Milanomontagna 2000
(Jamesák 2000/1)

text a foto Igor Koller

Okrúhla cifra roku 2000 bez ohľadu na to, či sa ním začína alebo nezačína 3. tisícročie, dala možnosť na rôzne bilancie a oslavy. Vo Viedni vyhlasovali najúspešnejších športovcov storočia, v talianskom Miláne pod názvom Milanomantagna 2000 zorganizovali 8. - 10. októbra 1999 stretnutie 100 najvýznamnejších predstaviteľov horských športov, horolezectva a lyžovania z celého sveta. Z bývalého Československa som bol jediný pozvaný a bolo to pre mňa najvyššie ocenenie, aké sa mi za desiatky rokov lezenia dostalo.

Hlavnými organizátormi tohto lezeckého sviatku bol horolezecký a lyžiarsky žurnalista Rolly Marchi a známy horolezec Agostino da Polenza. Výber účastníkov bol samozrejme subjektívnou záležitosťou organizátorov a jeho prísnosť iste súvisela aj s možným počtom pozvaných. Veď napríklad z takej alpinistickej veľmoci, akou je Slovinsko, bol v Miláne len Silvo Karo, známy svojimi extrémnymi prvovýstupmi v Alpách a hlavne v Patagónii. Iní lezci chýbali preto, že im účasť neumožnil ich program, ako napríklad Doug Scott a Chris Bonington z Veľkej Británie, na ktorých som sa tešil.
Program bol nabitý a hlavne pre nás s Editkou náročný koncami dlho po polnoci. Boli to hlavne oslavy, stretnutia, žiadne odborné debaty. Preto len stručne. V piatok predpoludním sme sa zúčastnili otvorenia dvoch výstav s fotografiami a maľbami z hôr. V stiesnených priestoroch malých miestností to pôsobilo dosť chaoticky a vo výstavnej tlačenici sa ani nedalo zistiť, kto do Milána vôbec prišiel. Večer bol hlavný galaprogram pod názvom "Cento grandi della Montagna" s odovzdávaním zlatých medailí s menom a nápisom "Uno dei cento". Rolly Marchi a ostatní horkokrvní talianski organizátori dokázali vytvoriť výbornú atmosféru, srdečnú a miestami až jemne žoviálnu, čo trochu kontrastovalo s vážnym kultúrnym programom. Ale nielen Taliani boli v perfektnej nálade. Keď čašníci predvádzali obrovskú tortu v tvare Matterhornu, s lyžičkou sa na ňu vrhol nielen Agostina da Polenza, ale aj Ian McNaught-Davis, prezident UIAA!
Sedeli sme za stolom spolu s Michelom Piolom, mladým dolomistickým talentom Ivom Rabanserom a Alessandrom Gognom. Veľmi ma potešilo, že som sa mohol prvý raz osobne stretnúť s týmto výborným lezcom, ktorý mimo iného vyliezol super cestu na Marmolade a svojou publikačnou činnosťou silne ovplyvnil talianske skalné lezenie.

V sobotu pred obedom sme sa zúčastnili veľkého sprievodu ulicami Milána. Na niečo podobné si pamätám len z čias osláv 1. mája. Najstarší zaslúžilí alpinisti sa viezli v nádherných veteránoch, samozrejme značky FIAT, doprevádzalo nás niekoľko kapiel s aspoň stovkou hudobníkov a chlapci na kolieskových korčuliach rozdávali okoloidúcim na chodníkoch letáčiky, aby vedeli, čo sa to deje. Celkom slušný cirkus. Keď sme asi po dvoch hodinách míňali milánsky dóm, mali sme už toho naozaj dosť a boli sme radi, že po spoločnom fotografovaní na nádvorí starovekého paláca sme konečne sadli k občerstveniu. Aj taký lezecký maratónec, akým je Peter Croft, sedel na obrubníku a trpezlivo vyčkával na spásonosný autobus, ktorý nás hodil späť do hotela.
Večer nás ešte čakala slávna La Scala. To bol tiež špeciálny zážitok plný prekvapení. Poobede si majiteľ všetkých osemtisícoviek náš poľský priateľ Krzysztof Wielicki zháňal kravatu, aby ho vôbec pustili do tejto najznámejšej opernej scény. Zvonku však budova opery, ktorú práve opravujú, vyzerala ako vchod do ošarpanej požiarnej zbrojnice na Slovensku. Foyer bolo celkom normálne, ale prístupové chodbičky k hlavnej sále pripomínali katakomby. Hľadisko prekvapujúco malé, vysoké steny so siedmimi poschodiami zjavne nepohodlných lóží vyzerali ako včelí plást. No a opona mi pripomínala zväčšeninu vlnitej plechovej rolety na našich zelovococh. Zato uvádzači mali zlaté reťaze. Dnu však pustili každého, nielen bez kravaty, ale trebárs vo flanelke či lezeckej bunde. Tí Taliani, to by sa asi v Londýne či New Yorku stať nemohlo. Za škaredou oponou však bola fantastická scéna a balet Don Quichote bol jednoducho úžasný.
S vedľa sediacim Christophom Profitom sme si povedali: "Nech nelezieme, tak sa do La Scaly asi v živote nedostaneme!" Večer skončil hlboko po polnoci v reštaurácii oproti Dómu a ďalší deň sme plní dojmov odchádzali domov.

