Mauro Bubu Bole
Preložila Ireka Lányiová
Foto: Fabio Dandri

Cítil som, že skôr či neskôr sa s tou cestou zapletiem. Ibaže, tak, ako pri hocičom inom, bolo treba počkať na ten správny okamih.

Už v zime pred troma rokmi, počas majstrovstiev sveta na ľade, nás spolu s Rakúšanom Harim Bergerom (víťaz posledných dvoch sezón) napadlo pokúsiť sa vyliezť túto cestu spoločne. Zakaždým sme sa dohodli na stretnutí v máji, a zakaždým sa prihodilo niečo, čo naše myšlienky zaviedlo ďaleko od plánu. Bola to najmä moja chyba.
Tento rok, aj vďaka dobrej kondičke, som sa konečne rozhodol zamerať svoju pozornosť a čas na prelezenie „našej“ cesty. Bolo úplne samozrejmé, že požiadam Hariho, aby šiel so mnou. Bol to viac-menej sľub, ktorý som nemohol nesplniť, a okrem toho bolo by to tak najjednoduchšie, pretože on už cestu vyskúšal a poznal ju. Býva len pol hodiny od steny a vie, ako sa dostať k vojenskej lanovke, ktorú sme mohli využiť namiesto dvojhodinového výstupu strmým lesom. Vedel vlastne ako dostať povolenie na použitie tej lanovky… ale bolo to zložité a museli sme dodržiavať presné časy odchodu, takže nakoniec sme sa predsa len terigali pešo do kopca.

Prvý deň som zo steny zliezol naozaj so zvesenými ušami, zdolali ma dve najťažšie dĺžky, ôsma 8b a deviata 8b+. Nevedel som pochopiť následnosť pohybov potrebných v platniach zo sivého hladkého vápenca. Maličké dierky a priehlbinky roztrúsené tu a tam pozdĺž línie vyznačenej nitmi. Skúšal som to jedným spôsobom a Hari iným, ale ani jeden z nás nevymyslel nič užitočné, vždy to boli len pohyby na hranici možností našich prstov a nôh.

Ale niežeby ostatné dĺžky mali byť neviem aké ľahké! Aj 7c a 8a si vyžadujú nejaké to úsilie, a stačí zle položená noha a letíš. Je to skrátka cesta v starom štýle, kde veľmi nezavážia silné ramená, ale vynikajúca technika nôh, rovnováha, silné prsty… a hlavne nesmie chýbať fantázia. Popri povinnostiach a nie veľmi stabilnom počasí sa nám nie vždy podarilo liezť spolu, takže najjednoduchšie sa zdalo, keď každý pôjde sám, s istením na fixnom lane po celej dĺžke cesty. Pod stenou som si postavil malý stan, aby som nemusel každý večer zliezať k autu, ale po jednom dni strávenom osamote lozením hore dole po lanách… nakoniec som to nezvládol psychicky! Stále som si opakoval: „Ale kto ma vlastne núti, aby som tu trčal ďalší deň a rozprával sa sám so stenou?!“

Nakoniec som vždy išiel domov. Znamenalo to ďalšie štyri hodiny v aute, ktoré však ubehli rýchlo, s mysľou zahĺbenou do pasáží cesty.Teraz spomínam s chladnou hlavou na chvíle, keďsom presedel pod stenou v úplnom zmätku, nevediac, čo mám robiť: či zostať na mieste a v kľude oddychovať alebo sa vrátiť k autu, pustiť si hudbu a ísť domov! V dvadsiatich rokoch sa mi také veci nestávali! Dni boli ako hodiny, nič ma neťažilo… ako keby som starol!

Našťastie, dni sa končili v pohode a pomaly, hodinu za hodinou som zvládal to, čo sa mi zdalo na začiatku nemožné. A Hari mi cez telefón referoval o rovnakých pocitoch. Nakoniec sme sa dohodli, že skúsime preliezť celú cestu cez víkend. Kvôli nepriaznivým predpovediam počasia a mojej psychologickej indispozícii som sa rozhodol, že nejdem a radšej ešte niekoľko dní počkám. V nedeľu mi prišiel odkaz od Hariho, že sa mu všetko podarilo preliezť voľne za jeden deň, a že je ochotný venovať mi čas a istiť ma na ceste, ktorú som bezpodmienečne chcel dokončiť.

Uplynuli ešte zo dva dni a zrazu, tak ako pri iných predchádzajúcich cestách, šťukol vo mne ten vnútorný vypínač… nastavil som budík na štvrtú ráno, tradičné štyri hodiny v aute a stretávam sa s Harim na parkovisku. Gratulujem mu k výstupu, ale dostávam odpoveď: „Yes, thanks! But now is your day!“

Počas dvoch hodín šliapania k stene mi rozprával o svojom výstupe a diskutovali sme o pasážach, ktoré musel liezť iným štýlom, ako som to robil ja. Neskoro ráno som začal prvú dĺžku, zatiaľ čo Hari ma nasledoval so žumármi. V najťažších dĺžkach mi Hari ako niečo neodmysliteľné vyznačil magnéziom všetky chyty na nohy aj ruky. Bez týchto značiek by bolo oveľa ťažšie nájsť si oporné body. Problém bol v tom, že každodenné búrky neustále zmývali všetko magnézium, a vybrať si nesprávny chyt môže byť osudné.

Cítil som, že je ten správny deň a akoby zázrakom sa mi všetko darilo na prvýkrát. Po dĺžke 8b+ som si zhlboka vydýchol, hoci „mŕtvi sa rátajú na konci bitky“. Už mi zostávalo len nie príliš náročné 7c, ktoré som si však dobre nepamätal a tak som požiadal Hariho aby liezol prvý a vyznačil mi chyty. Zabudli sme však, že Hari je vyšší, takže keď som zrazu nevedel, kam dať nohu, nezostávalo mi nič iné, ako zletieť zo steny. Zdá sa to neuveriteľné, je to len 7c, ale keď pokazíš postup, nemôžeš sa vrátiť späť!

Vrátil som sa naštvaný na štand a bez váhania som dorazil na ďalší. Teraz už zostalo len posledné 7a+ (jedenásta dĺžka), čo sa mi v porovnaní s ostatnými zdalo ako nič a nikdy som ho ani nevyskúšal, čo bolo naozaj hlúpe. Bolo by lepšie poznať ho… Nikdy nič nepodceňuj! Diaľkovo riadený Harim som preliezol aj poslednú dĺžku…
Táto cesta prináša obrovské zadosťučinenie! Určite zostane medzi najlepšími na svete svojho druhu. Vďaka Thomasovi Huberovi za toto veľdielo.