text a foto: Dodo Kopold, Ivan Štefanský

Stáli sme na začiatku ľadovca v piatich tisícoch, vzdialení 50 kilometrov od civilizácie a niekoľkonásobne ďalej od možnej pomoci. Boli sme štyria a mali za sebou prvú vynášku k čelu ľadovca. V BC nás však čakalo ďalších 300 kíl a čas rýchlo a neúprosne bežal! Kľakli sme do snehu a s veľkým úžasom sledovali panenskú šesťtisícovku s nádhernou juhozápadnou stenou. Bola ešte ďaleko, veľmi ďaleko..... Vtedy nám nezostalo nič iné ako sa uspokojiť iba s pohľadmi cez kukátko.

1. Last Minute Journey, 2. pokus Talianov 2003, 3. pokus Kopold - Štefanský 2003.

Ivan Štefanský a Dodo Kopold.

Tábor pod stenou.

O rok neskôr: Stojíme s Dodom na tom istom mieste a pred nami sa rozprestiera ľadovec pokrytý jemnou vrstvou čerstvo napadnutého snehu. V hlavách sa nám prevaľujú nostalgické spomienky na minulé leto a zľahka unavení zhadzujeme z pliec vynášku na hrane ľadovca v piatich tisícoch. Konečne! Od posledného piva v Bratislave uplynul týždeň.

Neviazaný rozhovor bez otázok o tom ako vonku neustále prší a ako sa v horách ladí forma pod kameňom...

Dodo: Naším cieľom nebol len kopec, vylezenie steny a dosiahnutie vrcholu... Naším cieľom bolo liezť v čo najľahšom štýle, bez veľkého množstva materiálu a v čo najkratšom čase. Vytvoriť team, ktorý si dôveruje, má pevnú vôľu a silnú motiváciu. S Ivanom som si rozumel viac ako s inými lezcami. Naše spoločné skúsenosti z lezenia a minuloročná expedícia v Miyari nám zaručovali bezpečnosť, na ktorú sme sa mohli spoľahnúť.

Ivan: Ešte začiatkom roka sme mali ísť na úplne inú expedíciu, na vyšší kopec, kde cieľom bolo liezť v alpskom štýle.... , opäť však dajako nevydalo dukátov a my sme spolu s Dodom po krátkej úvahe rozhodli, ktorým smerom sa chceme uberať. Zorganizovať si malú finančne nenáročnú expedíciu, kde budeme muklovať iba sami na seba, pár dní pred odchodom sa v kľude zbaliť, nerobiť žiadne zbytočné haló a hlavne neotravovať zaneprázdnených sponzorov....

Dodo: Myslím si, že pri takýchto akciách je najdôležitejšie veriť si. Nepodľahnúť problémom a hlavne vydržať. Mať to celé premyslené a mať veľa nalezeného v horách. To je tá najlepšia škola. Treba sa vedieť orientovať a hľadať cestu. Nie je to len hra o sledovaní boltov a skákanie po označených chytoch. Musíš dobre zakladať istenia, robiť betónové štandy a vedieť liezť škáry.
Naša príprava však pozostávala aj z výberu materiálu a oblečenia. Vedeli sme, ako to tam bude zhruba vyzerať a nič sme nenechali na náhodu - nosný systém ťahania lyží v hlbokom snehu či tropiko upravené na spanie. To všetko boli detaily, ktoré nám mali uľahčiť naše pôsobenie počas výpravy.

Ivan: Obidvaja ešte stále patríme k tým mladším popoliezačom, a keďže príroda obdarila Doda velikými ručiskami a mne uštedrila obrovské nohy a občas vieme zosúladiť naše myšlienkové pochody, dúfali sme, že toto bude najlepšia cesta k úspechu.
Myslím si, že nás motivovalo pár dní pred plánovaným odchodom si priniesť domov elektronickú váhu a hrať hru, do koľko kíl sa zbalíme. Postupne sme z nášich haulbagov povychadzovali dve tretiny železa, fixné laná, stan a k zhrozeniu našich nežných polovičiek aj väčšinu ponožiek a slipov...

