Martin Rusina

V živote človeka, spoločnosti prichádzajú okamihy, keď sa treba zastaviť, pozrieť sa naspäť a zaspomínať. Štyridsať rokov v živote človeka ubehne ako voda; detstvo, dospievanie a dvadsať rokov aktívnej práce. V živote organizácie, spolku je to dosť dlhá doba na to, aby sa dalo spomínať, rekapitulovať, hodnotiť. A tak aj my bobroveckí horolezci pri príležitosti 40. výročia založenia oddielu chceme bilancovať, podeliť sa so širokou verejnosťou o naše zážitky, príbehy, skúsenosti a urobiť stručný prierez činnosti oddielu za štyri desaťročia jeho existencie. Stručný preto, lebo na podrobné zhodnotenie všetkých aktivít oddielu by bolo treba spracovať stostránkový spis. O prvé lezenie a horolezecké výstupy sa naši chlapci pokúšali už dávno predtým, ako bol založený oddiel. Najprv na konopných lánách, neskôr aj na „umelých“ lanách a po domácky vyrobenom náradí liezli mladí chlapci po skalách v oblasti Červenca, spúštali sa do jaskýň – dier na Mníchu, pokúšali sa zlanovať a robili vysokohorskú turistiku v našom bobroveckom odbore turistiky. A títo nadšenci nakoniec založili horolezecký oddiel v Bobrovci. Stalo sa tak na hasičskej zbrojnici 14. novembra roku 1963. Zakladajúci členovia boli: Rudolf Meššo, Július Rusina, Ján Lisý, Jozef Kubala, Ján Fašiang a Vladimír Tábory. Okresný zväz na tejto ustanovujúcej schôdzi zastupovali Ivan Kováč a Ing. Jozef Pardel.

Potom nasledovali roky plné elánu, nadšenia, horolezeckého opojenia, zháňanie a vyrábanie skôb, rebríkov, klinov a prvé prvovýstupy na cvičných skalách a lezenie vo Vysokých Tatrách. Zo začiatku nás metodicky usmerňoval Braňo Ulenfeld z Ružomberka a keď šiesti chlapci absolvovali kurz cvičiteľov horolezectva stali sme sa normálnym fungujúcim horolezeckým oddielom. Postupne sa hlásili do oddielu ďalší záujemci, ktorí však v dvojročnej čakacej dobe museli preukázať po stránke fyzickej a charakterovej oprávnenosť stať sa horolezcami. Prichádzajú ďalší horolezci, stredná generácia, mladšia a najmladšia. Postupne vstupujú do oddielu aj chlapci mimo Bobrovca; z Liptovského Mikuláša, Trsteného, silná horolezecká partia z Jalovca a aj chlapci z Liptovského Trnovca. Čo je zvlášť potešitelné, že po určitom čase stagnácie v posledných troch rokoch nastupuje mladá generácia 17-18 ročných chlapcov. Od založenia oddielu do roku 2003 pôsobilo v oddieli 67 členov. Dnes evidujeme 40 člennú základňu. A veľmi príjemným prekvapením je, že až na 2 prípady všetci súčasní členovia – horolezci sú nefajčiari! Činnosť HO Bobrovec za 40 rokov bola veľmi rozmanitá. Možno ju zhrnúť do troch kapitol. Jadro tvorí horolezecká a iná športová činnosť, ďalej to bola rozsiahla brigádnická činnosť a napokon treba spomenúť pestrý spoločenský život.

Horolezecká činnosť oddielu

Cvičné skaly

Pokusy o lezenie začali už v auguste 1963. Rodiskom lezenia nášho oddielu sa stala oblasť Uhliska, skamenenej Mary a Veľkého sedla. Prvý horolezecký výstup po založení HO na cvičných skalách, bola cesta na Mních klasifikácie II.-III., ktorú liezli Ján Lisý, Jozef Kubala, Peter Kubala. Postupom času pribúdali aj skúsenosti a začali sme budovať prvé cesty v oblasti Malého sedla a Mnícha. Nestorom prvovýstupov bol Janko Lisý. Cesty na cvičných skalách sa pohybovali v kl. II.-VI. Vrcholom snaženia bolo vylezenie „Diretisimy“ na Veľké sedlo, kde prvovýstup uskutočnili Ján Gregor a Ján Lisý. Cestu ohodnotili na VI. A2 a liezli ju 7 hodín.
Zbieraním skúseností a príchodom mladých lezcov, začali naše cesty na cvičné skaly naberať na kvalite. Rodili sa nové cesty, ktoré sú momentálne z väčšej časti vynitované a zaistené. Medzi najťažšie patria Ihla na Mních kl.VIII., Malé sedlo - ľavá strana VIII-, „Pachov úsmev“ VII+, v Uhlisku „Psí grc“ VII, „Referendum“ VII, „Mizerere“ VIII-. Do cvičných skál započítavame aj krásne a zároveň ťažké lezenie na „ľadopádoch“, a to v oblasti Jaloveckej doliny, Kvačianskej doliny ako aj Vysokých Tatier. Priekopníkmi nových ciest boli Milan Madaj, Ladislav Kita, Ján Lepiš.

