek mohol vychutnať asi 5 metrov balansovania na hrane. Na OS som to nedal, ale na 1. PP pokus padla.
O týždeň som tam bol znova. Tentokrát bola mojím narodeninovým cieľom línia najväčším previsom oblasti „Šílený tanec“ (11a). Tu som musel hodnú chvíľu špekuľovať nad bouldrom po malých lištách so skokom na konci (podľa pravidla: kam nedočiahneš, tam skočíš). Na moje veľké prekvapenie sa zopakovala situácia z minulého víkendu, a po prelezení bouldru v strede cesty som rozdýchal aj vytrvalostný vršok.
Následujúci víkend som navštívil pre zmenu Teplice, kde sa činí „Alberto“ a po skalách rozsieva kruhy a borháky neuveriteľnou rýchlosťou. Z jeho posledných počinov za zmienku stojí narovnanie Gravitačných komplexov na Papriku (10a AF) či priama línia do 7 liepakov (9c RP). V Tepliciach sa na jar objavil aj skalný démon „Kubrt“ Marcel Toman. Ten sa pustil do 40 metrovej hrany „Bod zlomu“(tiež od Alberta) na Chrámovkách. Ako u neho býva zvykom úspešne a ohodnotil ju 11b. V Tepliciach a okolí je možné stále viac naraziť na vymádžované balvany. Bouldrovaciu aktivitu v tejto oblasti rozdúchava hlavne Petr Pavlovič, ktorý už niekoľko rokov žije striedavo v Španielsku a Švajčiarsku, kde bouldruje aj so známym F. Nicolom. Bouldrovaním po pieskovci je úplne unesený a vytvoril tu popri niekoľkých 8a bouldroch dokonca traverz, ktorý by mohol byť obtiažnosti 8b. Presnejšie info bohužiaľ zatiaľ nemám.
Predpovede počasia na ďalší víkend hlásili prehánky, tak som zase zamieril do Labáku, kde prší menej a rýchlejšie to vyschne. Rozhodol som sa, že budem liezť len cesty, ktoré som ešte neliezol. A tak som sa dostal až na Východný roh, kde som nikdy nebol. Táto veža može mať možno 70 metrov a na jej jednej hrane sa ťahá cesta „Velký třesk“ 10a. Je dlhá cez 50 m, má ľahší nástup, následuje hrana za 9b a bonbónikom je previslá asi 8 metrová hlava veže, ktorá dáva ceste jej obtiažnosť. Práve ona ma potrápila nejakých 10 minút, ale o to viac si svojho onsajtu potom možem vážiť.
Na záver klasicky patrí poďakovanie sponzorom: Singing Rocku za sedák, expresy…, Rock Pillarsu za lezečky, ktoré sa neustále zlepšujú (novo vyvinutá perfektná guma), Pama Sportu za lano, Janine že vydržala víkendy s ortézou na nohe bezo mňa, no a asi aj svojím rukám (firma a.9), ktoré musia finančne pokryť tieto zábavky.

Andrej Chrastina

Obsah

Novinky z Děravé skály

24.6. Cestujeme na Záhoří s Vlkem. Lezeme na Alternativce a na večer se přesouváme do Klenby (Děravé skály). Už dlouho mně lákají dva směry, které se zdají logické, ale které znamenají také tvrdou práci odspodu v hodně převislém středním pilíři jeskyně. Ostatně už J. Horváth zde tušil možnost pěkné cesty. Vrtáme 6 borháků a odjíždíme za tmy, ale spokojeni.
25.6. jsme v Klenbě znovu, tentokrát se Svištěm a vrtáme další jištění do pilíře, takže nové linie tvoří "Y". Svišť má super formu a přelézá dvě bouldry, které ho už dlouho provokovaly svou odmítavostí.
29.6. můžeme spokojeně konstatovat, že obe nové cesty jsou přelezené. Vznikly tak zleva doprava Fajčiarka - Medulienka 9-/9 a 8+. Opět vrtáme, dojišťujeme krásnou linii Bryndza ... a chystáme slaňák nalevo pro další dvě linie.
1.7. jsem v Klenbe sám s Boschenou a nechávam ve skale dalších 11 kousků železa. Obě "lehké" linie jsou odjištěné, navíc je prejištěna málo lezená cesta Sračkoprd. Do práce mi kibicují chalani z dediny, kteří tu oslavují Petra a Pavla, dělají oheň a nepředstavitelný bordel.
2.7. Svišť s úklidovou četou likviduje smetiště, které tu po fešácích zůstalo a přelézá - opět zleva doprava nové cesty Zakysanka 5 a Halušky 7. Cesty jsou hold tomuto jídlu z motorestu U havrana, který nikdy nemíjíme bez zastávky. V Děravé skále se teď dá bezvadně rozlézt před náporem do opuštěných prásků vedoucích přes celý strop, chce to jenom vyzkoušet.