Dodo: To, že sme sa zbalili len do dvoch svíň bol prvý úspech nášho cestovania Indiou. Ale to, že nás podviedli v tej istej cestovke ako minulý rok, som považoval za vrchol miestneho podnikania. Pravdou však je, že ešte v deň príletu sme sa stihli presunúť do Manali.

Ivan: V Manali sme už mali našu naučenú procedúru: zasadnúť do reštiky a napchať do seba riadne pikantné cheese-tomato, desať chapátov a full set of tee. K tomu sme dotlačili nejaký ten kit-kat a prvú fázu aklimatizácie sme mali za sebou. Ďalší deň sme sa s pálivým pocitom v zadkoch prebudili do krásneho upršaného rána. Monzún stále vyčíňal v plnej sile.

Dodo: Prišli sme do BC a nemali sme čo postaviť. Nemali sme stan! Naše dva haulbegy a dve vrecia potravín sa strácali pri perfektne vybavenom talianskom kempe s poľnou kuchyňou. Dokonca ani náš jediný varič sme nevedeli naštartovať a do istej chvíle som sa cítil ako chlapec z mesta na opekačke. Našťastie sme sa tu nezdržali dlho, i keď pohostinnosť bola perfektná.

Ivan: Boli sme poriadne nabití energiou a s ničím sme sa moc nezdržiavali. Rýchlo čajík, haulbag na chrbát a preteky sa mohli odštartovať, hoci Taliani mali pred nami náskok získaní nosičmi. Našťastie však nasledujúce dni neustále pršalo chlapcom došlo v stanoch pod stenou poriadne zle a my sme s Dodom v kľude ladili formu pod previsnutým balvanom vo výške 200m nad vrcholom Jorassov.

Dodo: Taliansky team, to bolo osem koní, kuchár, pomocník, koniar a nosiči, štyria lezci a pol tony materiálu, desiata do krabičiek na cestu a čaj o pol ôsmej ráno. Ich cieľ bol totožný s naším, čím možno vznikla medzi nami malá súťaživosť - kto skôr. Ale aspoň sme tam neboli sami. Ako takí dvaja kanárici...

Ivan: Kanárici sme boli a poriadny. Predstavte si ten spustnutý Dodov ksicht, ktorý som každé ráno obzeral, aspoň, že mi ako staršiemu nosil čajík s keksíkom rovno do spacáku. A tie naše sprostosti, ktoré sme trepali celé dni, iba samé lezenie a .... Chvalabohu už som opäť v slušnej spoločnosti. Ale Taliani boli fajn spoločnosť.

Dodo: My sme sa zvládli vyniesť hore behom dvoch dní. Kemp pod previsnutým kameňom vysokým jeden meter bol dosť nepohodlný, zvlášť keď nám dva dni nepretržite pršalo a okrem ležania sa nedalo prakticky nič iné robiť. Horšie však bolo brodenie cez ľadové potoky ešte pri nosení sa do ABC. Z toho som sa ešte dlho psychicky spamätával. Ja totiž ľadovú vodu fakt nemusím.

Ivan: Bolo to fajn, ležal som pod previsnutou príšerou o ktorú som si neustále trieskal hlavu, snažil som sa presvedčiť dažďové kvapky nech padajú na Doda hoci prvý na rane som bol ja a rozmýšľal som ako rýchlo dobehnúť výkonnostné sklzy získané v posledných mesiacoch. Len jediná škoda, že mi bolo treba tak často čúrať.

