Erik Švab
preložila Irena Lányiová

Západná stena Mont Robon nad Sella Nevea je jednou z najkrajších a najkompaktnejších stien vo Východných Alpách a napriek svojej výške len niečo vyše 200 metrov patrí zároveň k tým najkomplexnejším a najnáročnejším v Julských Alpách. Do roku 2002 existovali v tejto stene len tri cesty, ktoré otvorila silná terstská dvojica Massimo Sacchi – Marco Sterni. Z nich jedna má štyri prelezenia a zvyšné dve žiadne.
V lete roku 2002 Erik Švab so Stefanom Stafettom dokončil tretie prelezenie cesty “La bellezza non conosce paura” (Krása nepozná strach) s obtiažnosťou 7c a povinným 7b. Nasledujúci rok s Fabiom Palmom (spolu sú autormi knihy “Ľudia a steny”) urobil prvé prelezenie “Il mio cuore vola alto come un falco” (Moje srdce lieta vysoko ako sokol), ktorá okrem 7c+ a povinného 7b skrýva aj potenciálne lety až do dĺžky 15 metrov a na prelezenie čakala mnohé roky. Posilnený týmto úspechom sa krátko na to do steny vrátil, aby sa porátal so starším projektom novej cesty, ktorý začal ešte v roku 1996. Niekoľkokrát sa ju pokúšal dokončiť, ale bez úspechu, a to nielen kvôli vysokej technickej obtiažnosti, ale aj preto, že vždy chcel najprv preliezť všetky úseky voľne a neznásilňovať ani meter cesty použitím materiálu. Bola to vlastne prvá cesta v stene vôbec, ale na svetlo sveta musela čakať dlhých 6 rokov. V skutočnosti, keď zdola za pomoci vŕtačky (rovnako ako aj Sacchi-Sterni pri ostatných troch cestách), uvoľnil prvých 5 dĺžok (7b+, 7b+, 7c, 6b+ a 7a+), zastavil sa na poslednej, najťažšej dĺžke, kde po piatich úspešne upevnených nitoch prišlo sivé múrisko, proti ktorému nevedel nájsť vhodnú kombináciu chytov na voľné prelezenie. Takže plán bol odložený na lepšie časy a Švab sa k nemu vrátil až minulé leto, vo výbornej forme, pripravený vybaviť si účty s “Nedokončiteľnou na Robone”.

Vľavo Erik Švab. Vpravo nová cesta na Mont Robon, ktorú dokončil  Erik v roku 2003. Foto: archív Erik Švab.

Prvý deň preliezol prvé dĺžky v spoločnosti Slovinca Luku Biscaka a keď dorazil k poslednej, zistil, že batéria vŕtačky nejaví žiadne známky života, takže sa opäť zdalo, že nebude možné pokračovať na onom hladkom a nevľúdnom múre. Švab sa napriek tomu rozhodol dosiahnuť aspoň špáru, ktorú tušil niekde nad posledným nitom zatlčeným pred rokmi. Po niekoľkých pokusoch konečne zvládol povinné lezenie (neskôr ohodnotené ako 7b+, najťažšia dĺžka v stene) a pokračoval vo výstupe špárou, pričom najbližších 15 metrov sa istil skobami, ktorých pomedzi nadávky a panikárenie použil troje a jediný friend, čo mal so sebou. Po poslednom runoute (úsek vzdialený od posledného istenia) v platni konečne zavŕšil svoje dielo dokonalým štandom na obrovskej kosodrevine na vrchole steny. Pri zostupe dĺžku očistil, pevne zatĺkol skoby a jednu ešte pridal, aby mohol cestu nechať len tak, bez pridávania nitov, a preliezť ju nasledujúci deň RP. Obaja sa na stenu vrátili ďalší deň a preliezli všetky dĺžky voľne, takže na posledný štand dorazili už trochu unavení. Po niekoľkých pokusoch na poslednej dĺžke, ktorá mala byť najťažšou z celej cesty, sa rozhodli zliezť a vrátiť sa o rok, keďže práve tento úsek pravdepodobne dosiahne 8a+, obtiažnosť v Julských Alpách dosiaľ neprekonanú. Takže zostáva už len ukončiť túto story stretnutím na budúce leto a v plnej forme preliezť novú cestu prvýkrát RP. Zároveň pozývajú všetkých, ktorí chcú zažiť pocit z náročného a nádherného lezenia na fantastickej skale, a to pod dohľadom starého Ignazia Piussi, ktorý všetko kontroluje zo svojho salaša priamo pod stenou...