V júli tohto roku vyliezla česko-slovenká expedícia v zložení Ivo Wondráček, 38 rokov, Tomáš Rinn, 29, Pavel Weisser, 35, Michal Drašar, 27 z Českej republiky a tridsaťštyriročný Jaro Dutka zo Slovenska prvovýstup na Pulpit jednu z veží Tranga. Cesta má 2100 metrov a klasifikáciu 7 A2. Dutka, Weisser a Rinn neskoršie vyliezli Americkou cestou až na hlavný vrchol Veľkého Tranga. O celom priebehu som sa porozprával s našim slovenským účastníkom Jarom Dutkom.

Jaro, po nevydarenej zimnej sezóne, keď ste sa museli pre zranenie Maťka Heugera vzdať prvovýstupu na Eiger, si si vybral za cieľ Trango. Kedy si sa takto rozhodol a odkiaľ si sa o tejto expedícii dozvedel?

Následne, hneď ako sa Maťko dolámal, mi prišla v januári ponuka od Jirka Nováka z Českého horolezeckého zväzu, ktorý bol aj organizátorom tejto expedície. Pôvodný zámer bol taký, že pod Trangá pôjde veľká skupina, 20 horolezcov a trekerov z Českej republiky a myslel som si, že dáme dokopy aj nejaký tím zo Slovenska, čo sa mi zdalo veľmi dobré. Stano Glejdura a Jaro Vonderčík sa vyjadrovali pozitívne. Chvíľu o tom rozmýšľal aj Dino Kuráň.

Ako sa vykryštalizovala zostava?

Postupne odpadávali jednotliví potenciálni účastníci a nakoniec z 20 českých horolezcov zostali 4 a to Weisser, Drašár, Rinn a Wondráček a zo Slovenska iba ja sám.

Prečo zo Slovenska iba ty?

Pre jednoduchú príčinu, peniaze. Dino si mal možnosť kúpiť byt, Stano zase dom a Vondo sa chcel asi ženiť. Skrátka to tak dopadlo, že som zostal sám.

Neodradilo ťa to?

Liezť na Trangá bol môj dávny sen a vzhľadom na to, že takých ponúk nebýva veľa, rozhodol som sa, že tam pôjdem hoci aj ako jediný Slovák.

Ako si sa pripravoval?

Leziem už veľmi dlho a mám jasnú predstavu o príprave na takéto podujatie. Keď sa definitívne rozhodnem, že idem, zahájim, myslím si, veľmi cieľavedomú prípravu. Na každú akciu sa chystám odlišne. Záleží na tom, aké lezenie to bude, koľko tam bude ľudí a o aké podmienky sa bude jednať. Ale aby som bol aspoň trochu konkrétny. Snažil som naliezť, čo najviacej metrov hlavne špár, ďalej som dosť liezol s mačkami a zbraňami aj v skale, a samozrejme aj s batohom na chrbte. Prakticky vždy pred takýmto podujatím si zopakujem spôsoby žumarovania a ťahania batohov, lezenie potme pri čelovke, ale aj záchranné činnosti, keby sa niečo náhodou stalo. Veľmi starostlivo som sa tomu venoval aj teraz. Myslím si, že príprava na akciu je neuveriteľne dôležitá. Už roky sa mi potvrdzuje, že strašne veľa ľudí sa pripravuje zle. Nemyslím zle, teda nesvedomito, mám na mysli zle, teda nesprávne. Cibria sa vo veciach, ktoré pri podujatí nemôžu využiť. Napríklad ak idem na Everest, nebudem trénovať previsy na preglejke. A čo je ešte horšie, strašne veľa ľudí, ktorí nemajú o lezení ani páru sa veľmi iniciatívne zapájajú do hodnotenia a hlavne kritizovania jednotlivých spôsobov prípravy. Asi raz napíšem o tom rozsiahly článok, lebo je mi ľúto mladých lezcov, ktorí musia čeliť takémuto poučovaniu "tiež skúsených starších alpinistov".

K financiám?

Stálo ma to asi 200 000 korún. Výrazne mi pomohol JAMES, ktorý mi dal 50 000 dopredu, čo je vážny peniaz. Už tradične mi pomohli Jarých Stejskal z firmy Yak a Yeti veľmi kvalitnou flísovou bundou a Dežko Pusztay z Trek Sportu s rovnako výborným batohom. Tóno Pacek z Pama Sportu mi venoval goretexovú blúzu Kamm Sport a Pišta Kuchár, Alpha Sport 2 statické laná Žilmont. Ostatné som si hradil z vlastného vrecka.

