Igor Koller

Za tých vyše tridsať rokov, čo sa táram po horách a skalách, som videl veľa krásnych oblastí, zákutí a údolí. Ešte viac som toho videl sprostredkovane, v časopisoch, v knihách, vo filmoch. Horské údolie v severnej Indii, ktoré sme navštívili na jeseň minulého roku, by som však nazval horským rajom. Možno je to tým, že je to posledná oblasť, kde som pôsobil, ale z mnohých hľadísk sa mi zdá, že to nebude len subjektívny pocit. Lebo to údolie oplýva mnohorakosťou nielen prírodných daností, ktoré na človeka hlboko pôsobia. Od najmenšieho detailu, až po komplexný celok, od neživej prírody, cez flóru a faunu a ľudí, od turistických a trekingových možností až po tie horolezecké. Údolie s malými červenými obliakmi, cez úžasné bouldrové balvany pohodené na zelených lúkach, údolie s 1000 metrovými obeliskami s červeno-žltej žuly, s obrovskými ľadovými stenami a množstvom nevylezených šesťtisícoviek. Údolie, kde sa nádherné slobodné kone voľne preháňajú neporušenou prírodou, kde týždne v jeho zastrčených častiach nestretnete človiečika. Údolie s mystikou budhistickej atmosféry, ktorá hľadí a upokojuje ľudské duše. Tak to je Miyar Valley. Horský raj v indických Himalájach.

Sprievodca a história

Miyar Valley sa nachádza v severnej časti indického štátu Himachal Pradesh, blízko hraníc so Zanskarom, tiahne sa zhruba na sever od mesta Udaipur. Celým údolím, dlhým takmer 100 km, vedie náročná trekingová cesta do Padumu cez sedlo Kang-La, 5350 m. Minimálne dva dni sa ide cez Miyarský ľadovec a aj zdatní horolezci bez sprievodcu tu často neuspejú. V dolnej časti Miyar Valley sú dve známe šesťtisícovky, Phabrang, 6172 m, a Menthosa, 6443 m, najvyšší štít oblasti (Paolo Vitali udáva 6043 m, čo bude asi chyba). Výstupy na ne robili hlavne japonské expedície v 60. a 70. rokoch. O objavenie hornej časti údolia (Abbot Range) s fantastickým skalným lezením podobným vežiam Trango, sa zaslúžila výprava Paola Vitaliho v roku 1991. Paolo nemal prakticky žiadne informácie, len malú fotku od jednej geologickej výpravy, kde bolo vidieť malý kúsok červenej žuly. Svoje úsilie zamerala prvá výprava na dolinu s ľadovcom Tawa a hlavne na úžasnú vežu Neverseen Tower. Na vrchol im chýbalo zdolať posledné dve až tri ťažšie dĺžky, ale zmena počasia a sneh ich definitívne zastavili. O rok neskôr výstup dokončila skupina Massima Marcheggianiho, ktorý neskôr vyliezol so svojimi spolulezcami ďalšie nové cesty na nevylezené vrcholy. Pôsobili tu vlastne len talianske expedície. Dve významné nové cesty tu urobili Diego Stefani a Gianluca Bellin, ktorí prví uvideli obrovskú stenu štítu č. 9 a sú asi jediní, ktorí sa dostali aspoň ku stene. Ich pokus v roku 1999 zastavila Diegova zlomená noha pri aklimatizačnom výstupe. Rok predtým sa Mario Manica, Fabrizio Defrancesco a Antonella Cicogna nedostali, podobne ako my, ani ku stene. Prístup je zložitý a často ho znemožní veľké množstvo snehu.
Mapku celého údolia Miyar Valley urobil z vlastných skúseností a starých indických máp Paolo Vitali. Schématickú mapku hornej časti údolia s bočnými dolinkami, kde sú hlavné lezecké objekty, nakreslil Igor Koller. Spolu s Vladom Linekom sme pripravili aj najdôležitejšie fotografie oblasti, kde si je treba všimnúť hlavne dokumentačne veľmi vzácny snímok Maria Manicu, ktorý zachytáva celkový pohľad na oblasť z vrcholu Lorena Peak a aj jeho perfektný telezáber najpríťažlivejšej steny tejto oblasti štítu č. 9. Štíty na fotkách majú tie isté čísla, aké sú na mapke. Väčšina štítov je nevylezená a za nimi uvádzam len pracovné názvy alebo charakteristické znaky. Štíty vyznačené v texte tučnejšie, sú vylezené. Takže v oblasti je nateraz vylezených 10 vrcholov, desiatky ďalších, ale hlavne úžasné hrebene, piliere a steny čakajú na svojich prvovýstupcov.
Ešte doplňujúce poznámky k roku 2003 po úspešnom výstupe Kopolda a Štefanského na štít č. 9. Ich poznatky trochu zmenili výšky stien i kopcov. Mali so sebou výškomer a ich udaná výška štítu Mount Mahindra, 5845 m, bude teda zrejme viac zodpovedať skutočnosti, ako údaje od talianskych alpinistov z minulých rokov, výšky budú teda menšie, lebo napr. Thunder Peak je jasne nižší ako Mount Mahindra a teda by mal mať okolo 5 600 m.