Tom Žert

Obsah

Vernár

Extrémne sucho vysušilo na Previsoch aj tie najvlhkejšie diery a Kuchy tak mohol seriózne skúšať Alkáča. Zadarilo sa a prvý prelez si pripísal domáci pán. Hyperaktívny Kuchy odistil na Previsoch v hornej jaskyni zopár previsnutých silových cestičiek: Queen of mambo (8+), King of Kongo (8a), Local party (9+?) a na pilieri pod Prevismi odistil 25-metrovú nádheru Psi štekají a Cavallera...(8-). Zdalo sa, že všetky prirodzené línie sú vyčerpané... .Kuchy si kúpil Siku. Nalepil zopár šutrov do veľkého previsu vľavo od Alkáča a stvoril tak superlíniu. Silovo-vytrvalostné lezenie s najťažším krokom na záver. Skôr ako stihlo zaschnúť lepidlo, Kuchy Siku preliezol a navrhol 7c+.
V máji sa na Vernári zjavil Tóno Pacek a štýlom flash resp. OS preliezol všetko (klasif.8 až 9) do čoho naliezol. Zapáčil sa mu King of Kongo (8a) a tri pokusy stačili (1. opakovanie).
Kuchy si vymyslel ročnú pauzu od lezenia a ostatných radostí na Slovensku a po Deniske Šulcovej si to ďalší popradský lezec namieril na americký kontinent. Patrilo sa poriadne rozlúčiť. Prvý júlový víkend sa tak aj stalo a rozlúčiť sa prišiel aj zdňanadeňimidžmeniaci Marek Repčík. Svoje pôsobenie začal Marek pádmi (flash) v poslednom kroku - Posledný kŕč (9), Sika (7c+). Skúsil si Alkáča a na druhý pokus sme všetci videli ako sa lezú previsy. Prechádzka za 8a a Marek pokračoval. Flešol King of Kongo (8a) a na dorážku preliezol všetky vyhlásené bouldre a asi ten najťažší (pod LSD) aj s vynechaním najväčšieho chytu. Večer sme sa krásne rozlúčili s El Kuchym (pozdravujeme pána starostu) a na druhý deň sa lezenie stalo nevyhnutným zlom. Marek zabojoval a preliezol Siku. Druhé opakovanie pridal perfektne lezúci Duško Beránek (3. pokus).
Sezóna na Vernári sa teda rozbehla parádne a Kuchy po návrate sľubuje novú lahôdku. 40- metrová previsnutá Veža vraj skrýva obrovské možnosti. Vráť sa skoro, amigo!

Ivan Doktor Žila, HK Exkrement Martin

Obsah

Marek Havlík – Maginot Line 8b+/8c

Po malé krizi, kdy se zdálo, že už Mára nemá sílu na úmorný lezecký kolotoč závodů, se v roce 1997 opět dostáva do formy. Získává titul mistra republiky, vyhrává Český pohár a v roce 1998 přelézá v oblasti Orgon Macumba Club, 8c. Podepsáním smlouvy s firmou Alpinizmus, Reebok, Ocún a Julbo získává finanční podporu, která mu umožňuje naplno se věnovat lezení.

Za tréningem odjíždí do oblíbené jižní Francie, kde se naplno věnuje tvrdému tréningu v oblastech Orgon, Volx a Buoux, kde přelézá cestu La Rage de Vivre, 8b+. Svou dobrou formu prezentuje husarským kouskem a to takzvanou trojkombinací – Tabou, 8a+, La Rose et Le Vampire, 8b a Chuoca, 8a+, kdy tyto tři cesty přelézá v kuse za sebou bez odpočinku! V této době také navštevuje oblast Volx, kde poprvé zkouší Maginot Line od britského lezce Bena Moona. V roce 1989, kdy Moon tuto linii poprvé přelezl, klasifikoval Maginot Line jako 8c, ale poté co tuto cestu v tomtéž roce přelez Patrick Edlinger, snížil obtížnost na 8b+/8c.

Marek se do Volxu vrací v listopadu 1999 a opět zkouší Maginot, tentokrát již při ostrých pokusech, ale padá v posledních krocích, kde mu schází síla, kterou vyčerpal deset dní trvajícím tréningem. Jediné, co Máru při ostrém pokusovaní zastavilo, byl poraněný prst. Po přestávce, která byla potřebná na zahojení potrhaného prstu, se do Volxu vrací v únoru 2000. Maginot Line přelézá po očistění chytů a nacvakání expresek na první pokus. Po krátkém odpočinku ještě nalízá do cesty Terminator, 8b, kterou ještě v tomto dni po několika pokusech přelézá. Jak mi sám Mára prozradil, celý svůj tréning, který se skládá z přelézání co největšího počtu cest v obtížnosti od 7a+ po 8b v jednom dni, je zaměřen především na závody jak českého tak světového poháru.

