Peter Hargaš

Patrick Edlinger bol po dvoch rokoch znova v Bratislave. Stretli sme sa s ním v Cafe Stena a rozprávali samozrejme o lezení, no tentoraz viac z pohľadu profesionálneho lezca, ktorý spolupracuje pri vývoji a testovaní materiálu i oblečenia.

Pre mnohých si určite prototypom šťastného človeka: Lezieš a ešte ti za to aj platia. Aká je realita?

Prvý kontrakt som podpísal koncom 70. rokov a odvtedy som mal to šťastie spolupracovať takmer so všetkými značkami na celom svete. Takže si dovolím povedať, že mám celkom dobrý prehľad o tom, čo je dobrý biznis, pre tých, čo lezecký materiál vyrábajú, pre tých, ktorí ho predávajú a pre tých, čo sú sponzorovaní. Pretože nie vždy sú všetci traja na tom rovnako. Prvým ohnivkom tejto reťaze sú lezci, veď je to materiál pre lezcov a je pravda, že v 80. aj 90. rokoch bolo dosť silných individualít, ktoré hýbali lezeckým svetom a z lezenia žili celkom slušne. Potom pribudli ďalší, ktorí boli dobrí a vtedy došlo k dvom omylom. Prvú chybu spravili sponzori, ktorí sa snažili angažovať viac ľudí, ale lacnejšie a druhú chybu spravili lezci, keď boli ochotní akceptovať menšie kontrakty, čo podľa mňa nebolo správne, lebo v živote treba vedieť povedať aj nie. Takže dnes je naozaj veľmi málo lezcov, čo môžu z lezenia normálne žiť. Pod slovom normálne myslím, že nezbohatneš, ale môžeš chodiť liezť a popri tom ti ostanú peniaze aj na nejaké bývanie a bežné živobytie.

V súčasnosti pracuješ pre dve značky – Cassin a Beal. Iste si mal aj iné, možno tiež zaujímavé ponuky, no ostávaš verný. Aké máš hlavné kritériá pre zamestnávateľa?

Nebudem hovoriť o iných spoločnostiach, ale faktom je, že nemôžem robiť s ľuďmi, s ktorými si nerozumiem – aj keby mi položili na stôl neviem aký šek. U mňa sú rozhodujúce vzťahy. Špeciálne s Michelom Bealom spolupracujem od roku 1977, bol prvý, s kým som podpísal kontrakt a spolupracujeme dodnes. Vždy bol korektný aj čo sa týka predajcov, lezcov i sponzoringu. Sme priatelia, nielen obchodní partneri. Na jednej strane ja som mu vďačný, že v tých 70. rokoch mi umožnil liezť na špičke a podieľať sa na vývoji materiálu a on zase nezabúda, že som mu pomohol s rozvojom firmy. Napríklad Michel síce vyrábal laná, ale ja som ho presviedčal, že treba predávať aj doplnky, lebo na lanách nevidieť značku. A tak sa fabrika dostávala vyššie a vyššie. Podľa mňa je momentálne značka Beal číslo 1 na trhu v produktoch, ktoré vyrába. Má dlhú tradíciu, solídne základy, bola to rodinná firma, ktorú Michel prevzal a ďalej postupne rozvíjal.

Pevnostné skúšky sú jedna vec a tam je metodika daná. Ty však hodnotíš kvalitu lán Beal z pohľadu užívateľa. Aké kritériá musí spĺňať dobré lano?

Hodnotím, ako sa lano správa na rôznych typoch skál po určitom čase. Čiže napríklad leziem na vápenci takto dlho a spravilo to a to. Alebo tenšie laná, ktoré používam, sú mäkšie a pri lezení v horách sa pomalšie zoderú, a pritom prevládal názor, že hrubšie lano vydrží dlhšie. Pri vývoji nových lán po technickej stránke ide zase vždy o kompromisy, pretože by malo byť ľahké, s hladkým preklzom, s minimálnym mechanickým opotrebovaním opletu. Tu sa však stretávajú protichodné požiadavky – chceme menšiu hmotnosť, ale súčasne dostatočnú pevnosť a odolnosť, čiže musí mať optimálnu hrúbku a tvrdosť. Takže toto už nie je moja parketa, ale otázka vývoja nových materiálov.

Koľko lán ti počas jednej sezóny prejde rukami?

Je to veľmi rôzne, podľa toho, či sa začína vyrábať nové lano a treba ho testovať. Napríklad teraz Beal pripravuje novú generáciu lán, ktorá sa bude predávať od budúceho roka aj u vás. Je to modelový rad s prívlastkom Dry Cover, teda s opletom odpudzujúcim vodu, ktorý zabezpečí aj menší oter lana. No a pre moju potrebu a na reklamné účely dostávam každoročne jedno-dve laná, čo je samozrejme na lezenie až-až, takže ich potom darujem kamarátom. Mne by kľudne stačilo jedno na tri roky.

Ako si predstavuješ lano budúcnosti - priemer, hmotnosť, oplet, rázovú silu?

Mám ho doma, leziem na takých už dvadsať rokov. Je to devina, má o jednu dušu menej, veľmi dobre sa s ňou manipuluje, vôbec ho necítim, keď leziem a aj v testoch vychádza dobre. Pohltí dostatočné množstvo pádovej energie, takže sa dá akceptovať. Samozrejme, teraz už musí plniť normy UIAA, preto sa predáva iba ako dvojča. Obrovský pokrok bude, ak sa dostane na takú úroveň, aby sa mohlo predávať ako jednoduché.

Nie je hlavný problém v tom, že u neskúsených ľudí môže byť manipulácia s tenkým lanom nebezpečná?

