V časopise DAV Panorama nájdeme článok autorov Peer van der Helm a Dieter Stoper s takýmto titulkom, v ktorom sa zamýšľajú nad prvotnými príčínami horských nehôd "Den Ursachen der Unfallursachen aul die Spur zu kommen“. Skôr menovaný je poradcom bezpečnostnej komisie Holandského alpského spolku NKBV, ktorý v posledných rokoch postihli viaceré tragické nehody mladých členov spolku. Predkladáme ho čitateľom v mierne skrátenej podobe.

Monte Rosa, 4634 m. Foto: Zoltán Demján.

Foto: Zoltán Demján.

Vnútorná bezpečnosť

Štatistika NKBV len potvrdzuje to čo už dávnejšie tvrdí 50 - ročná štatistika DAV (Deutscher Alpenverein), že 80 % nehôd horolezcov pochádza z ich chybného správania. Postihnutými nie sú vždy len začiatočníci, ale často aj dobre vyškolení a telesne zdraví členovia spolku. Prečo teda "horolezci síce vedia ako, ale nerobia to, hoci ide o život? Možno, porovnanie ryba – človek vnesie do tejto temnoty trocha svetla.

Mozok makrely versus mozok človeka

Anatomicky majú málo spoločného. Len štruktúry, ktoré zodpovedajú za primitívne funkcie, ako sú dýchanie a krvný obeh sú podobné. Týka sa to aj mozočka, ktorý reguluje predovšetkým svalovú koordináciu a rovnováhu. Ostatné časti ako limbický systém - sídlo našich emócií a veľký mozok, makrela prakticky nemá. Ďalšia naša pozornosť sa zameria na veľký mozok.

Makrela aj človek sa riadia návykmi načo je nám teda taký obrovský veľký mozok?

Porovnanie

- Makrely reagujú v húfe vždy rovnako -ľudia v skupine reagujú často rovnako.
- Hladná makrela skor vezme háčik - chudobný často nevhodne nakupuje
- V čase trenia stráca samček makrely všetku opatrnosť - muži sa v prítomnosti žien správajú inak.
- Makrely majú svoje návyky a vždy jednajú podľa nich - ľudia majú mnoho návykov a často im prichodí ťažko neriadiť sa nimi.

Pomocou nášho veľkého mozgu si možeme skvele vysvetľovať signály z nášho okolia, čo nám dáva omnoho vačšiu šancu prežiť. Poskytuje nám aj efektívny komunikačný systém reč. Do istej miery majú tieto schopnosti aj zvieratá, ale jedna funkcia nášho veľkého mozgu nás odlišuje od všetkých zvierat a to je schopnosť "niečoho sa zrieknuť " Makrela nie je schopná potlačiť návyk. Náš veľký mozok a vedomosti poskytujú možnosť dobre odolať navyknu tým reakciám a zrieknuť sa ich ak sme v pochybnostiach.

Znamená "zrieknutie sa" nechodiť viac do hor?

Nie. Znamená to však nesledovať slepo prijaté rozhodnutie, ale reagovať tak, ako si to vyžadujú okolnosti. Pri túre v horách to znamená veľa premýšľania a prípadne aj zrieknutie sa cieľa, ak sa počasie horší rýchlejšie ako to predpovedalo spravodajstvo.

Je také ťažké niečoho sa zriecť? A ak, tak prečo?

V zložitých podmienkach často nereagujeme ani dôsledne ani cieľavedome. Neuvedomujúc si to, zabúdame na výhody nášho veľkého mozgu a jednáme "ako makrela." Na túre nás zložité okolnosti sprevádzajú z kroka na krok. Vyvolávajú silné emócie napr. z úspešného výstupu, strach pred exponovanou lezeckou pasážou, agresia voči kamarátovi, lebo opäť nechce ťahať vpredu a pod. Ťažko padne poslúchnuť, čo nám veľký mozok diktuje.
K nehode - ako je známe - často dôjde na zostupe, keď je človek už telesne, alebo duševne unavený a schopnosť uvažovať je výrazne znížená. Ku koncu túry si horolezec sotva zvolí dlhú a vysiľujúcu, hoci bezpečnú obkľuku. Radšej prijme kratšiu, aj keď riskantnejšiu variantu ("Finish Effect").

Aj atraktívna horolezecká osobnosť v role partnera na túre, môže pre náš mozok predstavovať problém. Može byť aj fatálny v kombinácii s konkurenčnou situáciou: kto je rýchlejší, lepší, kto si netrúfa preliezť toto miesto?"
Pomalé zhoršovanie podmienok si človek zväčša uvedomuje oneskorene a aj jeho akcia je tým oneskorená.
Autor popisuje, ako sa pri bežnom zostupe v Ötztalských Alpách zrazu ocitol so svojou skupinou v strmom a úplne ľ'adovatelom teréne. Pošmyknutie mohlo mať tragické dôsledky. Uvedomenie si pomalej zmeny podmienok na ľadovci prišlo neskoro. Napokon si riešenie situácie vyžiadalo dôkladné, ľadovcové istenie s čím sa so skúseností nerátalo.

