Hneď, keď sa po revolúcii otvorili hranice, ako poriadny ceper som zorganizoval v lete roku 1990 svojich kamarátov a s veľkou bázňou sme vyrazili do sveta, ktorý nám bol dovtedy prakticky nedostupný. Cieľom bolo pohorie Dachstein v teraz už blízkom Rakúsku. Pohorie tvoriace najsevernejšiu časť vápencových Východných Álp. Najvyšším vrchom je Hoher Dachstein s výškou 2995 m, aj keď niektoré pramene, najmä reklamné, uvádzajú až pár metrov cez 3000. Pre horolezcov je asi známa jeho miestami až 900 m vysoká južná stena. Pre lyžiarov ľadovce na severných svahoch, mimochodom, pre nás asi najbližšie. V jazere Gr. Gosausee si na svoje prídu aj potápači. O všade sa rozmáhajúcom padáčkárení ani nehovorím. Aj keď sa pre počasie náš program realizoval v minimálnej podobe, doniesol som si okrem iného aj jeden sen - Bischofsmütze - krásny dvojvrchol na bočnom hrebeni zvanom Gosaukamm. Čas a okolnosti spôsobili, že som si na tento svoj sen spomenul až alebo už ako horolezec pri čítaní článku z Montany.

Presvedčiť kamarátov, teraz už iných, nebolo ťažké. Nakoniec sme zostali piati - Janka, Marek, Rado, Jano a ja. Ubytovanie na chate Hofpürglhütte v zimných priestoroch so spacákom vytelefonovala Janka za 50 šilingov na jamesák. Stravu sme sa rozhodli brať si vlastnú. Našli sme aj vhodný termín a v infocentre Jamesu dobrého horolezeckého sprievodcu tejto oblasti. Keďže aj predpoveď počasia bola priaznivá, vyrazili sme v piatok 10. 9. po robote za hranice všedných dní.

Bischofsmütze je po kamennej lavíne spred piatich rokov charakteristický výraznou jazvou zhora až dole v celej pravej časti južnej steny . Ako sme neskôr zistili, je veľmi pravdepodobné, že ďalšie lavíny v tejto časti kopca nenechajú na seba dlho čakať. Po krátkych raňajkách a dlhom balení sme vyrazili smerom na chatu. Po asi dvoch hodinách pokojnej chôdze po rozbitom a prašnom značkovanom chodníku sme dorazili do výšky 1703 m na Hofpürglhütte. Tu našťastie Jankin informačný telefonát zobrali ako rezerváciu, a tak pre nás "Čechov" z Bratislavy sa ešte miesto našlo. V zimných priestoroch chaty boli pre každého tri deky a malý vankúšik. Došlo na moje slová o zbytočnosti spacákov . Podľa mojich dávnych skúsenosti stačí vložka do spacáku, ktorú vyžadujú z hygienických dôvodov.

Keďže bolo práve okolo obeda, rozhodli sme sa trochu si pospať a potom vyraziť otestovať si svoje schopnosti do miestnej lezeckej záhrady, ktorá mala byť podľa sprievodcu vzdialená niekoľko minút. Skutočne Klettergarten so svojou asi stovkou perfektne odistených ciest obtiažnosti od 2 do 9 bol na päť minút od chaty. V pohode sme si tam poliezli do zotmenia. Vylezené obtiažnosti a predpoveď stabilného počasia nám dávali dobrú šancu uspieť. Pri otvorenom súdku Topvaru sme určili stratégiu na nasledujúci deň, na náš prvý lezecký pokus v Alpách. Cieľom bol 2459 m vysoký Bischofsmütze a jeho 200 m vysoká južná stena klasickou cestou Jahnweg. Podľa sprievodcu šesťdĺžková cesta dobre odistená, v dvojhviezdičkovej skale (z troch možných) obtiažnosti 4 až 5- (dve miesta). Špáry, kúty a pár previsov .

Ráno sme pomerne bez problémov našli cestu. Po 2,5 hod šliapania sme boli na nástupe. Chodník bol opäť riadne rozbité šutrovisko. Pred nami nastupovali do našej cesty dve dvojky a tak sme sa neponáhľali. Niekoľko svištiacich kameňov v nás prebudilo akademické debaty o pevnosti skaly a hviezdičkách, čo nás neopustilo doteraz. Lezenie sa začínalo na štande z bórhákov, ktoré tu tvoria 90 % istenia. Cestou sme našli aj skoby. Všetko presne podľa popisu v sprievodcovi, ktorý odporúča aj počet expresiek, slučiek a iného zakladacieho materiálu. Proste nemecká, alebo rakúska, pedantnosť. Na vrchole to bol úžasný pocit, že prvú alpskú cestu máme z polovice za sebou, že sa môžeme prezuť do voľných rozčaptaných vibrám a že máme krásny výhľad vôkol.