Vedeli ste do čoho idete?

V podstate nie. Cieľ bol od začiatku jasný, urobiť novú cestu na Pulpit, jednu z veží Tranga. Vymyslel to Ivo Wondráček. V knihe Alpský štýl videl peknú snímku Pulpita s obrovským pilierom, ktorý nebol ešte vylezený. V skutočnosti sme však nevedeli ako to bude vyzerať. Vidíš fotku, na ktorej to vyzerá super a ťažké, ale môže to byť v reále aj úplne inakšie. Nikto z nás tam doteraz nebol. Hrabal som sa v obrovskom množstve časopisov, bol som aj v infocentre na Jamese. Našiel som veľa článkov o Trangu, ale veža Pulpit bola snáď iba na jednom obrázku. Všade iba Nameless Tower a Veľké Trango, ale o Pulpite ani zmienka. Na túto vežu neviedla dovtedy žiadna cesta. V našom pilieri, ako sme až počas výstupu zistili bol už daný pokus lezcami, ktorí vyliezli do dvoch tretín steny a zanechali po sebe v ceste nity.

Poznal si svojich spolulezcov?

Vôbec nie, bolo to tak trochu riziko, ale tie mená som poznal. Traja sú členmi českého A družstva, teda po lezeckej stránke to bolo jasné. Po ľudskej stránke som sa tiež neobával. Mám svoje roky a dokážem fungovať myslím si, že s každým.

Ako ste poslali batožinu?

Všetko okrem osobných vecí sme nabalili a dopredu poslali kargom.

Kedy ste vyrazili do Pakistanu?

Odlietali sme v piatok 16. júna. Teda okrem mňa. Výjazd bol naplánovaný na dva mesiace. Odlietali sme z Prahy do Londýna a odtiaľ do Islamabádu. V Prahe na letisku sa mi stala nepríjemná vec a vrátili ma späť, lebo som nemal britské tranzitné víza.

Čo ťa vtedy napadlo, že je po expedícii?

Keď v Prahe povedala tá pani pri terminále, že ja neodletím, tak sa mi začal pred očami rúcať svet. Situácia v Pakistáne bola vážna. V Kašmíre sa bojovalo a Trango sa nachádza v jeho blízkosti. Vojna bola hneď za rohom a to nevzbudzovalo žiadne pozitívne myšlienky. Neviem ani slovo po anglicky a predstava, že takýto človek, bude cestovať cez Anglicko do Pakistanu a potom sám až do základného tábora, kde sa viedla vojna, bola hrozná.

Ako sa to vyriešilo?

Hneď z letiska som volal na ambasádu v Prahe. Pani konzulka mi cez telefón povedala, že mi dajú hneď víza. Mne však neletelo žiadne lietadlo. Najbližšie až o 5 dní v stredu. Prehodil som si teda letenku, čo ma samozrejme stálo 3000 Kč. Najprv som sa musel dať odfotiť, lebo na víza sú potrebné fotky. Dovalil som sa na ambasádu taxíkom. Povyplňoval som všetky formuláre a až potom mi pani konzulka povedala: "Pane, vy letíte až v stredu. To máte dosť času si vybaviť víza v Bratislave." Neostávalo mi nič iné, ako sadnúť si do vlaku a odcestovať na Slovensko. Ráno o štvrtej som mal vystupovať v Islamabáde a miesto toho som dorazil v tom čase do Trenčína. Marka sa skoro zbláznila, keď som zabúchal na dvere, že som doma. Tak, takýto začiatok to malo. Potom sa to ešte stupňovalo. Volal som na konzulát do Bratislavy. Automat mi odpovedal, že žiadny problém, víza sa vydávajú od pondelka do piatka medzi deviatou a jedenástou hodinou. Prišiel som tam pre istotu na ôsmu. Stálo tam už asi 500 ľudí a na rad mali prísť tí, ktorí dostali časenky asi týždeň predtým. Vyzeralo to už úplne na infarkt. Snažil som sa vysvetliť do akej situácie som sa dostal, ale slečna, ktorá to tam organizovala ma nekompromisne poslala preč. Povedala mi, aby som si podal žiadosť o víza. Čakacia lehota je niekoľko týždňov. Vyzeralo to, že nepoletím. Chvíľu som tam stál a vravel si, že niečo sa musí stať. A aj sa stalo. O pol hodinu vyšiel z budovy konzul. Jeho som poznal zase úplne náhodou. Mojím snom je vlastniť auto Landrover a konzul ráno prišiel v Landrover Discovery. Všimol som si ho preto, lebo vystúpil z auta mojich snov. Pri vstupe ho oslovili "pán konzul" a podľa toho som vedel, kto to je. Vycítil som svoju jedinú možnosť, a tak som vypálil za ním. "Dobrý deň pane, nerozprávam po anglicky, ale mám veľký problém", začal som. Zavolal si tlmočníka. Vyrozprával som mu svoj nešťastný príbeh. Počúval ma, pokýval hlavou a zobral ma dnu. Privliekol ma až pred okienko a povedal: " Tento pán dostane dnes tranzitné víza". A takto som sa k nim vďaka pochopeniu konzula prebojoval. Mal som fakt obrovské šťastie.

