text a foto: Valerij Babanov
preložil Ivan Žila (krátené)

Jurij Košelenko.

Valerij Babanov.

Valerij Babanov.

Valerij Babanov.

Vlastne ani neviem, kedy sa zrodila myšlienka na výstup juhovýchodným pilierom Nuptse. Určite to ale bolo niekedy v jeseni 1998, keď som sa ako člen ruského tímu pokúšal o traverz z Lhoce Shar na Lhoce Middle. Bola to moja druhá himalájska expedícia. Na zostupe do Čukungu som nemohol odvrátiť zrak od mohutnej skalnej steny akoby vloženej do ľadovej lastúry. Bola to južná stena Nupce, rozpínajúca sa od západu po východ do dĺžky 6 kilometrov.
Ťažko sa nájde asi niekdo, kto by pri pohľade na tento výtvor prírody ostal neohromený. Trblietavá stena vytvára odmietavú bariéru oddeľujúcu azúrovú oblohu a more zlatistích oblakov od pozemského sveta. Od sveta, kde sa človek pokúša zvíťaziť sám nad sebou a hľadá zdôvodnenie pre riziko, ktorému sa vystavuje, aby sa dotkol čarovného sveta snehobielych vrcholov miznúcich v opare oblakov. Myslím, že to bol presne ten okamih, kedy som drzo zatúžil po úžasnej pyramíde žiariacej ako krištál a stúpajúcej do výšky takmer 8 tisíc metrov. Nikto ešte nevyliezol do miesta, kde sa tri hrebene spájajú a stena padá strmo nadol. Mnoho rokov bol tento vrchol mojím snom. Často som sa k nemu v myšlienkach vracal a myslel na možnosť zorganizovať vlastnú expedíciu. Chcel som sa pokúsiť o sólo výstup...

September 2002, base camp pod južnou stenou Nupce. Stojím pred majestátnou horou a nemôžem nájsť vhodné slová, aby som vyjadril pocity, kroré ma práve napĺňajú. Aký je to obrovský rozdiel sledovať tento div prírody na fotkách v pohodlnom apartmáne a stáť pred ním, keď je na dosah ruky! Na juhovýchodný pilier, na ktorý sa chystám zaútočiť, hľadím s obavami. Prevýšenie 2500 metrov a dĺžka viac ako štyri a pol kilometra. Akú taktiku mám zvoliť? Príroda vytvorila prekážku, ktorá asi nie je úmerná mojím schopnostiam. Pred výstupom musím odhadnúť svoju kondíciu, zvážiť technickú obtiažnosť a nebezpečenstvo cesty. A čo počasie?

V jeseni 2002 som urobil všetko, čo sa dalo a možno aj trochu viac. Totálne som nemal šťastie na počasie. V base campe snežilo každý deň až do začiatku októbra. Potom sa od západu dohnali víchrice. Po niekoľkých dňoch „práce“ na pilieri sa moje predstavy úplne zmenili. Evidentne som podcenil technickú náročnosť výstupu. Narazil som na nečakanú prekážku: bezodný prašan. Na skale, alebo v ľade bolo možné zaštandovať na skobách, ale v snehu nedržalo nič. Ani zbrane, ani snehové kotvy, jednoducho nič. Nohy strácali oporu. Môj boj pokračoval do konca októbra. 30. 10. som si do notebooku urobil poznámku: Pri ďalšom pokuse som liezol na pilieri tri dni. Dostal som sa vyššie iba o 150 metrov. Dôvodom bola víchrica v šiestich tisícoch. Takže najvyšší bod, ktorý som dosiahol je vo výške 6250 metrov, presne v mieste, kde sa začína Diablova veža. Po návrate do BC som dva dni zvažoval všetky pre a proti. Po dlhej reflexii som sa pokusy na pilieri rozhodol ukončiť. Hora zvíťazila.

