Marco Scolaris

Taliansky časopis Alp venoval jedno zo svojich čísiel Marmolade, kráľovnej Dolomitov. Jedným z hlavných článkov bolo interview Marca Scolarisa s tromi protagonistami lezenia v južnej stene Marmolady, Heinzom Mariacherom, Mauriziom Giordanim a Igorom Kollerom. S láskavým zvolením autora a časopisu Alp môže aj Jamesák priniesť tento zaujímavý rozhovor.

Zdá sa mi, že ste všetci traja venovali veľkú časť svojho života južnej stene Marmolady, ako keby ste do nej boli zamilovaní...

Heinz: No, nepreháňajme, veľkú časť života… Pravdou je, že v sedemdesiatych rokoch bola Marmolada akoby z iného sveta. V údolí Ombretta bol neuveriteľný pokoj. Dokonca aj v auguste bolo ťažké vidieť niekoho v južnej stene. Samozrejme, vtedy bola táto stena samá záhada, všetko tam ešte bolo treba objaviť. Neskôr, keď začala ísť do módy, som si našiel tichšie miesta, pretože čo ma vždy fascinovalo na lezení v horách, je samota.

Igor: Prvýkrát som na Marmoladu prišiel v roku 1973, ale skôr náhodou, ako zámerne. Bola tam známa Messnerova cesta a "Gogna", všetko klasické línie. Aj my sme tam vtedy liezli podobné línie vrátane novej cesty Via Slovakia. Úžasné však boli hladké platne vpravo od Via Idealle. Odvtedy som nápad liezť stredom steny nepustil z hlavy. Vrátil som sa v 1981 - po tom, čo som si prečítal článok o Heinzovi a jeho pokuse - a vyliezli sme „Rybu“. A neskôr? Bol to fantastický terén, mnohé otvorené možnosti, priatelia, Falier – môj druhý domov, Nino a Agnese del Bon. Piz Badile bol moja prvá alpská láska, Marmolada druhá, ale za to najväčšia a najdôležitejšia v mojom živote.

Maurizio: Povedal by som, že rozmer Marmolady spočíva v možnostiach, ktoré ponúka. Tomu, kto ju pochopí, poskytuje táto skala svet nevyčerpateľného čara a dobrodružné zážitky, inak čoraz zriedkavejšie. Násilie a domýšľavosť tu nevíťazia, ani svaly nie sú rozhodujúce. Na obrovské platne platí len veľká dávka pokory. Cenou je estetické lezenie, ktoré uspokojí aj tú najtvorivejšiu predstavivosť.

Čo bol podľa vás kľúčový moment vo vývoji Marmolady, kto a kedy pochopil, že sa dá (a má) ísť aj ďalej a skúsiť aj tie najhladšie a najzradnejšie platne?

Igor: Spomeniem mená Mariacher, Schiestl, Rieser, Zak, Iovane, ktorí v sedemdesiatych rokoch začali liezť novým štýlom – málo materiálu, málo alebo žiadne skoby – voľne a rýchlo. Z tohto hľadiska „Ryba“ bola trochu krokom späť, pretože sme ju nevyliezli celú voľne. Na druhej strane sme možno ukázali, čo na hranici bezpečnosti znamená rovnováha medzi fyzickým a psychickým výkonom, čo je filozofia vlastná československému horolezectvu. Boli sme pripravení po všetkých stránkach, aj psychicky. A mali sme skúsenosti z technického lezenia, ktoré sme využili pri zaisťovaní a tiež skúsenosti z pieskovcových oblastí, ktoré boli vysokou školou voľného lezenia i zaisťovania prirodzenými prostriedkami.
Maurizio: Na Marmolade vývoj nevyplýva z míľového kroku konkrétnej osoby, ak niekto prispel svojou troškou, nespravil tak na zelenej lúke, ale staval na skúsenostiach mnohých predchodcov. Každý z nás pridal stupienok na schodisku, kde predtým iní spravili svoje. Isteže, niektorí šli za hranice priemeru a rozhodli sa čeliť platniam: Messner, Mariacher, Rieser, Koller, Giordani…
Heinz: Šiel by som viac dozadu. Myslím, že Vinatzer bol prvý, kto sa odvážil ísť do hladkých platní, okrem toho netreba zabúdať, s akými prostriedkami sa liezlo v roku 1936. Messner výstupom v 1969 bol prvý, čo spravil cestu cez naozajstnú platňu s dierkami. Koncom 70. rokov prišla naša malá skupinka s novým pohľadom na lezenie a novou mentalitou, ktorá už nemala nič spoločné so starou koncepciou dobývania. Zvláštnosťou bol oveľa voľnejší prístup, lozili sme hore-dole bez toho, aby sme sa nechali ovplyvňovať starými klišé a tradičnými názormi. Nešli sme si dokazovať vysoké obtiažnosti, liezli sme kvôli štýlu.

Ak by si mal v krátkosti opísať svojich dvoch kolegov ako osobnosti, so všetkými dobrými aj zlými stránkami...

