Denisa Šulcová
Foto: archív Leo Houlding

Leo Houlding, 23-ročný mladík z Anglicka, ktorý vyrastal v Národnom parku Lake District. Vyliezol už toho dosť, veľa ciest, na ktoré sa poniektorí boja čo i len pozrieť. Tento rok bol čestným hosťom na XI. Ročníku Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade (8. - 12. 10. 2003), kde ste sa možno viacerí z vás s ním stretli. Počas potuliek Popradom a slovenských lezeckých oblastí vznikol aj tento rozhovor.

Pekne od začiatku. Akému športu si sa v detstve venoval?
Robil som všetko... Hlavne som jazdil na bicykli.

Kedy a s kým si začal liezť?
Začal som ako 10 ročný spolu s mojím otcom a jeho priateľmi. Vtedy sme obaja – ja a otec začali.

Držalo vás to, alebo to bola len jednorazová akcia?
Odvtedy sme chodili na skaly takmer každý víkend. Otec cesty ťahal, ja som ich liezol na druhom konci. V jeden deň nemohol preliezť ťažkú časť cesty, tak som ju vyskúšal ja, preliezol som ju v pohode a odvtedy leziem na prvom konci ja.

A teraz? Otec, alebo niekto iný z rodiny lezie?
Iba otec. Má 47 rokov, sme ako kámoši. Moja staršia sestra je môj pravý opak. Až teraz, keď má 29 rokov sa vydala ďalej ako len do najbližšieho mesta, a to rovno na cestu okolo sveta.

Keď si chodil na základnú a strednú školu, trénoval si?
Nie... neznášam trénovať. Počas školy som chodieval 3-4 krát do týždňa na miestne skalky, ktoré boli bicyklom vzdialené len 15 minút. Trénoval som samotným lezením.

Teraz trénuješ? Navštevuješ aj umelé steny?
Naďalej sa snažím trénovať iba lezením vonku. Na umelej stene leziem vtedy, ak mi počasie, alebo iné okolnosti nedovoľujú liezť vonku.

Ako 15-ročný si vyliezol jednu z najťažších ciest v Severnom Walese – „Lord of the Flies“, potom „Master Wall of Cloggy“ (E7 6B), „End of the Affair“ a Rare Lichen“ (obe za E8). O rok neskôr si vyhral juniorské majstrovstvá Veľkej Británie... Ako sa na to pozeráš dnes?
Lezenie ma baví. Ako som hovoril, nerád trénujem na umelej stene. Preto radšej leziem vonku. Tieto cesty som vyliezol bez veľkého nacvičovania. Viete, lezenie na grite je špeciálna záležitosť, lezci cestu nacvičujú väčšinou zhora a potom ju vylezú odspodu.
Sme jednoducho mladšia generácia a naším štýlom sa stalo lezenie zdola, ak sa dá, tak na OS alebo štýlom flash. Ja osobne si radšej počkám na situáciu, či deň, kedy som psychicky pripravený takúto cestu vyliezť. Všetko je to o takejto psychickej pohode.
A tie preteky? No... Preteky nepatria k mojej obľúbenej činnosti. Chodil som a chodím na ne, lebo som tam stretával všetkých dobrých kámošov a lezcov z celého sveta. Teraz sa s mnohými stretávam na skalách a leziem spolu s nimi.

Spomínal si mi, že si bol kvôli niečomu zatknutý!?
Hej... to vieš, vracali sme sa z lezeckého zájazdu v Nórsku (r. 1998) a chceli sme ísť priamo na svadbu kamarátovi. Po ceste sme natrafili na sochu „Angel of the North“, na ktorú som vysóloval. Pekne som zliezol a všetko by bolo v poriadku, keby na ňu nevyliezol aj môj kámoš a nevedel z nej zliezť. Tak som musel vyliezť ešte raz aj s lanom, no pri zlaňovaní nás už dole čakali policajti. Zobrali nás na policajnú stanicu, zavreli nás do cely. Ešte nám chceli vyprázdniť vrecká, vtedy som si spomenul, že ich obsah by nás dostal ešte do väčších sračiek. Ale našťastie som v nich mal aj moje štyri lezecké diáky... Keď si ich pozrel policajt, tak nás po pár hodinách len s upozornením pustil.

Máš nejakého stáleho spolulezca?
Nie. Najprv ním býval môj otec. Ale odkedy za lezením cestujem, je to stále niekto iný. V Yosemitoch s tým nemáš žiaden problém. Je tam tabuľa „Hľadám spolulezca odvtedy dovtedy“ a je to. Teraz (t.j. od 20. 10. 2003) budem liezť s jedným Bulharom.