Pepe Piechowicz

Obsah

Máj a jún v Tatrách

Zdá sa mi, že v Jamesáku chýba viac informácií o lezení v Tatrách, a tak som sa rozhodol trochu prispieť. Takže 12. – 14. 5. 2000 sme vyliezli na Jastrabej veži cestu Červené previsy, 7, čo dal môj spolulezec Mišo Sekelský (Kevin) OS, keďže ja som to už liezol. Je to ozaj nádherná cesta. Na druhý deň sme sa nasúkali do Pochylého platní, ale pre nedostatok času sme vyliezli iba po druhú dĺžku, 8. Toto sa mi podarilo zodalť AF.
7. – 9. 6. 2000 sme skúsili Gorbiho, 7+ na Malej Žltej stene. Pre neisté počasie sme nastúpili neskoro poobede, takže z toho boli opäť iba 2 dĺžky. V tej druhej Michal parádne drbol, z čoho som mal obrovskú zábavu.
Na ďalší deň sme liezli Diretku – Poľský variant, 8 na Žltú stenu. Tu si dovolím citovať pár viet z denníka: Prvá dĺžka je v pohode. Druhá takisto, aj keď trochu rozbitá, čo ihneď posúdil Kevin, keď som mu pri doberaní lana zhodil šuter na hlavu. Tretia dĺžka – paráda. Štvrtá – krásny sokolík, piata – rozbitý kút, šiesta – pekný traverz. Zatiaľ pekné, nie veľmi ťažké lezenie. Scenéria dookola je prekrásna, určite robíme turistom na Térynke parádne divadlo. Naliezam do šiestej dĺžky, chvíľu váham pri prvej skobe kadiaľ ísť, nakoniec traverzujem doľava a nachádzam skobu a tým aj správnu líniu. Pekná, dlhá dĺžka a som na štande. Doberiem Kevina a pri pohľade na poslednú dĺžku, 8, sa obaja zhodneme, že to nemôže byť až také ťažké. Prvý lezie Kevin. Keď druzgne po prvých piatich metroch, nechápe. Lezie ďalej. Dostane sa k problému a keď si už myslím, že to už prelezie, zrazu prásk a zrúti sa. Pekne ako do perinky ho zachytím a pozerám, ako sa kolíše vo vzduchu 200 m nad dolinou. Spustím ho k sebe a idem skúsiť ja. Prvý problém – mokrú špáru - som vyriešil v pohode a už som v najťažšom fleku vo výleze. Bojujem ako kôň. Zakladám friend a driapem sa ďalej. Zrazu cítim, že to ďalej nejde, ja debil, nepozrel som si poriadne nohy. Milión myšlienok a padám. Keď visím v lane tých 200 m nad zemou aj s friendom, ktorý som vytrhol (asi prvýkrát v živote a dúfam, že aj posledný) vidím, že tá blbá špára je vážne previsnutá. Hádžem druhý pokus. Poriadne si pozriem nohy a som hore. Síce iba AF, ale aj tak super. Aspoň sme si vynahradili včerajší presratý deň.
21. – 23. 6. 2000 sa ocitáme v Javorovej doline. chceli sme liezť Priateľov z mesiaca, ale po obhliadnutí steny zblízka konštatujeme, že kvôli prúdom vody, ktoré sa valia stenou a padajúcemu kameniu, musíme zmeniť plán. S lezením v severe Javorových štítov veľmi nerátame, a tak sa rozhodujeme pre hrebeňovku okolo Javorovej doliny. Po výšľape na Suchý hrebeň pokračujeme na Ľadový štít. Zatiaľ to ide v pohode, sólo a rýchlo aj napriek otrasnému teplu. Niektoré miesta sú možno aj za 5, takže máme o zábavu postarané. Za 3 hodiny sme na Ľadovom štíte a makáme ďalej na Malý Ľadový štít, odtiaľ zbehneme do Sedielka, prejdeme Širokú vežu a traverzujeme Ostrý štít až do Javorového sedla. Niekoľko stoviek hlbokých nádychov a sme na Javorovom štíte. Ak sa nám zdal terén doteraz trochu rozlámaný, tak to, čo sa začína tu, je hotové peklo. S maximálnou opatrnosťou zostupujeme na Malý Javorový štít. Hlási sa aj únava. Do Javorovej škáry musíme zlaniť zo slučky prehodenej poza skalný hrot. (Nikdy si na to nezvyknem.) Trochu problém so sťahovaním lana a makáme na Javorovú vežu. Na vrchole zisťujeme, že obloha potemnela, ale aj tak ideme ďalej. Stihneme ešte dve veže a to už okolo nás hrmí a blýska sa. Ani jednému z nás sa nechce prežiť búrku na hrebeni, kde sa nedá skryť. Ale kade dolu? Nakoniec to vyhral nejaký komín, ktorý sčasti zliezame a sčasti zlaňujeme. Vôbec to nie je jednoduché, pretože zabiť skobu v tak rozbitom teréne je skoro nemožné. Doteraz sa divím, že nás netrafil žiadny kameň, aj keď sa jeden predsa rozhodol, že vyskúša moju prilbu a že sme to v zdraví prežili. Ešte zjazd po snehu a sme dole. Celé nám to trvalo 12 hodín a len smerom hore sme našľapali asi 1300 výškových metrov. Nikdy by som nepovedal, že hrebeňovka môže byť taká zaujímavá, aj keď na to treba riadnu dávku odvahy, chuť a kondíciu.
Takže toľko z doterajšieho letného pôsobenia v Tatrách. Verím, že sa nám podarí vyliezť ešte veľa pekných ciest.

