Nová cesta na Medvedí zub

Jim Bridwell a jeho spoločníci potrebovali 14 dní na prelezenie jednej z najtechnickejších ciest na Aljaške 1400-metrový pilier s 39-timi dĺžkami tvrdo potrápil americkú päticu, ktorá sa v máji pustila do východnej steny Bear’s Tooth na Aljaške blízko známejšieho Moose’s Tooth. Jim Bridwell, Brian McCray, Glenn Dunmire, Terry Christensen a Brian Jones takmer po celý čas liezli vo vysokom stupni obtiažnosti s mnohými úsekmi ľadu a mixového terénu (A3+ a 4 na ľade). Podľa mnohých ide o najtechnickejšiu cestu na chladnom severoamerickom kontinente. Päťdesiatpäťročný Jim Bridwell zasa raz ukázal svoju perfektnú formu na významných svetových bigwalloch. O túto cestu sa už pokúšal v rokoch 1984 a 1991 s Markom Wilfordom. Prostredie pozná dobre, bol prvý, kto vyliezol východnou stenou Moose’s Tooth v roku 1981. Meno novej cesty je Useless Emotion. Lezci boli v stene 14 dní v stene a postupovali kapsulovým štýlom.

Mauro Bole zvýšil latku obtiažnosti mixového lezenia

Prvá M9 onsight
Na začiatku decembra 1999 Mauro Bole – Bubu a Erik Švab (obidvaja z Triestu) navštívili známu mixovú oblasť údolie Aosta. Išli do Valsavaranche, kde Bubu vyliezol na druhý pokus cestu 009 klasifikácie M9. Potom skúsil Welcome to the Machine tej istej obtiažnosti a vôbec ako prvý človek preliezol M9 štýlom OS. Erik ho pri preleze sledoval a následne vyliezol túto cestu na prvý pokus, ale štýlom flash. Vľavo od 009 Bubu preliezol novú cestu, ktorú odistil s tromi skobami a dvoma skrutkami. Nazval ju Never Say Never a dal jej klasifikáciu M8+. Švab túto cestu preliezol na druhý pokus.

Druhý priestup X-Files, M10
Po týchto výstupoch bolo jasné, že stupeň M10 má už Bubu v rukách. Prešlo len pár týždňov a Bubu uderil znova, tentokrát zopakovaním slávnej cesty X-Files, jednej z najťažších mixových ciest na svete. Nachádza sa v Lillaz, Val di Cogne v Taliansku. Túto M10 preliezol po prvýkrát Stevie Haston v decembri 1997. Bubu si ju skúsil raz v marci 1999, ale pre nedostatok ľadu cestu nedoliezol. Tohto roku začiatkom januára boli ľadové podmienky lepšie a Mauro ju preliezol na prvý pokus. Potvrdil jej obtiažnosť M10.

Prvá M10 OS
Ale to najlepšie len prišlo. Presne o jeden deň neskoršie, Francúz a viťaz tohtoročného Pioleta Lionel Daudet vyliezol novú cestu Quartier Nord, M10 vo Val Freissiniers vo Francúzsku. Odistená mesiac predtým, táto cesta odolala pokusom najlepších mixových lezcov v oblasti až nakoniec ju dal voľne Daudet. Quartier Nord je dlhá asi 50 metrov, začiatok vedie skalou k trojmetrovej streche v polovici výšky, záver tvorí výrazný cencúľ. Len hodinu po úspešnom preleze Lionelom Daudetom si ju vyskúšal aj Bubu a dal ju štýlom OS. Potvrdil klasifikáciu M10. OS prelez takejto obtiažnosti ukazuje skutočne nezadržateľnú formu Maura Boleho.

Bubu na rakúskych mixoch
Na začiatku februára taliansky ľadový lezec Mauro Bole – Bubu bol v Rakúsku v oblasti Thunklamm blízko Kaprunu, známeho lyžiarskeho strediska, kde sa mu podarilo preliezť väčšinu najťažších mixových ciest. Bubu liezol so svojim priateľom a šéfom Svetového pohára v ľadovom lezení pre rok 2000 Rakúšanom Maxom Bergerom. Bole preliezol všetky cesty bez pútok, štýlom ktorý sa teraz vo voľnom mixovom lezení rozmáha. Podarilo sa mu dať “Electric Blues”, M8-, a “Happy together”, M8. V štýle RP vyliezol cestu od bratov Huberovcov “Barenkralle”, M9+ a od Roberta Jaspera Traumfanger”, M9+.

