Rozhovor pripravil Igor Koller a Vlado Linek, autorom úvodnej časti je Alan Formánek
Foto: archív Jim Bridwell

Vrchol Cerro Torre so snehovou čiapkou.

Maestriho kompresor.

Z prvovýstupu na Cerro Standhardt.

Typické skalné lezenie v Patagónii.

Bridwell je prvý človek, ktorý vyliezol cestu obtiažnosti 5.11 v USA (New Dimensions) a navrhol jemnejšie odstupňovanie na 5.11 a, b, c, d. Bol najlepším americkým lezcom 60. a 70. rokov, v období, kedy americkí lezci posúvali hranice lezenia a boli na špici. Dlhodobý podnájomník tábora Camp 4, o ktorom sa hovorilo, že má tak dobre vypracovný inštinkt prežitia, že zdiaľky dokázal zacítiť, keď sa v Údolí narazila pípa alebo zadarmo podávala žranica. (V tomto kontexte je však dvojnásobne ironické, že tú najlepšiu príležitosť prepásol: Roku 1980 havarovalo nad Yosemitami lietadlo plné vzácneho nákladu marihuany a táto udalosť okamžite spôsobila rozruch a obohatila množstvo podnájomníkov Campu 4; Bridwell bol však v tom čase v ľadovej jaskyni v Patagónii.) Bridwell má na konte pôsobivú sériu výstupov, na vymenovanie ktorej by nestačilo ani jedno celé číslo Jamesáka s prílohou: Kompletný výstup Nabisco Wall (5.10c, 1972), Nos za jeden deň (5.10a, A3, 1975), Sea of Dreams (5.10, A5, 1978), či prvé kompletné prelezenie Kompresorovej cesty na Cerro Torre v Patagónii (5.10, A3, 1979) a hororovú show Zenyatta Mondatta na El Capitana (5.10, A5, 1981).
Bridwell je tiež povestný svojím zmyslom pre humor. Povráva sa, že keď sa raz s kamošom Jimom Madsenom z Campu 4 oddávali farmaceuticky podporovanej ekoturistike na vyhliadke Glacier Point, priblížil sa k nim turista s pudlíkom. Psisko chňaplo Madsena do členku a Bridwell poznamenal majiteľovi, že by si ho mal uviazať na reťaz. Majiteľ odmietol, znechutený, že sa musí o nádherný výhľad deliť s dvoma degošmi. Psisko zavrčalo ešte raz a Madsen ho skopol do doliny. „OK“, hovorí Bridwell zdesenému majiteľovi, „už nemusíš". Bridwell popiera pravdivosť tohoto príbehu a mnohých iných, to je však vedľajšie: dôležitý je samotný príbeh.
Najsilnejšie putá, ktoré nás lezcov spájajú sú práve príbehy: parkoviskové bájky, ktoré prechádzajú z baru do baru, zo skalky na skalu, od jedného lezca k druhému, od Tatier k Dunaju, až kým sú detaily také prekrútené, že jediné, čo má skutočnú hodnotu, je samotné rozprávanie To, čo sa deje na skale, je jednoducho príliš komplexné, neuchopiteľné a osobné, než aby sa to dalo zaznamenať v literárne pravdivej podobe. Najlepšie lezecké príbehy sú tie, ktoré sa hovoria najhlasnejšie. A o nikom sa nehovorí viac príbehov a legiend a nikto ich nemá v arzenáli viac ako Birdman... na bratislavskom festivale Hory a mesto v PKO 11. - 13. 4. 2003. Priletí? Nepriletí? Je to on alebo niekto iný? Ako to bolo s tým pudlíkom?

Jim, kedy si sa narodil?
V roku 1944, čiže mám skoro 60 rokov.

Čiže už si v dôchodku?
Ja som v dôchodku stále, celý život.

