alebo Deň, keď mi peristalatika zachránila život

Text a foto Dušan Kukla Lackovič
Dubová, 8. februára 2003

Jedného pekného dňa na Čiernej skale v Malých Karpatoch som sa po druhýkrát narodil... Ale pekne po poriadku. V ten deň sme boli dohodnutí, že s kamarátmi Paľom a Edom pôjdeme liezť. Mal som volné auto, tak som v sobotu ráno išiel pre nich do Modry. Na parkovisku až na mňa čakali, naša cesta mohla začať. Po Jahodník sa nič zvláštne neprihodilo a aj cesta na Polámané prebehla uspokojivo.

Až keď sme zaparkovali na Polámanom, v tráve oproti sme zbadali zvláštne húsenice, z ktorých sa vykľuli naši dvaja priatelia Peter a Lucia. Tiež mali zamierené na Čiernu skalu, no prišli už večer, aby mohli vychutnať romantickú noc pod hviezdami v spacákoch. Výstup na Čiernu skalu prebiehal príjemne. Svieži jarný vzduch voňal po medveďom cesnaku. Všade bolo počuť bzukot a cvrlikot hmyzu. Utáborili sme sa na kameňoch pod Lietačkou a začala sa lezenica. V popoludňajších hodinách, keď sme boli už riadne unavený, sme sa najedli a potom pokračovali v lezení. Paľo s Edom  skúšali zrovna Lietačku za 7 mínus 7.

Paľo liezol nado mnou a ja som ešte dojedal posledné zvyšky jedla. A vtedy som povedal tú osudnú vetu, ktorá úplne zmenila môj život. Ale teraz trochu odbočím a vysvetlím udalosti podrobnejšie. Keďže sa radím medzi pracujúcu inteligenciu a môj titul „Inteligent Hovädo“ je viac než výstižný, patrím medzi sčítaných ľudí. Pri čítaní klasických autorov som narazil aj na skoršie práce pána Browna a stal som sa aj ja zástancom „Brownovho poradia“. Čo to je? Citujem: „Brownovo poradie je predjedlo, polievka, hlavné jedlo a puding. Toto všetko postupne ukladáme do svojich vnútorností. Keďže puding je ťažký, tlačí na hlavné jedlo a predjedlo, ktoré potom v temnotách vnútorností hľadajú východisko!" koniec citátu. To isté sa odohrávalo aj v mojich temnotách vnútorností. Vzal som roličku toaletného papiera Harmasan, s ktorým nikdy nie si sám a riekol som: „Idem sa na to vy...!“ a ladným krokom námorníka som kráčal kam ma peristalatika poháňala. V tom som začul za sebou ohromný hrmot a buchot. Moje dlhodobo trénované zmysly pochopili, že spadol asi nejaký veľký kameň. Keď som sa otočil, tak som skamenel. Na mieste, kde som pred chvíľou ešte sedel, dopadol obrovský kameň a rozbil sa na niekoľko menších častí. Paľo, ktorý ho pri lezení odtrhol, sa húpal na lane a kontroloval si svoju odratú ruku. Vtedy som pochopil, že som sa druhýkrát narodil. Pád takého kameňa by som nerozchodil, ani keby som mal na sebe všetky prilby sveta... Nakoniec mi ešte Paľo zapózoval s najväčším úlomkom z inkriminovaného kameňa.

Aké ponaučenie plynie z tohto príbehu? Po prvé: nikdy neseďte pod skalou, na ktorej niekto lezie, nemuselo by sa to skončiť takto šťastne. A po druhé: Počúvajte hlas svojich vnútorností, možno k vám prehovára váš šiesty zmysel (alebo nezmysel?).