Dodo: Keď sme z ľadovca uvideli stenu, zdala sa nám menšia ako sme si ju pamätali. Taký Kežmarák. Tak to ani plošinu neberieme. Ani 50 m repky, polovicu nitov, haulbegy a toľko karabín. Jedlo sa zredukovalo na 15 dní. Všetko sa to zmestilo do dvoch 35 litrových batôžkov a na dva krát odnieslo. Taloši znova nechápali. Prišli sme, posnežievalo a my sme do snehu pichli dve tyčky, prehodili tropiko z portaledge a bolo. Plocha 3 m².

Ivan: Bolo to naše najkrajšie útočisko, v ktorom som sa celé noci budil ako mi kvapká voda na stred čela a závidel Talianom to ranné vylihovanie v spacákoch. My sme štandardne už o pol šiestej podupkávali okolo nášho tropika , predpovedali počasie hoci bolo stále rovnako zle, pozorovali ako si Indovia a Pakistanci prehadzujú svetelné raketky v Kašmíre a pochlípavali práve uvarení čaj.

Dodo: Nechceli sme strácať čas a hneď v deň poslednej druhej vynášky som poobede vyliezol prvých 35 kolmých metrov. Predstava, že nepoužijem ani jeden nit, ma prešla hneď v úvodnej platni. Z voľnej polohy na špičkách, v miernom záklone a s istením kdesi dole... Že prečo to nešlo priamo škárou? Začala ňou nevinne tiecť voda.

Ivan: Bola to jedna úžasná línia, druhá, ktorá bola aspoň trochu logická v tejto stene. V tej prvej už pár dní viseli naši talianskí priatelia. Začínala elegantným 250m previsnutým kútom, ktorý sa neskôr pokladal do super tatranských komínov plných snehu. Potom malý traverz po polici ako niekde v Dolomitoch a výlez v šrotovisku medzi dva vrcholy. Zafixovať naše dve laná aby sme sa trochu rozohriali a potom v jednom ťahu až na vrchol úplne na ľahko. Bola to krásna predstava stáleho počasia, ktoré sa stratilo ako ranná káva.

Dodo: Neviem či to nazvať lezením alebo aspoň pekným lezením. Ja vlastne ani netuším, ako to tam všetko držalo. Padala na nás voda, piesok a kusiská ľadu a kamenia nám ohrozovali život. Friendy boli tak zmrznuté, že ich funkčnosť bola len zlomkom použiteľnosti, ktorý som ja potreboval k svojej bezpečnosti. Oľadnené, mokré, široké a strmé škáry. Šum vodopádu cez previsy a ten hrozný zvuk padania meteoritov. Najhoršie však bolo stáť na štande. Nie preto, že by mi bola zima, alebo že sa voda liala priamo do topánok. Stál som tam ako dobrovoľná figurína pri testovaní prilby. Ešteže stupeň záťaže sa nezväčšoval do deštrukčných rozmerov. Skutočne ani vo sne ma nenapadlo, že sa raz budem musieť s úsmevom na tvári zvíjať v takejto vertikále, keď na svete je toľko krásnych dĺžok.

Ivan: Každé ráno mi žumarovanie na zamrznutých lanách prinášalo skvostný pocit. Meter hore a davaj ho naspäť ako v kĺzačke. Spomínal som na Patagoniu a na naše zamrznuté transoceánske káble namiesto lán. Lezenie bolo taktiež skvostné, súkali sme sa hore nádhernými zapieskovanými sedmičkovými kútmi, v ktorých tiekol sakramentsky studený prúd vody a ja som sa na striedačku s Dodom pokúšal dostať všakovakými technikami na ďalší štand. Boli sme zbalení na ľahko, všetky strmé dĺžky do obtiažnosti 8- A1 sme mali vylezené, boli sme prevalení do jednoduchých štvorkových konmínov a predsa...