Dušan Spevák

Obsah

Potulky po Slovinsku

Všetko to začalo úplne obyčajne. Na Skalku prišiel liezť môj kamarát z letných Tatier, Maťo. Liezli sme spolu a on len tak nadhodil, že by si chcel ísť dobre zaliezť do Slovinska, ale nemá s kým, či by som nešiel. Začali sa prípravy na môj prvý výjazd do zahraničia. Odchod bol vo štvrtok a okrem nás dvoch išli aj ďalší lezci Andrea a Marek. Večer sme dorazili do Slovinska k Maťovmu priateľovi Markovi, kde sme prespali. Všetci sme sa bavili a ukázalo sa, že Slovinci su veľmi milí a ochotní ľudia. Ráno sme uvažovali, kde by sme si dobre zaliezli. Na stôl padlo veľa návrhov a my sme si vybrali Osp, Mišju peč a Kotečnik. Ráno cestou do Ospu sme sa kvôli teplu zastavili na skalkách pri Lubljani Iški Vintgar. Krásne bočáky, veľké madlá, ako rúčky v autobuse a príjemné dierky, ktoré boli rozsiate po celej skale. Táto skala sa dosť podobala na Manín, ale bola perfektne odistená. Po prelezení prvých 7 ciest sme sa pobrali do druhej oblasti a tou bol vychýrený Osp. Dorazili sme okolo 17. hodiny - čiže ideálny čas na búšenie. Odstavili sme auto pri kempe a vydali sa k stene. Už od prvého okamihu som nemohol z nej spustiť oči. Veľká oranžová vápencová oblasť, aspoň štyrikrát väčšia ako Manín, sa stále približovala, až som stál pod 100-metrovou stenou so špecifickou štruktúrou skaly. Od madiel po lakeť, cez ostré škrabky až po pichľavé dierky, na ktorých sa niekedy nedalo ani udržať. Na stenách sa nachádzali ciagle ako v jaskyni, ktoré som na skale ešte nikdy nevidel. Hneď som si navliekol sedák, nacvakal expresy, obul moje nové lezečky a vydal som sa spoznávať slovinský Osp. Maťo si vybral ľahkú dvojdĺžkovú cestu za 6a a 6b. Prvú dĺžku som ťahal ja. Zo začiatku som si musel zvykať na novú skalu, ale rýchle som sa udomácnil a Marek s Andreou tiež. Pri cvakaní prvých expresov som sa ešte trochu bál, ale strach po chvíli pominul a mohol som sa sústrediť na prekonávanie skalnej bariéry. Bol som očarený nádherou skaly. Liezli sme až do večera. Dali sme ešte pár 6b a unavení sme odišli zložiť sa do kempu. Ten bol napráskaný až po okraj, a tak nás majiteľ uložil do jeho záhrady pod rozkvitnuté čerešne. Pri večeri sme počúvali Maťove príbehy zo Chamonix a pomaly sa uložili.
V sobotu ráno začal krásny, slnečný deň. Rýchle sme zbalili matroš a odišli liezť, kým ešte nebolo veľmi teplo. Ja s Maťom sme si dali nejaké dvojdĺžky za 6a+ a 7a. Andrea s Marekom skúšali tú istú obtiažnosť. Andrea vydrela prvá až po predposledný nit, kde pád z najťažšieho miesta ukončil jej OS. Skvelý výkon. Tú cestu sme skúsili aj my. Maťo ju dal flash a aj ja s vrchným lanom. Škoda, mohol som ísť odspodu. Maťo vybral cestu s krásnym názvom "Demolation Party" za 6c.