Myšlienka na návrat ma prenasledovala celú zimu. Myslel som na vrchol, žil som s ním. Volal ma. Na jar 2003 som zorganizoval ďalšiu výpravu. Sú to len štyri mesiace, čo som opustil toto útulné miestečko base campu na hrane morény. A teraz som tu opäť. Ak je v mojom osude napísané, že sa vrátim, stalo sa. Dal som dohromady všetky sily, peniaze a čas. Tentokrát som pozval partnera. Je ním Vladimír Suviga, výborný človek a ozajstný bojovník.
Prakticky každý deň začína poobede snežiť a vietor naberá na sile. Začíname preto liezť už o tretej až štvrtej ráno. Niekedy zostupujeme v nulovej viditeľnosti. Všade je sneh. V takých chvíľach ste plní strachu a ľutujete, že nemáte krídla aby ste sa zniesli tam dole k ľuďom, kde je všetko iné, kvety naozaj voňajú ako kvety a sneh si pozriete iba na obrázku.

V strede apríla sme sa dostali pravdepodobne cez technicky najkomplikovanejší úsek piliera, cez Diablovu vežu. Nachádza sa v 6300 metroch a nazvali ju tak Marc Twight a Jeff Lowe počas pokusu v roku 1986. Tvorí ju strmá 250 metrov vysoká skalná stena spadajúca po stranách do hĺbky viac ako kilometer. Psychologicky je to určite najťažšie miesto výstupu. Neustále obtiaže a nebezpečenstvo výstupu nás na konci apríla psychicky a fyzicky unavili. Po krátkom odpočinku boli ďalšie naše pokusy prekazené mohutným snežením. Nupce sa úspešne ubránila.
Na začiatku mája sme sa pokúsili využiť „okno“ priaznivého počasia. 9. mája sme sa dostali do výšky 7450 metrov. Už len 350 vertikálnych metrov a cesta na vrchol je otvorená. Každou bunkou svojho tela cítim jeho blízkosť. Zajtrajší deň rozhodne.

Ráno nás víta príšerný chlad a oblaky sa rýchlo blížia. Napriek tomu pokračujeme na vrchol. Práve keď som začal liezť v pásme čiernych skál, zasiahlo nás sneženie a stále sa zosilňovalo. Vedome sa nechceme zmieriť s ukončením výstupu, ale ak chceme prežiť, musíme okamžite začať zostupovať. Zostup bola hotová nočná mora. Po hodine a pol neustáleho sneženia padali lavíny každú minútu. Je to až čudné, že žiadna z nich nás zo steny nezmietla a podarilo sa nám zostúpiť do výšky 7100 metrov. Ďalší deň sme neskoro večer dorazili do BC. Hora nás vyžmýkala a zaplatili sme za to. Zostal len totálny duševný bankrot a obrovská únava.

Znova som tu, tretíkrát v base campe pod vrchom mojich snov a nie som sám. Jurij Košelenko je tu so mnou. Osud nás po niekoľkých rokoch opäť zviedol dokopy, tentokrát v Himalájach. Jurij je dostatočne skúsený, náročné prvovýstupy v Himalájach a Pakistane hovoria za všetko. Ktokoľvek z nás môže byť rovnocenným lídrom nášho tímu. Je začiatok jesene a na rozcvičku rozhodne nemáme čas. Už deň po príchode vyrážame na pilier. Ako sa aj dalo očakávať, počasie je nestabilné a poobede sneží. Napriek tomu meter za metrom získavame výšku.

4. októbra sme v 6200, kde staviame stan. Skúsenosti z predchádzajúcich pokusov ukazujú, že je náročné vystúpiť z BC do 6900 za jeden deň, a preto staviame tento dočasný tábor. Počasie sa postupne zlepšuje, slnečných dní pribúda. Využívame túto príležitosť a cez deň lezieme čo najdlhšie. 15. 10. sa dostávame na snehový hrebeň piliera vo výške 6900 metrov. Tu bude náš útočný tábor. Onedlho, po úvodnej aklimatizácii, budeme z neho vyrážať k vrcholovému útoku. K tomu dôjde asi až za dva týždne. Čaká nás ešte jedna noc, potom zostup a poriadny oddych. Také sú zákony výstupov vo veľkých nadmorských výškach.