Dodo: Ivan stál po členky vo vode a pozoroval nemohúco studenovodský vodopád 250 metrov nad zemou. Položil iba jednu otázku, pravým potokom alebo ľavým potokom? Chvíľu mi to trvalo rozhodnúť sa, lebo som stále veril nádeji, že túto líniu dolezieme. Možno keby sme vymenili výstroj za potápačskú a vyplávali to tým trojkovým terénom. Možno...
Spustili sme sa dole potokom, moderne povedané: dali sme si canyoning adrenalin sport a potom dva dni sušili veci za neustáleho sneženia a dažďa. Bolo jasné, že keď s tým niečo neurobíme, tak sa s lezením isto rozlúčime a dáme sa na biznis s hospodárskymi zvieratami.

Ivan: Ďaľšie dni sme sa zvíjali v našom tropiku medzi každodenným dažďom, snehom a slniečkom a postupne sme pozorovali ako odpadávajú talianski gladiátori. Chudáci pomiešali team ľudí( starí, mladí, horal, skalkár, a to aspoň všetci papali mäso a pili červené víno). Veľmi im táto kombinácia neprospela a po 550 m sa jedného dňa večer dovalili do stanu stým, že stačilo. S Dodom sme sa iba zľahka pousmiali a začali si baliť batohy na rýchly priestup stenou. Línia v ľavej časti steny bola nato ako stvorená.

Dodo: Liezli sme celú noc strmé snehové žľaby a potom nás ešte čakali pikantné ľady. Normálne deväťdesiatky v päť a pol tisíc. Mali sme šťastie, že to tam ešte držalo. Poobede by línia bola neleziteľná a ohrozovaná pádmi ľadu. Rýchlosť bola dôležitá. Fučali sme síce ako parné valce, ale okolo obeda sme už stáli na vrchole. Za nami bolo 900 metrov prevažne ľadového lezenia v krásnej línii.

Ivan: Boli to také snehofirny, čo zásek to madlo, hore trochu užšie a občas sme mlátili s tými cepínmi naprázdno do skaly. Ale v celku to ušlo. Liezli sme s dvomi 75 metrovými lanami, takže sme sa hodne nadreli. Obtiažnosť bola niekde okolo Rubášu na Jorassy, až na tých skoro 6000 m a na naše slabé pľúca.

Dodo: Po dokotúľaní sa po výstupe k našim stanom nám ostalo 20 dní k dobru, veľa jedla nazvyš a čo je najdôležitejšie, prežili sme. Prežili sme to nekonečné čakanie v mokrom tropiku a našli logickú líniu na vrchol. Mrzí ma však, že Taliani cestu nedokončili a po 550 metroch zlanili dole. Určite by ich cesta patrila medzi najkrajšie v celej stene.

Ivan: Ale aj napriek všetkým neduhom počasia, je Myiar Valley krásne odľahlé miesto na našej planéte, ktoré sa oplatí aspoň raz v našom rýchlo pominuteľnom živote navštíviť. Sú tu ešte celkom pekné nevylezené kopce a hlavne neprebádané údolia, ktoré očaria návštevníkom svojim neprekonateľným tichom a pokojom. Na druhej strane treba povedať, že extrémisti asi budú hľadať svoje ciele v oblastiach, kde sa trochu zvýši kvalita skaly, zväčší sa veľkosť stien a budú môcť o tom napísať krásny populistický článoček. Takže uvidíme, kde sa na budúci rok stretneme... Koniec.

Záver Ivan: Chceli by sme poďakovať všetkým našim priateľom, ktorí nám držali palce a našim polovičkám, že to bez nás vydržali. Ja osobne ešte chalanom z PATAGONIE OUTDOOR, že my umožnili vycestovať a Dodo firme YAK STEAM a YAK & YETI, ktoré ho už mnohé roky neustále podporujú. Naša vďaka patrí aj domovským oddielom SLÁVIA UK BRATISLAVA, VERTICAL PATRÓNKA a taktiež SHS JAMES.

Záver Dodo: Po mnohých rokoch sa nám podarilo vyliezť prvovýstup v Himalájach - THE LAST MINUTE JOURNEY, ED 1 (90^o ľady). Náš kopec sme nazvali Mount Mahindra, 5845 m.