Cestu v pohode onsajtol a ja som skúšal dať flash. Začiatok je trochu ľahký, ale postupne je cesta previsnutejšia a chytov pomenej. Trochu mi robila problém moja výška, ale doliezol som. Posledné madlo a nasleduje veľký výkrik radosti. Hneď sme dali ďalšie cesty. Nastúpil som do 6b+ prvý. Bojoval som, cesta je dosť dlhá, ale dal som ju OS. Slnko bolo neznesiteľné, a tak príjemný výlet k moru nám trochu osviežil unavené prsty.
Navečer sme si vybrali pekné 7a. Maťo liezol v pohode a dostal sa až k poslednému nitu, kde v ľahkom mieste zle vyvážil a odsadol si - škoda. Pri posledných lúčoch slnka sme liezli ešte nejaké tie 6b pre radosť.
Ďalšie ráno sme vyrazili do Mišej peče neďaleko Ospu. Pod stenou sme si vybrali niečo ľahšie na rozlez. 6b+ bolo tak akurát. Kvôli slabej vytrvalosti som si raz odsadol, ale inak paráda. Ďalšie 7a, ktoré je dosť dlhé, som skúšal dvakrát na udici, ale síl nie je dosť. Liezli sme celé doobedie veľké množstvo ciest a sem-tam som sledoval Andreja Chrastinu, ako prekonával gravitáciu v 10+. Poobede sme sa premiestnili do d'alšej oblasti – do Kotečnika. Cestou sme sa opäť zastavili u Marka Prezelja, ktorý oslavoval narodenie druhého syna Bora.
Po krátkej prestávke a gratuláciách sme pokračovali v ceste ďalej. Stále sme blúdili a nakoniec "zabivakovali" na lúčke pri ceste, čo bolo najlepšie spanie v celom Slovinsku. Prebudilo nás nádherné ráno a vyrazili za lezením v tejto málo známej oblasti. Skaly sa nachádzajú v panenskej prírode s možnosťami výborného vápencového lezenia. Ciest je tu veľmi veľa od 8 m do 40 m v rôznych obtiažnostiach.
Na rozlez sme si dali pár 6a a 6b. Mareka od prvej chvíle zaujímalo jedno 7b, ktoré je veľmi previsnuté s dlhými prečahmi. Neodolalo mu a na tretí pokus dal RP. Aj Maťo napriek boľavému prstu na druhý pokus ho erpol. Ná záver sme liezli v najkrajšom sektore a dorazili sme sa už len v príjemných 6a+. Pomaly bol čas ísť a aj počasie sa pokazilo. Cesta domov bola dosť zúfalá, pršalo a na hraniciach nás čakali nekonečné rady.  Čo na záver? Parádna akcia, super ľudia a perfektný slovinský alpinista Marko Prezelj, ktorý ukázal, že dobrí ľudia na svete ešte nevymreli.

(Maťo - Martin Heuger) (Marek - Marek Jablonovský) (Andrea - Andrea Launerová) (ja - Fero Šimko)

Obsah

Nová extrémna technická cesta vo Valle Orco

Taliansky technický špecialista Valerio Folco vyliezol v máji tohto roku novú extrémnu cestu v známom Valle dell’Orco , kde je jedna z nalepších žúl v Taliansku. Svoju techniku nazval “Aerospike” a dal je klasifikáciu VI, 6b, A5. Obtiažnosť je ako z budúcnosti a najťažšia dĺžka A5 je tou prvou a pri páde sa môžete zoznámiť zoznámiť so zemou. Folco potreboval na prelezenie tejto dĺžky jeden celý deň. Cesta sa nachádza na stene Caporal a vyliezol ju počas 4 oddelených dní v jednom mesiaci za použitia fixných lán. Jeho ističmi boli: A.Poggi, J.Buffacchi, S.Bigio.

Lezecký životopis Valeria Folca:
Má 33 rokov, lezie od šestnástich. Pracoval pre horskú službu v oblasti Mont Blancu 12 rokov. Teraz je pilot helikoptéry, horský vodca a je redaktorom talianskeho časopisu Su Alto. Je ženatý a žije v malej dedinke pod Mont Blancom na talianskej strane. V Alpách vyliezol viacej ako 100 ciest klasifikácie ED/ABO.
Výber najlepších:
- Flagrante Delire, Gran Capucin, VI 6b A3, 1989
- prvé 8b na Mont Blancu štýlom AF, J stena Aiguille di Midi, 1990, (voľne ju preliezol v roku 1994 Alain Ghersen)
- Divine Providence, Piler d’Angle, V 7c alebo A2, 1992
- prvý voľný priestup Etoiles Filantes, Tour de Jorasses, 7b, 1992
- Cesta cez Rybu, Marmolada, J stena, Dolomity, 7b+, 1993
- Tempi Modernissimi, Marmolada, S stena, Dolomity, 7c+, 1994
- Batman, Riessend Nollen, Wenden, 7b+, 1994
- Zodiac, El Capitan Yosemity, VI 5.11 A3+ , 1995
- Sea of Dreams, El Capitan Yosemity, VI 5.9 A5, 1997, prvé talianske opakovanie
- Winds of Change, El Capitan Yosemity, VI 5.5 A5, 1998, solo
- Reticent Wall, El Capitan Yosemity, VI 5.9 A5, 1999, považovaná za najťažšiu technickú cestu na svete
prvovýstupy:
- Captain Hook, Pil. Lomasti, Aosta Valley, 8a, 1995
- Straordinaria, Ferret Valley, M. Blanc, 7a, 1998, jedna z najkrajších platní Mont Blancu
- Supersonic, Orco Valley, V 6a A4, 1997
- Madre Terra, Pil. Bertone, Courmayeur, solo, V 6b A2b 1998
- Sogno di Jack, Orco Valley, VI 6b A4, 1999
- Aerospike, Orco Valley, VI 6b A5, 2000