Štíty na schematickej mapke a fotografiách

1 - (Malá Chamonixká veža), 2a, 2, 3, 4 - (štít s oknom na vrchole), 5, 6, 7 - (dvojvrcholvý štít viditeľný z BC), 8 - (štít so snehovým vrcholovým plató), 9 - Mount Mahindra, 5845 m, (štít s veľkou J až JZ stenou, trojvrchol), 10 – Thunder Peak, 5 990 m, 11, 12 - Veneto Peak, 5850 m, 13, 14 - (Žltá stena zo strany Thunder Glacier), 15 - (Veľká stena zo strany Thunder Glacier), 16 – James Point, okolo 5500 m, 17 - (Malá stena zo strany Thunder Glacier), 18, 19 – Paola´s Peak, 20 – Peak 5700 m, 21 – Peak 2725 m, 22 – Neverseen Tower, okolo 6000 m, 23 až 28, 29 - (Castle Peak, okolo 5900 m), 30, 31, 32 - (štít podobný Ogre), 33 - (štít podobný Mont Blancu), 34 - (štít podobný Walkerovmu pilieru), 35 - (štít podobný pilierom Brouillard), 36 – Lorena Peak, 37, 38 - (štít ako zimný Matterhorn), 39, 40 až 42 - (tri snehové štíty okolo 6000 m)