Južná stena Lhoce.

V 6900 prechádza pilier do snehovo-ľadového svahu so sklonom 60-65 stupňov. Je predelený širokou trhlinou, nad ktorou visí množstvo obrovských ľadových veží. Tadiaľto sa budeme musieť poponáhľať. V 7400 začína najťažší úsek steny - Vrcholová veža. Tvorí ju prekrásna pyramída čiernej skaly. Je strmá a skala je na mnohých miestach značne rozbitá. Faktom zostáva, že v celej histórii pokusov o východnú stenu Nupce sa len dvom tímom podarilo dosiahnuť toto miesto.

Po niekoľkých dňoch oddychu vyrážame nahor. Cieľom je vrchol, ale evidentne náš čas ešte neprišiel. Žiadne „OK“ z neba nedorazilo, ešte je priskoro. 22. 10.: Zostupujeme z výšky 6900 m. Víchrica nám nedala žiadnu šancu. Súvislé snehové zrážky pokračujú ďalšie tri dni. V BC nasnežilo skoro meter. Zostupujeme až do Diboče, pretože až tu v zóne lesa, v 3700 metroch sa naplno zregenerujeme.

Pripravujeme sa na druhý pokus. Nikto to nepovie nahlas, ale obaja chápeme, že tretí už nebude. Teraz, alebo nikdy. O siedmej ráno opúšťame base camp. Rýchlo získavame výšku a farebné tropiká našich stanov na moréne rozoznávame čoraz ťažšie. Zatiaľ ide všetko podľa plánu: dnes prespíme v 6200 a zajtra v 6900. Uvažujeme, čo v 6900 môžeme ponechať, aby sme pokračovali s čo najľahšími báglami. Jasne chápeme, že musíme všetko staviť na rýchlosť. Spacáky a karimatky necháme tu, berieme len minimum jedla, dve plynové kartuše, varič a útočný stan. Nie je toho veľa, čo nás môže ochrániť pred mrazom 20 až 30 stupňov pod nulou. Okrem oblečenia chystáme 4 snehové kotvy, 5 skrutiek do ľadu, 5 friendov a 7 skôb. Z výšky 6400 m budeme liezť alpským štýlom, teda bez fixov. Spája nás len 60 m dlhé tenké lano a viera vo víťazstvo.

31. 10. pokračujeme vo výstupe. Noc strávime v polobdelom stave vo výške 7200 m pod veľkým serakom. Prenikavý chlad nám nedovolí zaspať. 1. 10. doliezame do 7450, kde sme pri jarnom pokuse so Suvigom poslednýkrát bivakovali. Začínam cítiť dych hory. Celkom presne si spomínam na toto miesto. Viem, že zajtrajšok o všetkom rozhodne. Táto myšlienka ma stále znepokojuje. Keďže je iba poludnie, nastupujem do spodnej časti Vrcholovej veže. Na mnohých zložitých úsekoch musím zapojiť všetky svoje inštinkty, aby som nespadol. Lezenie je náročné a vyžaduje všetku pozornosť a koncentráciu.