Erik Švab

Obsah

Climb-cross country MTB

Horolezecký klub IAMES Ružomberok v spolupráci s Horskou službou Veľká Fatra, okrsok Malinô Brdo a pod patronátom primátora mesta Ružomberok JUDr. Juraja Šecha zorganizoval 3. júna 1. ročník horolezeckého duatlonu Climb-cross country MTB.
Krásne sobotné ráno privítalo v lone Veľkej Fatry na Malinom Brde 38 pretekárov, ktorých oproti vlaňajšku čakali obidve disciplíny v jeden deň. Aj tento rok sme vyšli v ústrety špecialistom cyklistom a disciplínu cross-country sme vyhodnotili samostatne.
Cykloetapu dlhú 24,2 km s celkovým prevýšením 1100 metrov odštartoval primátor mesta. S traťou, na ktorej bolo množstvo náročných stúpaní a zjazdov a kde najrýchlejší pretekári dosahovali až 80 km/h, sa najlepšie vysporiadal slovenský juniorský reprezentant v MTB Ľuboš Vyšný z Cyklosun Liptovský Mikuláš (čas 1:20:20 h). Obhajca vlaňajšieho prvenstva Milan Madaj skončil v cykloetape na 4. mieste.
Po absolvovaní bicykla mali účastníci 30 minút na presun, zeregistrovanie a výber cesty v lezeckej oblasti Haliny na Malinom Brde. Pripravených bolo 16 ciest s obtiažnosťou od 4 do 8+ klasifikácie UIAA. V lezeckej časti duatlonu boli najlepší Milan Madaj a Milan Nedeľka, ktorí vyliezli pravé KO, kl. 7. Celkove vyhral M. Madaj, IAMES Bobrovec, Trek Sport team (159 bodov) pred M. Nedeľkom, IAMES Ružomberok (140) a Marcelom Svobodom, HS Beskydy (139). S nástrahami pretekov sa ako jediná žena popasovala Mária Iskrová z HS Veľká Fatra, Banská Bystrica.
Spestrením podujatia bol horolezecký miniduatlon pre deti vo veku 6 až 10 rokov a 10 až 14 rokov. Preteky by sa nedali zorganizovať nebyť sponzorov, mnohých organizátorov a ochotných ľudí na mestskom úrade.
Po takýchto dobrých skúsenostiach som presvedčený, že na Slovensku sa koná viacero podobných akcií a bolo by na prospech veci a športovej úrovne zorganizovať Slovenský pohár pod záštitou Slovenského horolezeckého spolku. Nech široká verejnosť vie, že horolezci nie sú len podivné indivíduá, samotári a ľudia, čo utekajú pred niečím do hôr, ale sú to aj výborní športovci a obetaví organizátori.

