Volia veža - báječný pocit voľnosti
(Jamesák 1999/5)

Katarína Vajdová

„Nemusím podávať výkony svetovej triedy, aby som bol spokojný. Je krásne len chodiť do hôr.“

Znovu sa po niekoľkých mesiacoch chystáme do Vysokých Tatier. Je skoro šesť hodín a ja netrpezlivo čakám, kým prídu po mňa. Konečne pred našim domom zastane auto.
Zo Štrbského Plesa pokračujeme peši. Vládne dobrá nálada, no občas sa každý z nás zamyslí nad Volovkou. Na Popradskom plese si postarší dajú Pilsnera a ideme ďalej. Tatry nás vítajú s otvorenou náručou. Všetko žiari. Aj my, ako fosfor. Už sa nevieme dočkať lezenia. Hladní ako praví tatranskí horolezci vybaľujeme slaninu a varíme capuccino.
Je trinásť hodín a my stojíme pod Volovkou. V stene je najmenej 15 ľudí. Jaro s Mirom idú na Stanislawského cestu kl. V, Majo s otcom na Orolína kl. V+ A3. My (Janko, oco a ja) ideme na nejaký variant kl. IV. Všetky dĺžky sú ľahké, lezie sa nám výborne.
Druhou cestou je Štáflovka kl. V-. Nastúpili do nej Miro s Jarom. Ocino prelieza dvojmetrovú stienku a je pri Mirovi na štande. Lezieme prvú dĺžku, je to riadna motanica. Nejakí horolezci totiž práve zlaňujú. Nejak to po pol hodine vyriešime a postupujem ďalej. Preleziem komín. Pekný úsek. Ďalej to už ide ľahko. Stojím pri ocinovi, zaistím sa a hneď doberám Janka. Nad nami je previs a my nevieme, čo nás čaká ďalej. Vie to len ocino. Lezie vľavo a stienku prelieza sokolíkom. Po chvíľke nám oznamuje, že je tam pekná platňa - moja obľúbená záležitosť. Som na rade. Špekulujem, skúšam. Takto to nepôjde. Ale keď skúsim sokolíka, prehupnem sa bez problémov. Chytím dve veľké madlá a vidím platňu. Nádhernú, veľkú, položenú s dierami po lakeť. Nádherné lezenie. Vyžívam sa. Je to báječné. Všetci sme spokojní. Počujem známe hlasy. To je určite Majo. Vliezam do južného rebra a o chvíľu ho už aj vidím. Doliezli sme na cestu a trojkovým rebrom lezieme na vrchol. Zostupujeme dole a hladní ako vlci varíme (paštika, fazuľa, šošovica ... ). Ešte si s Majom zaspievame "Poďme spať, poďme spať" a...

Ráno je veľmi chladné. Je asi šesť hodín, no slnko ešte stále nedosiahlo Volovku. Sedím pri plese a rozmýšľam nad horami, ako veľmi ich potrebujem. Asi o ôsmej znovu stojíme pod Volovkou. Nie sme sami. Niektorí horolezci už lezú. Po hodinke sú všetky cesty obsadené. Prázdna je snáď len Direttka. Oblezené sú Štáflovka, Stanislawského komín, Južné rebro, ale aj ťažšie cesty ako Puškáš, Janigova cesta, Orolín, Kulhavý-Súlovský a rôzne varianty. Dnes nastupujeme do Stanislawského. Hneď cítim, že moje kroky sú neisté, neestetické, bez techniky. Cítim strach, neistotu. Druhá dĺžka je rovnaká. Nastupujem na tretiu. Z komína traverzujem k veľkým madlám. Rozliezam sa. Jeden prešah a stojím pod previštekom. Je ľahký. Teraz sa mi už lezie výborne. Štvrtá dĺžka je posledná a najkrajšia. Nado mnou je krásna platňa. Oči hľadajú záchyty, stupy. Uši načúvajú hlasom horolezcov a piesni vetra. Mozog sa pripravuje na niečo úžasné a pekné. Niet miesta pre strach. Platňa je ľahká. Vliezam do komína a nad ním ma čaká špára s chytmi až "po lakte".
Volia veža je nádherná, vyjadruje majestátnosť, mohutnosť, dokonalosť tvarov a eleganciu. A kto to spískal? Vskutku len pár horolezcov z HK Tatrín Ružomberok Jaro Mikuštiak, Miro Mikuštiak, Fero Vajda, Kaťa Vajdová, Majo Hrnčiar, Janko Sliacky, Tóno Hrnčiar. Okolo druhej poobede už kráčame po chodníku na Štrbské Pleso. Lúčime sa s Volovkou, lúčime sa s výbornými cestami, štandmi (vďaka projektu HS Vysoké Tatry) a na dlhý čas aj s Tatrami, skalnatými štítmi.