Už v dvoch predchádzajúcich číslach Jamesáka sme priniesli útržky výstupov z pôsobenia našich alpinistov v oblasti Mont Blancu. Teraz teda konečne Doktorovo rozprávanie hlavne o ich pôsobení v super žule a pár poznámok Igora Kollera k oblasti Envers a celému výjazdu.

„Forza Alberto! Forza Italia!“ Oduševnelý komentátor nás ani chvíľu nenecháva na pochybách, či sme na správnom mieste. Do Chamonix prichádzame v sobotu večer a majstrovstvá aj teploty pomaly vrcholia. Všade húfy ľudí, áut a lanoviek. Aký kontrast oproti minuloročnému tichému Courmayeru! Stačí ale trošku zakloniť hlavu, zdvihnúť zrak a žulové kolosy mi okamžite pripomenú, prečo sme sem vlastne prišli.
Igora stretávame na Brevente a referuje o perfektnom počasí, ale izoterme až v 4500, takže s mixami sa predbežne lúčime. Prehodnocujeme plány a ráno fičíme po rozumy do Ofisu. Gabarruova Diretka na Dent du Requin nás celkom osloví, ale nákres, alebo slušnú fotku severnej steny ani v tomto informačnom raji nenájdeme. Na Envers odchádzame len s biednym francúzskym popisom a žrádlom na dva dni. Na chate stretávame Eda s Paťom a o zábavu je postarané. Trápim sa s prekladom popisku a hoci mi polovica osadenstva pomáha, furt mi aj tak vychádza ...hrable a koza... „Strmou stenou cez kút na hrable a koza“. Pekne začíname!

Budíček zvoní o tretej, o šiestej máme za sebou úvodné mixy a na štande mudrujeme. Podľa popisku hľadáme nástupové paralelné špáry... Škoda, že všetky škáry, ktoré naokolo vidíme sú výhradne paralelné. Dino logicky nalieza, logickejšie zlieza, skúša vpravo, vľavo a nič. Čas beží, slnko sa už oprelo o Fou a je jasné, že dnešné skóre bude 0:1.

Večer prichádza Igor a z diaľky vidíme, že vlečie netypicky veľký batoh. Miesto syru a vína vyťahuje telkáč a špagety za päť stovák nás neminú. Na ďalšiu blúdiacu blamáž už nemáme chuť a z klobúka vyťahujeme 500 m južnú stenu Pointe du Lépiney. O siedmej naliezame a po ôsmu dĺžku ide všetko podozrivo dobre. Nevšimneme si nit „poněkud“ vpravo a vliezame do nejakej čertoviny. Hladučká platňa, 2 nity, skobička s karabínou a tri metre nad ňou boulder. Stále to vyzerá, že Dino na juh určite odletí, ale on nie. Miesto päťky psychoosmička a bleskovo sa vraciame do Piolu. Dvesto metrov jedovatých rajbasov vedie pod kľúčovú dĺžku a konečne TO JE ONO - 30 m mierne previsnutým sokolíkom, dlhý krok zo škrabky do madla a po megašupine na vzdušný štand. Ešte pár dĺžok ako za odmenu a na 15-tom štande je hotovo. Mystická stena Aiguille du Fou je na dotyk, v neskutočnej 300 metrovej granitovej vertikále zreteľne rozoznávame Americkú cestu. Na chate je večer veselšie, Edo nenecháva nič náhode a spať ideme neskoro. V kempe sa stretávame s Považanmi, ktorí sa na Petit Jorasses chcú ešte vrátiť. Väčší brat je vraj bez ľadu, Walker sa lezie celý v lezečkách a každý deň na ňom operuje 20 dvojíc. Leschaux nateraz škrtáme a kujeme pikle.

Na Midi sme kabínkou za 20 minút, bohatší o zážitok a ľahší o 70 euráskov. Valle Blanche sa hemží turistami a my stúpame pod Kapucína. Po ceste si obzerám samovrahov, čo chodia cez trhliny po polmetrových mostíkoch nenaviazaní. Nechápem, prečo to tak naťahujú a neskočia rovno dole!? Staviame šiator, medzitým dokapú dvaja vyrehotaní Taliani a stavajú ten svoj - veľkosti dospelej korytnačky. Idem do „korytnačky“ po rozumy... Smejkovia doporučujú Guliverove cesty, alebo rovnakoťažké L´Echo des alpages.

