Text a foto: Rasťo Križan
(Mammut, Garmont, Tua Ski), HK Filozof Bratislava

Píše sa rok 1990. Dvojica Tatrancov Robo Karkusz a Pavol Orolín sa blížia vozidlom Dacia, vtedajšou pýchou socialistického automobilového priemyslu, do oblasti Grossglockneru. V hlave majú ambiciózny plán vyliezť na niekoľko vykričaných štítov (Grossglockner, Matterhorn, Mont Blanc...) v pohoriach za otvorenou „železnou oponou".

Glockner je prvý v poradí. Okrem lezenia však plánujú šetriť kĺby letom na padákoch. Vo Fusch, kde začína cesta Grossglocknerstrasse, ich zmrazí výška vstupného poplatku, ktorý bol väčší, ako vtedajší mesačný pobyt na tatranských chatách a úplne by zruinoval ich skromný rozpočet na začínajúci sa mesačný pobyt v Alpách. Nabalia teda batohy vrátane padákov a v skeletoch vyrážajú na vyše 40 km dlhú cestu po asfalte na parkovisko Franz-Joseph. Celkové prevýšenie je cez 1500 metrov... Okrem krvavých otlakov na nohách a podliatin na pleciach si vyslúžia obdiv miestnych turistov prevážajúcich sa po ceste autami. Alpy budú v nasledujúcom období svedkom viacerých podobných heroických výkonov, ktoré spôsobili v porovnaní so všeľudovými regulovanými cenami v ČSSR premrštené cenové relácie lanoviek, tunelov a vysokohorských cestných spojení v horách zahnívajúceho kapitalizmu. Napriek počiatočnej nepriazni osudu dvojica ešte toho dňa dosiahla bivakovaciu búdu Glocknerwandkamp na severozápadnom hrebeni Grossglockneru vo výške 3200 m. Na druhý deň bez istenia a s padákmi na chrbtoch vystupujú ležérne Pallaviciniho kuloárom a obiehajú miestnych borcov raziacich cestu už od skorých ranných hodín. Robo sa nezdrží komentára, že „však toto u nás lyžujeme". Prejdú cez vrchol a pri Adlersruhe rozprestierajú krídla.
To bol však aj ich posledný vrchol. Svoj vrchol dosiahla totiž i Dacia, ktorá musela byť dramaticky vo vleku dopravená do vlasti. Robovi však myšlienka zlyžovať Pallaviciniho utkvela v pamäti nadlho a nainfikoval ňou aj iných vrátane mňa a Bohuša Štofana.

Píše sa rok 1999. Robo Karkusz, Bohuš Štofan a ja ideme naplniť skutkovú podstatu činu. Teraz žiadne padáky a žiadna Dacia. Iba lyže. Zbližovanie Slovenska s táborom kapitalizmu spôsobuje, že poplatok za Grossglocknerstrasse sa už nezdá byť až tak dramaticky vysoký a v porovnaní s aktuálnymi reláciami vo Vysokých Tatrách už celkom prijateľný. Darmo, za miniatúry sa platí najviac.
Po noci strávenej na Glocknerwandkamp trojica ráno vyráža do Pallaviciniho kuloáru. Podmienky nie sú prajné, povrch je zľadovatený a zo skalných veží nad kuloárom sa v pravidelných intervaloch uvoľňujú kamenné projektily a rýchlosťou zvuku nám lietajú okolo uší. Čakáme hodinu na skalnom rebre asi v tretine steny. Situácia sa nezlepšuje, a tak trúbime na ústup s pokrikom „veď počkaj, my si ťa vyčíhame". (Podrobnosti o tejto akcii boli a sú k prečítaniu v príslušnom čísle Jamesáka.)

Píše sa rok 2001. Bohuš Štofan s dvojicou ďalších lyžiarov dáva ďalší pokus. Už z diaľky sú však zrejmé veľké platne vytečeného ľadu, takže do kuloáru ani nenastupujú a rozhodnú sa pre zjazd „normálou“. Úspešne.