Máš teda nejaké zamestnanie?
Učím lezenie, som sprievodca, robím slide shows, píšem články, fotografujem…

Mal si nejaké iné zamestnanie predtým?
Jasne, veľa rôznych povolaní. Učil som lyžovanie, všelijaké stavebné práce, výškovky …

Ale lezenie je tvojím životom.
Viac–menej áno.

Kedy a kde si začínal s lezením?
Začal som liezť v San José roku 1962, Silicon Valley v Californii. Je to pieskovcová oblasť pri San Francisku. Potom sme začali chodiť do Yosemitov a tam, kde som býval, bola skala z vulkanického materiálu. Veľmi zaujímavé lezenie. Keď som sám od seba začínal, mal som osemnásť. Bolo to v lete a liezol som iba skalu. Bol som v Yosemitoch s kamarátmi. Potom v zime som chodil do Pinnacles asi 50 míľ južne od San José, kde sme robili už nové cesty, také klasiky.

Ako si postupoval ďalej?
Potom sme išli cez leto do Yosemitov liezť už ťažké cesty za 5.9. Keď som začínal liezť, boli tam len tri cesty klasifikácie 5.10. V roku 1964 som mal prelezené dve a o dva roky neskoršie som pridal aj tretiu.

Vtedy to boli len 5.10, nie a, b, c, či d.
Nie, túto klasifikáciu som zaviedol až ja v roku 1969. Predtým to boli 5.10 s veľkými rozdielmi, najťažou bola Split Pinnacle Layback, teraz klasifikácie 5.10c. Všetko však špárové problémy. Vtedy sme ešte nepoužívali nity a neboli športové cesty. Hádam prvú športovú cestu som spravil ja na Nabisco Wall: zlanil som do druhej dĺžky a osadil nity zvrchu. Bol tam skalný odštep a nechceli sme ho odlomiť, v tých časoch sme ešte nemali friendy, do špár sme zatĺkali bongy, a tak som tam zlanil a osadil nity, pretože to bola fantastická línia.

V tých časoch si bol stále v Yosemitoch?
V lete hej, ale v zime som robil v lyžiarskych hliadkach (ski patrol) Lake Tahoe Area.

Kedy si začal s bigwallovým lezením?
V tom čase boli na El Cape len tri cesty, Nose, Saltahé a Dihedral Wall. A práve tá tretia bola mojím prvým bigwallom. Na spanie sme používali siete, hamaky vymysleli až v roku 1964.

Kedy si bol prvýkrát v Európe?
V Chamonix som bol po prvýkrát v roku 1980. Dovtedy som liezol len v Yosemitoch. Raz sme sa vybrali do Kanady, ale pokazila sa nám spojka na aute.

V Chamonix si vtedy liezol Rubáš, že?
Hej, Rubáš na Jorrases, bolo to v októbri, mali sme viac zimné ako letné podmienky. Vtedy som liezol s Michelom Affansievom.

Kedy si sa začal venovať zimnému a ľadovému lezeniu?
Ešte keď som chodil do školy, tak sme vždy cez Veľkú noc chodili do Yosemitov. Vtedy tam býval sneh, dnes už nie.

I keď tam bol sneh, o zimných výstupoch sa asi nedá hovoriť, aj naši lezci, napr. Poldo Páleníček, boli v dávnych časoch v Yosemitoch v zime, no tie zimné výstupy boli skôr letnými… (1974 El Capitan – Salathé Wall, 1. zimný priestup – J. Obročník, Leopold Páleníček, 1974 El Capitan – Triple Direct, 1. zima – Karel Procházka, Karel Schubert)
To je pravda, Royal Robbins spravil prvý zimný priestup El Capitana a liezol v krátkom tričku, ale zimné výstupy nie sú pre El Capitan dôležité.