Vysoké Tatry

Po otestovaní svojich schopností na cvičných skalách, prišlo na rad lezenie vo väčšom horstve, a to v Tatrách. Tu si prvé cesty zapísali Ján Lisý, Rudolf Meššo, Jozef Kubala a Július Rusina. Úplne prvou cestou v Tatrách bolo lezenie 20. 3. 1964 na Kôpky kl. III. a Zlobivú kl. II.-III., ktorú absolvoval Rudolf Mešso. Medzi ďalšie významné cesty tej doby patrili Volia veža „Štafel“ kl. V., Kozí štít „Južný pilier“ , Jahňací štít, zadný Gerlach „Birkenmayer“ VI. Posilnením oddielu o mladých lezcov (Štefan Gregor, Ján Gregor, Miroslav Dubovský, Ľubomír Chebeň, Jozef Rak) začali aj kvalitnejšie výstupy: Opálova veža (Š. Gregor, J. Lisý), Ošarpance „Kniha“ kl.VI. (J. Gregor. J. Rak), „Janiga - Eštok“ (J.Gregor, R.Meššo), Volia veža „Orolin“ VI. A2( R. Meššo, Š. Gregor, Ľ. Chebeň), „Barónka“ Východná Železná brána (J. Gregor, Jozef Rusina, Ľ. Chebeň).
O niekoľko rokov sa oddiel opäť omladzuje a rastie aj výkonnosť lezcov. Prichádza stredná generácia spolu s novými technikami lezenia , čo sa odzrkadluje na kvalite lezenia. O túto etapu sa zaslúžila generácia: Stanislav Madaj, Zdeno Danko, Juraj Gonda, Peter Uhrín, Jozef Frajkor, Jaroslav Lovich. Vyliezli veľa ťažkých ciest. Stojí za zmienku spomenúť aspoň niektoré: Dračia hlava „Páleníček“ V+ A1, Stredohrot „Cagašík“ V-VI., Žltá stena „Diretisima“ V+ A2, „Hokejka“ V+ A2, Zadný Gerlach „Kuchař“ VI., Malý Kežmarák „Diretisima“ V+ A3.
S mladou generáciou, dalo by sa povedať, sme už dobili Tatry. Pokračovateľmi moderného lezenia v našom oddieli boli: Milan Madaj, Ján Lepiš, Ladislav Kita. Cesty nižšie uvedené, sú medzi horolezeckou verejnosťou považované za ozajstnú kvalitu: Galéria Ganku „Orlovský“ VI-, „Lapinský“ VI. RP, „Studnička“ VI. RP, Lomnický štít „Západná stena – škárou“ VI., Ľadový štít „Biely pás“ V+ RP, Malý Mlynár „Kurtika“ VI+, Jastrabia veža „Červené platne“ VII+ RP, Ušatá veža „Nekľudné duše“ VII+ RP, „Červené previsy VII. a iné ťažké výstupy. Posledných osem rokov sa stal tradíciou Silvestrovský výstup na Baníkov, ktorý v zimnom období takisto svojou náročnosťou považujeme za tatranské lezenie