Prvá M11 na svete
V údolí Cogne, Aosta, koncom jauára a začiatkom februára vyliezli dvaja najlepší mixoví lezci na svete Brit Stevie Haston a Talian Mauro Bole prvý a druhý priestup neuveriteľne ťažkej novej cesty The Empire Strikes Back klasifikácie M11. Cestu najprv odspodu preliezli Stevie Haston a Manu Ibarra a mala dve ťažké dĺžky, prvá mala 2 nity na 30 metrov, M9 a druhá 5 nitov, skobu a dve ľadové skrutky na 25 m vo veľkom previse. Lezenie je veľmi ťažké kvôli zlej skale a najťažšie miesto v druhej dĺžke je 10 metrov dlhé v 45 stupňovom previse so zlými vismi na zbraniach a ťažké fixy. Cesta je vážnejšia a ťažšia ako moderné mixové cesty vo Vail v USA, ktorých autorom je tiež Haston. Cestu si skúsil aj ďalší famózny mixový špecialista Will Gadd, ale po dvoch dňoch pokusov nebol úspešný. Nepodarilo sa mu preliezť ani prvú dĺžku a mal veľké problémy dosiahnuť štand druhej dĺžky. Na tretí deň skúšania kroky konečne vyriešil a spravil tretí priestup tejto cesty.

To najlepšie na koniec – M11 bez putiek
Autorom nie je nikto iný ako Bubu. Po jeho neuveriteľných výstupoch túto zimu a po skončení Svetového pohára v ľadovom lezení (Mauro celkove skončil na 4. mieste) sa vrátil do údolia Cogne a snažil zvýšiť laku ešte vyššie. Bubu si skúsil najťažšiu mixovú cestu na svete The Empire Strikes Back klasifikácie M11 a vyliezol ju bez pútiek. Znie to neuveriteľne, ale je to pravda. Keď sa pripravoval na prelez tejto cesty pred fotografom a filmárom, zistil, že sú vhodné podmienky na lezenie bez pútiek. Bubu to skúsil a The Empire Strikes Back preliezol týmto štýlom. Je to najlepšia odpoveď tým, ktorí vravia, že je nemožné preliezť takýmto spôsobom najťažšie mixy. Bubu si myslí, že v budúcnosti sa vylezú aj cesty za M15. Je to iba otázka času a tak poďme liezť a skúsme najlepšie a najťažšie cesty na svete.

Erik Švab

Grand Capucin

Odyssey – VI, 5.9/A4, 14 35/40-metrových dĺžok, niektoré A4 a A3+ na RURPoch, nebezpečné štandy, v stene nechali 3 nity, 4 rivety, 3 copper-heady a 3 skoby. 5- a 8- dňový pokus na ceste s deviatimi bivakmi v stene. To je bilancia už n-tej a dúfajme už „poslednej“ novej cesty na Grand Capucin, ktorý si netreba mýliť s El Capom, ďalším veľkým poľom pôsobnosti Jima Bridwella. Dvaja priatelia, žijúce legendy svetového lezenia, si spravili také malé prázdniny. Jednu vertikálnu cestu na americký spôsob a jednu „Voyage podľa Bridwella (a la)“, ako ju okomentoval Giovanni Groaz, ktorý vyliezol s Jimom niekoľko veľkých ciest na El Capitan. Odyssey začína na prvom rebre vľavo od začiatku Elixir d’Astarot, potom prichádza na plošinu v ceste Bonatti, a pokračuje rovno medzi Bonatti a Elixir a končí poslednými dvoma dĺžkami cesty Lecco. Ako vidíte, z ciest na Grand Capucin je už pekné bludisko, ktoré podchvíľou zmiatlo aj samotného Bridwella. Ten, kto o pár rokov vymenuje naspamäť všetky cesty na Capucine, by si určite zaslúžil cenu. Tí, čo majú záujem si túto cestu zopakovať, budú potrebovať 20 skôb lost arrow, 20 skôb knife blade, 10 skôb beek, 4 copperheady a rôzne iné pomôcky. Názov cesty pochádza hlavne z námahy a dĺžky výstupu, spojenej s „ťažkosťou“ materiálu: dokopy asi 200 kíl. „Trochu sme to s výstrojom prehnali, čakali sme lezecky veľmi náročné úseky... mali sme dosť vecí aj na dve nové cesty. Bola to fuška dovliecť ich pod stenu, o výstupe nehovoriac!“

Grimsel

Neďaleko tejto známej oblasti vo Švajčiarsku (raj pre tých, ktorí majú radi platne), sa nachádza jedna z mála ciest klasifikácie 9a na našej planéte. Je to Elfe, výtvor Freda Nicola, ktorá sa teraz dožila druhého prelezenia. Má ho na rováši rakúske eso Klem Loskot. Je to krátka bouldrová cesta vo vodorovnej streche s ťažkým cvakaním expresiek. Loskot je tretím po Alexandrovi Adlerovi (prelez Güllichovej Action Directe vo Frankejure) a po Francoisovi Nicolovi (prelez bratovej Bain de Sang vo Švajčiarsku), ktorý zopakoval cestu hodnotenú 9a.