Ako sa zachovali tvoji lezeckí partneri z Čiech?

Zachovali sa perfektne. Počkali ma v základnom tábore, pretože pre agentúru bol veľký problém držať ich v drahom meste.

S ktorou agentúrou ste tam vlastne išli?

Expedíciu zabezpečovala talianska agentúra Focus spolupracujúca s pakistanskou Adventure. Fakt sa vzorne postarala o všetko. Do Islamabádu som doletel vo štvrtok 24. júna. Zástupcovia agentúry ma čakali s obrovským plagátom Jaro Dutka Trango Tower. Predstavil som sa, chlap ma zobral do dodávky a zaviezol do hotela. A už ma nepustili z rúk. Potom ma čakala dvojdňová náročná, ale nezabudnuteľná cesta autobusom v 40 stupňových horúčavách od piatej ráno do desiatej večer do Skardu. Toto mestečko je vlastne správnym centrom Baltistanu. Na okolí sú už samé hory, ale priamo v meste je stále 30 - 35 stupňov. Tu som mal jeden voľný deň. Odtiaľto už nejdú asfaltky a viezli ma na džípoch do Ascole. Je to náročná cesta po úzkych horských cestičkách. Z Ascole som šliapal dva dni v úmorných horúčavách do dedinky Paju. Je to umelo zriadené táborisko pre expedície na začiatku ľadovca Baltoro, vzdialené jeden deň od základného tábora pod Trangom. V Paju (asi 3000 metrov) som bol už riadne unavený. S výškou som nemal problémy, lebo som postupne stúpal, ale tie horúčavy ma ničili. Povedali mi, že ak chcem môžem jeden deň oddychovať, alebo nasledujúce ráno tri hodiny šliapať a budem v základnom tábore. Rozhodol som sa pre túto možnosť. Na cestu mi dali nosiča a sprievodcu. Lenže si pomýlili základný tábor. Pod Trangami sú totižto dva. Jeden pod západnou stenou a jeden pod východnou. Ja som potreboval ísť do toho východného, čo je asi 9 hodín a oni si mysleli, že do západného, čo sú naozaj len 3 hodiny. Vstali sme ráno o tretej a bez jedla a pitia vyrazili. O svojom omyle sa moji sprievodcovia dozvedeli od nosičov španielskej výpravy, ktorých sme stretli cestou. V západnom tábore vraj nie sú žiadni Česi a hneď im bolo jasné, že mojim cieľom je ten východný. Bez slova zmenili smer a mastili sme ďalej. Bola to riadna drina a skutočne som bol veľmi rád, keď som hladný a smädný v úmornej horúčave dorazil na obed do základného tábora. Keby to trvalo ešte ďalších 5 minút, určite by som zomrel. Celý trek som absolvoval v sandáloch, pretože Česi mi nechali trekingové topánky v Islamabáde, ale agentúra to tam zblbla, čo bola asi jediná chyba, ktorú spravili. Mal som na chodenie iba tie turistické sandálky.

Koľko dní po Čechoch si došiel do základného tábora?

O šesť dní neskoršie. Moji spolulezci boli už nalezení, ale mal som natiahnuté fixy až po ľadovec a mohol som sa k nim hneď pridať.

Kedy si zbadal pilier na Pulpit?

Z Paju je vidieť len západnú stenu. Baltorom ju vlastne obchádzaš a až keď odbočíš na Dunge ľadovec zbadáš stenu na Pulpite. Počasie bolo fantastické a tie výhľady na obrovské steny sú super.

Ako vyzeral samotný pilier?

