Text a foto
Miro Černo

Vlani na jeseň mi Adam ukázal kopec, ktorý ma hneď oslovil. Bol to Alpamayo vysoký 5947 m, ktorý sa nachádza v pohorí Cordillera Blanca (Peru). Adam mal pripravené nejaké články a knihu opisujúcu výstupy a históriu tohto prekrásneho kopca, hlavne slávnu juhozápadnú stenu. Bolo rozhodnuté.

Na začiatku nás bolo šesť, nakoniec sme ostali štyria. Aj my sme mali problémy s vízami i letenkami, no všetko dobre dopadlo. V prvej várke sme leteli len dvaja a prešli sme všetkými kontrolami bez problémov - slanina, škvarky a rožovka prežili. Zrazu sedíme v taxíku, ktorý nás vezie nočnou Limou do penziónu. Skutočne divoké mesto a pozerá po vás plno podivných ľudí. Presne o 24 hodín sa stretávame na letisku so zvyškom tímu a vyrážame smer autobusová stanica. Cesta trvala okolo osem hodín. Ráno v Huaráze sa dozvedáme od zamestnankyne autobusovej spoločnosti nepríjemné správy (vedela po anglicky, čo nie je častý jav): Vraj včera zomreli na Alpamayu dvaja Japonci. Boli ubytovaní v jej penzióne. Neskôr sa upresnilo, že zomrel len jeden a druhý bol v nemocnici. Skolaboval v stene z výškovej choroby a nestihol rýchlo zostúpiť. Predtým sme mali ešte informácie, že na kopec tohto roku ešte nikto kvôli zlým podmienkam nevystúpil. To neboli veľmi povzbudivé správy. Z Huarázu smerujeme do Yungay, mestečka, ktoré je poznačené obrovskou kamenno-ľadovo-hlinenou lavínou z 31. mája 1970. Spadla po zemetrasení o sile 7.7 Richterovej stupnice o 3.24 ráno. Zahynulo tam približne 70 000 ľudí, z toho aj 15 československých horolezcov. Lavína spadla z masívu neuveriteľne krásnej hory Huascarán vysokej 6768 m.

Alpamayo a Morena Camp, C2 (5400 m), prvé stany sú naše, z tohto miesta sa vyráža na vrchol.

Zľava Peťo, Miro, Palci v doline St. Cruz, ktorou sa do BC šliape dva dni.

Pijem pivo a všetko je pred nami. Free zóna na letisku Schwechat tesne pred odletom.

Plánujeme prespať v „Hostal Gledel“. Mali sme naň referencie zo Slovenska a boli naozaj dobré. Všetko sa potvrdilo, domáca pani Rusula vám naozaj pripraví domovskú atmosféru. Ráno odchádzame collectivom (skupinová preprava osôb) do horskej dedinky Cashapampa a ďalej už iba po svojich. Prenajímame si somáre. Jeden stojí 5 dolárov na deň a k tomu pohoniča, 10 dolárov na deň. Zvykom je dať mu najesť aspoň raz denne a nechať ho prespať vo vašom stane. Máme štyri somáre a šliapeme hore krásnym kaňonom do prvého kempu vo výške 3750 m. Okolo tábora sa voľne pasú kone, somáre a hovädzí dobytok. Samá romantika. Na druhý deň pokračujeme ďalej dolinou St. Cruz. Vidíme primitívny spôsob života, kde chatrče postavené len z kameňa na kameni slúžia ako príbytok. Ľudia žijú vo veľkej chudobe, no v peknej harmónii s prírodou.

Prichádzame do BC v 4200 m. Prejavujú sa prvé príznaky výšky – u každého je to individuálne, ja som našťastie v pohode. Večer 27. júna opekáme slaninku a pripíjame si z rožovky. Myslíme na svojich blízkych doma. Zajtra začíname výstup do C1 (4800 m). Šliapanie bolo dosť únavné, na pleciach okolo 30-kilová sviňa a výstup po strmom suťovisku za necelé štyri hodiny. Ráno trošku snežilo, balíme a stúpanie pokračuje ďalej po ľadovci. Samozrejme sme naviazaní, niektoré trhliny nemajú konca. Smer C2 Morena Camp, ktorý leží cca 100 metrov pod sedlom. Sedlo je vo výške 5440 m. Ide sa dosť ťažko, ale nosič a zároveň vodca tu stojí 30 dolárov na deň, čo je drahé, a tak drieme ako somáre. Aspoň vieme, aké to je.