Milan Nedeľka

Obsah

Štefánek a Fontainebleau

Rosťa Štefánek se rozhodl předvést traverz za 8b+ ve Fontainebleau. Nevěřil jsem svým uším. Co asi na nás chystá? Vylézt něco takového v červenci je přece nemožné. Nicméně jsme jeli. Fotograf z Brna, já a kamarád z Třince.
Traverz Miroir des Vanités v Rempart Cuvier má tři podoby. Zleva doprava je za 8b, zleva doprava a zpátky 8b+ a zprava doleva a zpět (???) za 8c s otazníkem - pravděpodobně nevylezený. Tedy pokud nebudeme věřit Štefánkovi, že letos v květnu ho vylezl i v této třetí verzi. Traverz byl pro mě velkým zklamáním. Vedle strhujících linií za 7c až 8a vypadal dost uboze. Mírný převis, slušné lišty, velké stupy, pár oblin, na kterých šlo odvisnout bez noh. Šestnáct přešahů, spíš přechytů na pěti metrech. Spojit celou linii nebylo samozřejmě lehké, ale v 8b bych si představoval pořádně tvrdší kroky. Lézt tam i zpátky už bylo tvrdší, ale oblina uprostřed, na které jsem dokázal viset dvě sekundy na každé ruce bez noh, mi vadila. Druhý den večer Rosťa Štefánek přelezl traverz zleva doprava za 8b. Sám to hodnotil jako 8a+. Nicméně navázat o stupeň těžší cestu zpátky se mu vůbec nepodařilo. Navzdory tomu nadále trval na tom, že traverz za 8b+ vloni přelezl za tři hodiny a letos v květnu za tři odpoledni vylezl obrácený traverz tam a zpět za 8c, jež sám hodnotí jako 8b+.
Nevím, co si mám o tom myslet. Ben Moon vylezl 8a boulder, který vede uprostřed tohoto balvanu přímo přes traverz. Neslyšel jsem, že by traverz zkusil a nedovedu si představit, že by mu mohl dělat nějaké problémy. Ani Fred Nicole ho nezkoušel, když tady pobýval. Na takových lištách by musel lozit tam a zpátky furt dokola. Pilka vylezl své 7c (Fotosenzible, mimochodem řádná darda už od pohledu) ve stejném sektoru a o traverzu Miroir nic nevěděl. Že by to byla pro špičku i přes vysoké číslo okrajová záležitost? Těžko říci. Každopádně kroky samotné nejsou nijak zvláštní a také linie nebudí žádný respekt - vypadá jako obyčejný bouldr někde v lomu na Dreveníku. Bohužel.
Navštívit Fontainebleau jinak stojí zato. Kemp na louce u lesa v hezkém prostředí je gratis. Na kameny si zalezou i děti, rekreační lezci a samozřejmě je tu dostatek prostoru i pro závodníky. Položené plotny za 5 jsou úžasnou ukázkou techniky. Jeden by neuvěřil, na co se dá postavit a čeho držet. Od 5+ nahoru to už jsou fakt těžké bouldry. Dát on-sight 6b, na to už člověk musí být v boulderingu dobře kovaný. Je tu málo silových věcí. Většinou je třeba vyvažovat na oblinkách a překulovat se přes oblou hranu na vrchol. Tahle zábava dokáže člověka úplně pohltit, že zapomene na všechno. Za tři hodiny jsme s kamarádem vylezli na dvacet bouldrů do 6b. 6c už bych musel nacvičovat, to už mi připadalo fakt těžké. Přesto jsme se nemohli ubránit pocitu, že nám něco chybí. Pořád jsme se rozhlíželi kolem a čekali, zda z lesa někde nevystoupí pořádná převislá a velká stěna. A nic, jen balvany do pěti metrů výšky. Teď sedím doma za počítačem a v hlavě mám samé balvany. Člověk se nakazí rychle.

Rosťa Tomanec

Obsah

Višňové 2000

Sezóna sa vo Višňovom rozbiehala napriek skorému letu pomerne zľahka. Zatiaľ sa preliezol len jeden problém z minulého roku a na štyroch nových sa momentálne pracuje. Vylezenou cestou je Anakonda - bývalý projekt Rosťu Tomanca, ktorú sa mi podarilo preklepať po asi 15 nekonečných pokusoch. Hlavný problém cesty bol ako obvykle v mojej hlave, chýbala presnosť a dôraz na posledný meter lezenia. Obtiažnosť cesty bude niekde okolo stupňa 10 až 10+ a určite sa rýchlo upresní. Okrem Rosťu, ktorý tu už má perfektné pokusy ( v čase, keď to čítate ju už zrejme vyliezol ) sa tu trápi aj Juro Repčík. Rosťovi sa chcem za možnosť skúšať a preliezť Anakondu poďakovať, bez váhania projekt otvoril, poradil a ukázal viaceré kroky a finty.
Ďalšími dobrými výkonmi bolo prelezenie Baskervila silným Peťom Doležajom ( dúfam, že moje informácie sú správne ) a Mirom Pialom.
V čase písania zostáva stále neprelezená Jogobela od Mira Pialu. Dvakrát sa mi podarila preliezť prvú dĺžku až do no-handu na konci Šamana. Zostávalo doliezť ešte zopár metrov kolmého terénu, ale cesta je stále zavretá, takže ďalej som to ani neskúšal. Problém okolo skoro - prelezenia a autorských práv na Jogobelu aspoň na nejaký čas elegantne vyriešil Miro Dvoršťák, ktorý odtrhol jeden z chytov v hornej časti ( klasické problémy s prírodnými chytmi – opäť musela nastúpiť tajomná hmota SikaDur a uviesť veci na pravú mieru ).
K zatváraniu ciest – určite je to vec názoru a vkusu, kde má každá strana svoju časť pravdy. Keby sme sa však na zatváranie hrali vo Višňovom všetci, tak stále nie sú prelezené cesty Panter, Anakonda, Šaman, Abadžikra ani Baskervil a žiadne projekty by sa nesmeli skúšať. To samozrejme platí aj pre cesty v iných oblastiach - v slávnom Novom Zákone, alebo v Olympe mohli nebyť pochopenia „osaditeľov istení“ stále povievať slučky. Navyše na Slovensku je možno desať ciest (projektov), ktoré sa oplatí ísť skúsiť, ale my si ich kľudne polovicu pozatvárame.
V ľavej časti jaskyne dokončujeme s bratom projekt s pracovným názvom Plytký hrob, ktorý ide asi štyri metre vľavo od nášho najťažšieho projektu (s pracovným názvom najťažší projekt). Posledné tri kroky budú zrejme spoločné, pretože napriamenie od posledného nitu je veľmi rozbité a možno aj zbytočne ľahké (a možno sme len leniví to očistiť). Plytký hrob bude samozrejme po dokončení otvorený pre všetkých.
Peter Oleš robí dve cesty v pravej časti a vyzerá to na veľmi pekné lezenie v príjemných hodnotách klasifikačných stupňov. Veľký úder v oblasti výroby ciest plánuje aj Rosťa, Miro chce dokončiť a preliezť projekt, ktorý má vedľa Baskervila. Do zimy sa teda určite niečoho dobrého dočkáme. Oblasť jaskyne sa tým zrejme takmer vyčerpá, ale neobávam sa, že by sa tu v blízkej dobe prestávalo liezť.

