Pripravil I. Miko podľa pôvodnej práce: F. Berghold, "Kann die individuelle Hoehentauglichtkeit und eine individuelle Anfälligkeit auf akute Hoehenkrankheit durch Testmethoden vorausgesagt werden?" Alpinmedizinischer Rundbrief ÖGAHM 29

Výskum adaptácie ľudského organizmu na výšku výrazne pokročil. A zároveň sa opätovne vynára otázka vhodných laboratórnych metód na predpovedanie individuálnej tolerancie výšky i náchylnosti na akútnu výškovú chorobu. V najnovšom periodiku Rakúskej spoločnosti horskej a výškovej medicíny som našiel článok Prof. F. Bergholda, v ktorom sa autor zamýšľa nad možnosťou a cenou takejto predpovede testovaním ventilačnej odpovede v hypobarických podmienkach (HVR). Závery z týchto úvah možno aplikovať aj na iné testy s rovnakým cieľom.

Skôr, než čitateľov oboznámim s obsahom článku, dovolím si pripomenúť niektoré vcelku známe skutočnosti a vysvetliť použité skratky. S narastajúcou nadmorskou výškou klesá barometrický tlak a tým aj čiastkový tlak kyslíka (pO₂). Vzniká tzv. výšková hypobarická hypoxia. Od pO₂ závisí difúzia kyslíka z pľúc do krvi, ak výraznejšie klesá, zhoršuje sa okysličovanie krvi a tkanív. Najpohotovejšou reakciou prispôsobenia sa situácii je zmena dýchania (prehĺbenie a zvýšená frekvencia). Táto odpoveď sa v medzinárodnej výškovo medicínskej literatúre označuje skratkou HVR (Hypoxic Ventilatory Response - hypoxická odpoveď dýchania) a tá je individuálne rozdielna. V ostatných rokoch sa pripisuje značný význam štatistickej spojitosti medzi úrovňou HVR a akútnou horskou chorobou (AMS - Acute Mountain Sickness), hlavne pokiaľ ide o jej pľúcnu formu - výškový opuch pľúc (HAPE - High Altitude Pulmorary Edema).

Renomovaný odborník nás hneď na začiatku článku vyvádza z pochybností výrokom: "Musí byť úplne jasné, že doposiaľ nikde na svete niet a asi ani v budúcností nebude takej laboratórnej metódy, ktorá by nám poskytla spoľahlivú odpoveď na otázku." Ďalej sa spolu s inými pýta: "Existuje spojitosť medzi HVR, aklimatizáciou, AMS a HAPE? Existuje prakticky použiteľná skúsenosť s testovaním, ktorá by umožnila predpovedať znášanie výšky, prípadne individuálna náchylnosť na akútnu horskú chorobu? A odpovedá tak, že súčasné súhlasné stanovisko k obom otázkam sa často zakladá na faktoch iba čiastočne vyjasnených a názoroch niekedy aj zmätených. Treba síce uznať, že každý z nás má vrodenú úroveň ventilačnej odpovede na výšku. Ale zdá sa, že počas konkrétneho výstupu do veľkých a extrémnych výšok sa táto genetická vloha uplatňuje iba čiastočne.

Početné štúdie sa teraz snažia dokázať, že ventilačná odpoveď a pľúcny opuch sa v týchto výškach chovajú opačne. Slabšia HVR zhoršuje hypoxémiu (znížené okysličovanie krvi), čo vytvára lepšie predpoklady pre vznik HAPE (prostredníctvom zvýšenia tlaku v pľúcnych tepnách). Rozhodujúcou sa tu javí rýchlosť výstupu. Napriek tomu nájdeme o tomto vzťahu aj dosť protirečivých údajov, dokonca i od najuznávanejších odborníkov vo výškovej medicíne. Robert Schoene (Seattle) odkazuje všetkým výškovým horolezcom: "Dbajte o dobrú kondíciu, do výšky postupujte pomaly, doprajte si dosť času na aklimatizáciu a udržiavajte sa v pohode. Týka sa to hlavne mladých nadšencov, ktorí dostali prvú príležitosť v Himalájach." Predpoveď znášania výšky na základe samotnej HVR je nemožná preto, lebo existujú početné ďalšie faktory, ktoré rozhodujú o vzniku AMS a zvlášť výškového opuchu pľúc: iné genetické faktory, ktoré s ventilačnou odpoveďou zjavne nesúvisia, rýchlosť výstupu, akútne choroby - hlavne respiračné vírusové infekcie, stres chladu, vyčerpanie, hypnotiká a ďalšie. Iba ak všetky tieto "premenené veličiny" sú úplne pod kontrolou - čo je však dosť nerealistické - vystupuje do popredia individuálna úroveň HVR. Navyše existujú aj mnohí úspešní výškoví horolezci s overenou nízkou ventilačnou odpoveďou, ktorí nikdy nemali výškový opuch pľúc (napr. i Messner a Habeler). Vzťah medzi nízkou HVR a vznikom AMS sa dnes udáva v rozmedzí 6 - 25 percent. Osobná skúsenosť z predchádzajúcich pobytov vo výške však umožňuje podstatne spoľahlivejšiu odpoveď.

