Igor Koller

V Tepliciach nad Metují sa 28. – 31. 8. 2003 uskutočnil 20. ročník Medzinárodného festivalu horolezeckých filmov. Nechcem sa vracať k dlhej histórii tohto festivalu, pri zrode ktorého stál už za života legendárny Mirek Šmíd. Všetci, ktorí tu aspoň raz boli, vedia, že je to festival so špecifickou atmosférou, festival skutočne pre lezcov, pretože pieskovcové veže Teplicko – adršpašských skál sú len na skok od kina. Takže každý si tu môže naozaj zaliezť, zašportovať, zasúťažiť, pozrieť filmy, fotografické výstavy a zúčastniť sa na kope sprievodných podujatí. Ale všetci tiež vieme, že jedným z hlavných motivačných faktorov účasti je stretnutie so známymi, posedenie si pri pive a občerstvení, debaty a rozprávania, dohody i obchody, poznanie nových ľudí, kontakty. A toto všetko Teplice plným priehrštím poskytujú.

Každý ročník prináša niečo nové a aspoň pár mojich postrehov. Cestou do novučičkej jedálne miestnej školy so starým známym prívetivým personálom sme si mohli všimnúť stanový tábor priamo v mestskom parku. Stany voľne rozhádzané na zelenej pokosenej trávičke medzi starými velikánmi stromov. Mal som z toho dobrý pocit, že mesto a festival robí pre účastmíkov všetko a že na druhej strane naša horolezecká banda, lebo nenahovárajme si, že ňou nie sme, túto dôveru nesklamala a nikde nebolo vidieť najmenšiu nečistotu či nejaký problém. Na námestí bola novinkou atrakcia LANEXu, ktorý tu pripravil lanové premostenie z kostola na strechu kina. Bolo to zaujímavé, ale pravdu povediac, ja by som si do toho nesadol, veď máme adrenalínu a nebezpečia dosť aj pri lezení. Na námestí boli aj preteky na umelej stene, prvý raz dokonca ako kolo Českého pohára. Ľudí to celkom zaujalo, nehovoriac o tom, že sa mohli porozprávať aj s čerstvým majstrom sveta Tomášom Mrázkom. Z pretekov bolo istotne najzaujímavejšie superfinále žien, keď víťazka Silvia Rajfová na nezmenenej mužskej finálke preliezla piatich mužov a druhá Tereza Kysilková troch! A to sú tieto baby juniorky, Terka má 16 rokov a Silvia dokonca len 14!!!

Ale poďme späť k filmom. Každý ich vidí rôzny počet, u väčšiny to závisí od počasia. Kto prišiel do Teplíc skôr, tak si stihol aj zaliezť, cez víkend už boli dažďové prehánky, tak ostalo viac času na filmy. Ja som napríklad konečne videl mnohými cenami ovenčené OMO, ktoré aj tu oslovilo porotu a získalo prvá cenu. Inak väčšinou mlčanlivejší Paľo Barabáš bol asi pri preberaní ceny dosť dojatý. Usudzujem tak z toho, že sa nezvyčajne rozhovoril o vlastnom prekvapení z ocenenia, ale aj o svojej tvorbe a podnetoch, ktorého ho k tomuto spôsobu vyjadrovania vedú. Bol som aj na prednáške Pita Schuberta, ktorý vie o problémoch bezpečnosti rozprávať veľmi pútavo a vtipne. Sústredil sa na nosnosť lán, ale to už z minulého Jamesáka viete, že podľa Pitových výskumov vydržia dnešné laná oveľa viac, ako si myslíme. Zo skúšok spomenul aj také rarity, akou bola odpoveď na otázku, či lanám neškodí moč. Tak namočili plné vedro, ponorili doň lano na noc a výsledok bol priaznivý, strata len asi 15% pevnosti. Takže v stene pri bežnom netrafení sa mimo lano sa naozaj nič nedeje. Len tak mimochodom ma napadlo, či sa niekto nepýtal, či lanu neškodia lezcove výkaly, ako by asi tú skúšku robili... Ale fuj!