Noc mám zlú, natopil som si málo vody, bol som lenivý a teraz ma smädí a rozbolela ma hlava. Ráno sa obloha vyčistila a hlavy máme zdvihnuté k stene, ktorú chceme liezť. Je takmer ako na dlani - mohutná, veľká a vzbudzujúca rešpekt. Zdá sa, že ide na vás spadnúť a máte chuť otočiť a ísť späť! Stena má nový obrovský vrcholový prevej. Do rána snežilo, takže je to poriadne nebezpečné. Znova sa objavujú problémy s výškou. Po zvážení subjektívnych aj objektívnych príčin sme sa s Adamom rozhodli: ostávame s tým, že na druhý deň dáme pokus.

Ráno sa do steny vybrali piati lezci. Dvaja Angličania, Rakúšan, Rakúšanka a Nemec. Poslední traja sa vrátili bez úspechu, Angličanov vidíme v prvej tretine nalezených, potom prišla hmla. Hora sa nám ukázala o pár hodín a to vidíme chlapov na vrchole. Prajem si, aby sa to podarilo aj nám. Celý deň okrem varenia pokecávame s domácim vodcom a šerpom Leom. Vysvetľuje, kadiaľ sa lezie a vraj tam hore „prebúral nejaký tunel“. Neskôr pochopím, o čo ide. Cez deň prišlo do C2 ďalších asi dvadsať Rakúšanov. To nás neteší, máme radi samotu a ticho.

Vstávame o 3.00, aby sme boli v stene prví. Noc som mal zlú, stále som myslel na stenu a aby to dobre dopadlo. Oblečenie, vystrojenie, sviňa na chrbát a šliapanie pod nástup. Nadávam, lebo aj tak nie sme prví. Je to však včerajšia neúspešná rakúsko-nemecká trojica, teraz zobrali so sebou aj vodcu Lea. Teda on zobral ich. Stretávame sa pod nástupom a kým sme sa naviazali, posledný už odliezal preč. Trošku ešte počkáme, suveníry padajú na hlavu a za krk. Naliezam do prvej dĺžky, ktorá je kolmá asi 10-15 metrov. Je to ľad, no vzdušný a riadne deravý. Fréza nehrozí, snežná kotva tiež nie a hodiny by asi nevydržali, a tak sa nezdržujem a leziem ďalej. Výlez je fajný cez taký menší prevej. Vykloním sa a zatínam zbrane čo najďalej nad prevej. Nemôžem ich zaťažiť, lebo tu už je sneh a firn, ktorý zbrane prerezávajú, čiže asi idem drbnúť! Nakoniec to predsa len prelieziem a som v žľabe, ktorý má sklon asi 75°.

Vyliezam vyššie, kde je kotva. Štandujem. a o chvíľku už aj istím. Keď počujem: "Leziem!", tak istím o dušu. To sa aj oplatilo, lebo po chvíľke mám lano zaťažené a cítim, že v ňom spolulezec sedí. To sa ešte opakuje niekoľkokrát. Kričím, aby ešte zabojoval, alebo vyžumaroval, tu je to už ľahšie. Po chvíľke počujem, že sa Adam musí otočiť, nevládze a je mu zle. Mám pár sekúnd, aby som sa rozhodol, či leziem ďalej sám, alebo otáčam aj ja. Som zatiaľ v pohode, a tak pokračujem. Vyťahujem svoju sviňu, v ktorej mám náhradné rukavice, termosku s vodou, polovičné laná, osem kotiev, čokoládu a malý automatický foťák. Každým krokom fučím viac, žľab je stále strmší. Už po chvíľke si cítim lýtka. Stojím na predných hrotoch, ťažká sviňa na pleciach a mám sa usmievať, byť spokojný, veď toto som chcel. Prsty začínajú odmŕzať, veľa krvi sa do nich nedostalo, veď ruky mám stále hore a dotýkajú sa snehu a ľadu. Na nohy začínam čaptať, aby som nemusel byť stále na hrotoch. Fučím a fučím... Príde štand, cvakám sa, idem na kolená, aby som dal oddych lýtkam. Dlho tak nevydržím, lebo zima a chlad ma opäť stavajú na hroty. Leziem ďalej, no už mám plné zuby svine. Nechám ju samu kvíkať v stene. Koľko dĺžok ma ešte čaká? Zo sebou si beriem len jeden prameň polovičného lana dlhý 60 metrov, rukavice, slovenskú vlajočku a foťák.