Začiatočníkom sa vtĺka do hlavy, že treba mať na istenie „automatickú" brzdu Gri-Gri. Tým pádom ju všetci používajú. Lenže tenké lano do nej nie je vhodné, prešmykuje sa. Pritom v ostatných typoch bŕzd funguje bez problémov. A sme pri jadre veci: Ľudia sa podvedome zbavujú zodpovednosti, majú tendenciu istenie podceňovať, domnievajú sa, že keď všetko pustia, „samo sa to" zablokuje. Práve preto v poslednom období je v zahraničí veľa úrazov a nie je to chyba lana, ale myslenia. Takže v konečnom dôsledku v snahe všetko spraviť čo najbezpečnejšie niekedy sa paradoxne riziko zvyšuje. Nikdy som nevidel toľko škaredých a tragických úrazov ako odkedy existuje Gri-gri. Lezci sa pri istení bavia, fajčia... jednoducho necítia zodpovednosť, hoci ak prvolezec spadne, jeho život majú vo svojich rukách. Či chcú alebo nechcú a bez ohľadu na to, akú techniku používajú. Iste, so správnym lanom „automatická" brzda funguje, ale keď ju nemáš pod kontrolou, môžeš zhodiť kameň a ten poraní niekoho pod tebou a tak ďalej. Dnes chodí liezť hocikto s hocikým a hocikto ťa istí a vlastne ťa neistí... To sú vážne veci a mám pocit, že ten klasický, veľmi dôležitý duch spolupatričnosti dvoch na jednom lane vymizol.

Ako istíš ty?

Predtým osmou, dnes lanovou brzdou s karabínou. Má výhodu, že sa lano nekrúti, ale princíp je rovnaký.

Čo si myslíš o istení cez karabínu HMS?

Je to absolútne bezpečné, akurát menej precízne a keď lezieš ťažké veci, tak istič musí nielen bezpečne chytiť pád, ale lano aj plynulo podávať, aby sa nezaseklo, keď si v najhoršom fleku. To je z pohľadu prvolezca. Druholezca istím cez polovičný lodný uzol.

Lano starne, aj keď sa na ňom nelezie. Po akom čase by ho mal rekreačný lezec vymeniť, hoci do neho nikdy nespadol a vytiahne ho päťkrát do roka?

Nad tým sa musím zamyslieť, lebo toto sa ma v živote netýkalo... Dôležité je, ako sa lano skladuje. Keď si ho necháš na svetle a už nehovorím o slnku, tak životnosť rapídne klesá. Teda skladovať v tme, v suchu... Ale ak nehovoríme o mechanickom poškodení, tak dnešné laná sú oveľa, oveľa solídnejšie, než si predstavujeme. Staré lano sa však aj samo diskvalifikuje. Ani nie preto, že by nebolo dosť bezpečné, ale jednoducho stratí pružnosť, stvrdne, zle sa s ním manipuluje. Všeobecne Beal dáva životnosť 10 rokov, ale zase závisí od toho, ako je zodratý oplet, na akej skale lezieš. Jednoznačne škodí UV žiarenie, no voda mu nijako neublíži, občasné prepranie lana v čistej vode sa dokonca odporúča, pretože sa vyplaví prach a zrnká piesku. Pravda, skladovanie vo vlhkej pivnici im veľmi nepomáha a aj mne sa raz v minulosti stalo, že mi bolo ľúto laná vyhodiť, tak som ich odložil do suterénu a keď som sa po dvoch rokoch sťahoval, už boli splesnivené.

Prejdime k druhej firme, s ktorou spolupracuješ.

Poviem najprv niekoľko faktov, aby boli jasné súvislosti: Cassin bola veľmi dobrá značka, avšak postupne zaspala na vavrínoch a jej sláva zvädla. Vtedy ju kúpil Camp, spoločnosť, ktorú vedie rodina Codega. Firmu starého pána Cassina prevzali ako značku super kvality, s tým, že to nie je zisková ale srdcová záležitosť, ktorú si však popri masovej výrobe ostatných produktoch môžu dovoliť a chcú naďalej rozvíjať. To znamená, že sa mení sortiment, každý rok niečo iné. Začali mačkami, dnes sú jednotkou na trhu. Tento rok príde kompletná sada cepínov. Popritom dali na trh aj oblečenie, v roku 2004 prídu friendy. Karabíny zatiaľ meniť nebudú, vo vývoji je nový, výrazne inovatívny model. Ja momentálne pracujem hlavne na oblečení a na všetkom, čo sa týka skaly. Samozrejme, hodnotím aj ostatné pripravované veci, no nie som v tíme, ktorý robil napríklad mačky a cepíny, lebo už neleziem v ľade.
Pre Cassina som sa rozhodol z dvoch dôvodov: Značku vlastní spoločnosť, ktorej filozofia mi vyhovuje a ako relatívne nová spoločnosť je aj dynamická, takže všetky nápady, ktoré mám, môžem aj realizovať. Mohol som v tom istom čase podpísať zmluvu s inou spoločnosťou, kde by ma lepšie platili a kde by použili iba moje meno, no na vývoji materiálu by som sa nepodieľal. A to rozhodlo. Vždy ma zaujímal vývoj nových vecí. Aj vtedy, keď som mohol byť platený čisto za lezenie, za nosenie značky. Chcel som prispieť k tomu, aby bolo na trhu, čo lezci potrebujú. Dnes je Cassin v oblečení na druhom mieste na trhu, iba dva roky po tom, ako sa rozšírila výroba o tento sortiment...

Za socializmu bol u nás výrobky značky Cassin jediným dostupným horolezeckým materiálom. Po revolúcii sa z obchodov vytratil...

Pokiaľ viem, koncom roku 2003 sa produkty tejto značky začnú dovážať aj na Slovensko a distribútorom je Yak Steam.