Dnes teda nemáme k dispozícii žiadnu jednotlivú testovaciu metódu, ktorou by sme spoľahlivo predpovedali náchylnosť na AMS a HAPE, hoci asi platí, že pri dobrej HVR možno očakávať vysokú výkonnosť vo výške. Legendárny "majster" výškovej medicíny Tom Hornbein kedysi vyslovil názor, že výškový horolezec spraví obzvlášť dobre, ak sa podľa možnosti vyhne každému fyziológovi pred odchodom do vysokých hôr. (Iste tým však nemyslel nevyhnutné vyšetrenie zdravotného stavu a telesnej zdatnosti - pozn. autora). Podľa Prof. Bergholda "sa treba naučiť lepšie posudzovať reakcie vlastného tela vo výške a na základe toho správne reagovať." Každá aklimatizácia závisí v prvom rade od osobne zvolenej výškovej taktiky, zakladajúcej sa predovšetkým na správnom rozvrhnutí výškových rozdielov pre spánok nad tzv. prahovou zónou, za ktorú sa pokladá nadmorská výška 2500 m. V porovnaní s tým výsledky dosiahnuté v ktoromkoľvek laboratóriu pred odchodom sú menej podstatné. Odhliadnuc od individuálne rozdielnej genetickej dispozície je tolerancia výšky u každého jednotlivca hlavne výsledkom správnej (alebo chybnej) výškovej taktiky.

Úlohy výškovo-medicínskeho poradenstva: Predchádzajúce reakcie jednotlivca na výšku, prípadne už skôr preukázaná náchylnosť na AMS a HAPE, sa teda považujú za najlepšie predpovedateľné faktory. Avšak napriek tomu, že chýbajú spoľahlivé laboratórne testy k stanoveniu individuálnej tolerancie výšky, má odborné výškovomedicínske poradenstvo mimoriadny význam. Mal by ho však vykonávať len lekár, ktorý je v danej problematike skúsený a malo by sa stabilne týkať nasledujúcich otázok:

- Zistenie a prehodnotenie "výškovej" anamnézy (príznaky AMS v minulosti)
- Detailný rozbor výškového profilu pripravovaného podujatia
- Zhodnotenie štýlu podujatia
- Stanovenie a zhodnotenie telesnej výkonnosti účastníkov
- Analýza medicínskej infraštruktúry v cieľovej oblasti
- Poučenie a informovanie o výškovej taktike a výškovej chorobe

Najdôležitejšia úloha poradenstva - popri analýze a posúdení plánovaného výškového profilu - spočíva v odbornom rozbore výškovej anamnézy: Ak niekto už skôr prekonal poruchu prispôsobenia na výšku, treba to presne analyzovať, odhaliť príčinné faktory a na tejto báze vypracovať lepší individuálny aklimatizačný postup. Skúsenosti ukazujú, že aj osoby, ktoré v minulosti preukázali náchylnosť na AMS, sa jej pri budúcich podujatiach môžu vyhnúť až na 80 % ak dôsledne dodržia zásady aklimatizácie. Osobné skúsenosti z Álp nemožno prenášať bezvýhrad na svetové veľhory. Prospešnejšie sú vlastné skúsenosti z predchádzajúcich podujatí do veľkých a extrémnych výšok.

A ako radiť lezcom bez skúsenosti vo výškach? Nováčikov treba veľmi starostlivo školiť, aby včas rozpoznali prejavy porušenej adaptácie na výšku. Okrem toho sa musia naučiť dodržiavať stály aeróbny režim vo fyzických nárokoch tak, aby sa nepreťažili (nesiahať zbytočne na hranice svojich možností).