Rasťo Križan
Foto: expedícia Šariš Sfinga 2003

Tá časť expedície, ktorá lepšie znáša výšku, sa 8. júna nasťahovala do základného tábora (BC) pod SFINGU (cca 4700 m) v údolí PARON v CORDILLERA BLANCA. Pri pohľade na východnú stenu sa nám zapaľujú lýtka. Už 9. 6. sa prvá nadržaná trojica Dušan Beránek, Vlado Linek-Kazo a Rasťo Križan (Mammut, Garmont, Tua Ski) presúva pod stenu, aby k nej z bližšia pričuchla. Duško s Kazom plánujú otvoriť ich novú líniu vo východnej stene SFINGY, ja zase odkukať nejaké grify od skúsených bigwalistov.

Všade prítomná nadmorská výška spomaľuje naše pohyby. Duško a Kazo na úvod navŕtavajú šesť postupových nitov v novej línii a ja točím ich prvé kroky. Hlavným cieľom tohoto môjho prvého krátkeho výletu pod stenu však bolo (okrem kradnutia know-how) aj nakukať z blízka ORIGINAL ROUTE, ktorú sme si s Ďurom Hýrošom (Ďurco) vybrali za cieľ našich skalolezeckých ambícií. Je to zrejme síce najľahšia cesta vo východnej stene, no ihneď mi je jasné, že to nebude zadarmo. Klasifikácia je 5.11 (asi 8- UIAA) v nadmorskej výške zväčša viac ako 5000 m, všetko špáry, sokolíky a jedna nesmierne príťažlivá off-width špára za 5.10, ktorú zreteľne vidno zospodu a do ktorej presne padne ako riť na šerbeľ celý urastený slovenský šuhaj ovešaný zbytočným železom od výmyslu sveta nepoužiteľným na zaistenie v tomto vertikálnom skvoste.

Očami behám raz po nákrese, raz po stene SFINGY. Prvých desať dĺžok je jasná kolmica miestami s previsnutými partiami. Línia je zrejmá, nedá sa odbočiť, žiaľ, ani do ľahšieho. V polovici steny je systém bivakovacích políc. Za ním sa cesta viac skláňa, aj keď mi vôbec nie je jasné, kade to tam hore vôbec ide. Cítim v kostiach pekný chaos. Neskôr zistím, že ani na mieste činu nebudem oveľa múdrejší a prenechám všetko na šiesty zmysel. Od bivaku je to stále ešte desať dĺžok, niektoré za 5.10, sústavami špár a pilierov, cez ktoré nevidíte.

Vraciam sa do BC a delím sa so zážitkami s Ďurcom. Pomaľovaní bojo-vými farbami za zvukov bubnov balíme a v predvečer „frontal attack" odchádzame prespať pod stenu. Bivak je hneď vedľa nástupu do našej ORIGINÁLKY. V ten večer ešte opáčime prvé dve dĺžky, triedime materiál a plníme batoh druholezca. Nejaké náhradné oblečenie, GORE od Mammutu hore aj dole, tyčinky, dva litre vody, foťáky. Stratégia je jasná: rýchlo hore a rýchlo dole. Dĺžky potiahnem ja. Ďurco za odmenu, že sa osem rokov venoval hlavne podnikaniu (síce na vrcholovej úrovni), sa bude lopotiť na druhom konci s batohom na chrbte a topánkami na páse. Veľmi mu to nezávidím a pri pohľade na „odľahčený" batoh mi je jasné, že tých 8 rokov podnikania za to určite stálo.

Je 11. jún, budíček o 4:00 ráno. Varíme kokový čaj. O 5:30 prešľapujem skrehnutý pod nástupom, ovešaný materiálom a naviazaný na dvojičky Twin-Light od MAMMUTU. O 6:00 by malo svitať. Stalo sa. A je odštartované. Od prvých metrov mi je zrejmé, že som toho na sedačku nacvakal nejako veľa. Slnko vychádza a opiera sa do steny. Potím sa, hruďák ma ide pridusiť a hromada materiálu stiahnuť dole. Dve sady friendov plus štyri mikrofriendy, čoky, hrča skôb, množstvo karabín, expresov a slučiek. Samozrejme nemôže chýbať kladivo so zobákom, o ktorom síce viem, že ho nepoužijem, zato má vlastnosť automatického zachytávača o všetko možné v situáciách, keď to najmenej oceníte.