Môžeme sa presunúť do Patagónie. Kedy si bol tam po prvýkrát?
V roku 1975. Je to moja obľúbená oblasť. Bol som tam celkove štyrikrát. Trikrát v oblasti Fitz Roy a raz na Torres del Paine. V roku 1975 sme spravili prvovýstup na El Mocho a ešte novú cestu na Z vrchol Mojon Rojo. Chceli sme preliezť Juhoslovanskú cestu. Boli sme traja - ja, John Bachar a Mike Gram. Dostopoval za nami z Chile. John sa zrazu rozhodol, že takéto lezenie nie je pre neho, je príliš nebezpečné. Lenže odvoz vtedy bol každé dva týždne, a tak sme vyliezli na Santa Cruz novú cestu Dihedral Bueno. Druhýkrát som bol potom na Cerro Torre v roku 1979.

V tých časoch bola zrejme veľká dilema, či Maestri vyliezol na vrchol alebo nie?
Maestri spravil v roku 1971 Compressor Route, mal dobré počasie a za 54 dní vraj doliezol pod vrcholovú čiapku, ktorú nemalo zmysel liezť, lebo vraj sa časom roztopí a potom to bude aj tak jedno.

Pre nás je dôležitá pravdivá informácia.
V článku sa Maestri vyjadril, že na posledných 15 metroch vytĺkol nity a že z posledného nitu mu stačili 1 – 2 ľadovcové skoby k snehovej čiapke na vrchole. Od jeho posledného nitu k snehovej čiapke však bolo 30 m a to po skale. Táto stena je však často oblepená snehom, potom zase stačia dva dni pekného počasia a sneh je preč. Kompresor je zavesený na konci vrcholovej steny.

Poznáte príbeh tohto kompresora?
Stefan Glowacz z Nemecka hral v jednom horolezeckom filme a snímky sa natáčali na Cerro Torre. Nechceli mať kompresor vo filme, a tak ho helikoptérou preniesli na vrchol. Potom ho zase vrátili naspäť.

Čo si myslíš o použití kompresora?
Pamätám si na článok v britskom Mountaine. Briti na to reagovali veľmi citlivo, písali, že Maestri znesvätil Cerro Torre.

A čo si myslíš ty?
Maestri si vybral veľmi logickú líniu. V spodnej časti v 90-metrovom traverze potreboval v hladkej stene osadiť nity, v ďalších hladkých úsekoch boli tiež potrebné nity. Aj my sme v hornej časti pridali niekoľko nitíkov – rivetiek. Možno, že ešte niektoré sú aj teraz tam.

Dostať sa na vrchol Cerro Torre bolo ťažké?
Ľahké. Bolo to asi 5 m plazenia sa v snehu, dalo sa aj prichytávať ľadu. Smerom dolu sme zoskočili.

Aký veľký je vrchol?
Asi ako normálne veľká miestnosť, celé to bolo zo snehu. Ale podmienky sa tu asi často menia. My sme boli na vrchole 4. januára 1979. Bol to prvý výstup na vrchol touto cestou. Pred nami bol na vrchole Ferrari v roku 1971. Stále je nejasné, či Maestri a Egger boli na vrchole v roku 1959. Tony Egger bol výborným ľadovým lezcom a vtedy boli netradičné podmienky. Videl som zábery v The American Alpine Journal z roku 1961 a všetko bolo pokryté ľadom, boli tam zimné podmienky.

Čo si vyliezol počas tvojho tretieho výjazdu do Patagónie?
Cerro Standhardt a Desmechada. Prišli sme do Patagónie a ranger nám povedal, že sú tu už len tri nezlezené kopce a dva z nich sme vyliezli - Cerro Standhardt a Desmechada. Bolo to v roku 1989.

Aké si používal zbrane?
Mal som North Wall od Chouinarda a terrodactyl. Svoje zbrane som stratil. Dal som ich do snehovej jamy, ale potom sme ju nevedeli už nájsť. Bolo to roku 1979. Ferrari potom moju jaskyňu objavil a spal v nej 2 týždne v roku 1979 a našiel môj materiál. Dozvedel som sa to až minulý rok od jeho spolulezca, ale čo spravili s materiálom, na to som sa nepýtal. Musel som si vtedy zohnať náhradný materiál od susedných expedícií, mali sme myslím 5 skrutiek, 10 čokov, proste málo materiálu a takto sme liezli Compressor Route.