Od polovice januára do polovice februára tohto roku pôsobila v Mali chorvátska expedícia vedená dvoma výbornými horolezcami Borisom Cujicom a Ivicom Matkovicom, ktorí pracujú ako lezeckí inštruktori v kaňone Paklenica v Chorvátsku. Na Kaga Tondo vyliezli novú cestu Croatica, 650 m, 6c+max, zdola odistenú nitmi, dokopy za štyri dni, v priemernej teplote 30 °C. Neskôr vyliezli ešte ďalšie štyri cesty od V+ do VII, do dĺžky 650 m. Okrem toho Cujic a Matkovic v rekordnom čase zopakovali francúzsku Guy Abert na Suri Tondo, 7a, 580 m.

Andská hora, ktorej meno málo komu, čo povie, ale vždy sa vynorí z pamäti pri myšlienke na fascinujúcu Simpsonovu knihu „Stretnutie so smrťou“ (Vivalda Editori, 1992). Bolo to pri návrate z prvovýstupu západnej steny Siula Grande. Zranený Joe spadol do trhliny a neuveriteľným bojom o život sa zachránil… Vtedy sa písal sa rok 1986. Túto stenu teraz preliezli druhýkrát inou cestou s asi 1000-metrovým novým úsekom dvaja horolezci z USA. 24 strmých dĺžok na ľade, vystavených najrôznejším druhom objektívneho nebezpečenstva, priviedlo na vrchol skúseného Carlosa Buhlera (z jeho posledných podujatí spomeňme severnú stenu Changabang) a Marka Pricea. Cesta bola objektívne nebezpečná pre ľadové úlomky a zbrane sa im lámali na tvrdom ľade. Výstup trval tri dni aj so zlanením cestou. „Niet ľahkých ciest na úteku z tejto divej hory, výstupy končia dolu na zemi, nie na vrchole…“

Hokejka, Obrovský kút

Sedím v autobuse, pozorujem krajinu ubiehajúcu za oknom. Vodič preraďuje na nižší stupeň, blížime sa k Donovalom. Je nedeľa večer, usporadúvam si zážitky z predchádzajúcich dvoch septembrových dní strávených v Tatrách.
V piatok poobede som zavolal Ivanovi, či by nemal chuť ísť liezť. Ja navrhujem Lomnický štít - Hokejku a Kežmarský štít - Obrovský kút. Predpoveď počasia je dobrá, tak súhlasí. O dve hodiny už sedíme v autobuse smer Poprad. V Starom Smokovci vystupujeme už potme. Kráčame na Hrebienok, obloha je posiata hviezdami. Vstávame skoro, na nástup pod Hokejku máme ešte dve hodiny. Už pred mesiacom sme boli nalezení v tejto ceste, ale kvôli počasiu sme sa museli vrátiť. Hoci bolo leto, teplota bola okolo dvoch stupňov, stena v oblakoch a pri dotykoch prstov so skalou nám po niekoľkých minútach zašlo za nechty.V Kríži sme to vzdali a vytraverzovali späť do Téryho kuloáru. Dnes veríme, že budeme úspešnejší.
Pred deviatou stojíme na nástupe. Stena sa zahaľuje do hmly, ale je suchšie a hlavne teplejšie, ako pri už spomínanom pokuse. Naviažeme sa a začínam prvú dĺžku. Leziem príjemným kútom s dobrou možnosťou istenia. Skoby, vklínence. Postupujem rýchlo. Natiahnem celú dĺžku lana, aj keď pôvodné dĺžky boli kratšie. Od štandu idem cez vytláčajúci previs, ďalej ľahkým terénom asi dvadsať metrov. Tu sa cesta rozdeľuje na dva varianty. Postupujem vpravo asi päťkovým kútom, v ktorom robím stanovište. Ešte polovicu dĺžky vytiahne Ivan pod Kríž. Nasleduje prvé kľúčové miesto. Šikmo doprava cez stienku po malých chytoch a traverz po polici na dobré stanovište. Nasleduje pekná dĺžka, ktorú ťahá Ivan a končí pod previsom Hokejky. Odtiaľto sú opäť dve varianty. Ja postupujem priamo previsom a potom pilierom na stanovište pod druhé kľúčove miesto. Je to previsnutá stienka so špárou, v ktorej sú postupové skoby. Idem voľne po malých, ale pevných chytoch, ďalej kútom až do kotla, kde lezenie končí. Tu sú Horskou službou osadené borháky (dnes už sú na všetkých stanovištiach). Celá cesta vedie v pevnej skale strmej steny, poskytuje pekné lezenie. Na vrchol vystúpime ľahkým terénom a pod stenu zídeme severozápadným hrebeňom po reťaziach. Keď sme pri veciach, trocha sa vyjasní. Vidíme stenu v plnej kráse, sú v nej nalezené ešte dve skupiny lezcov. My sa presunieme cez Skalnaté pleso pod južnú stenu Kežmarského štítu.
Noc je plná hviezd, no a ráno úplne „plechová“ obloha. Po rannej procedúre naliezame do steny. Chceme vyliezť cestu Obrovským kútom. Ľahkým terénom (asi štyri dĺžky), sa dostávame pod vlastný kút. Leziem ťažko platňou na policu, traverzujem po nej vľavo, potom späť do kúta na stanovište. Odtiaľ stále kútom. Vľavo sú veľké naklonené hladké platne s veľmi ťažkými cestami. Zakladám všetko a všade, kde sa dá, pretože starým skobám, ktoré tu sú, vôbec neverím. Je to psychicky náročnejšie ako v Hokejke. Od ďalšieho stanovišťa treba liezť vľavo cez platňu so špárou a skobou. Potom opäť do kúta asi polovicu dĺžky. Tu končí lezenie kúta. Na vrchol máme ešte päť ľahkých dĺžok, ktoré absolvujeme súčasne. Z vrcholu je nádherný výhľad.
Cez Huncovské sedlo schádzame do doliny k veciam. Rýchlo sa balím a ako sa len dá upaľujem do Tatranskej Lomnice. V poslednej chvíli naskakujem na vlak do Popradu.
Autobus medzitým už zastavuje na semafóre. Sme v Banskej Bystrici, doma. Bol to skvelý víkend na záver letnej lezeckej sezóny.