Napriek tomuto handicapu postupujeme sľubne hore. Hneď druhá dĺžka za 5.10 ide hladko. Na štandoch sú skoby, sem-tam nejaký ohrdzavený nit. Postupové hrdziaky tatranského typu tiež sú, ale všetko sa dá pekne odistiť vlastným matrošom. S pribúdajúcou výškou sa dostavujú prvé čudné pocity. Na úvod si uvedomujeme nedostatok vody, rozpálená skala si však vyžaduje svoju dávku pitnej vody. Od piatej dĺžky sa navyše pritvrdzuje lezenie a mäkne naša fyzička. To nie je možné, po piatich dĺžkach som nebol nikdy zbitý ako pes. Z neznámych príčin odliezam iba z veľkými problémami špáry a sokolíky za 5.10, jednoducho strácam dych a silu po pár tempách. Častejšie ako inokedy potrebujem oddych, pľúca sú prázdne a srdce bije naprázdno. Dorážam každý štand s vypätím posledných síl.

Zľava Rasťo Križan a Juraj Hýroš v základnom tábore.

Rasťo Križan v dĺžke klasifikácie 6 UIAA.

Juraj Hýroš.

Navyše dostávam neuveriteľné kŕče do rúk. Od prstov po plecia mi ich neprirodzene vykrúca. Potrebujú niekoľko pokusov aby trafili karabínu do skoby a lano do nej. Na štande nevládzem dobrať prázdne lano. Podcenená aklimatizácia a pitný režim, úplný „disaster“. Ďurco na druhom konci s batohom na chrbte je na tom rovnako. Pozbierať istenia je pre neho lopota najhrubšieho zrna, po ktorej nasleduje niekoľko minútový nechcený oddych plodne vyplnený naháňaním molekúl vzduchu okolo seba. A tie najťažšie dĺžky sú ešte stále pred nami. Už však teraz viem, že sila nebude. Obidve dĺžky za 5.11 leziem dlho, dlho, dlho štýlom divokého zápasu. Zakladám mikročok a bezvládne sa do neho zvalím. Dlhé minúty visím tristo metrov nad suťou. Dychčím a snažím sa improvizovaným strečingom presvedčiť ruky, aby to nevzdávali a narovnali sa do tvaru, o akom píše Anatómia človeka. Priťahujem sa k čoku, zakladám vyššie mikrofriend a znova bezvládne visím. Meter po metri sa suniem hore. Už neplatia žiadne pravidlá, princípy voľného lezenia sú mi na hony vzdialené a úplne nepotrebné teoretické frázy. Výrazy ako OS, Flash a RP sa zlievajú do jednej myšlienky - ŠTAND a koniec tomuto trápeniu. Doliezam na bivakovacie police v polovici steny. Okrem kŕčov v rukách a prázdnych pľúc mám poriadne motáky. Točí sa mi hlava a potácam sa nezaistený po policiach s nabratým lanom v rukách. Našťastie si rýchlo uvedomujem tento nezmysel. Nájdem štand a predlho doberám lano. Ďurco dolieza tiež úplne na dne. Ležíme na policiach, je 12:30, síce celkom slušný polčas, ale je nám úplne jasné, že sme skončili. V takomto stave nedáme už ani ranu. Možno zajtra po bivaku. Lenže po noci bez vody by sme asi ani nezlanili. Chvíľu je ticho, každý čaká na magické slová toho druhého, ktoré by naznačovali trúbenie na ústup. Už ani neviem, kto ich vyslovil. Možno ja, možno Ďurco. Pravdou však je, že boli výsledkom sústredenej skupinovej terapie a vzájomnej hypnózy. Chystáme prvý zlaňák. Bez váhania nasadzujem prusík, svojim rukám už neverím ani za máčny mak. (Poznámka: svoju reputáciu v mojich očiach si napravili až v BC, keď dokázali bez zaváhania ušúľať v celkom slušnom čase cigaretu a udržať na stisk pohár so slivovicou). Pomaly schádzame dole. Hneď pri druhom zlaňáku sa štandardne seká lano do špáry. Ani hore, ani dole. Púšťam Ďurca do exponovaného traverzu a po akrobatickej predohre sa mám podarí špagát uvoľniť. O 15:00 sme na zemi zbití ako psi. Ešte hodinu sa potácame do BC. Tak presne toto sme potrebovali! Dostali sme pekne na frak... Vyššie hory a z nás sa stali bezmocní fackovací panáci.