Teraz som ľahší a oveľa rýchlejší. Sklon je už takmer kolmý a leziem v čistom ľade ako keby komínom. Zrazu prídem k štandu, kde je posledný Rakúšan. Som pod ním asi 10 metrov a spadla mu šlingňa. Chytil som ju, doliezol k nemu a dal mu ju. Za chvíľu sa mi stratil. Kde zmizol tak rýchlo? Pozriem hore doľava a vidím „tunel“, o ktorom hovoril Leo. Úzke okno v ľade, do ktorého sa liezlo úzkym komínom a na konci sa dal vytraverzovať ten hrozný vrcholový prevej. Z tohto miesta, vysoko nad C2, sa začína bouldrové lezenie v kolmom ľade s nepríjemným odlezom. Úplne si verím, morál je v poriadku. Leziem pomaly a precízne. Jeden cepín, na kríž potom druhý, nohy a poďme vyššie. Táto dĺžka má asi 25 metrov. Nasleduje traverzovanie v kolmom ľade, vlastne sa lezie spodok preveja. Vľavo vidno dve štrbiny, cez ktoré svieti silné slnko. Dúfam, že to je už výlez. Traverzujem, krížim ruky, nohy a spomínam si, ako dobre, že som takéto veci robil aj na Slovensku. Už som pod štrbinou, nadupem nohy a vykláňam sa až po plecia von. Strašná rana do očí. Okuliare síce mám, no aj tak. Zatnem zbrane nad štrbinu, ešte raz nohy a som takmer na vrchole. Pokračujem a potom vidím, ako sa o 9.22 miestneho času radujú tí štyria. Prichádzam k nim. Leo sa otočí, potľapká ma po pleci a pýta sa: „Free solo?“ „Yes.“ Povie niečo po španielsky, pokýva hlavou, opäť ma potľapká po pleci a spraví tri kroky vpred. Zrazu sa otočí: „Photo?“ „Yes, of course“. Odfotí ma a ukazuje asi ďalších 30 metrov do kopca po preveji, aby som tam nešiel, lebo je to nebezpečné. Nepochybujem. Začína mi trošku sťahovať hrdlo. Myslím na blízkych, na Tatry, chalanov tam dole. Predstavoval som si, že my štyria kamaráti zo Slovenska si tu takto budeme podávať ruky a radovať sa. Rýchlo ma to však prejde, vytiahnem vlajočku, fotografujem. Je slnečno, pekne, veľmi nefúka. Obzriem sa a oni sa už chystajú na zostup. Balím aj ja, prichádzam k štrbine a pýtam sa ich, či môžem zlaniť s nimi, lebo mám len jedno 60-metrové lano. Oni, že môžem, ale nejdú tou istou cestou dole. Ja ale musím, lebo asi o dve dĺžky nižšie ma čaká krochkajúca sviňa. Napadlo mi zlaniť na jednej 60-metrovej polovici a Leo mi potom odviaže lano. Zlaním ďalších 30 metrov a som blízko štandu. Tak sa aj stalo a okolo 10.00 sa začínam spúšťať. Prvý zlaňák, potom tých 30 metrov a musím zliezať asi 15 metrov. Držím sviňu, druhú polku a ďalej zlaňujem plných 60 metrov. Tých zlaňákov bolo asi 8 alebo 9, až som konečne na nástupe, kde sme za tmy začínali. Som smädný, balím laná a šliapem do C2. O 12.05 som pri stane. V duchu som si prial navarenú polievku a čaj. Lenže Adama nájdem hádam v horšom stave, ako som ja. Musíme ísť ešte dnes do BC. Potrebujem aspoň dve hodiny na pitie a jedenie. Doplnil som energiu a zlaňujeme a šliapeme dolu. Pomaly, ale isto. V base campe sme po 7 hodinách. Chalani nás vítajú a varia. Išli sme si kúpiť od domácich pivo, podali ruky, objali sa a pripili si. Niečo sme zjedli a unavení zaspávame. Ráno sneží a ťažké sivé oblaky nás vyháňajú dole, zlé počasie máme stále v pätách. Tešíme sa na Rusalu a na dobré jedlo. Večer okolo 20.00 sa tak aj stane. Rusala nás privíta ako vlastných synov, raduje sa, že sme živí a zdraví. O chvíľu sedíme pri dobrej večeri a rozprávame. Neskôr premýšľam nad Adamom – rozhodol sa správne a profesionálne. Je ťažké to otočiť, možno by vyšiel, no možno by to skončilo ako s tým Japoncom. Má môj obdiv za zhodnotenie situácie. Ako sa hovorí: „Najlepší horolezec, živý horolezec.“

Sme pár dní doma. Sedím v Banskej Bystrici na pivku a do uší sa mi dostáva správa z Alpamaya. Stenou spadla lavína a osem horolezcov zahynulo. Zvoní mobil, chodia SMS-ky. Mal si veľké šťastie, ty blázon! Je to tak a ja ĎAKUJEM, že mi bolo dopriate! Ďakujem všetkým za každú aj tú najmenšiu pomoc. Zo strany rodičov, súrodencov, priateľky Majky, kamarátom, aj ľuďom, ktorých som dovtedy nepoznal. A kamarátom Adamovi, Palčimu, Peťovi za krásne chvíle strávené v Peru.

Na expedíciu prispeli: GlaxoSmith Kline, ZNALECKÁ A PORADENSKÁ KANCELÁRIA spol. s r.o., T & T staving, a.s., LEC