Výstupy v Miyar Valley

- Neverseen Tower, 6000 m, JZ stena, cesta Horn Please, VII, 900 m, Paolo Vitali, Sonja
Brambati v roku 1991 vyliezli pár dĺžok pod vrchol, cestu dokončili aj s použitím Vitaliho fixu 22. – 24. 9. 1992, Massimo Marcheggiani, Leone Di Vincenzo, Alberto Miele (Taliansko)
- Peak 5750 m, JV hrebeň z Tawa Glacier, V+, 17. 9. 1992, Massimo Marcheggiani, Leone Di Vincenzo, Alberto Miele (Taliansko)
- Peak 5700 m, JV hrebeň z Tawa Glacier, ľad 70°, VI, 22. 9. 1996, Massimo Marcheggiani,
Ubaldo Danni (Taliansko)
- Cima Città di Frascati, štít pravdepodobne hneď za štítom č. 9 z Tawa Glacier, 5920 m, V stena?, VI+, 900 m, 25. – 26. 9. 1996, Massimo Marcheggiani, Ubaldo Danni, Francesco Camillucci (Taliansko)
- Thunder Peak, 5990 m, J stena a JV hrebeň z Thunder Glacier, VII+, ľad 85°, 900 m, 18 dĺžok, 8. 9. 1998, Diego Stefani, Gianluca Bellin (Taliansko)
- Lorena Peak, 5400 m, ľahko dostupný štít ležiaci v ľavej časti Miyar Valley oproti Tawa Glacier a Thunder Glacier, ktorý bol vylezený v rámci aklimatizácie na jeseň 1998, Fabrizio Defrancesco, Mario Manica, Antonella Cicogna (Taliansko)
- Paola’s Peak, 5400 m, štít bol vylezený z Tawa Glacier v roku 1999 talianskou expedíciou z Bolzana, vedúci Ermanno Filippi
- Veneto Peak, 5850 m, stena z Thunder Glacier, 6b+, ľad 85°, 850 m, 15. 8. 1999, Diego Stefani, Gianluca Bellin (Taliansko)
- Castle Peak, okolo 5 900 m, Ostrý nôž tolerancie, VIII+ (VIII povinné), A3, 500 m, 21. – 31. 9. 2002, Igor Koller, Jozef Kopold, Vlado Linek, Ivan Štefanský (Slovensko), cesta končí na vrchole steny, lezci nedosiahli vrchol hory
- James Point, asi 5500 m, Severným hrebeňom z Tawa Glacier, III, 2. 10. 2002, Igor Koller a Vlado Linek (Slovensko)
- Mount Mahindra, 5845 m, The Last Minute Journey, ED 1 (ľad 900 ), 900 m, 1. 9. 2003, Jozef Kopold, Ivan Štefanský (Slovensko)

Miyar Valley – základné informácie

Iste si už všetci všimli, že Miyar Valley je v Indii, takže sa najskôr musíte dostať do hlavného mesta tejto obrovskej krajiny, do Dilí, čo je najrozumnejšie letecky. Každý si asi musí nájsť vlastné cestičky k čo najlacnejším letenkám, ale to je už naozaj individuálne. Niekedy ušetrená tisícka nestojí za komplikácie nepriamych letov a iných možných nepríjemností pri slabších leteckých spoločnostiach. Ak ste si poslali kargo, tak sa duševne pripravte na ázijskú byrokraciu, úradníci majú času dosť.

Dilí
V samotnom Dilí, hlavne pri ceste do hôr, je najlepšie zdržať sa čo najmenej. Horúčavy sú zvyčajne vysoké. My sme pri ceste späť strávili dve noci v hoteli Chanchal de Luxe (8575, Arakashan Road, Pahar Ganj, New Delhi – 110 055, fax 91-011-3540993, tel. 3530965, 3540991) strednej kategórie, 400 rupií na noc. Dôležitá je štvrť Pahar Ganj blízko pri hlavnej železničmej stanici, kde sú nie len hotely, ale aj cestovky. Dokonca v každom väčšom hoteli je nejaký office, ktorý sprostredkúva všetky možné cestovné lístky, taxíky atď., tak to bolo aj v našom hoteli Chanchal. Píšem to preto, aby ste sa nenechali zviesť jednou cestovkou, ktorá vám neponúkne najlepšie riešenie, ale aby ste sa obrátili na viaceré zdroje. V Indii je možností veľmi veľa.

