Peter Brestovanský

Na nástupe sa tlačíme so Slovincami asi ôsmi. Každý ide liezť niečo iné, nástup je ale rovnaký pre všetkých. Prvé dĺžky vyzerajú ako ideálny terén pre nácvik zimných kurzistov. Mokré machy po ktorých tečie voda sa prelínajú s kolmou suťou. Všetko je to zosilnené neustálymi náletmi projektilov od nejakých lezcov nad nami. Kulisu dotvára prevaľujúca sa hmla a kosa. Podmienky ako stvorené sa niekde zasrať. Nebyť Edovho odhodlania asi by som sa na to vykašlal, vôbec sa mi nepáči to množstvo ľudí a už vôbec nie ten humus nad nami. Naväzujem sa, nejak bude.

Peter Brestovanský.

Pri lezení prvých dĺžok sa začínam neuveriteľne tešiť na zimné lezenie. Zbrane po hlavy v zmrznutej tráve alebo v machu a aspoň aký taký pocit istoty. Do reality ma preberá pozdrav od kamarátov nad nami, klasika, rachot padajúcich skál a následne ostré hvízdanie kdesi kúsok za mojím chrbtom. Konečne začíname traverzovať po spoločných dĺžkach do našej cesty. Edo s odhodlaním a s kladivom vyráža do hnusného útvaru nad nami, niečo medzi špárou a komínom. Tečie v tom voda a je to plné machu. Keďže máme kladivo len jedno (na chate nám borci vysvetlili, že budeme rýchlejší - stačí jedno "only for emergency"), takže Edo sa snaží tvoriť alternatnatívne bábkové divadlo z hlavnými postavami frend a vklinenec, hra je zasadená do uvoľneného prostredia neustále meniaceho svoj charakter. V traverze nado mnou preruší súvislý sled nadávok a sucho ma informuje, že prídem o skobu alebo o Eda, rozhoduje bezo mňa, pokračujeme spolu. Ďalšia dôležitá informácia je tá, že uvedený útvar je v neleziteľnom stave a Edo pokračuje v traverze. Pri mojom priblížení dávam môjmu spolulezcovi za pravdu, kolmá špára široká tak na mačku je plná mokrého machu. Po tento okamih sme ako tak kopírovali sprievodcu, ale žiaľ máme nákres len našej cesty. Nevadí, však klasici museli ísť logickou líniou, pokračujeme. Chvíľu rozoberáme hlboké úvahy, či brať kladivo do dĺžky, alebo radšej urobiť poriadny štand, lenže ak urobím poriadny štand aký potom bude ten nad ním bez žiadnej skoby a čo keď sa nebude dať nič odistiť nič vklinencami ani frendami, čo urobí prvolezec? Riešime to tak, že kladivo má prvolezec, ale kvôli našim úvahám ho aj tak nepoužijeme - však určite bude horšie. Na štande sledujem Slovinca v nejakaj ceste pod nami ako odlieza od štandu, s vypätím všetkých síl zatĺka skobu a po dvoch pohyboch mu zostávajú v obidvoch rukách lokre a padá do skoby, ktorá takmer vypadne, ale drží, je spustený na štand kde to rozdýchava. Eda informujem, že naše rozhodnutie nepoužívať kladivo je správne, v tých lokroch aj tak nič nedrží. Traverzy začínajú byť mokré a zasvinené od blata, Edo predvádza heroický výkon, ruky na mokrých oblinách, nohy na trenie (aj keď slovo trenie z fyzikálneho hľadiska stratilo svoje opodstatnenie už pri nástupe) s vidinou krásneho kyvadla niekoľko 100m nad dolinou a s detailnou prehliadkou niekoľkých políc prebombuje na ďalší štand. Problémom pri traverzoch stále zostáva trvanlivosť druholezca s batohom. Keďže Edo si s isteniami v tejto dĺžke moc nerozumel, čaká ma upgrade software v mojej hlave zabezpečujúceho odpor môjho tela k sebadeštrukčným sklonom. S vyschnutými ústami sa plazím k Edovi. Konštatujeme, že sme asi v prdeli, natraverzovai sme nad hladké platne a nejaké previsy, ktoré sú aj nad nami. Previsy nad nami nedávajú žiadnu možnosť na prelezenie, je to čierne monštrum z ktorého tečie voda. Zlaniť sa nedá. Najviac nás ale serie nejaká zábava dole v doline, kde nejaké slovinské jódlovačky rakúskeho typu nám pripomínajú niečo ako peknú jeseň, teplé jedlo, pivo a základné životné istoty. Ďalšia dĺžka ma presvedčí o správnosti nášho smeru, pri ďalšom oblezení nejakého pilierika zbadám súskobie - je ich asi 5, sú za šutrom, ktorý je vklinený pod previsom a pod ním je ďalší previs. Všetky cvakať nemá zmlysel, pravdepodobne pod váhou lana by aj tak vypadli. Prítomnosť takého množstva skôb, keď po asi 10 dĺžkach sme ich našli možno 2 vo mne štartuje potrebu vyprázdnenia čriev, ľahšie sa to robí teraz ako v nemocnici do misy v polohe ležmo. S hlbokými nádychmi a s odhodlaním, že sa mi najlepšie bude srať na vrchole chytám prvý odštep, pomaly sa nasúvam do traverzu