Nástup k nemu viedol predskalím, ktorí už moji kamaráti zafixovali až priamo pod stenu. Bolo to už normálne lezenie tak za 4 - 5. Ten náš tvorili tri na seba postavené piliere a medzi každým bola veľká snehová polica. Napríklad na prvej sme mali 150 metrov fixných lán.

Koľko dní si sa rekreoval v základnom tábore?

Po mojom príchode dva dni pršalo. Hneď po tom som už vyrazil do steny s Mišom.

Ako prebiehal samotný výstup?

Boli sme dohodnutí, že sa nabalíme na 20 dní v stene. Vraveli sme si, že by to malo stačiť na výstup, zostup a aj s tým, že sa pokazí počasie. Piateho júla som sa pridal k výstupu a spolu s Mišom sme postavili stan prvého tábora. V ten deň došli hore aj Ivo a Tomáš. Nasledujúci deň sme naliezli do cesty s Mišom. Zafixovali sme iba taký krátky výšvih, hádam 100 metrov. Tridsať metrov bolo ťažších a potom sme po takom hrebienku doliezli do sedielka už pod samotným pilierom. V stene boli samé špáry. Tak si to nejako predstavujem aj v Yosemitoch. Začne špára a skončí o 200 m vyššie. Je to perfektná pevná žula, ale na povrchu je taká šupina, ktorú keď odbiješ kladivom dostaneš sa na pevnú skalu. Ulomiť chyt nehrozí, občas tam niečo duní, ale to sú obrovské bloky, ktoré keby sa vylomili padlo by hádam pol steny. V sedielku sme našli nit z prvého pokusu o pilier. Večer sme sa s Drašárom vrátili až do base campu. Vrátil som sa dole ešte aj kvôli aklimatizácii a Mišo to nejak horšie znášal. Siedmeho vpredu liezol Tomáš Rinn a Ivo Wondráček. To už bolo riadne lezenie v kolmej stene, prevažne voľné. Tomáš a Ivo sú dobrí špároví lezci, a tak postupovali pomerne rýchlo. Ďalší deň sme vyrazili s Mišom z base campu a rušili fixy pod pilier. Vpredu boli Ivo a Pavel Weisser. Liezli okolo Gilotíny (zvláštny útvar podobný skrini, bol vysoký 6 m, mal 2 metre na šírku a asi meter hrúbku, bol to blok, ktorý trčal šikmo zo steny). Naša cesta viedla popod ňou a obliezali sme ju zľava špárou. Ivo a Pavel doliezli na miesto, kde sme zriadili bivak.

Koľko ste mali so sebou materiálu?

Neviem to presne odhadnúť, ale tak niečo cez 200 kilogramov. Našťastie sme nemuseli trepať stenou vodu, lebo na každej polici medzi piliermi bolo dostatok snehu.

Dobre, ako to teda pokračovalo?

Deviateho júla som liezol s Paľom. Podarilo sa nám natiahnuť 3 dĺžky nad policu. Ivo, Tomáš a Mišo tam zatiaľ doniesli veci na spanie, nejaké jedlo a moju plošinu. S Mišom sme tu strávili noc a zvyšní traja zišli do jednotky.

Aké ste mali počasie?

Dovtedy úplne perfektné a bolo príjemne teplo. Cez deň deviateho sa začali zjavovať na oblohe cáry. Zlé počasie vždy prichádzalo zo západu, kam sme nevideli a nemohli sme dopredu zistiť, či sa niečo na nás nevalí. Desiateho sme s Drašárom doliezli na koniec prvého piliera. Tam sme osadili nit a zlanili dole. Táto prvá časť cesty má asi 700 metrov. Jedenásteho sme prerábali fixy, aby viedli, čo najpriamejšie. Ešte pred obedom sa pokazilo počasie a začalo pršať. Keďže som mal zlé skúsenosti v Eigeri s Maťkom, kde sme riadne zmokli a potom z toho boli problémy. Navrhol som, aby sme sa rýchlo schovali do sucha na našu prenosnú posteľ.

Čo sa dialo ďalej a ako dlho bolo zlé počasie?