Na jeseň 1998 si vyliezol spolu s Patchom cestu „El Niňo“ na El Cap v Yosemitoch. Aké bolo vyliezť cestu ako druhá dvojka po bratoch Huberových?
Boli sme v úžase nad tým, čo Alex s Thomasom dosiahli. Bez akéhokoľvek rozmýšlania typu „to musíme dať“ a podobne sme sa do toho pustili s tým, že to ideme len vyskúšať. V Yosemitoch sme vtedy boli obaja prvýkrát a v takomto lezení sme nemali takmer žiadne skúsenosti. Napriek tomu sa nám to podarilo.

A čo iné výstupy v Yosemitoch?
Veľa ciest ale dosť si cením prvý voľný prelez West Face na Leaning Tower spolu s Jasonom Picklesom v máji 2001. Prvýkrát bola vylezená v r. 1953 Warrenom Hardingom. Najťažšia dĺžka má asi 50 metrov za 5.13b. Potom je tam zaujímavý, dosť exponovaný 45 stupňový previs za 5.13a. O pár dní neskôr som s Jasonom Singerom vyliezol The Nose na El Capitan. Ešte o 12. na obed sme sedeli v kaviarni a o 12,40 sme nastupovali do prvej dĺžky. Vyliezli sme to za 7 hodín.

Kde všade si liezol?
V roku 1999 som bol na Madagaskare, Nórsku, Kanade, Thajsku a na pieskoch v Čechách. Tam bolo super! O rok neskôr v Južnej Amerike a Yosemitoch. Určite som na niečo zabudol, ale podstatné je, že rád navštevujem nové oblasti a miesta na Zemi.

V Yosemitoch si bol mnohokrát. Dá sa povedať, že je to tvoja najobľúbenejšia oblasť?
Áno, dá. Je to kus úžasnej skaly, žula aká nie je nikde inde na svete, počasie je tam väčšinou perfektné a prístup ku skale ešte lepší. Kombinácia týchto vecí má svoje čaro. A k tomu ešte lezcami obývaný Camp 4... Ale mám rád aj iné oblasti ako Needles v južnej Kalifornii, či Patagóniu, no tam veľmi veľa záleží od počasia.

Všetko sú to bigwallové oblasti. Ty, ktorý pochádzaš z Anglicka a bigwall?
Je to zvláštne, ale naozaj mi to učarovalo. Dá sa povedať, že som sa v lezení big wallov našiel, rád leziem veci, ktoré som ešte neliezol, teda na on sight. Nemám rád veľmi preistené cesty. Samozrejme, že si ich vyleziem, ale radšej leziem cesty bez nitov, alebo nie veľmi preistené, teda čo najviac s prirodzeným istením - čoky, friendy... Baví ma dobrodružné lezenie - „adventure climbing is what I enjoy“. Tým nechcem zo seba robiť nejakého hrdinu, a ani nechcem odsudzovať lezcov, ktorí robia cesty a vŕtajú nit za nitom.
Lezenie napreduje obrovskou rýchlosťou. A ak aj my – mladá generácia, budeme takpovediac „ničiť skalu“, tak po nás neostane pre ostatných , budúcich lezcov naozaj nič.

A čo s miestami, ktoré sa voľne preliezť nedajú?
Nerád, ale vyhákujem to.

Nemáš teda problém s tým, že si niečo nepreliezol úplne voľne?
Ak je perfektná línia a v nej trojmetrové miesto, alebo aj celá dĺžka, ktorá sa nedá nijako inak preliezť, tak použijem technické lezenie.

Dobrodružné lezenie... Čo riziko a zranenia? Viem o jednom vážnom v Patagónii, čo konkrétne sa stalo?
Ani mi to nepripomínaj! Najsprostejšia vec, akú som doteraz v živote urobil. Ale neľutujem...
Spolu s Kevinom Thawom a Alanom Mullinom sme chceli vyliezť na Cerro Torre cestou Maestri-Egger a zostúpiť cestou Compressor, a to všetko za 48 hodín.
Jeden ťahal dĺžku, druhý ju čistil od materiálu a tretí žumaroval. Počas prvých dĺžok sme dostali zopár rán padajúcim ľadom z tej známej ľadovo snehovej čapice na vrchole. Ale pustili sme sa ďalej. Osem dĺžok bolo za E5 6b, potom som ťahal ďalšiu, ktorá vyzerala naozaj ťažko. Tenučká špára, jemné malinké lišty naľavo. Chcel som to preliezť voľne, i keď tam bolo natiahnuté stále dobré fixné lano od predošlej partie lezcov.. Bola to taká hra nervov, liezol som a pred ksichtom to lano... Po dlhej, ťažkej časti dĺžky som sa ocitol asi 10 metrov nad posledným istením a len krok od ľahkého terénu. Vtedy sa mi šmykla noha a letel som. Pätu som si zlomil o policu a ruky som mal spálené od toho fixného lana, ktoré som sa v poslednej chvíli chytil... A držal som ho počas celého pádu...