V noci cítim, že mám zvýšenú teplotu a trasiem sa od zimy. Silná triaška prechádza vo vlnách mojím telom. Až po požití množstva liekov a vložení mojich nôh pod Jurijovu páperku triaška postupne ustáva a na chvíľu upadám do hlbokého spánku. Jurij, ako sa zdá, nespal vôbec. O pol šiestej vstávame a varíme čaj. Na jedlo nemáme chuť, ale piť sa snažíme pravidelne. Výška vysušuje organizmus. Príliš sa neponáhľame, stále je veľmi chladno. Vyrážame, až keď sa nášho stanu dotknú prvé lúče. Je 8:40. Berieme len ľahké ruksaky, náhradné rukavice, foťák a čelovku. Stan nechávame tu. Rýchlo sa dostávame na koniec lana zafixováneho odvčera a v zložitom teréne pokračujeme ďalej. Miesta, kde nestabilný sneh prechádza do strmej skaly prekonávame filigrantskou technikou: do tenkého ľadu zabíjame skalné skoby a v špárach si pomáhame vklinením lopatky našich zbraní. Čo vyzerá zospodu jednoducho a logicky sa veľmi rýchlo mení na nejasný a zložitý problém. Zorientovať sa medzi skalami a ľadovými žliabkami Veže vyžaduje veľa času. Silný studený vietor fičí priamo proti nám. Mám dve páperky a je mi zima. Striedame sa vo vedení a o 5tej poobede sme v 7700. Odtiaľto vedie na vrchol zreteľný hrebeň. Onedlho ale zapadne slnko, všetko sa ponorí do tmy a chlad sa pomaly priplazí...

Obaja vieme, že nasledujúce minúty rozhodnú o osude nášho výstupu. Je to najdôležitejšia chvíľa celej expedície. Samostatne sa musíme rozhodnúť, či polezieme ďalej, alebo zostúpime. Vieme, že obaja sme pripravení v záujme úspechu mnohé obetovať. Pýtam sa Juru: „Mali by sme pokračovať?“. „Však sa nechceš vrátiť bez vrcholu?“, odpovedá. Som ticho. V jeho otázke bola aj moja odpoveď. Bez ďalších pochybností pokračujeme. Po dvoch hodinách lezenia sa dostávame na predvrcholový hrebeň. Len mesiac a hviezdy sú našimi spoločníkmi na ceste k vrcholu. V tme je ťažké určiť koľko metrov ešte zostáva. Snehový hrebeň sa náhle zostrmieva. Na predných hrotoch sa presúvam pozdĺž hornej hrany hrebeňa. Sneh je tvrdý, ale radšej sa k hrane nepribližujem. Zvedavosť ma ale premôže a nakuknem za hrebeň. Som príjemne prekvapený, k vrcholu ostáva posledných 20-25 metrov. Je tak blízko. Tlačený ľadovým vetrom od západu vystupujem na najvyšší bod. Viem, že som na vrchole, ale stále tomu nemôžem uveriť.
19 hodín 20 minút. Otvára sa úžasná panoráma. Priamo predomnou stojí majestátna pyramída Everestu, na vrchole s obrovskou snehovou zástavou žiariacou v mesačnom svite. Ostrý a viac ako dva kilometre dlhý hrebeň vedie z nášho vrcholu ku Lhoce. V súmraku a bledom svite mesiaca vyzerá ako ostrie gigantického noža. Nie som schopný odtrhnúť zrak. Moje oči sú pre silný vietor zovreté, telo sa trasie od chladu, ale stále tu stojím a pokúšam sa zapamätať si pohľad na magický svet, ktorý sa podomnou rozprestiera. Zavolám na Juru, že štand je hotový a môže liezť. Za 15 minút stojí nehybne pri mne a vzápätí sa na vrchole objímame. Je čas na odchod. Zážitok z impozantnej panorámy sa mení na strach zo zostupu. Noc a chlad nás zvierajú čoraz silnejšie. Každý pohyb si vyžaduje veľa energie. Pokračujeme v zostupe do noci, do temnoty...

Až po čase sa tých niekoľko minút prežitých na vrchole stane pre nás zvlášť významných. Možno tento výstup zostane pre nás navždy dosiahnutým ideálom, ale hory budú vždy prirodzenou arénou, kde na hranici života a smrti nachádzame slobodu, o ktorú sa podvedome snažíme a ktorú potrebujeme tak ako vzduch.

Základné údaje

Prvovýstup: Himaláje, Nuptse East (7804 m), juhovýchodný pilier, "Mesačná sonáta", ED+, 6b, M5, A3, 90 stupňov, 2500 m, celková dĺžka - 4500 m.
Vrchol: 2. 10. 2003, Valerij Babanov, Jurij Košelenko (Rusko).