O siedmej sme na nástupe, obzeráme stenu a ideme si krky vykrútiť. Oranžový plameň sa veru nenakláňa tým správnym smerom. Kdeže rajbasy! Dinovi sa viac pozdáva Echo, ale veselí susedia sa škeria v prvej dĺžke akosi dlho. Skúsime teda Gulivera: bývalé ABO- a vykričaný skvost. Nastupujeme logicky Elixírom, dĺžky nie sú moc ťažké a predsa dychčíme ako dostihové kobyly. V ceste sú tri kyvadlá a dve sa aj voľne lezú. V prvom už šachuje Dino: s rozpätím albatrosa dosahuje špáru, nasadzuje sokolíka... 3-4 tempá a šup ho do doliny! Plejáda hnusných slov, späť na štand a reparát je za 1- PP. Rozpisovať sa o kvalite skaly by bolo zbytočné plytvanie slovami a papierom. Schématicky - hviezdičiek tak na tri riadky. Čoky a friendy sú životne dôležité, nity svietia viac-menej iba na štandoch. Druhé kyvadlo je somarina. Vypneš sa zo štandu a prepadneš do špáry. Uchop ju pevne a 40 m ju radšej nepúšťaj! Kyselina mliečna bude proti, ale ty sa nevzdáš a tretím pendlom si pod Panoramixom: tri metre stropovej širočiny za 7c a posledný diel v skladačke Triple Direct. Obkukáme, pokýveme kotrbami a bez zaváhania pokračujeme pôvodným smerom. Pridáme ďalšie dĺžky, počítadlo je na 15-tke a my na vršku. Dofotíme filmy, čo pri pohľade na D´Angle a Brenvu, trvá iba chvíľočku.

Únava robí svoje, ale aj tak sa moc nevyspíme. Kozmické spacáky hrejú síce o dušu, ale Tescokarimatka je nemilosrdná. Obličky v mrazáku, bruško v mikrovlnke. Chyby sa robia v sériach a plyn dochádza. Restday neprichádza do úvahy, preto ráno búrame kemp a fičíme pod Midi. Voľný je Mazeaud a tatransky o 11-tej naliezame. Druhá dĺžka vedie yosemitským kútom a sprievodca žartuje, že za 6b. Moc sa teda nesmejeme! Ďalšie tri dĺžky sú tiež výživné ako presnidávka a keďže nechceme vliezť do Rébuffata, vyhadzujeme blinker doľava. Občas preletí okolo šupka z banána, ale nepošmykneme sa. Poslednú lanovku tesne nestíhame, ale pivo na Kozmiku bez problémov. Ráno je hnusne a lanovkári rozsvecujú červenú. Vraj „storm is comming...“
V Chamonix vyzeráme chalanov, ktorí sa majú vrátiť z Taculu. A naozaj, na obed prichádzajú, spokojnučkí a príjemne unavení. S parádnym bivakom zvládli 800 m Gervasuttiho pilier - klasický a nádherný výstup na Mont Blanc du Tacul. Juston s Rasťom a Jožo so 16-ročným Jankom, pre ktorého to bol vydarený alpský krst vo veľkej stene. Tri dni si lížeme rany, na dezinfekciu zjavne najlepšie zaberá Bordeaux. Počko sa byľku kazí, ale MeteoFrance sľubuje medzi minifrontami plechové okienko. Všetci v daždi balíme krám a odchádzame po vlastnej osi. Manínčania na chatu Couvercle, my lanovkou na Plan a ďalej pod Blaitiére.

Ivan Žila. Foto: Dionýz Kuráň.

Edo Mrázek. Foto: Igor Koller.

Dodo Kopold. Foto: Igor Koller.