Zahraničie

Prvými „lastovičkami“, ktoré uzreli európske veľhory - Rakúske Alpy boli v roku 1968 Jozef a Vladimír Tábory a zdolanie vrcholu Zückehutel, 3507 m a niekoľko zájazdov Horskej služby do Walliských Álp, na ktorých sa zúčastnili naši členovia Alojz Kovačič a Štefan Gregor. Potom sa akoby vrece roztrhlo so zájazdmi a expedíciami. Vycestovanie však nebolo také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá. V prvom rade získavanie finančných prostriedkov na expedície predchádzalo stovkám hodín tvrdej roboty natieraním továrenských komínov, kostolov ako aj budov vtedajšej vládnej garnitúry napr. KV KSS v Banskej Bystrici. Po získaní investícií na expedíciu nebolo ani zďaleka vyhrané. Tí skôr narodení vedia, že každý výjazd pred rokom 1989 do cudziny bol podmienený turistickými vízami, a tie zohnať nebolo vôbec ľahké. Prosenia a niekedy aj úplatky po okresných a krajských úradoch si vyžadovali veľa času ale aj „hrošej kože“. Pokiaľ sme úspešne absolvovali tieto etapy dalo by sa povedať, že sme boli na dosah expedície. Stála pred nami ešte otázka dopravy, ale to bolo oproti predchádzajúcim nutnostiam príjemná záležitosť. I keď sa stalo, že ešte 24 hodín pred odchodom na expedíciu, sme komplet rozoberali motor. Toto všetko boli situácie, ktoré sme zažívali ešte pred vycestovaním. S prekvapeniami, ktoré nám priniesla samotná expedícia, sme sa už museli vyrovnať sami, bez podpory úradov, známych a kamarátov.
Po získaní dostatku skúseností a dobrej spolupráce s inými horolezeckými zoskupeniami, náš maličký oddiel, v tých časoch jediný dedinský oddiel, ktorému nikto nedával šancu na prežitie, vykročil za hranice ČSSR a po prvýkrát usporiadal horolezecký zájazd do zahraničia. Naše kroky viedli do pieskovcovej oblasti v bývalej NDR. V tomto raji horolezcov sme boli doposiaľ 15 krát a vyliezli cca 380 ciest klasifikácie III.- VIII. Po niekoľkých skúsenostiach v zahraničí, sme sa odvážili podniknúť väčšie expedície, čo do investícií ale aj vzdialeností. V roku 1973 Rudo Meššo spolu s výberom Slovenska nabrali smer na sever do kráľovstva Trólov – Romsdalu v Nórsku. Tu vyliezli prvovýstup na Nordve-Trolltind kl. V+ A1 – 17 hod. Ďalšia návšteva Nórska bola šesťčlenná výprava v roku 1977, tretia v roku 1988 kedy sme vyliezli ďalšie cesty ako Hovardov pilier V. – 18 hod., Norafjl – 12 hod. na Sondre Trolltind. Naposledy sme do Nórska zavítali v roku 1997 do oblasti Lofoty, na ostrov Austvägøj-Henigsvaer, ktoré sú vzdialené 300 km za polárnym kruhom. Tu sa nám podarilo taktiež vyliezť prvovýstup Kábelvág – J. Pilier V.