Tam je problém aj v tom, že keď začne pršať, stenou lietajú obrovské množstvá skál. Je tu veľa políc a potoky vody strhnú dole všetko voľné. Oproti nám bola veža Castle s obrovskou stenou asi 500 metrov vzdušnou čiarou. Tam sa valila lavína za lavínou, čo vytváralo neuveriteľný rachot. Keď začne pršať, tak máš strach sa vôbec pohnúť. Mali sme šťastie, že Pulpit je oveľa pevnejší a padalo tam menej kamenia. Riadne lialo a tri dĺžky pod nami sa sypali stenou kamene, preto sme sa s Mišom rozhodli, že ostaneme hore. Jedenásteho prišli hore ešte Ivo s Tomášom s vynáškou. Boli riadne mokrí a unavení. Zavesili si ždiarák s tým, že tu počkajú na lepšie počasie. Trvalo to však celé tri dni. Problém bol v tom, že jediné miesto na spanie bolo kúsok šikmo pod našou portal ledge (posteľou) a všetok sneh, čo sa z nej zošuchol padal na ich ždiarák. Bolo mi ich fakt ľúto, ale tam s tým nespravíš nič. Paľo Weisser bol dole v jednotke sám.

Mali ste spojenie s vysielačkou?

Nemali sme. To bola fakt veľká chyba, chýbala nám. Nabudúce si niečo také musíme zohnať.

Čo robíš počas zlého počasia?

Je to nuda. Neješ, piješ len málo, aby si nemusel často čúrať. Nechce sa ti pohnúť, lebo vonku prší, sneží, alebo fučí silný vietor. Treba sa zakukliť. Mišo ako skalkár nemal s týmto žiadne skúsenosti a horšie to znášal. Trinásteho ráno už nevydržal bojové podmienky a vyrazil dole. Večer sa začalo počasie našťastie vylepšovať.

Mali ste nejaké nezhody?

Pri takýchto veľkých akciách sa nezhody občas vyskytnú. Väčšinou sa rýchlo urovnajú, takže nestoja za zmienku.

Ako to bolo s vojnou?

Boli sme veľmi blízko a v noci sme často videli záblesky. Je to tam s tou vojnou veľmi zvláštne. Domáci tvrdia, že sa to vôbec netýka civilných ľudí. V Indii aj v Pakistane majú len profesionálnych vojakov. Mne to tak pripadá, že si vybrali dolinu a išli si zastrieľať. Tam sa tlčú, vyženú pastierov, aby nikomu neublížili. Fakt to tam neberú vážne. Druhou vecou je to, že my to ťažko chápeme, ale tá vojna tam trvá s prestávkami už možno 50 rokov. Po druhej svetovej vojne sa Pakistan oddelil od Indie a už vtedy sa na tom Kašmíre nedohodli.

Poďme naspäť k výstupu.

Zlé počasie sme prečkali bez újmy. Boli sme nabalení na 20 dní a pri šetrení by sme vydržali aj mesiac, takže 3 dni zlého počasia nám nemohli nabúrať plány. Boli by sme fakt naivní, keby sme si mysleli, že bude 20 dní stále pekne. Keď trvá zlé počasie dlhšie, musíš začať aj jesť, lebo po piatich dňoch hladovky by si si už v stene ani neškrtol. Trinásteho Mišo teda zlanil a bol rozhodnutý újsť zo steny. V jednotke ho však Pavel prehovoril a tak Drašár ostal.

Ako ste mali vymyslený útek?

So stometrovým lanom sme boli schopní vycúvať zo steny. Zlanil by si na policu a odtiaľ vytraverzoval do žľabu medzi vežou Castle a Pulpitom a tým dole.

Štrnásteho sa vám teda vyčasilo?

Áno. Vstal som ráno o štvrtej a zlanil som až do jednotky. S Pavlom sme ťahali stenou svine a Miša sme nabalili naľahko stanom a nejakými lanami, aby dobehol Iva a Tomáša, a aby mohli postaviť na polici druhý tábor a zafixovať prvú policu. S Pavlom sme postupne rušili fixy, ale iba v ľahkých úsekoch. V ťažkých sme ich kvôli následnému návratu do steny nechávali. Nasledujúcu noc Ivo s Tomášom už spali v dvojke a my ostatní na našej bivakovacej plošine. Pätnásteho liezli vpredu Tomáš, Pavel a Ivo, Mišo a ja sme zrušili bivak a ťahali veci do dvojky. Bol to stále ten istý kolobeh.

Ako ste ťahali batohy?

Cez kladky. Mali sme veľa vecí a v kolmom teréne je to oveľa pohodlnejšie. Na chrbte by to bola riadna drina a nechceli sme zbytočne plytvať silami.

Kto liezol vpredu nasledujúci deň?