B. Schwarzbacher HK ŽP-Šport Podbrezová

Sóla Manfreda Stuffera v Dolomitoch

Po období, ktorému sa s vynikajúcimi výsledkami venoval športovému lezeniu, sa vrátil Manfred Stuffer vo veľkom štýle k sólovému lezeniu v Dolomitoch: za jediný deň preliezol cesty Vinatzer-Messner na Marmolade a Comiciho na Grande di Lavaredo na Tre Cime. Dvadsiatehoôsmeho augusta vyrazil skoro ráno z chaty Falier. Vinatzera zvládol za tri a pol hodiny a bez istenia (VII-), potom čiatočne na sánkach a na horskom bicykli zišiel dolu ľadovcom. Cez Passo Fedaia, Passo Giau a Passo Tre Croci sa dobicykloval až do Misuriny, na samotné úpätie Tre Cime di Lavaredo. Napriek sedemdesiatimpiatim kilometrom šliapania o 18:40 doliezol, po hodine a pol Comiciho cestu (VII). „Nápad som mal asi takýto: vyliezť v Dolomitoch dve cesty určitého historicko-lezeckého významu za jeden deň bez toho, aby som sa od jednej k druhej presúval na nejakom motorovom vozidle. 130. výročie prvého dobytia Cima Grande a 30-te výročie prvovýstupu cesty Messner mi uľahčili výber.“ Nezabudnime na ďalšie Stufferove sólové výstupy v uplynulej lezeckej sezóne: Geo na Východnej veži Mesules (VII) za hodinu a pol tam a späť, Spigolo (Rebro) Strobel v Bosconero a cestu Gogna (VII-) v Marmolade, obe hneď na prvýkrát.

Zima na Cerro Torre

Spomínate si na ľadom pokryté tváre tímu Caruso-Giarolli-Salvaterra-Sarchi počas zimného prvovýstupu cesty Maestri na Cerro Torre v roku 1985? O 14 rokov neskôr to bol vyskúšať niekto iný, tentoraz cez cestu dei Ragni (Pavúkov) v západnej stene. Už dlhší čas sa na to myslelo a táto kúzelná cesta sa priam hodila na výstup rýchly a menej ovplyvniteľný počasím, keďže celá vedie snehom a ľadom. Niekto sa teda musel zriecť letných prázdnin a dostaviť sa pod najdivokejšiu stenu tejto vznešenej hory. Boli to Američan Greg Crouch a Švajčiari Thomas Ulrich, David Fasel a Stefan Sigrist. Výstup, ktorý trval dva a pol dňa tam a späť od vysunutého tábora, bol zavŕšený 14-teho júla. Nepodarilo sa im doliezť záverečný ľadový hríb kvôli zlým podmienkam.