-VI. Zvláštnosťou lezenia v Nórsku bolo, že mnoho ciest sme absolvovali v nočných hodinách, v období, kedy je na severe Polárny deň. Expedície sme striedali rovnako ako aj klimatické pásma, a tak sme sa vydali aj do nehostinnej krajiny Maroko, ktorý je jedným zo štátov Afriky. Tu sme zdolali najvyšší vrchol pohoria Atlasu – Dzebel Tubkal, 4165 m a prešli hrebeňom všetky štyritisícovky pohorím Veľký Atlas. Cestou do Atlasu sme navštívili pohorie Sierra Nevada v Španielsku, kde sme vystúpili na najvyššie vrcholy, a to Mulhacen a Pico de Valeta. Vyznamenaním pre náš oddiel bola expedícia organizovaná Slovenským horolezeckým zväzom v roku 1974 do pohoria Hindukúš v Afganistane, ktorej sa zúčastnil náš člen Rudo Meššo, na vrch Nošak, 7492 m. Doposiaľ je aj držiteľom výškového rekordu, 7100 m, kedy mu do vrcholového bodu chýbalo necelých 400 m, ale pre zlé zdravotné problémy sa musel vrátiť. Neobišli sme ani pohorie Kaukaz, kde sme vyliezli cesty na Zaromag, 4203 m, IV. B, Adaj Choch, 4426 m, VI. A, Pik Nikolajeva, 4100 m, Vých.Elbrus, 5610 m a ďalšie.
Bulharsko – Rila, Pirin, ďalšie zaujímavé pohoria s vrchmi ako Majlovica, Vichren, Zlý zub, kde sme absolvovali 11 výstupov. Dolomity – známa oblasť nielen medzi horolezcami. Tu boli vylezené cesty na Tre Cime di Lavaredo – Žltá hrana RP, Cima Piccola „Cassin“ VII- RP, Punta di Frida VI.RP, Vecchio Zacaria VI+, na Cinque Torri cestu Torre Grande VII- a mnoho iných. V neďalekom pohorí Civetta ťažká cesta Torre Trieste VI+. A práve tu v Dolomitoch, na vrchole Monte Paterno, 2746 m, sa nám dostalo veľkej cti stretnúť legendu svetového horolezectva Reinholda Messnera. Bol to skutočne zážitok. Ďalšia slovenská expedícia, tentokrát do pohoria Ťan-Šan bola organizovaná v roku 1990 Horskou službou Západné Tatry-Juh a zúčastnil sa jej Peter Uhrín. O dva roky neskôr do toho istého pohoria skupina horolezcov, v ktorej sme mali zastúpenie Janom Gregorom a Stanom Madajom mala hlavný cieľ - vrchol Chan Tengri, 7010 m. Neobišli sme ani Ameriku, kde naši chlapci vyliezli v štáte Colorado cestu na Grand Titan kl. IV+. Hľadeli sme taktiež do kráterov sopiek Etna, 3300 m a Vezuv, stáli na najvyššom vrchu Turecka Ararate, 5165 m, kde údajne pristála Noemova loď, vystúpili sme na bájny Olymp, 2917 m, či liezli v oblasti Meteora, kde na vrcholoch vysokých skál, majú postavené svoje kláštory ortodoxní mnísi. A v neposlednom rade, nesmieme zabudnúť na vznešené Alpy. Práve v nich sa križovali naše cesty. Či už sme išli zo severu, juhu, východu, alebo západu, neobišli sme miesta, na ktoré nás vždy tak priťahovali – biela krása Monte Rosy, 4600 m, Eigeru, Gross Glockneru, 3798 m, najvyššieho vrcholu Európy Mont Blancu, 4810 m alebo vznešeného Matterhornu, 4477 m, ktorý nás po trikrát na seba nepustil.
Opísať všetko sa nedá. Doposiaľ sme sa zúčastnili 54 zájazdov, prešli sme okolo 40 štátov sveta a navštívili 4 kontinenty. Priblížili sme aspoň niektoré, pre nás, významné horolezecké cesty a výkony, aby ste vedeli, čo všetko dosiahol, niekedy ten malý dedinský, mnohými zatracovaný oddiel, ktorý nemal prežiť ani 5 rokov a ktorý dnes oslavuje 40-tku od svojho zrodenia.