Výnimočným hosťom tohto festivalu bol Dietrich Hasse. Asi ho nie je treba predstavovať, starý nemecký pieskár, ktorý včas zodvihol kotvy z komunistickej NDR a tak mohol po sebe zanechať mnohé prvovýstupy v Dolomitoch, ale napríklad objaviť pre lezecký svet aj taký poklad, ako je lezenie v gréckej Meteore. Že direttissima Brandler – Hasse na Cima Grande je tiež z jeho dielne, je jasné, tak som sa ho spýtal na túto jeho najznámejšiu cestu, či ako pieskári nemali záujem hlavne o voľné lezenie: „My sme nie len chceli, ale aj liezli väčšinu ciest voľne, rovnako to bolo aj na Cima Grande. Ale v horách sme používali aj technické lezenie, keď to inak nešlo. Pri priestupoch tejto našej cesty pribúdalo skôb a možno toho niektorí priestupcovia liezli po skobách viac, ako my pri prvovýstupe.“

A čo si myslí Dietrich Hasse o free sóle jeho Direttissimy Alexandrom Huberom: „To je nepredstaviteľné! Už len voľne preliezť túto cestu je vážna vec, ale pohybovať sa tu v absolútnej expozícii celkom bez istenia, to si naozaj neviem predstaviť. Pre mňa je to veľký výkon, ale zdá sa mi to aj veľký hazard, lebo človek si v tej dolomistickej skale nikdy nemôže byť istý, či sa nejaký chyt nevylomí. Nie celkom chápem pohnútky, ktoré vedú k takémuto lezeniu.“

Tohto roku sme mohli na festivale vidieť dve fotografické výstavy. Známy horolezecký fotograf Pepe Piechowicz si v čiernobielych fotkách zaspomínal na posledné ročníky tohto podujatia v Tepliciach s umeleckým pohľadom jemu vlastným, mne menej známy Jan Hrbáček predstavil na profesionálne dokonalých záberoch „Krajinu a hory“ hlavne z národných parkov amerického juhozápadu. Obaja ukázali, že majú schopnosť vystihnúť atmosféru či už prírody, alebo ľudí, čo je niekedy ešte ťažšie.

A nakoniec výsledky, ktoré sú hlavne prácou medzinárodnej poroty. Jej predsedom bol Pit Schubert, členmi Antonio Cembran z Talianska a domáci Zdeněk Hrubý a Juraj Polák.

• Hlavná cena: Omo – cesta do praveku, Pavol Barabáš, Slovensko. Za profesionálne bravúrne natočený film kombinujúci športový výkon v ťažkých podmienkach s vnímavosťou k miestnym ľuďom a kultúram. Porota ocenila vysokú kvalitu réžie, kamery a komentára.

• Kat. Horolezectvo: Vianočný syndróm, Jevgenij Kotlov, Kirgizstan. Za pravdivé zobrazenie ťažkého lezenia v neobyčajne krutých podmienkach zimného Ťan Šanu a za zobrazenie ľudskej vôle opakovane sa do týchto podmienok vracať po opakovaných neúspechoch.

• Kat. Športy v prírode: 1. basejump – Anjeli gravitácie, Georg Dehghan, Terje Halvorsen, Nórsko. Za fascinujúce priblíženie sveta jedného z extrémne adrenalínových športov, za akčné zábery a spostredkovanie myslenia aktérov filmu.

• Kat. Hory a život v horách: Geronimo, Lezsek Dawid, Poľsko. Za vyjadrenie pocitov človeka v horách a hľadanie jeho vzťahu k nim. Porota ocenila zaujímavý citlivý portrét jedinca na jeho ceste hľadania zmyslu života a rovnováhy.

• Cena poroty: Seriál České himalájske dobrodružstvo, Martin Kratochvíl, Česká republika. Za výnimočný dokumentárny prínos pri zachytení histórie českého horolezectva v Himalájach a za zhromaždenie unikátneho filmového materiálu a výpovedí protagonistov.

• Zvláštna cena poroty: Kamaráti z rieky, Hugo Habrman, Česká republika. Za neobvyklý pohľad do kúzelného tichého zimného sveta pod vodou a vynikajúcu kameru.

• Cena mesta Teplice nad Metují a Cena diváka: Sen, Jiří Kratochvíl, Česká republika. Za svieži dokument o zdolaní El Capitana.

Takže bola to opäť pohoda, za ktorú treba poďakovať desiatkam ľudí z organizačného štábu na čele s riaditeľkou festivalu Mášou Jirmannovou, mnohým sponzorom a podporovateľom. A tešíme sa koncom augusta 2004 znovu na festival pod pieskovcovými skalami.