Celý večer prší a v duchu sa so severnou stenou Pélerins lúčim. Budíme sa ale o pol piatej pod vyzametanou oblohou. Šľapeme cez ľadovec a stena nevyzerá príliš lákavo. Množstvo mokrých pásov a hektáre zeleného machu. Ja postupne mäknem a Dino naopak. Chce liezť za akýchkoľvek podmienok, ale zatečený nástup a môj odovzdaný kukuč ho našťastie presvedčia. Meníme program a cválame pod Blaitiére. Aby sme sa riadne vytrestali, tak nie normálkou po polici, ale šrégom cez ľadovec, hororovú okrajovku a prvý prah. Miesto polhodinky dve a o 9-tej naliezame do Piolovho „Fidela“. Z 90 % špárové lezenie v 100% granite. Pekne nám to odsýpa, slniečko práve vykuklo spoza hrebeňa a celý ľadovoskalný amfiteáter ožíva. Skálie rachotí na Pelerínoch, potok sa rozbehol visutým ľadovcom Aiguille du Plan. Trochu hlučný vetroň nás odvážne zdraví, rovnako aj dvojica, ktorá doliezla Červený pilier. Najťažšie sú záverečné dĺžky - vytrvalostné pádlovanie fantastickými špárami. Trinásta dĺžka je nanešťastie posledná a obaja tušíme, že nielen v nákrese.
Borcom z Couvercleu sa zadarilo a na Aiguille du Moine si parádne zaliezli. Plánujú odjazd na rodnú hrudu, a keďže sa na sólojazdu s Dinovou Samarou-Saharou necítime, finišujeme aj my. Cesta je plná prekvapení, princeznej Lade sa v Únii zjavne páči. Nad Argentiére odchádza ventilátor, plynule ho nasledujú brzdy a vo Švajci si time-out berie alternátor a batéria. „Rýchlostná” skúška končí až v Blave a môj máličko šedivší spolujazdec sa konečne prestáva potiť.

Nástup na Gullivera, Grand Capucin. Foto: Ivan Žila.

Patrik Šturdík. Foto: Igor Koller.

Pointe du Lépiney, J'tai conquisi..., Dino Kuráň v 9. dĺžke, 6b. Foto: Ivan Žila.

Čo dodať na záver? 11 Slovákov sa zúčastnilo výjazdu organizovaného komisiou alpinizmu. Z reprezentačných družstiev ale len dvaja, čo je minimálne škoda. Fantastické počasie umožňovalo realizovať lezecké túžby tak skúseným aj menej skúseným alpinistom, ako aj alpským začiatočníkom. Hodnotenie športovej stránky ponechám na iných, ale myšlienka tejto akcie mala byť a dúfam, že aj bola širšia.

Ivan Doktor Žila (HK Exkrement)

Ešte niekoľko viet k oblasti, kde pôsobilo najviac účastníkov výjazdu. Bolo to v okolí chaty Envers, ktorá je asi 3 hodiny šlapania z Montenvers nad ľadovcom Mer de Glas. Najbližšie cesty v super kvalitnej skale sú od chaty 10 minút chôdze, cesty od skalkárskych až po alpinizmy ako J stena Aig. du Fou. Každý si môže vybrať. Piolových bonbónikov je tu neúrekom a Michel ďalej vytvára nové cesty a staršie preisťuje. Mali sme možnosť ho tu stretnúť, aj to bol pre mnohých zážitok. K vylezeným cestám treba povedať, že aj keď mnohé boli staré ABO, dnes sú to už nie výnimočné cesty, ktoré by mali byť cieľom našich najlepších lezcov. Veď aj náš najťažší výstup Tentative du Ethic, ktorý sme vyliezli s Paťom Šturdíkom a Edom Mrázkom štýlom AF, liezli ešte ako ABO pred nejakými 15 rokmi Alan Formánek s Rudom Mihálom a dali to OS! A nebol to žiaden výstup roka. Takže jedna vec je, že sa výjazdu zúčastnilo najozaj pramálo členov repre družstiev, a druhá, že bola v perfektnom počasí iste možnosť vyliezť niečo oveľa ťažšie a vážnejšie aj v skale. Takže asi zase nabudúce. No a pre ostatných obrázky z lezenia, za ktorým sa naozaj vyplatí vycestovať.

Igor Koller