Peter Hargaš

Jamesák sa dočkal jubilea, aké aj v živote mnohí považujeme za určitý medzník a pri ktorom už hodno na chvíľu postáť, obzrieť sa. Tridsaťpäťročné ženy sú krásne zrelé, chlapi v tomto veku ešte stále dokážu skvelé výkony nielen na športovom poli. A časopis? Pri ňom vek nehrá rolu, rozhodujú iné kvality. Tím, ktorý tvoril a tvorí Jamesák, však sotva môže objektívne zhodnotiť svoju prácu. Na to je čitateľ. My vám pri príležitosti 35. narodenín nášho horolezeckého časopisu chceme priblížiť jeho vznik, rozvoj, dobré i ťažké roky... Nazvime to nadnesene „Dejiny Jamesáka".

Spomienky Jozefa Michalova, bývalého predsedu JAMESu

Po konferencii 1. júna 1968 v Bratislave bolo potrebné organizačne podchytiť všetkých horolezcov. Už na začiatku sa ukázalo, že chýba spojovací článok, prostredníctvom ktorého by sa členská základňa oboznamovala so životom v celom horolezeckom hnutí doma a v zahraničí. Vtedy na návrh tajomníka (J. Michalova) Výbor horolezeckého zväzu súhlasil s vydávaním spravodaja pre vnútornú potrebu.

Prvé 16-stranové číslo Iamesáka (formát A5) vyšlo v auguste 1969 na náklady predsedu SHZ Jozefa Oškvarka. Obsahovalo informácie o činnosti v československom horolezectve od Ivana Kluvánka, Dve storočnice DAV od Radka Roubala, Pokyny pre táborenie (vo Vysokých Tatrách počas THT), Menný zoznam a adresy členov výboru Slovenského horolezeckého zväzu IAMES a Prehľad oddielov a členstva Slovenského horolezeckého zväzu IAMES. Číslo do tlače pripravili Jozef Michalov, Radek Roubal (výkonný redaktor) a expedíciu horolezeckým oddielom zabezpečil tajomník J. Michalov so sekretárkou predsedu pani Bočovou Ohlas v členskej základni bol veľmi dobrý - členovia zväzu dostali základné informácie o organizácii, ktorej boli členmi.

Druhé číslo vyšlo až vo februári 1970 na 48 stranách. Zostavil ho dr. Radek Roubal, Jozef Michalov a Viera Bočová, kresby dodal Ivan Bajo. Číslo obsahovalo príspevky od Stanislava Samuhela o Veži IAMES, Organizačný poriadok Slovenského horolezeckého zväzu IAMES, Správu o priebehu 45. Jubilejného horolezeckého týždňa vo Vysokých Tatrách od Róberta Kubína, ďalej od Ivana Gálfyho článok Tatranská horolezecká expedícia HIMALÁJE 1969, od Tibora Šurku Expedícia Hindukuš, od Ivana Kluvánka informáciu o výprave našich horolezcov do talisnskych Dolomitov, od Bronislava Ulenfelda Technické pomôcky pre lezenie a ich použitie.. Okrem toho bol do čísla zaradený aj Štatút Symbolického cintorína vo Vysokých Tatrách, Návrhy trénerskej rady Slovenského horolezeckého zväzu IAMES na nomináciu členov reprezentačného družstva ČSSR a do juniorského družstva Slovenska, od MUDr. Karola Gurského Prvá pomoc v horách.

Tretí Iamesák uzrel svetlo v máji 1970 a mal 36 strán. Redakčne ho pripravil ten istí tím, ako prvé dve. Číslo obsahovalo Správu o činnosti SHZ IAMES v roku 1969, ktorú spracoval tajomník J. Michalov, od R. Roubala bol diskusný príspevok z pléna SÚV STO Turistické chaty turistom – vysokohorské horolezcom!, Vysoké Tatry kedysi a dnes od Joža Šimku, Stena pre zimný výcvik od Stanislava Samuhela, Väčšiu pozornosť výchovno-propagačnej práci od predsedu výchovno-propagečnej komisie R. Roubala, bola tu tiež kompletná správa Dr. Zdeněka Franca z Brna Správa o činnosti čs. delegáta v U.I.A.A. za roky 1959 – 1969. Od tohto čísla sa Iamesák posielal len členom, ktorí si zaplatili členský registračný poplatok, pretože SHZ už musel platiť za tlač čísla. Prvé tri čísla vyšli na náklady predsedu SHZ Jozef Oškvarka, v tom čase riaditeľa polygrafických závodov.

V novembri 1970 vyšiel ešte aj celkove štvrtý Jamesák (36 strán) a uzavrel druhý rok vydávania zväzového spravodaja. Na jar 1971, presnejšie v apríli, vyšlo 5. číslo a potom sa ďalšia činnosť redakčného krúžku sústredila na prípravu ročenky IAMES – 50, kde je spracovaná história slovenského horolezectva. O rok neskôr vyšli tri čísla Spravodaja Iamesák, pričom júnové bolo rozšírené. V roku 1973 vyšli de jure 4 čísla, de facto však dve boli dvojčísla. Šiesty ročník sa predstavil jediným Iamesákom - štvočíslom, ktoré vyšlo v decembri 1974. V roku 1975 vyšli len dve čísla, v nasledujúcom opäť štyri, ale s tým, že č. 3 a 4 boli znova ako dvojčíslie. No a roku 1977 a 1978 nevyšiel ani jeden Iamesák pre nedostatok tlačiarenských kapacít.
Vydávanie spolkového bulletinu pokračovalo až v roku 1979 a podarilo sa vydať dve čísla podobne ako o rok neskôr. A v „osemdesiatom prvom“ vyšlo znova iba jedno. Ďalšie Iamesáky sa podarilo vytlačiť roku 1982 – celkove tri.