Rok 2003. Som späť zo svojho trojročného zahraničného diplomatického turné a Bohuš otvára opäť kauzu Pallavicini. Robo prekonáva práve civilizačno-podnikateľskú chorobu z prepracovanosti, a tak sa výpravy nemôže zúčastniť.
Vzhľadom na cieľ cesty sme slušne početná expedícia ešte aj s dámou: Iva Filová, Martin Jurík, Miro Zavodský, Bohuš Štofan a ja. Cez noc sa presúvame do Fusch, kde 2. mája ráno zaľahneme na parkovisku do spacákov a na niekoľko hodín odfúkneme. V ten istý deň pokračujeme po Grossglocknerstrasse. Na naše veľké prekvapenie je však posledný úsek cesty medzi Glockner Haus a parkoviskom Franz-Joseph uzavretý. Hlavne, že sme zaplatili plnú cenu. Pri závore neďaleko Glockner Haus balíme batohy na 3 dni, viac to nemôže trvať. Svoj Mammut Extreme napchám až po okraj a nechcem veriť, že 45 litrov je tak veľa. V lyžiarkach na nohách zdolávame posledný 2-kilometrový úsek cesty, zostupujeme na ľadovec Oberes Pasterzen a pochodujeme popod severovýchodné zrázy Grossglockneru. Pozorujeme Pallaviciniho. Sú tam rozľahlé ľadové polia, v pravej časti však je viditeľný sneh. Tadiaľ by to hádam pustilo. V hornej časti kuloáru zbadáme dvojicu horolezcov blížiacu sa k záverečnej skalnatej dĺžke. Počasie sa mení k horšiemu, zaťahuje sa a začína pršať. Pokračujeme vo výstupe pravou časťou ľadovca Blockner, ktorý vedie až k starému známemu bivaku Glocknerwandkamp. Dážď sa mení na mokrý sneh, fúka silný vietor a viditeľnosť je skoro nula. Ešte že to tu máme už nachodené. Navyše k tejto mizérii sa pridáva aj sneh pod nohami, ktorý nám umožňuje brodiť sa v mokrej kaši miestami až do polovice stehien vo svahoch strmosti až 45°. Asi po dvoch hodinách prichádzame k bivaku, kde sú už pohodlne na prvom poschodí udomácnení horolezci z Českej republiky. Práve sa vrátili z výstupu Pallaviciniho kuloárom. Rýchlo ich spovedám o kvalite snehu. V bivaku nám ostáva prízemie. Zaliezame do spacákov, varíme čaj a sušíme veci. Českí horolezci nás ešte informujú, že včera tu bolo 13 ľudí, čo je v porovnaní s dnešnou napchatou „deviatkou" nepredstaviteľné.

3. mája. Sneží. Chystáme sa na poriadnu celodennú nudu. Naši českí kámoši zostupujú. Celý deň ležíme na pričniach, hučí varič, sem-tam niečo zhryzneme, sem-tam niečo povieme, sem-tam niečo odľahčíme. Sneží a fúka. Je vlhko, veci sa zle sušia.
4. mája. Budíček dávame na 5:00, ale pochopiteľne vstávame neskôr. Pod stenu je to za pár, tak sa nemusíme uštvať. Niektorí z nás sú predsa už v rokoch. Vystupujeme po rebre nad chatou pár sto metrov. Obúvame lyže a v rýchlom tempe traverzujeme po ľadovci pod nástup. Neviem sa dočkať pohľadu do kuloáru. Za pár minút som pod ním... je tam sneh... síce aj ľad, ale v pravej časti je nafúkaná dosť široká doska - zrejme výsledok posledného sneženia - ktorá siaha až do horných najstrmších častí. Prichádzajú ostatní. Nahadzujeme lyže na batoh, mačky na nohy, vymieňame si foťáky a do rúk cepíny. Pri výstupe sa držíme v tvrdšom teréne viac vľavo od dosky. Martin, Miro a ja sa striedame vo vedení. Za nami Iva v doprovode Bohuša. Postupujeme plynulo, povrch je tvrdý a koniec v nedohľadne. Čím vyššie ideme, tým je sneh vystavený slnečným lúčom mäkší. Pri prechode do úzkej najstrmšej časti traverzujeme posledné tvrdé ľadové plochy doľava a vstupujeme do mäkkého marazmu. Výstup sa viditeľne spomaľuje a borím sa vyše kolien v zmäknutom snehu vo svahu cez 50°. Nemám z toho dobrý pocit. Hypnotizujem záver kuloáru, ktorý je iba pár desiatok metrov nado mnou. Konečne hore. Kopem plošinu na štart. Prichádza Miro a Martin a s malým odstupom Iva. Zahniezďujú sa kúsok vyššie. Bohuš zhadzuje batoh poniže. Rýchlo sa otepľuje a netreba strácať čas. Pár fotiek, obúvam lyže, zapínam lyžiarky a všetko dvakrát kontrolujem. Posúvam sa na kraj plošiny. Pod lyžami cítim nestabilitu, sneh sa odlupuje a rúti sa dole kuloárom. Prvý oblúk bude rozhodujúci. Ľavou dolnou paličkou hľadám pod sebou oporu, kde by som ju pichol a otočil sa okolo nej. Zdá sa, že je dobre uložená. Otáčam sa hore k spolulyžiarom a konštatujem, že nemám dobrý pocit zo snehu. Pre seba ešte dodám, že mám strach. V tejto hornej časti nie je veľa miesta na jazdy do strán a navyše je to ešte zúžené vytečeným ľadom na pravej strane. Naberám vzduch do pľúc, odrážam sa z hornej lyže a mäkko dopadám do ľavého oblúka, všetko drží. Pridávam hneď ďalšie. Sneh sa trochu šmýka pod lyžami, ale ako celok sa stabilný. Pokračujem dole, prechádzam okolo Bohuša, traverzujem doprava do tvrdších častí, kde po niekoľkých oblúkoch zastavujem. Pľúca pumpujú ako divé a nohy brnia ako struny na base. Pripravujem foťák a pozorujem ostatných. Nasleduje Miro, ktorý v perfektnom štýle za pár minút prichádza ku mne. Spoločne upierame zraky na nežnejšiu časť družstva. Pomaly ale isto lyžuje z vrcholu, rozvážne preskakuje z oblúka do oblúka. Z diaľky je zrejmá jemnosť ženskej perokresby. Nakoniec sa všetci stretávame v dolnej časti kuloáru a spoločne v malých odstupoch schádzame posledné zúžené miesto. Zastavujeme nad trhlinami a oddychujeme. Kladiem nahlas otázku, či doteraz vôbec nejaká žena Pallavicini zlyžovala. Nedostávam odpoveď.