Na druhý deň sa sme opustili BC pod SFINGOU a presunuli sa na zaľadnený koniec údolia PARON. Dosť bolo skaly, poďme sa brodiť do snehu. Každopádne, ešte chceme prísť „zvesiť pytel“ zo Sfingy, ale už poriadne navyknutý na výšku. 13. júna napĺňame skutkovú podstatu činu a zostupujeme k jazeru PARON. Ďuško, Kazo a Rado pokračujú vo výrobe cesty na Sfinge. Zvyšok expedície aklimatizuje v údolí v meste CARAZ.

Teraz preskočím čas strávený na snehoch údolia PARON a dierou v čase sa presunieme k nášmu druhému návratu do BC pod SFINGU dokončiť dielo skazy. O snehových dobrodružstvách na lyžiach aj naboso sa dočítate v ďalšom čísle Jamesáka.

18. jún, šesť dní po prvom nevydarenom pokuse, sa vraciame opäť na miesto činu. Cestou z údolia do BC pod SFINGU stretávame zostupujúcich rakúskych lezcov, ktorí nás informujú, že „naši“ práve dokončili novú cestu platňami v pravej časti východnej steny SFINGY a dnes asi o 16:00, napriek tomu, že v družstve chýbala nežnejšia časť človečenstva, dosiahli všetci spoločne vrchol. V BC je Maťo a Rasťo, ktorí sa pred chvíľou vrátili z aklimatizačného pobytu v údolí. Večer zostupuje do BC Duško, člen útočného družstva a podáva správu o úspechu. Ďalšia motivácia pre nás dokončiť priestup ORIGINÁLKOU. Na druhý deň som ráno pod SFINGOU, masírujem v rukách novučičké žumare, odtŕham z nich cenovky a čiarové kódy a chystám sa pripojiť k chalanom na plošine, aby som natočil nejaké zábery v posledných dĺžkach novej cesty. Aspoň sa trochu oboznámim so stenou pred naším druhým pokusom. Keďže som dovtedy nemal česť venovať sa tejto zvrhlosti, Rasťo mi stručne vysvetľuje techniku žumarovania a následne sa vrhám do fixov. No, na úvod to nie je nič moc. Moce sa mi to a pri každom prepnutí z fixu do fixu musím všetko znova rozmotávať. Točíme zábery v záverečných dĺžkach novej cesty a z dosahovania vrcholu vrátane konzumácie sponzorského Šarišu 12°.

S Kazom sa do BC vraciame na druhý deň, 20. júna. Je tam už hodne rušno. Dvaja „amíci“ tu uviazli po tom, čo natrafili cestou z ORIGINÁLKY na naše zásoby domácej slivovice. Márne hľadám svojho spolulezca Ďurca, ktorý im mal robiť spoločnosť. Po chvíli objavím bezvládne telo a nohy trčiace zo stanu. Nejaví známky spoločenského života. Naplno sa odovzdal úlohe hostiteľa s nasadením vlastnej reputácie ctihodného občana. Večer začína snežiť a zlé počasie trvá aj na druhý a tretí deň. Kedy sa dostaneme k Originálke?