Na špici som bol ja s Pavlom. Operovali sme na druhom pilieri, ktorý bol 400 metrov vysoký a dosť previsnutý. Liezlo sa v takých komínoch, v ktorých boli tak zvláštne pozakliňované bloky. Na štandoch sme stále nachádzali nity po nemeckej expedícii. Večer sme doliezli na policu na konci druhého piliera, kam sa asi najvyššie dostali naši predchodcovia. To bolo už asi 1500 metrov nad nástupom. Ostatní v ten deň oddychovali.

Dalo by sa preliezť rýchlo a naľahko?

Treba si uvedomiť, že je to 2100 m lezenia v prevažne kolmej skale. A aj keby si mal schému a vedel, čo ťa čaká, bol super špárový lezec, nebolo by to ľahké. Otázne je to, čo je naľahko a rýchlo. V ceste sú špáry 100 m dlhé, rovnako široké, akokeby vyfrézované. Na zaistenie takejto špáry potrebuješ veľa friendov a istítok. Nevyhneš sa tomu, že materiál bude vážiť pri skromnosti 30 - 40 kilogramov. Tu už vlastne narážame na problém ísť naľahko. A to lezenie na Pulpite bolo skutočne ťažké.

Koľko bolo z druhej police na vrchol?

Ešte jeden pilier vysoký asi tak 350 metrov. Moji kamaráti to počítali tak precízne, že sa dokázali hádať aj 20 minút, či má dĺžka 38 alebo len 35 metrov.

Kto nastúpil do tretieho piliera?

Ivo a Tomáš. Sedemnásteho vyliezli strašne vysoko a skoro vyšli až na jeho koniec. Bolo to veľmi nepríjemné lezenie. Neboli to také normálne špáry, skôr žliabky, ktoré sa veľmi zle odisťovali. To som žasol ako to Ivoš preliezol. Tí pieskári to fakt vedia. Ale muselo to byť ťažké aj pre nich, mali problém sa zaistiť a stále im hrozili dlhé pády. S Mišom a Pavlom sme zatiaľ presťahovali veci na koniec druhého piliera a zriadili sme si spanie na úzkych poličkách vykopaných v strmom snehu. Sedemnásteho večer sme sa teda všetci stretli v tábore III.

Ako ste robili štandy?

Jednou z možností bolo osadiť nit. Nemali sme veľké friendy a asi by nám veľmi pomohli Camaloty s najväčším rozsahom.

Čo mali so sebou prvolezci?

Okrem všetkého materiálu a lezeckých lán, ťahali so sebou aj fixné laná. Niekedy aj 300 m, takže to bola riadna drina.

Bolo tam už cítiť výšku?

Tú som už cítil v base campe. Pri námahe som sa hneď zadýchal. Napríklad po troch záťahoch žumarom som už fučal ako rušeň a musel som oddychovať.

Ako sa tvárili vaše ruky?

Prakticky celú cestu sme mali rukavice a chránili si ich pred odrením.

Skúšali ste nejaké dĺžky nacvičiť a preliezť voľne?

Určite by to išlo, ale dĺžky sme nenacvičovali. A keď to nešlo preliezť na druhý pokus, tak sme sa pritiahli.

Ako dlhý bol deň?

O štvrtej už bolo vidno a tma prišla okolo pol ôsmej. Pomerne dlho je tam vidno.

Teraz si bol na ťahu ty s Mišom?

Áno, osemnásteho sme boli na rade my dvaja. Mali sme doliezť na snehové pole idúce až na vrchol a vrátiť sa dole. A na ďalší deň sme mali vystúpiť všetci spoločne na Pulpit. Počasie sa však začalo kaziť. O tretej poobede sme doliezli na sneh. Dohodli sme sa, že budeme pokračovať až na vrchol. Počasie vyzeralo na kočku. Ak by sa pokazilo iná príležitosť by už nemusela prísť. Konečne okolo siedmej večer sme doliezli na vŕšok. Rýchlo sme spravili pár záberov a mastili dole.

Čo povedali na to tí dole?

Do trojky sme sa vrátili okolo desiatej večer. Pavel nás čakal s večerou a gratuloval nám. Ivo s Tomášom už spali, pretože plánovali v prípade dobrého počasia ráno o tretej vyraziť smerom k vrcholu.

Potom sa pokazilo počasie?