Program bol pekný, ale pre každého boli asi najdôležitejšie stretnutia so starými priateľmi a zoznámenia s novými, všetko významnými postavami svetového lezenia a lyžovania. Bol tu hlavne domácimi stále obletovaný Alberto Tomba, ktorého žena mi pripínala na krk stuhu s medailou. Opäť som sa raz musel pousmiať, že ma ani vo sne nemohlo napadnúť, že raz dostanem bozk od baby tohto svetoznámeho zjazdára. Zo slalomových svahov boli v Miláne také legendy, ako Gustav Thöni, Karl Schranz, Annemarie Moserová-Pröllová, Deborah Compagnoniová, no aj ruské bežkyne Raissa Smetaninová, Galina Kulakovová či Elena Vialbeová.
Z najstarších alpinistov tu bol 94-ročný Anderl Heckmair, prvý dobyvateľ severnej steny Eigeru, o ktorého sa vzorne starala stále čiperná manželka. Nechýbal Bruno Detassis so svojou typickou obrovskou bielou bradou. Riccardo Cassin má už tiež 91 rokov, ale je stále pohyblivý a usmievavý. Stále musím myslieť na to, ako si tento najvýznamnejší medzivojnový alpinista preliezol po 50 rokoch svoju cestu v SV stene Piz Badile, keď mal 78 rokov! Prvý raz v živote som videl také legendy, ako napr. Achile Compagnoni, prvovýstupca na K2, či Junko Tabej, prvá žena na Evereste. Nechýbal Kurt Diemberger, Cesare Maestri, Pierre Mazeaud, Sergio Martini a mnohí ďalší.
Ja som sa veľmi potešil prvýstupcom z Marmolady, Armandovi Astemu, géniovi z Via dell Ideale a priateľskému Marianovi Frizzerovi, ktorý sa spolu s Feom Maffeiom tiež výrazne podpísal v južnej stene. Po rokoch som sa videl s Mauriziom Giordanim i jeho ženou Rosannou Manfrini, prvou ženskou na vrchole Cerro Torre. Maurizio už akosi nemá čas na Dolomity, ale v lete vždy vylezie nejaký tisícmetrový prvovýstupček v pakistanskom Karakorame. Mágo Manolo je stále vo forme, rovnako ako Beat Kammerlander, autor najťažších skalných ciest v Alpách. Veľmi silné zastúpenie mali Francúzi. Popri starom známom Profitovi sme sa stretli s veľmi sympatickým Patrickom Gabarrouom, Patrickom Berhaultom, Christophe Lafaillom a šprintérom na osemtisícovky Marcom Batardom. Ten sa práve vrátil zo Šiša Pangmy, kde len zázrakom vyviazol z lavíny a povedal, že do Himalájí sa už nevráti. Hviezda ženského alpinismu Catherine Destivelle je stále šarmantná, v Miláne bola so svojim mužom Ericom Decampom. Za dva dni v júni si vysólovala Direttissimu na Cimu Grande, pravdaže doprevádzaná ako vždy filmármi v helikoptére. No dcéra rastie a Catherine lezie ako za starých čias. Po mnohých rokoch som stretol Lynn Hill, ktorú som nevidel od jej posledných pretekov na umelých stenách. Medzitým sa ako najsilnejšia individualita prehnala voľne stenou El Capitana a mňa potešila, že pred dvoma rokmi liezla aj Rybu na

Marmolade a bola s ňou veľmi spokojná. Vtedy ju doprevádzal jeden z najlepších talianskych skalných lezcov Pietro dal Pra, a bolo z toho silné priateľstvo. Keď som sa naňho pýtal, Lynn sa len pousmiala: "Je to strašne zlatý chlapec, ale príliš mladý pre mňa." Lynn teraz žije v Ríme, pracuje na rôznych projektoch, La Scalu nestihla, lebo odišla liezť do Arca... Keď som sa jej pýtal, či by neprišla na Slovensko, nepovedala nie. Uvidíme.
Veľmi zaujímavé bolo stretnutie s americkými legendami. Jima Bridwela som už poznal, prekvapil ma perfektnou znalosťou Česka a Slovenska a českých firiem vyrábajúcich lezecký materiál ako napr. Lanex. Kto si predstavuje Jeffa Lowa ako šľachovitého horského vlka, veľmi sa mýli. Milý, usmievavý chlap, ktorému som tiež nemusel vysvetlovať, kto a odkiaľ som. Sľúbil udržiavať kontakt i objasniť, kde vedie jeho slávny sólovýstup na Eigeri. Mimochodom, prvý deň sa zdalo, že už nie medzi živými, lebo známa slovinská žurnalistka Marjeta Keršič-Svetel prišla so správou, že Lowe zahynul v lavíne na Šiša Pangme. Potešili sme sa, keď sme ho uvideli, ale vzápätí nás zarmútil Jim Bridwell, keď potvrdil smrť Alexa Lowa. Vždy sa mi zdalo, že títo supermani z North Face tímu sú bratia, ale ako mi povedal Jeff, boli len menovci.
Rok 2000 je skutočnosťou a život beží plynule ďalej. Z Milána mi ostala kopa krásnych spomienok a vo vrecku množstvo kontaktov, vďaka ktorým iste aj na stránkach Jamesáka pribudnú zaujímavé články či portréty. Aj to bol pre mňa jeden z kladov stretnutia Milanomontagna 2000.