v previse, jediné spoľahnutie je teraz len na ruky, prsty mám zaborené v blate a nohy skúšajú nájsť akú takú oporu v previsnutej mokrej platničke. Moja stará finta dýchať čo to dá, liezť rýchlo a kašlať na istenie mi nejako nezaberá, robím krížový prečah, je to na h... mám zle ruky, ešte raz vrátiť sa, rozdýchať to a ľavú ruku dať čo najviac vpravo na odštep, pravou dočahujem vklinený balvan pod previsom, ešte jeden krížový prečah a už sa sprchujem na blatovej polici. Zatĺkam skobu a pevne verím Edovim schopnostiam a jeho sile malého nákladného ťahača, že sa nerozhodne testovať jej nosnosť. Ďakujem za môjho spolulezca, ktorý ma už častuje s úsmevom na tvári a ani sa nezastavuje, len šomrajúc niečo o ústavnej liečbe lezie ďalej. Začínam mať zlý pocit, že toto podujatie nedopadne podľa našich predstáv a večer pivo nebude, moje myšlienkové pochody utvrdzuje Edo, hlási, že ďalej to nejde, skončili sme. Po výleze na veľký odštep sú nad ním hladké platne končiace prevismi. Čas tlačí, rozhodujeme rýchlo, keď sa máme zasrať tak poriadne, zlaňujeme na druhú stranu odštepu, nejak to musí ísť ďalej. Ide. Naliezam do rajbasovej platničky, tečie po nej voda, zatiaľ sa dá, úspech, mám skobu, hnilá vražda ale poteší, bol tu niekto pred nami. Prerušujem sled nadávok, Edo automaticky zdvihne zrak doberie lano a očakáva zaťažkávací test úbohého štandu. Ľavou rukou vyhrabávam blato zo zatrávneného kútika, pravú ruku mám na totálne mokrej obline a mám sa postaviť na ďalšiu podobnú oblinu niekde pri páse. Neviem či mám ruky mokré od vody alebo od potu, snažím sa ľavou rukou zasadiť frenda do vyhĺbenej jamky v blate ale tá sviňa tam neudrží ani vlastnú váhu. Skobu nezatlčem, pustiť sa môžem len na chvíľu, stepujem tu asi 10 minút a obzerám si potencionálne miesto dopadu ak mi ustrelí lezečka, dúfam, že trafím už prvú policu, to by som mal ešte zostať pri vedomí. Poznáte to, presne viete čo máte urobiť, ale v hĺbke svojho ja zbierate všetku silu to urobiť, prekonať ten hnusný strach a lepkavý pocit na perách. Idem, nadýchnem sa, mozgu dám poriadnu dávku kyslíka, opúšťam pseudochyty a vytlačím sa na pravej nohe. Nesmiem sa rozklepať, je mi to úplne jasné, akýkoľvek zbytočný pohyb ma mokrej obline mi zaručí exkurziu do miestnych rehabilitačných zariadení. Keby aspoň prestali tie jódlovačky z doliny. Borealy z triopovou gumou predvádzajú heroický výkon a na mokrom vápenci držia, zatiaľ. Ľavou rukou nahmatám špáru, ukladám prsty na žabu, ľavá noha ešte raz trenie a konečne pravá na stupe, jednotka vklinenec, vydýchnem si, Edo je tiež pokojnejší - prerušil som trápne ticho a začal som nadávať. Štandujem psychicky zlikvidovaný. Začínam si uvedomovať, že nebyť môjho spolulezca, ktorý s úsmevom na tvári dolieza ku mne a s náladou jemu typickou ma upokojuje, by som mal veľký problém ťahať ďalšiu dĺžku. Berie materiál, odovzdáva batoh, okamžite začína liezť - rutina už neviem po koľký krát. Edo niečo huláka v zmysle, že vidí koniec, vďaka ti kamarát. Ďalšia dĺžka je moja. Odmysliac si našu bezmocnosť, v sokolíkovej neodistenej špáre vysoko nad dolinou, bez žiadnych zbytočných otázok a odpovedí, bez žiadnej pretvárky, bez nezmyselného zhonu za všetkými tými zbytočnosťami začínam si uvedomovať čo je v mojom živote dôležité. Západ slnka a chladný vzduch umocňuje vo mne neopísateľné pocity, jediné čo cítim je dokonalá súhra mojej hlavy s mojím telom, bez žiadnych vedľajších myšlienkových pochodov, som čistý.
Vyliezame na veľkú policu na pilieri o ktorom sme si mysleli, že je vrchol. Nie je. Na druhú stranu piliera padá hlboká dolina, tade to nepôjde, nad pilierom je stena, veľká. Vyslovím to slovo čo mám na jazyku už dlhšie BIVAK. Edo sa tvári, že ma nepočuje a mizne na polici ubiehajúcej popod stenu, idem za ním, lano doberám len v ruke. Náš spôsob istenia v posledných dĺžkach by v odbornej literatúre asi definovali ako maximálna nezodpovednosť a najlepší spôsob ako využiť služby nemenovanej rakúskej poisťovne. Tma už začína mať pred nami výrazný náskok keď mi Edo zakričí, že asi vidí červenú značku via feraty, ktorá traverzuje stenou a je naším zostupom. Uverím až keď uvidím. Po 25 dĺžkach už na nič nie je čas, tma je úplná máme ešte tak minimálne dve hodiny do chaty.