Naozaj som tušil, že sa počasie úplne pokazí. Paľo bol veľmi smutný, lebo aj on chcel ísť na Pulpit, no nemal s kým. Devätnásteho sme teda išli s Mišom dole a Pavla som prehovoril tiež. Sľúbil som mu, že ak bude dobré počasie a nebude mať s kým ísť na Pulpit pôjdem s ním ja. Ivo a Tomáš sa rozhodli zostať v tábore II. Po dvoch hodinách nás na zostupe v prvom pilieri chytila príšerná búrka. Bol to asi jeden z najdramatickejších momentov aký som zažil v horách. Zovšadiaľ lietali kamene a my sme sa nemali kam schovať. Podarilo sa nám zlaniť na jednu policu, ktorou sme vytraverzovali do žľabu. To že nás vtedy nič netrafilo, to bol veľký zázrak. Pár dní na to, tam padla taká lavína, že vymietla celú stenu. Za štyri hodiny sa nám podarilo zísť dole. A to sme teda oslávili. S Weisserom sme sa tak spili, že som spadol o štvrtej ráno pred stan a tam som aj spal.

Koľko dní bolo škaredo?

Po troch dňoch na chvíľu prestalo pršať a my sme videli Iva s Tomášom ako vyliezli z druhého tábora do tretieho. Tam zobrali lekárničku a zase prášili dole. Bolo nám jasné, že Ivo je chorý. O ďalšie dva dni sa už vyjasnilo, ale oni sa stále nehýbali. To nám nešlo do hlavy a mysleli sme si, že sa niečo stalo. Našťastie okolo obeda vyšli zo stanu a začali postupovať do trojky. Pokračovali ďalej a do večera došplhali až na hrebeň nad tretím pilierom. Kúsok pod vrchlom zriadili bivak a ďalší deň skoro ráno doliezli na Pulpit. Mali v pláne zostúpiť pod stenu Veľkého Tranga a Americkou cestou vyliezť na hlavný vrchol. Ivo bol však stále chorý, a preto sa rozhodli pre zostup. O tom sme, ale my nevedeli. Dvadsiateho šiesteho sme vyrazili hore aj my s Pavlom a Mišom. Mali sme to vymyslené tak, že s Pavlom pôjdeme vyššie a Mišo zostane v dvojke a počká nás tam, aby nám pri zostupe pomohol poznášať veci. V dvojke sme však našli chorého Iva. Tomáš bol o tábor vyššie. V trojke sme sa k nemu pridali a o deň neskoršie v trojici vystúpili na Pulpit. Za splnu sme bivakovali na vrchole. Tieto hodiny výstupu som prežíval veľmi intenzívne. Boli sme veľmi dobrá partia a skutočnosť, že sa chystáme bivakovať na vrchole jednej z Tranga veží vytvárala úplne romantickú atmosféru. Vychutnával som každý pohyb a úkon pri príprave bivaku. Spomínal som si na svoju prvú noc v severnej stene Malého Kežmaráku v zime a bez spacáku pred vari 20 rokmi, ale tiež na tie po nej. Na 25 nocí v severnej stene Eigeru, alebo na bivak na Evereste. Tam som spal sám vo výške 7600 metrov v zdrapoch starého stanu. Mám veľmi rád tieto momenty. Chvíle, keď po únavnom dni zapadne slnko a príde hlboká tma. A ak práve neburácajú živly a nemusím byť zalezený v ždiaráku, pozerám na hviezdy a spomínam, alebo si predstavujem, čo prinesie ďalšie svitanie. Ráno 15 minút pred treťou zazvonil budík. Vyliezol som do príšernej zimy, nahádzal na seba všetko oblečenie, čo som mal a začal variť. Išlo to celkom rýchlo, lebo sme mali na varenie dve sady. Paľo a Tomáš driemali a vždy, keď bolo jedlo hotové, podal som im ich prídel cez otvor v ždiaráku. Vedel som, že nás čaká ťažký deň a potrebujeme veľa piť. V to ráno som uvaril na dvoch varičoch snáď rekordných 8 ešusov jedla a pitia. S príchodom svetla vyliezli aj chlapci a po nevyhnutných činnostiach sme vyrazili. Najskôr sme zliezali a traverzovali po snehoch a ľadoch mizernej kvality ku fixom, ktoré sme ešte večer s Tomášom zavesili do Americkej cesty, čím sme si ušetrili 150 m lezenia. Potom nasledovalo 13 nádherných dĺžok. Tadiaľto sa v roku 1977 na vrchol Veľkého Tranga dostala hviezdna pätica Američanov: Hennek, Morrisey, Roskelley, Rowell a Schmitz, mne známa hlavne z knihy Camp IV. Tento skutočný alpinizmus nám trval až do piatej poobede. Vtedy sme totiž vystúpili na hlavný vrchol Veľkého Tranga.