Útočný deň sme určili na 23. jún. Budíček je o 4:30. Varíme šesť litrov vody. Po predchádzajúcej skúsenosti berieme do steny štyri litre. O 4:50 sa zaťahuje a hodinu husto sneží. BC je pod snehom, nálada na bode mrazu. Zo stanu sa vystrkuje Duškova hlava, ktorý plánoval na tento deň prvý RP priestup novej cesty. Pri pohľade na oblohu ihneď zalieza späť spať. Ja nebudem čakať. Trúbim na útok. Ďurco na úvod zľahka protestuje, ale nakoniec súhlasí. Po zasneženom suťovisku sa tackáme pod stenu. V bivaku sme o 6:45 a vyberáme materiál, ktorý sme tam nechali od nášho predchádzajúceho pokusu. Maximálne ho redukujem. Sada friendov, tri mikrofriendy, sada čokov (vrátane troch mikrostoperov), šesť voľných karabín, päť šróbovacích, tri dlhé expresy, päť krátkych a šesť slučiek. Po predchádzajúcom neúspechu na SFINGE a ARTESINRAJU som obrovsky motivovaný. Všetko naľahko, rýchlo a voľne. Redukujeme oblečenie v batohu. Žiadne prevencie na bivak v stene. O 7:15 nastupujem do prvej dĺžky, jeden a štvrť hodiny neskôr ako pri prvom pokuse. Neženieme to, ale ideme nepretržite. Na každom štande dva hlty vody a hryz do čokolády. Prvú časť cesty poznávame, takže dĺžky za 5.9 a 5.10 idú hladko a rýchlo. Off-width špára je úplná krochkanica, keď viete, kde sú dobré nohy. Prichádzam pod prvé 5.11. Cítim sa pri sile. Nastupujem vytláčajúcim kútom pod previs, popod ktorý budem traverzovať doprava a prstovým sokolíkom hore. Na začiatku previsu zapínam jediný hrdziak v dĺžke. Asi meter za neho zakladám mikročok. Bude treba nahmatať prstovú špáru na posledný článok vedúcu popod celý previs a vybicyklovať na kolmú platňu. Chvíľu sa tam mrvím a neviem nájsť žiadnu oporu na nohy. Sadám do friendu a chcem začať špekulovať. Obzriem sa a oko vidí. Rovno za mnou je blok, ktorý ide zobrať na rozpor, také triviálne! Chytám vodorovnú špárku nad sebou a dupem nohami na platňu, aby špára zabrala. V tejto polohe neostáva veľa času na ďalšie zakladanie. Naberám vzduch a svižne traverzujem popod previs asi 5 metrov doprava. Pravačkou dočahujem koniec previsu a začiatok sokolíka. Ten je trošku
ľahší, ale nie zadarmo. Zakladám mikročoky a pomaly šetriac dych postupujem k štandu. Fantastické lezenie, previsy tristo metrov nad suťou vo výške nad 5000 m. Druhá dĺžka za 5.11 je iná muzika. Previsnuté bočáky a nohy na trenie. Na rozcvičku zase vytláčajúci kútik. Vpravo v previse je slučka. Mám pod sebou čok a traverzujem k slučke cez spoďáky a bočáky s nohami na trenie. Zapínam slučku. Dupem na spoďákoch nohami dohora a dočahujem ľavačkou dobré inverzné bočáky. Nohy tlačím nad previs, zakladám 5-kový friend, ktorý je úplne na figu. Pravačkou dočahujem prstovú špáru pod previsom, ktorý ma vytláča von, obliakovým položeným sokolíkom sa dostávam úplne nad previs a trielim k štandu. Úplne iná kapusta, ako pri prvom pokuse. Stačí sa lepšie rozdýchať v údolí a zahodiť polovicu materiálu. Posledná dĺžka za 5.9 je obliakovo-blokový sokolík. Dva zhnité pliešky simulujú istenia. O 12:00 sme na bivakovacej plošine. Žiaden stres, dávame cigárko, vodu a čokoládu. Ďurco elegantne z batohom popreliezal všetky dĺžky. Sem-tam bol problém z vybratím istenia. Po pol hodine pokračujeme v lezení. Odtiaľto je to už ľahšie, ale menej jasné. Z niekoľkých špár si vyberám jednu za 5.10 rovno nad bivakom. A potom nastáva chaos. V ponuke je väčšinou niekoľko línií, zle sa to odisťuje, vošli sme do tieňa, ochladilo sa a niektoré špáry sú zaviate snehom z raňajšieho sneženia. Štandy prakticky žiadne a bez skôb neostáva veľa možností sa tu rozťahovať. Razím dĺžku za dĺžkou, niekedy s dvoma postupovými isteniami na šesťdesiat metrov. O 15:45 dosiahneme rebro, ktoré nás oddeľuje od platní a ostávajú dve dĺžky na vrchol. Vidíme v platniach chalanov – Duška a Kaza, sú jednu dĺžku pod nami. Čakáme na nich a postupujeme spoločne hore posledné dve dĺžky na vrchol. Oni svojou a mi našou líniou. Asi o 17:30 sme na vrchole SFINGY. Duško, Kazo, Ďurco a ja. Vyhrievame sa na slnku, fotíme, fajčíme. Pozorujeme úžasnú scenériu CORDILLERA BLANCA. Pred súmrakom začíname zlaňovať päťsto metrov fixami. Pod stenu sa dostávame už úplne po tme. Z BC nám ide oproti Rasťo s teplým čajom. A je to! Sebavedomie je popravené. Na druhý deň Ďurco, Rasťo a ja balíme veci a fičíme do Huarázu oddať sa civilizácii a jej pokleskom. Nakrátko, treba oprášiť lyže.