V pohode, nenáhliac sa, sme spolu s prvými hviezdičkami dorazili do chaty. Tu sme to oslávili "trenčianskou cestou" - brandy a pivom z dovozu, súdkom Topvaru a keď došiel, tak sme načali druhý s čiernym Steinom . Medzitým cestoviny, konzervy a navrch ako dezert ananásová konzerva. Ďalší deň sme odpočívali v pokoji. Po spoločnom štúdiu sprievodcu sme došli k rozhodnutiu. Severná stena krásneho ihlanu Eisgrubenturm 2110 m. Rado, Marek a ja sme sa rozhodli pre cestu Eine Fahrt nach Emmental za 6-/6. Štyri dĺžky na 155 m výškových platní bez previsov. Janka s Janom si vybrali Westkante do 3+ vzdialenú od našej cesty na nástupe 20 a hore 5 metrov, ktorá je vybavená zlaňákmi na zostup. Deň sme potom strávili na skalkách Klettergartenu testujúc opäť do tmy svoje schopnosti spolu s miestnym samorastom. Bol rád, že si mal s kým poliezť, že sme ho naučili pár základných uzlov a my sme boli radi , že sa nám ho podarilo "presvedčiť", aby s nami na Eisgrubenturm nešiel.

Večer sme sa išli poradiť s barmanom. Ten nám namiesto rady doviedol priamo tvorcu cesty. Je to moderná cesta prvý raz prelezená v roku 1995. Autor nám poradil, ako nájsť nástup a tiež to, že nám netreba nič okrem expresov a slučiek. Bórhákov je tam dosť a založiť friendy alebo čoky v rozhodujúcich miestach je utópia. Verili sme mu, ale aj tak sme si pár malých čísiel zobrali a predbehnem - zbytočne.  Opäť začínam prvú dĺžku 4+. Do druhej, rozhodujúcej za 5+ a asi 15 m 6-/6, sme dotlačili nášho najmladšieho člena Rada. Potom mal ísť Marek za 5 a na mieste činu sa dohodneme, kto polezie záverečných 5+.

Svoju prvú dĺžku som natiahol v pohode, ani sa mi nezdala za 4+. Keď za mnou na štand došiel Marek v goráčovej bunde a potom aj Rado v bunde, uvedomil som si, že v severnej stene to v tričku asi dlho nepôjde. Naši kamoši na rebre boli na slnku a mali opačné problémy. V ďalšej šesťkovej dĺžke sa lámal chlieb. Rado ju ťahal spoľahlivo v smere bórhákov. Tu sa ukázalo, aký ma cesta trefný názov. Hladká platňa a v nej kde tu diera, ako v primátore. Keď Rado zareval, že je na štande, začalo mi byť jasné, že už nás nič nezastaví. Lenže v šesťkových dierkach, ktoré výborne slúžili ako stupy na trenie a pár z nich sa dalo použiť aj ako chyty, som v jednej pokrútenej polohe dostal kŕč do ruky od prstov až po plece. So zaťatými zubami som došiel na štand a smutne som oznámil realitu Radovi aj s tým, že bolesť v ramene zostala. Marekovi sme radili, aby našu sviňu radšej ťahal, ale bolo mu ľúto môjho bágla, a tak prišiel hore totálne off, psychicky aj fyzicky. Radovi, ktorý v ten deň strašne túžil liezť, sa sen začal rozplývať. Presvedčili sme ho, že ak to potiahne ešte jednu dĺžku, Marek si odpočinie a ja, keď bude zle, vyvzlínam nejako po lane. Nakoniec Rado natiahol obe zostávajúce dĺžky. Opäť to boli krásne platne s primátorskými dierkami. Videli sme aj kamarátov na hrane. Rado si aj odskočil k nim napiť sa. Záverečná špára, vrchol a stretnutie s našou dvojkou, ktorá prišla na vrchol súčasne s nami. Po úraze rozliezajúca sa Janka a nováčik Jano tiež spoľahlivo zvládli svoju cestu.