Spomienky Petra Hargaša

Z predchádzajúcich riadkov je asi dostatočne zrejmé, Jamesák mal neraz tak namále, že pri živote ho udržala jedine zanietenosť (alebo možno až zaťatosť) ľudí, ktorí ho založili a nenechali klesnúť pod hladinu. Klobúk dolu – aj preto, že časopis robili amatéri (v dobrom zmysle slova), nadšenci, z ktorých nikto nebol profesionálnym novinárom. Navyše doslova na kolene, v podmienkach, aké sú s dnešnými neporovnateľné (...neboli tlačiarenské kapacity... to teraz znie ako zlý sen!).
Ja som „zdedil“ Jamesák po Radkovi Roubalovi, ktorý ho redigoval od vzniku až od roku 1982. Dnes už presne neviem, prečo som ponuku prijal (presvedčil ma tuším Jožo Michalov). Asi som veril, že s dobrým tímom sa z občasníka dá urobiť aspoň skromný časopis, síce formátu písanky, ale s relatívne pravidelnou štvťročnou periodicitou a inovovaným obsahom. Zhodou priaznivých okolností sa vytvoril ambiciózny redakčný krúžok, ktorý chcel podľa vzoru zahraničných (samozrejme západných) magazínov informovať o dianí a trendoch vo svete, o Rotpunkte a Freeclimbingu, o alpskom štýle a osemtisícovkách bez kyslíka. Boli to pekné časy, keď sme vášnivo mudrovali nad obsahom a skladbou každého čísla, zháňali preklady, naháňali autorov zaujímavých reportáží, aby sme stihli uzávierku. Ale boli to aj drsné chvíle, pretože často sme museli doslova prosíkať nejakého malého šéfíka ešte menšej tlačiarne, aby nás láskavo obdaril svojou priazňou a zobral pre neho takú bezvýznamnú zákazku, ako bol náš Jamesák.

Spomenul som kvalitný redakčný krúžok – patrí sa uviesť aj mená kľúčových hráčov: samozrejme Igor Koller, ktorý prispieval do Jamesáka už v rokoch predtým, zo začiatku pomáhal aspoň platonicky Miro Belica. Oporou v oblasti skaliek a pri novom ponímaní skalného lezenia bol Ivan Sekaj, veľký prínos znamenalo objavenie spisovateľského talentu Alana Formánka. A samozrejme nezabudol som na Janu Plulíkovú, ona tiež stvorila nejeden perfektný text. Pri úvodných číslach mi účinne radil Ivan Dieška. Presedel som u neho zopár dlhých večerov a pamätám sa, ako prízvukoval: „Kým nebudeš mať pred sebou pripravený stoh hotových rukopisov, ani sa do toho nepúšťaj.“ Grafickú úpravu obetavo robila Božka Trnková, dnes už pár rôčkov pani Braklová. Síce nikdy neliezla, no strany nám zalamovala s láskou a prakticky za vatikánsku valutu. Mojím vzorom bol (a dodnes ostal) pán Józef Nyka. Poľský Taternik, ktorému šéfredaktoroval, nemal medzi časopismi o horách v socialistickom tábore konkurenciu ani po obsahovej ani po grafickej stránke. Viackrát som sa s ním stretol, roky mi bez nárokov na odmenu poskytoval množstvo špičkových informácií z poľského i svetového lezenia...

Ale vrátim sa k časopisu. V roku 1987 sme mali prvýkrát plnofarebnú obálku. To bola vec! Obracal som v rukách titulnú stranou so Zolovým diákom Tre Cime a nevedel som sa na ňu vynadívať. Medzitým čas bežal. Ivan prestal liezť, Alan si odišiel do sveta... Avšak horolezecký pánbožko mi potom zoslal Vlada Lineka, z ktorého sa stal pilier redakcie. Rozšíril sa tím externistov a po novembri sa otvorili celkom nové možnosti – od spoľahlivých tla- čiarní a dobrého papiera cez výjazdy horolezcov do celého sveta (pôvodné reportáže pre Jamesák) až po trhové hospodárstvo. Jamesák v roku 1992 po tretí raz vo svojej histórii zmenil rozmery na „áštvorku“. Mal ambície stať sa riadnym časopisom, začal sa predávať, ale musel na seba zarábať. V podmienkach ranného kapitalizmu to nebola žiadna sranda a trvalo dosť dlho, kým sme sa čo-to naučili a dostali rozpočet do čiernych čísel. (Dovtedy vedenie JAMESu jednoznačne podržalo Jamesák nad vodou a schválilo vykrytie straty). Postupne sa farba objavila aj na vnútorných stranách, rozsah sa ustálil v rozmedzí 36 – 40 strán. No a napokon sme roku 1996 prešli zo štvrťročnej na dvojmesačnú periodicitu.

A to je vlastne z Dejín Jamesáka v kocke všetko. Samozrejme, pamätám si (trocha) viac, no tým už nebudem unavovať. Možno to budete chcieť počuť niekde pri táborovom ohni... Staré čísla zo 70. a 80. rokov by som vám však odporúčal do pozornosti. Ležia v Infocentre Jamesu a nájdu sa tam fakt zaujímavé veci. A mladý čitateľ aspoň bude vidieť, čo sme považovali za časopis, keď sme mali ešte všetky vlasy, boli silní a smelí.

No a celkom na záver dve vety: 1. Ďakujem všetkým, čo mi za uplynulých 20 rokov pomáhali alebo pomáhajú tvoriť časopis – česť a sláva patrí im. 2. Dúfam, že sa dožijem 50. jubilea plnofarebného 96-stranového Jamesáka, prestížneho horolezeckého mesačníka vo všetkých po slovensky hovoriacich krajinách Európskej únie.