Aké si mal pocity na vrchole?

Bol to fantastický zážitok. Všade okolo sme videli obrovské známe kopce ako K2, Broad Peak, Gašerbrumy a z tých menších Shipton Spire a Uli Biaho. Na vrchole sme trochu pošaškovali a mastili dole. V noci sme sa vrátili k našim veciam na Pulpite, kde sme strávili ďalší romantický bivak. Ráno nás síce zobudili slnko, ale to len tak, aby sme si posledný raz mohli odfotiť vrchol Tranga. Potom sa už definitívne počasie pokazilo. Nasledovali dva vyčerpávajúce dni zlaňákov a mordovania sa s fixami a všetkým bordelíkom, čo sme zo steny sťahovali v absolútne príšernom počasí. Tridsiateho prvého neskoro večer sme dorazili do základného tábora a začali oslavovať.

Kto okrem vás pôsobil na Trangu?

Z východnej strany pôsobili okrem nás ešte Nóri. Boli to štyria chlapíci, totálni šialenci. Napráskali sa do steny a za 36 dní spravili na Pulpit prvovýstup napravo od nás. Všetko im prepadlo, víza, letenky a aj nosiči. Keď prišli dole, boli normálne priesvitní. Posledné tri dni nič nejedli a päť dní predtým len nejaké polievočky. Na západnej strane boli 4 partie: Američania s Alexom Lowom, Rusi, Španieli a Nemci. Čo ja viem, úspešní boli Amíci a Španieli. Ruská výprava bola v čase nášho odchodu tesne pod vrcholom a asi aj oni doliezli.

Okrem vás tam bola aj iná partia z Čiech? S nimi ste boli v nejakom kontakte?

Absolútne v žiadnom. Bola to len náhoda, že sme išli v tom istom lietadle. Bola to úplne samostatná partia v zložení Marek Holeček, Filip Šilhan a Lukáš Krecbach. Podarilo sa im vyliezť novú a ťažkú cestu na Amin Brakk obtiažnosti 9 A4.

Povedz nám niečo k ceste naspäť?

Cieľ sme splnili a tak nás to ťahalo, čo najskorej dole. Schádzali sme spolu s nórskou expedíciou. Oni mali problémy s nosičmi, ktorí si vypýtali viacej peňazí. My sme našťastie takéto problémy nemali. Naša cestovka Focus bola na veľmi vysokej úrovni, fakt zabezpečila všetko, čo mala. Tí pracovníci boli totálni profesionáli. Cestou sme mali napríklad stále pripravené tri druhy nápojov. Kuchár v základnom tábore bol totálny maník. Povedali sme mu, čo má pripraviť, dali mu recept a on to fakt urobil a super. Focus má takú reputáciu a zamestnáva toľko ľudí, že naši nosiči by si to jednoducho nedovolili. Na Slovensko som sa vrátil 16. augusta, teda o dva mesiace po odlete.

Skús s odstupom času zhodnotiť vašu výpravu.

Hodnotím ju ako vynikajúcu a kvalitnú akciu po všetkých stránkach. Vyliezli sme veľmi ťažkú cestu na atraktívny kopec. Zoznámil som sa a pôsobil som s ľuďmi, ktorých si na základe skúseností z tejto akcie veľmi vážim. Získal som množstvo ďalších skúseností z lezenia veľkých stien a obohatil sa krásnymi a nezabudnuteľnými zážitkami. Spoznal som kopce a miesta, kde doteraz ešte nepôsobil žiaden Slovák. Aj to je obrovské plus nášho podujatia. Keď si spomeniem, ako dramaticky akcia začínala, dopadlo to naozaj fantasticky.

Kedy zorganizujeme niečo také na Slovensku?

Dúfam, že čo najskôr. Veľmi rád vám pomôžem, ale ja už nepôjdem (smiech). Alebo vám pôjdem robiť kuchára.

Čo na záver?

Samozrejme by som sa chcel, čo najsrdečnejšie poďakovať najmä mojej rodine a blízkym za morálnu podporu, SHS JAMES za výraznú finančnú pomoc, firmám YAK YETI, TREK SPORT, PAMA SPORT a ALPHA SPORT za poskytnutý materiál, ďalej mladým horolezcom z Trenčína, ktorí mali so mnou veľkú trpezlivosť pri trénovaní.

Spovedníkom za Jamesák bol Vlado Linek