Marek Repčík (HK Manín, Anatomic)

Obsah

Višňovské zvesti

Zasa raz trocha Višňového, tak v stručnosti. Lenka Mičicová, HK Manín, Triop Slovakia spravila PP prelez Lady za 8-, čo je celkom dobrý výkon od tejto ešte ani nie rok lezúcej lezkyne. Má už za sebou viaceré úspechy v rôznych oblastiach doma i v zahraničí vo svojej krátkej lezeckej kariére. Ak takto bude pokracovať je to celkom dobrý prísľub do budúcna. Teraz sa zameriava vo Višňovom na Brúsku 8- a v prvej rade na Prdnutie za 8. Miro Piala, HK Manín, Trek Sport, Triop spravil X-te opakovanie Baskervila 8a+. Túto cestu mohol preliezť už minulý rok, keď spadol dve expresky od konca. Ďalšie jeho ciele sú jeho projekt Jogobela, v ktorej sa tesne pred prelezom vylomil chyt a tak muselo nastať zasa špekuľovanie o možnosti prelezu.
Z Bouxu sa vrátila do Višňového aj Míša Drlíková, Triop, Singing Rock. Míše sa darilo v Bouxe, keď vyliezla dlho skúšanú cestu Tabu a tak posmelená týmto výkonom sa pustila do Baskervila. Držím prsty. Marek a Juro Repčíkovci sa začali viac venovať svojim projektom vľavo od Pantera.

nezopakované cesty
- Tušenie ničoty 9+, (Miro Dvoršťák)
- Hururu 9 (Miro Piala)

rozrobené cesty
2 projekty Repčíkovci
2 projekty Piala
2 projekty Peter Oleš

Horúca správa tesne pred konečnou uzávierkou Jamesáka 22. 7. 2000 došla od Mira Pialu o preleze novej cesty, jeho projektu Jogobela vo Višňovom, podarilo sa mu ju preliezť 21. 7. 2000 o 20:05. A čo na to Miro:
"Fuj! Táto cesta ma vytrápila. Najskôr fyzicky, keď som padal na začiatku v prvej silovej časti, ktorá je riadne do kopca síce po dosť dobrých chytoch, ale sú tam ďaleké prešahy. Druhá časť je dosť vytrvalostná po malých chytoch s bouldrovým výlezom z previsu a kolmou platňou na záver. Potom psychicky, keď som v pokusoch padal práve v bouldri v previse, ktorý je určite ľahší ako spodná časť. Už som z toho šedivel, každý deň jeden-dva pokusy, sedem dní za sebou. Aj sa mi o tom snívalo a ráno som sa zobúdzal s roztrhaným pyžamom a rukou v nočníku. Táto cesta má okolo 20 m. Prvých deväť riadne previsnutých, potom 4 m previsu s bouldrom a na konci 7 m platňou. Nastupuje sa Baskervilom a z prvej diery priamo hore, pretne Prdnutie a pokračuje vľavo od Šamana. Klasifikácia sa pohybuje niekde okolo 8b, 10 UIAA. Mne sa zdá ťažšia ako Baskervil za 8a+, ktorého som preliezol a trocha ľahšia ako Skala, ktorá je 8b. Čas ukáže. Výhodu budú mať dlhší ľudia."

(M)

Obsah