Manali
Manali v štáte Himachal Pradesh je dôležitým východiskovým bodom nielen pre podnikanie v Miyar Valley, ale aj v ďalších známych lezeckých oblastiach ako napr. Kulu, Spiti, Lahaul, Zanskar a Ladakh. Manali je indické Chamonix, ktoré sa s obľubou využíva na dovolenky v horách pre stredné vrstvy indickej spoločnosti. V 60. a 70. rokoch bolo obľúbeným miestom zlatej mládeže a hippies pre množstvo kvalitnej marihuany, ktorá rastie na každom kroku. Do Manali sa najlepšie dostaneme z Dilí autobusovými linkami. Jazdí sem niekoľko spoločností, tak sa nedajte oklamať ako my, že na najbližší týždeň sú všetky lístky vypredané. Nás vyšiel objednaný veľký tereňák pre 4 ľudí a asi 200 kg batožiny 400 USD, zatiaľ čo autobus stojí desatinu. Cena lístku sa pohybuje medzi 500 až 700 rupiami. Lístky sa prakticky nedajú predom objednať niekde z Európy, ibaže by ste mali v Dilí známeho. Lístok si musíte kúpiť v cestovke alebo hoteli, kde vám povedia, odkiaľ autobus odchádza. Taliani uvádzali vo svojich materiáloch autobusovú stanicu Kashmir Gate, ale je jasné, že rôzne spoločnosti odchádzajú z rôznych miest. Späť z Manali je to jednoduchšie, väčšina autobusov ide zo stanice pri benzínovej pumpe v dolnej časti mestečka. A lístok si môžete zaplatiť dopredu už aj pri ceste do hôr. Cesta trvá 14 až 20 hodín, väčšinou v noci, asi 500 km po na európske pomery nie vždy najlepších cestách.
Manali je veľmi živé stredisko s množstvom obchodov, kde dostanete kúpiť prakticky všetko. Od stravy, (nenašli sme snáď len zemiakové kaše v prášku a polievky), cez vybavenie kempu, riady, karimatky, celty, benzín, fľaše atď., až po veci pre horolezcov, kde sme objavili na bazáre obchodík E-9, Manu Market, kde vám Paul Rajinder predá nielen karimatky, plynové bomby do varičov, ale aj fixné laná, email: rpaul9m@yahoo.com.

S ubytovaním tiež nie sú problémy, aj keď je to asi jedno z dosť drahých miest v Indii. Výber je veľký, nám náš šofér dohodil hotelík Hotel Manu Deluxe (Circuit House Road, Manali – 175131, tel. 01902-52893) a boli sme veľmi spokojní s ubytovaním aj s cenou 170 rupií za dvojposteľovú izbu na noc. No bolo to v septembri, v auguste môžu byť ceny trochu vyššie.
V Manali si nájdete aj džíp na prepravu priamo do Miyar Valley, nás stál pre 4 osoby 100 USD. Dá sa použiť aj miestna linka za 100 rupií do Udaipuru a odtiaľ ďalší spoj do Tingratu, ale pri množstve batožiny na ceste tam to nestojí za to. To sú už tvrdé ázijské preplnené spoje a stačí si to užiť pri spiatočnej ceste. Presun trvá asi 10 hodín cez Rothang Pass (3980 m), údolím rieky Chenab do Udaipuru. To je posledné miesto, kde sa dá ešte niečo kúpiť, s ubytovaním v hoteloch tiež nie je problém. Z Udaipuru už idete priamo do Miyar Valley, kde sa cesta pre auta buduje stále vyššie a vyššie, ako sme sa dozvedeli od miestnych, vraj v rámci programu indickej vlády „cesta do každej dediny“. Fakt je, že ak sa autom a miestnymi neuveriteľne odolnými autobusmi indickej značky TATA chodilo pred desiatimi rokmi len do Karpatu, v roku 2002 končila cesta v Tingrate a intenzívne sa stavia ďalej, takže za pár rokov bude končiť niekde pri Kandžáre.