Iná športová činnosť

Ani v mimolezeckej oblasti nezaostávame za inými horolezeckými oddielmi. Veľa našich členov sa zúčastňovalo známych lyžiarskych behov ako „Biela stopa SNP“, „Jesenická 70-tka“, Jizerská 50-tka“, či pochod „Po stopách 1. čsl. armádneho zboru“. Postupom času sa predieral do popredia šport, u nás menej známy, ktorý prišiel z Álp – skialpinizmus. Prvými priekopníkmi tohoto športu ako aj pretekármi boli Jozef Rusina – „Heli“ a Jaroslav Lovich. „Heli“na pretekoch v Nízkych Tatrách v roku 1980 obsadil 15 miesto. Neskôr si tento šport získaval čoraz viac svojich obľubencov aj medzi našimi horolezcami. Záujem o skialpinizmus bol až taký veľký, že v roku 1992 sme sa rozhodli usporiadať preteky a požiadali Slovenský horolezecký spolok JAMES o začlenenie do Slovenského pohára (SP) v skialpinizme. Preteky sme nazvali „Rallye Červenec“. Do organizovania sa zapojil celý oddiel, za čo sa nám dostalo úprimného obdivu od organizátorov SP ako aj samotných pretekárov. Z nášho oddielu sa pretekov SP zučastňovali: Zdeno Danko, Milan Madaj, Július Kello, Martin Rusina, Branislav Lisý, Ignác Bobka. V súčasnosti popri M. Madajovi štafetu preberajú Juraj Danko, Ivan Staroň, Michal Danko. Prvenstvá v tomto športe sme získavali práve vďaka M. Madajovi, ktorý spoločne s Dušanom Triznom, SK Žiarska dolina, doslova valcoval preteky SP. Množstvo víťazstiev a medailových umiestnení v jednotlivých pretekoch, ako aj celkové v Slovenskom pohári, to je časť úspechov, ktoré dosiahol v tomto športe. Podľa jeho slov najviac si cení umiestnení v rámci Európskeho pohára , a to v najprestížnejšich pretekoch EP „Pierra Menta Tivoly“ v Savojských Alpách. Na týchto náročných pretekoch obsadil v roku 1994 2. miesto a taktiež v roku 1995, kedy sa tu uskutočnili 1. Majstrovstvá Európy 2. miesto a celkovo 2. miesto v Európskom pohári.
Nielen skialpinizmus je prednosťou v histórii nášho oddielu, ale takisto behy do vrchu a horské behy. Najznámejším horským behom na Slovensku je Memoriál Ing. Jozefa Psotku. Už v prvých ročníkoch tohoto behu t.j. od roku 1984 sme mali zastúpenie a aj medailové umiestnenia zásluhou Stanislava Madaja a Márie Táboryovej. Postupom času sa k týmto dvom pridal Zdeno Danko, Milan Madaj a ďalší členovia oddielu. Triumf a najviac víťazstiev dohromady 10 krát, získal práve M. Madaj. Okrem množstva domácich behov zúčastňoval sa aj svetových; v roku 1992 a 1993 obsadil v behu na Mont Blanc 3. miesto, na Monte Rosu 2. miesto, zúčastnil sa aj náročného Everest maratónu v Himalájach v nadmorskej výške 4000 m, či maratónu v USA , štáte Colorado na Castle Peak, kde obsadil vynikajúce 6. miesto. Len pre zaujímavosť, beh na Mont Blanc, 4810 m a späť, kde štart aj cieľ bol vo výške 1000 m, mu trval 7:05 hod. Nesmieme zabudnúť na domáci beh do vrchu „Choď ako môžeš“, na ktorom sa takisto zúčastňujeme, nielen ako pretekári, ale aj ako organizátori popri kamarátoch z lyžiarskeho oddielu. Spolu sa podielame na behu s dĺžkou 3700 m, prevýšením 600 m a cieľom na chate v Červenci 1420 m.

Brigádnická činnosť

Horolezecký oddiel okrem svojej športovej činnosti, ktorá bola hlavnou náplňou jeho pôsobenia, vyvíjal aj mimošportovú činnosť, v tomto prípade brigádnickú. Dôvod bol prostý; získanie prostriedkov – financií na svoju športovú a kultúrno-spoločenskú činnosť. V tomto období sme na území Liptova a Oravy obnovili fasády kostolov a zvoníc. Dobrý chýr o kvalite prác, nás zaviedol až do Krakovian pri Piešťanoch. Okrem natierania sa v mnohých prípadoch robili aj klampiarske práce. Nielen cirkevné objekty boli hlavnou náplňou našej brigádnickej činnosti. Postupom času sme sa zamerali aj na priemyselné objekty. Z mnohých môžeme spomenúť natieranie komína – signalizačných pásov, nápisov a rebríka v Petrocheme v Dubovej, ktorý meria 160 m. Tento sme natierali celkom 7x.
Z výškových budov môžeme spomenúť umývanie okien v Liptovskom Mikuláši, Banskej Bystrici, ďalej stavanie a likvidácia lešenia na budove Cestných stavieb v Banskej Bystrici. Z finančných prostriedkov získaných za tieto práce oddiel zakúpil autobus Ikarus-Avia a lezecký materiál pre členov nášho oddielu. Ďalej treba uviesť značný rozsah prác – stavebná činnosť, vykonávanných v areály ŠM v Liptovskom Mikuláši. Ďalšiu brigádnickú činnosť sme vykonávali na JRD Kvačany, kde sme striekali maštaľné budovy a vo Veľkom Borovom hasili silážné veže. Za túto činnosť nám JRD požičalo Áviu na expedíciu do Maroka v roku 1981. Brigádnickú činnosť, či skôr kamarátsku pomoc sme vykonávali pri výstavbe rodinných domov našich členov, ale aj iných v Bobrovci a okolí.