Čo ste robili potom?
Museli sme zlaniť. Spolulezci mi nemohli pomôcť, pretože na niektorých miestach bolo nutné urobiť kyvadlové traverzy. Tak som musel zlaňovať sám s polámanou nohou a spálenými rukami. Keď sme zlanili pod stenu, čakal nás ešte prechod cez ľadovec, ktorý som do tábora zvládol štvornožky. Kvôli trhlinám ma spolulezci nemohli niesť. Od tábora ma na koňoch a terénnom aute previezli do najbližšej nemocnice v El Chaltén. Čiže od pádu až po prvú nemocnicu to boli tri dni.
Potom prevoz do ďalšej a ďalšej nemocnice, nakoniec mi až po týždni operovali členok neďaleko môjho domova v Anglicku.

Ako dlho si bol mimo lezenia?
Niečo cez rok.

Čo si robil počas rekonvalescencie?
Kúpil som si počítač a kameru a učil sa s tým pracovať. Nechcel som mať počas toho obdobia s lezením nič spoločné, chcel som sa dať dokopy a liezť, až keď budem v poriadku.

Kde si už bol?
V júni som bol na Madagaskare a teraz som na festival prišiel priamo z Yosemitov.

Čo tvoja motivácia?
Bez nej ani neleziem. Motivuje ma samotná stena, cesta.. Ak sa necítim, idem sa radšej prejsť, na silu sa liezť nedá. Aspoň nie mne.

Lezecké plány?
Yosemity, Patagónia... Mám veľa nápadov, ale neplánujem veľmi dopredu. Viem, že sa chcem do Patagónie vrátiť a dokončiť prelez, pri ktorom som si zlomil nohu.

Tvoji sponzori?
Berghaus, DMM.

Tvoja priateľka lezie?
Áno. Boli sme teraz spolu v Yosemitoch. Lezie do 7a, ale jej doménou je surfovanie a snowboard.

Ako sa ti páčil popradský festival?
Veľmi. Pozvanie na festival – ako čestný hosť - som veľmi rád prijal, je to veľká pocta. Ďakujem ešte raz riaditeľke festivalu Márii Hámorovej, jej manželovi Petrovi a organizátorom. Počas tých pár dní sme mali možnosť spolu viackrát posedieť v popradských podnikoch a pokecať. Sú veľmi príjemní. Je pekné vidieť, že tí, ktorí majú radi hory sa tu navzájom dosť poznajú. Dokonca som aj súťažil na boulderingových pretekoch! (4.miesto, pozn.) Videl som aj mnoho filmov, besedy – aj tá so mnou - boli zaujímavé, ľudia sú v tématike hôr dosť rozhľadení.

Na festivale sme predstavili aj tvoj film: „So far west... it’s quicker to go east.“ Môžeme čakať niečo ďalšie?
Robiť s kamerou je veľmi zaujímavé, ale aj namáhavé. Ak mám povedať pravdu, tak radšej pred tou kamerou stojím ja. Ale to neznamená, že nič nenatočím. Ak si na to nájdem čas, určite niečo urobím.

A čo prostredie a lezenie na Slovensku?
Je tu veľmi pekne. Škoda, že je v Tatrách zlé počasie, určite by som tam chcel ísť liezť. Slovensko mi trošku pripomína, i keď vo zväčšenej forme sever Anglicka, kde som vyrastal. Citim sa tu veľmi príjemne. Videl som zopár diákov z Tatier a rád by som sa tu spolu s priateľmi vrátil na nejaké zimné lezenie.

Na záver asi toľko: Leo je veľmi príjemný spoločník, okrem toho, že výborne lezie, je i veľmi rozhľadený, s vlastnými názormi, ktoré si diplomaticky obhajuje. Počas festivalu ho do „svetovej“ oblasti Predná hora zaviedol Kuchy s Lukym. So Šumom a martinskými „bouldristami“ sme ho zobrali do ďalšieho slovenského „skvostu“ Blatnica a miestnej martinskej krčmy, kde mu Šumo s Doktorom premietli diáky z Tatier a iných lezeckých oblastí. Nasledovala ešte Cafe stena v Blave a na rozlúčku, ako inak - Machnáč...