Presun do základného tábora
Celý presun sa robí pomocou koní, my sme mali na krátku etapu ešte 11 nosičov po 100 rupií, ale to bolo výnimočné. Normálne sa chodí do základného tábora 3 dni. Cena koní sa tiež pekne zmenila. Ak bola v roku 1991 pri Vitaliho expedícii 80 rupií za koňa na deň, tak mi sme už platili 300 rupií za koňa a 200 rupií za pohoniča na deň. Potrebovali sme 5 koní a dvoch ľudí ako doprovod. Koní aj ľudí bolo trochu viac, ale toľkoto sme platili, tak sme sa dohodli. Platí sa za cestu hore, ale aj návrat koní, teda 4 alebo 5 dní. Dá sa dohodnúť aj dátum, kedy majú prísť kone pri návrate, ale asi je lepšie nespoliehať sa na dohody, ale aby niekto naľahko zbehol do Kandžáru a transport zorganizoval.
Základný tábor mali Taliani pred potokom vytekajúcim z Tawa Glacier. My sme ho mali vyššie, až pod dolinkou z Thunder Glacier za prvou morénou Miyarského ľadovca.
Prístupy pod lezecké objekty sú rôzne. Do doliny Tawa Glacier je to jednoduché, ľadovec je veľmi prijateľný, Taliani udávali čas okolo 6 hodín po Neverseen Tower. Prístup na Thunder Glacier je už zložitejší. Najskôr asi 500 výškových metrov hang do prvého kotla dolinky. Ďalší hang má skalné steny, v spodnej časti sú asi dve dĺžky za III s natiahnutým fixom a tesne pod ľadovcom treba zase liezť okolo 50 metrov za III a nechať tam fixné lano. Údaj 8 hodín zo základného tábora pod steny je imaginárny, závisí to od podmienok. V čase, keď sa Stefanimu a spol. podarilo vyliezť Thunder Peak, bol ľadovec úplne bez snehu.

Povolenia, celkové náklady
Všetky doterajšie expedície do hornej časti Miyar Valley pôsobili bez špeciálnych povolení a permitov. V minulosti nebolo treba povolenie na kopce pod 6000 metrov, iste ste si všimli, že väčšina vylezených kopcov má aspoň 10 metrov pod túto hranicu… Teraz už Indická horolezecká federácia vyžaduje permit aj na kopce do 6000 metrov. Každá výprava to musí zvážiť. Celkový prístup do Miyar Valley je veľmi dobrý, prakticky týždeň po odlete z Európy môžete byť v základnom tábore. Aj finančné náklady sú veľmi priaznivé, my sme to zvládli aj so spoločným materiálom (fixné laná a pod.) za zhruba 50 000.- Sk. Nie sú v tom osobné náklady, čo si kto potreboval dokúpiť výzbroj či výstroj.

Najlepší čas
Pozrite si dátumy vylezených prvovýstupov a trochu sa to objasní. Väčšina ciest je vylezených v septembri, niektoré v druhej polovici augusta. Miyar Valley leží tesne za hranicou monzúnového pásma, takže monzún sa tu prejavuje väčšinou menej. Ak v oblasti Manali a Kulu Valley pršia monzúnové dažde, v Miyar Valley môže byť dobre, pretože zrážky zachytáva hrebeň, cez ktorý sa prechádza sedlom Rothang Pass. Takto nám to hovorili aj domáci alpinisti v horolezeckej škole v Manali. Ale ak si prečítate históriu pokusov a lezenia v tejto oblasti, tak tiež zistíte, že tak v auguste, ako aj v septembri môže kedykoľvek slušne nasnežiť. A to už nehovorím o dosť veľkej nevypočítateľnosti počasia v posledných rokoch. Všeobecne však možno povedať, že počasie v Miyar Valley je stabilnejšie ako v južnejšej oblasti Gahrwalu alebo v úplne monzúnových častiach Himalájí. Na treking je iste dobrý aj október a asi aj júl. Ale to je zrejme prvý mesiac, keď sa sem dá vôbec dostať, lebo po zime je Rothang Pass priechodný až koncom mája. V zime je totiž v tejto oblasti veľa snehu a okrem helikoptér v nevyhnutných prípadoch tu nie je možný žiaden presun.
Hovoriť v týchto súvislostiach o potrebnom vybavení na lezenie je asi zbytočné. Na všetky vyššie kopce treba výbavu ako do zimných Álp s menšími obmenami podľa konkrétneho cieľa.