Spoločenský život oddielu

HO to nebola len partia chlapcov čo lozili po horách, zliezali skaly, či vyrábali po domácky horolezecký materiál; skoby, kliny, rebríky, ale aj partia, ktorú spájalo niečo bližšie a ako plynuli roky spolupatričnosť medzi horolezcami, ale aj rodinami sa prehlbovala a zrazu sme boli jedna veľká rodina pospájaná akýmsi neviditeľným horolezeckým lanom, akousi pupočnou šnúrou. Zvláštnou kapitolou nášho oddielového života boli jubileá. Prvým medzníkom v tomto smere bolo pasovanie našich členov do staromládeneckého stavu. A práve na týchto pasovčkách sa udomácnil termín „Židáky“ – židovské sviatky, ktorý pretrváva dodnes a ktorý každoročne organizujeme vždy v novembri ako rozlúčku s letnou sezónou spojenou s aktívnym lezením na skalách Mnícha, Mary, a potom večer pri kozube oprašujeme svoje spomienky a zážitky a spievame, niekedy až do rána. A práve spev a pesnička nás sprevádzajú na spoločenských a športových akciách – na horolezeckých zrazoch vo Vysokých Tatrách, na vysokohorských chatách, čo sa stalo charakteristickou črtou nášho oddielu. Často sme počuli vetu: „Prišli Bobrovčania, bude sa spievať“. A práve bezprostrednosť, úprimnosť a kamarátstvo sa stalo základom nadviazania blízkych kontaktov s inými oddielmi. Predovšetkým to boli horolezci z Považskej Bystrice a menovite Ferko Závadský, ktorý nám okrem iného pomáhal aj materiálne. Susedský vzťah sme nadviazali s HO Jasná Liptovský Mikuláš cez Ivana Kováča a nášho rodáka Ing. Pardela. Metodicky nám hodne pomáhali chlapci z Ružomberka. Bol to hlavne, už nebohý ružomberčan Braňo Ulenfeld, ktorý najmä v počiatkoch chodil často do Bobrovca a nás usmerňoval. Nemožno nespomenúť aj Blažeja Kováča z Liptovského Hrádku, s ktorým spolupracujeme dodnes a ktorý sa zúčastnil niekoľkých našich expedícií, či zájazdov. Patrilo by sa spomenúť ešte veľa našich priateľov horolezcov, funkcionárov, ale žiaľ priestor nám to nedovoľuje a týmto sa im aj ospravedlňujeme.
Nemožno nespomenúť oslavy pri príležitosti jubíleí oddielu. Tieto sme organizovali po desaťročiach. Prvé desaťročie sme si pripomenuli na chate ČSD – Mier, kde bol vtedy chatárom Miro Púček. Medzi pozvanými hosťami sme, okrem predsedov všetkých oddielov a odborov TJ Bobrovec, privítali aj významné osobnosti z horolezeckého hnutia. Arno Puškáš, Ivan Gálfy, Fero Závadský, Ivan Kluvánek, Braňo Ulenfeld a ďalší nám prišli zablahoželať. A práve tu sme dohodli nomináciu Ruda Me3šu ako člena horolezeckej expedície Slovenska na Hindukúš. 20 rokov oddielu sme oslávili na chate Priemstav, kde bol chatár Janko Lisý a tu z rúk predstaviteľov Slovenského horolezeckého zväzu viacerí naśi členovia obdržali bronzové, strieborné a zlaté odznaky IAMES. Súčasťou týchto osláv bola pekná výstava s horolezeckou tématikou v KD v Bobrovci. 30. výročie a slávnostné zasadnutie na TJ a veľmi pekná výstava horolezeckej techniky a materiálu mohli naši priaznivci zhliadnuť v klubovni Základnej školy.

Záver

Štyridsať rokov je za nami. Pred nami sú ďalšie desaťročia, pevne veríme, že úspešného bytia horolezeckého oddielu JAMES Bobrovec. Za 40 uplynulých rokov sme nezaznamenali ani jeden vážnejší úraz a aj v budúcich rokoch budú naši horolezci liezť bezpečne, isto, bez zranení a úrazov, čo je asi ten najkrajší vinš jubilantovi. Chceme sa ešte poďakovať všetkým našim priaznivcom , ktorí nám vždy držali palce a poďakovanie patrí všetkým známym aj neznámym sponzorom, ktorí v minulosti ako aj pri organizovaní tohoto výročia akýmkoľvek spôsobom nás finančne aj materiálne podporili.