Po niekoľkých minútach oddychu nahadzujeme pásy a vystupujeme ľadovcom smerom k bivaku, ktorý dosahujeme o 11:00. V bivaku sú dvaja maďarskí lezci, ktorí si prišli pre veci. Boli to práve tí, ktorých sme videli pred dvoma dňami pod vrcholom Pallaviciniho kuloáru. Balíme batohy. Sedem ľudí sa moce v búde a pred ňou a snaží sa zorientovať v chaose porozkladaných vecí a batohov. Maďari majú zbalené prví a bágle ich čakajú na naklonenej plošine pred bivakom. Fotia sa. Ledva sa stačím obzrieť a je mi jasné, že jeden z batohov sa rozhodol podľahnúť zemskej príťažlivosti. Dá dva ležérne kotrmelce k hrane steny vedúcej na rozorvaný ľadovec Teufelskamp. Tam mu už nič nebráni, aby svoju zostavu dokončil niekoľko sto metrov dlhým letom do otvorených trhlín. Je to smutná udalosť, ale poučná. No nie zrejme dosť poučná, keď niekoľko minút neskôr pokračuje podobným spôsobom batoh člena našej expedície. Z toho istého miesta do tých istých trhlín - plný materiálu a dokladov vrátane pasu. Keďže náš nešťastník sa pred odchodom nechal poistiť proti udalostiam podobného typu, cestou dole rozoberáme všetky možné alternatívy, ako to vierohodne riešiť. Kľúčovou otázkou ostáva cesta cez hranice bez cestovného pasu. Na policajnej stanici v Heiligenblut vydolujeme pracne od policajtov potvrdenie, že došlo k strate batohu. Cestou autom si dohadujeme rande na veľvyslanectve SR vo Viedni, kde by nám vydali náhradný dokument. Lenže nestihneme prísť v pracovnej dobe hodín a frčíme priamo na Berg. Našťastie sme natrafili na ľudských štátnych úradníkov na rakúskej aj slovenskej strane a po vypočutí príbehu a predložení papiera od polície prekonávame ďalšie kľúčové miesto nášho expedičného ťaženia.

Po návrate zisťujem, či Iva bola prvou dámou brázdiacou svahy Pallaviciniho kuloáru. Kontaktujem Österreischer Alpenverein a internetovú stránku www.bergsteigen.at. Oba zdroje potvrdzujú, že podľa ich informácií doposiaľ žiadna žena kuloár na lyžiach nezišla a gratulujú Ive k prvenstvu. Slovenské extrémne lyžovanie má teda zástupkyňu, ktorá dokáže osloviť svojimi výkonmi aj v zahraničí.

Pri zjazde som použil lyže Tua Cross Ride 104, lyžiarky Garmont G – Fit G - Lite a horolezecké oblečenie Mammut od firmy Alphasport Žilina.