Cerro Torre.

Jim na vrchole Cerro Torre, v pozadí Fitz Roy.

Bivak na Cerro Standhardt.

Máš tam aj nejaký svoj kemp...
Tento môj kemp má riadnu históriu. Keď som bol v Patagónii prvýkrat v roku 1975, spali na tomto mieste horolezci z Británie. Volalo sa to Laguna Torre Camp a keď som sa tam vrátil o pár rokov neskoršie, boli sme v tomto kempe s Bacharom a Gramom. Pri ďalšej návšteve to už nebol kemp, ale smetisko všakovakého odpadu, a tak sme to celé vyčistili. Išli sme liezť a keď sme sa do kempu vrátili, bola tam tabuľa, že toto nie je miesto na kempovanie a máme do 24 hodín odísť. Bol to oznam od argentínskej armády. To nebolo dobré, a tak som išiel dole. Mali sme sa presťahovať do Maestriho kempu, ktorý je 45 minút vyššie údolím. Začal som sa baviť s vojakom. Spýtal sa ma, či som tam už bol a ja na to, že hej, už dvakrát, ale teraz som nevedel, že sa tam nesmie táboriť. Odpovedal, že tam teda môžeme zostať. A odvtedy je to Bridwell kemp.

Fajčíš veľa? Aj pri lezení?
Na štandoch, keď istím, tak si zapálim. No problem.

Keď som bol v Yosemitoch, tak sme obdivovali New Dimension, to je tvoja cesta?
Je to prvá cesta, ktorej bola daná klasifikácia 5.11. Som si však istý, že mnoho ciest od Johna Gilla malo túto obtiažnosť už predtým. Začiatkom 60. rokov liezol John skutočne ťažké cesty. New Dimension som spravil v roku 1970. Teraz je to za 5.11a.

Ako si sa zlepšoval ďalej?
Potom som v roku 1974 spravil 5.12 v Toulomne Meadows, volá sa Wailing Wall.

Teraz by sme sa mohli premiestniť na Aljašku.
Výlety na Aljašku sú pomerne lacné, takých 1200 dolárov. Priletíš do Anchorage, prenajmeš si dodávku, nakúpiš všetku stravu, čo potrebuješ, potom sa premiestniš do Talkeetna, čo je stredisko pre Denali, zaplatíš si lietadielko, ktoré ťa dovezie až pod nástup do steny. Lietadlo stojí 250 dolárov na osobu. Liezol som na Bear‘s Tooth a Moose‘s Tooth, ktoré sú na okraji národného parku. V roku 1981 sme spravili vôbec prvú cestu v tejto oblasti a to East Face na Moose Tooth. Potom som urobil prvovýstup aj na Bear‘s Tooth a v roku 2001 cestu Beast cez veľmi ťažký pilier vo východnej stene Moose’s Tooth.

Chodíš na Aljašku každý rok?
Každý rok nie, ale posledné roky veľmi často. Je tam ešte toľko možností na lezenie. Je tam veľa ťažkých stien. Chodím iba do tejto oblasti. Celkovo som tu spravil 4 prvovýstupy.

Ktorá cesta je pre teba najdôležitejšia a najťažšia?
Je to cesta Beast z roku 2001, za ktorú som bol nominovaný na Piolet d’Or 2001. V stene sme boli 12 dní. V strede sme na jeden deň zlanili dolu. Myslel som, že ľady budeme liezť voľne, ale nedalo sa, tak sme zišli a zobrali si spod steny materiál na technické lezenie. Posledný útok na vrchol nám zabral 4 dni. Stena je obrátená na východ a má výšku 1600 metrov. Je to mixové lezenie, no sú tam aj skalné úseky. Sú však na mnohých miestach zasnežené.