Brzdou myslenia v súlade so situáciou je aj súčasná horolezecká kultúra

Je to spôsob myslenia rozvinutého behom času, ktoré sa novým členom podáva ako pravda. Táto kultúra podmieňuje isté správanie a pociťovanie. Pomáha nám rýchle pochopiť zmenenú skutočnosť. Redukuje našu neistotu, poskytuje nám oporu a dôveru. Okrem toho charakterizuje skupinu ľudí a potvrdzuje identitu jej členov. Naše konanie súvisí s myslením, ktoré je buď primerané, nedosledné, alebo až skratové.

Všimnime si lepšie našu horolezeckú kultúru

1. Vonkajšie znaky
Sú nimi oblečenie (Gore-texové bundy), výstroj (napr. Mačky), horské časopisy, besedy správy význačných horolezcova mnoho iného. Mnohí špičkoví horolezci môžu sotva poslúžiť ako vzor bezpečnosti. Uznávanými hrdinami alpinizmu sa často stávajú tí, čo prišli v horách o život potom, ako sa vrhli do veľkého rizika. Pri listovaní v horolezeckej literatúre sa dozvieme, že pri horolezectve treba počítať s vysokým rizikom. Bezpečné správanie, alebo dokonca zrieknutie sa niečoho sa až tak neoceňuje. Je nápadné, že vo väčšine správ z horolezeckých podujatí, ktorými sa navzájom oplyvňujeme, nenájdeme ani slova o našich chybách v správaní, či o nesprávnych rozhodnutiach.

2. Hodnota
Keby sme si prekrojili cibuľu a sledovali jej vrstvy od povrchu dovnútra, nájdeme tam vonkajšie znaky, hlbšie je "hodnota" a v strede sú "základné predpoklady." Hodnota spočíva napr. v náučných zámeroch horských spolkov, ktoré sú publikované a vyučované v kurzoch.
Dotazníkové akcie u vodičov motorových vozidiel z celej Európy ukázali, že 95 % sa z nich preceňuje. Myslia si, že jazdia bezpečnejšie ako priemer na ceste! Pravdepodobne, ani horolezci nemyslia inak a pevne veria, že zásady bezpečného horolezectva zachovávajú. Je to žiaľ skôr zbožné želanie ako realita, lebo základné prvky terajšej horolezeckej kultúry ovplyvňujú naše správanie viac ako si vedomujeme.

3. Základné predpoklady
3.1 Pravda a skutočnosť: Často niečo tvrdíme, ale robíme celkom iné. Vieme, že
prilba môže chrániť pred poranením, no nenosíme ju vždy, lebo "práve na tejto skale nehrozí padanie kameňov a v tomto krásnom slnečnom dni, nebudeme predsa nekontrolovateľne padať."
3.2 Ľudská povaha: Často bez odporu súhlasíme s inými, predovšetkým ak ide o uznávané autority. Za ne sa v skupine považujú žiaľ často tí, čo majú veľkú schopnosť presadiť svoj názor. Odborná spôsobilosť stojí v pozadí. Inokedy bez zábran napodobňujeme miestne zvyklosti ako: "na týchto cvičných skalách sa prilba nepoužíva." Kto by to napriek tomu spravil, zosmiešni sa.
3.3 Medziľudské vzťahy: Radi seba vnímame ako silných a schopných a naopak,
zvyšok sú ti slabší. Priznať si, že sme na niečo ešte nedozreli, je pre horolezca zvlášť
ťažké.
3.4 Čas a priestor: "Teraz mám voľno a túra musí výjsť teraz! Čakanie na podmienky, lebo dokonca zrieknutie sa túry, si nemôžem dovoliť." Pit Schubert vypovedá o početných, nehodách na konci dovolenky, pri ktorých sa hrubo ignoroval hroziaci zvrat počasia. Naviac je tu hierarchia horolezeckých cieľov. Čím vyšší vrch a ťažšia cesta, tým viac pozornosti a uznania získam. Radosť z lezenia, zážitok z cesty - sú dnes často v uzadí.

Naše myslenie a konanie je silne ovplyvnené súčasnou horolezeckou kultúrou. Pri horolezectve by sme si mali zvlášť nechať pripomenúť, alebo sami na to myslieť, že sa od makrely podstatne 1íšime. Klásť si otázku: "premýšľam ako človek, alebo chcem reagovať ako ryba.“ Skrátka, náš veľký mozok by mal práve v horách bezchybne fungovať.