Jim, už nie si najmladší. Odkiaľ berieš stále motiváciu liezť takéto ťažké prásky?
Stále ma baví lezenie bigwallov a motiváciu mám preto, že stále leziem. Posledné cesty, čo som spravil, sú mixové - ťažké technické a ľadové lezenie premiešané so skalným, proste všetko.

Začínal si s ťažkým skalným lezením v tričku, prečo si to zamenil za ťažké zimné lezenie?
Zo začiatku som liezol iba v Yosemitoch, nemal som veľa peňazí a tu sa dala liezť poriadne len skala. Navyše nepoznal som nikoho, kto lezie alpsky. V tých časoch bolo ťažko nájsť niekoho do vzdialených hôr. Najväčším problémom však boli peniaze. Hneď, ako som si zarobil dosť peňazí, vyrazil som dolu do Patagónie. Nemali sme však money na spiatočnú letenku, tak sme leteli s lístkom iba tam, vyliezli cestu, predali materiál, kúpili letenku späť a leteli do Štátov. Vždy som chcel liezť takéto mixové cesty. V mojich začiatkoch som si prečítal článok v AAJ o Cerro Torre a strašne sa mi to zapáčilo. Bol to jediný zdroj horolezeckých informácií pre nás. Bola to ročenka a mohli sme si prečítať o najlepších výstupoch za rok. Vychádzal ešte časopis Summit, ale ten bol o všeličom možnom, bolo tam však aj lezenie.

Aká bude podľa teba budúcnosť alpinizmu čo sa týka štýlu?
Výstup naľahko na jeden záťah, ťažké lezenie. Ako Američania preliezli Czech Direct na Denali. Bez bivaku za 38 hodín, nonstop.

Nebola to česká cesta, ale slovenská. To je stále problém, Czech Route znamenala vtedy Czechoslovak Route. A tak je to aj s Czech Direct, spravili ju lezci zo Slovenska, mala by to byť teda Slovak Direct alebo Czechoslovak Direct. To isté je aj z Československou cestou v Yosemitoch na Yosemite Point, spravili ju Slováci, lezci z Bratislavy.
Pamätám sa. Prišli do Campu IV, že je pre nich dôležité spraviť novú cestu. Ukázal som im na Yosemite Point, a tak tam spravili prvovýstup.

Aké máš plány do budúcnosti?
Plánov je dosť. Dúfam, že zoženiem dosť peňazí, aby som mohol niektoré uskutočniť skôr, než budem už ozaj starý.

Ešte trénuješ?
Už iba leziem. Pri trénovaní by som sa teraz asi ľahko zranil. Kedysi som trénoval veľmi veľa. Mám aj stenu.

Si rád, že si patril medzi yosemitské krysy?
To je názov pre yosemitských lezcov z knihy Johna Longa. Jasne, že som na to hrdý, strávil som v Yosemitoch každé leto 17 rokov, teda viacej ako 10 rokov z môjho života a to už je doba. Bol som tam vždy od začiatku apríla do konca októbra a za tento čas som vyliezol niekoľko skutočných bigwallov.

Jim, vyliezol si niekedy 5.13?
Nie, nikdy. Najťažšiu cestu som vyliezol 5.12c. Nemal som nikdy rád nacvičovanie ciest. Buď som ju preliezol, alebo spravil všetky kroky. Ak to nešlo, tak som v tom necvičil.

Máš rodinu?
Som tu so synom, je moje jediné dieťa. Má 23 rokov, trochu lezie, žena je doma, nelezie.

A čo si myslíš o bratislavskom festivale?
Veľmi pekný, výborná atmosféra, mám úplne iné pocity ako z Trenta. Tam to bolo zbytočne veľké, tu sú si ľudia oveľa bližšie.

Kam máš namierené z Bratislavy?
Z bratislavského festivalu idem na festival do Budapešti a do Trenta na ďalší festival.