Heinz: "Nestaraj sa o nich, ale pozeraj sa vpred a choď…" Zaujal som tento postoj, lebo sa mi nepozdávalo nechať sa unášať cudzou hrou a cudzími pravidlami, bol som príliš presvedčený o myšlienke freeclimbingu bez kompromisov. Samozrejme uznávam, že obaja zanechali na južnej stene dôležité stopy, ale keby boli trochu trpezlivejší… Opísať ich ako osoby? Jedného si pamätám vysokého a chudého, druhého nižšieho, tiež chudého… nerád by som zachádzal ďalej.
Maurizio: Heinz Mariacher bol určite na Marmolade zakladateľom moderného lezenia. Nemôžem ho charakterizovať ako osobnosť, pretože ho nepoznám do hĺbky a nezvyknem posudzovať niekoho, koho nepoznám. Ako o horolezcovi o ňom môžem povedať, že bol nepochybne lídrom, dokázal realizovať skutočné majstrovské diela, ktoré vyžadujú zvláštne schopnosti. Notorickosť v ňom zrejme spôsobila zlom a v určitom okamihu sa rozhodol vyhnúť konfrontácii s prostredím, ktoré sám pomáhal pretvárať. Ak mám posúdiť jeho správanie, môžem mu vytknúť jedno, a to že sa odmietol kriticky postaviť voči iným, ktorí prišli na Marmoladu po ňom, hlavne voči mne. Ak by bol zopakoval moje cesty a negatívne ich ohodnotil, bolo by to pre mňa oprávneným názorom, ale keď sa tak robí doma v obývačke alebo v lezeckej oblasti pri jazere Garda, nepôsobí to dôveryhodne.
Igora Kollera by som definoval ako projektového génia a jedinečného vodcu, aspoň v horolezectve. V období, keď sme na Marmolade bojovali o nedotknuté územia, často sme spolu sedávali a v súťaživej atmosfére diskutovali o plánoch, čo však neuberalo našej vzájomnej lojálnosti. Je snáď príliš viazaný na vlastné projekty a často zvykol celé leto stráviť nad jednou vecou. Prichádzal tak o možnosť rozšíriť si obzor tým, že by cesty aj opakoval, nielen otváral. Nesúhlasím s jeho predstavou urobiť z Marmolady extrémnu skalku. Väčšina jeho ciest nejde až po vrchol, mnohé merajú len niekoľko dĺžok, hoci ani vyššie by možnosti nechýbali… Zrejme si nechal ujsť, ako ľahko sa dnes dá predať vysoká obtiažnosť, 8a či 8b a zabudol, že Koller je Kollerom vďaka Rybe, určite nie vďaka "Viva Gorbi".
Igor: Obaja pre mňa znamenajú veľkých horolezcov, kráľov Marmolady, ktorým treba uznať najťažšie a najtvrdšie výstupy. Heinz je dokonalý lezec s nespočetnými novými nápadmi a pevným postojom k lezeniu. Maurizio je zas veľmi silný, kompletný horolezec. Obaja sú dôležitými a komplexnými postavami a ako väčšina veľkých protagonistov to nemali v talianskom lezeckom prostredí ľahké. Ja ako úplny cudzinec som mal v tomto smere situáciu jednoduchšiu.

V čom spočíva prínos tvojich dvoch kolegov na Marmolade? Čo bolo možné urobiť lepšie, keď sa na to pozeráš s odstupom času?

Heinz: Giordani priniesol súťaživého ducha a znovuzrodenie nitu na južnej stene, ktorý sa už zdal byť prekonaný. Aj Koller prišiel s dvoma vecami – odvážnym nápadom línie cez Rybu bez nitov a chlapcom menom Jindro Šustr, ktorý tu zanechal výrazné stopy a o ktorom sa nikdy nehovorí.
Maurizio: K Heinzovi už nebudem viac dodávať, bol pre mňa orientačným bodom a vždy som oceňoval jeho etiku a schopnosti. Môžem len pripomenúť, že by bolo zaujímavé mať jeho posudok aj na cesty ako „Olimpo“, „Fortuna“, „Fantasia“, „Futura“, „Specchio“, samozrejme po tom, ako by ich preliezol… O Igorovi môžem ešte povedať, že kým bol plný nápadov, nielen jemu patria zásluhy za to, že sa dotiahli do konca. Sám to nikdy neskrýval, hoci dejiny ho ocenili i za lezecké schopnosti jeho kolegov na lane. A napokon, všetko sa dá predsa urobiť lepšie.
Igor: O Heinzových nových nápadoch som už hovoril. Maurizio zase dokázal, že aj tie najťažie cesty sa dajú robiť sólovo a v zime.

Aké podnety ti dali podujatia tvojich kolegov? Ako zmenili tvoj pohľad na hory a stenu?

Heinz: Možno prispeli k môjmu (dočasnému) odchodu z hôr a k nadšeniu pre freeclimbing na skalkách. V boji o posledné voľné cesty som sa akokeby ocitol v súťaži, kde nikto nerešpektuje pravidlá rovnaké pre všetkých. Bolo mi jasné, že voľné lezenie bez kompromisov bolo jediným spôsobom, ako ísť vpred. Vrátiť sa k štýlu dobývania za každú cenu bolo absurdnou myšlienkou!
Maurizio: Vždy predtým, ako som skúsil niečo nové a navrhol niečo vlastné, chcel som sa pripraviť tým, že sa priamo a opakovane porovnám s tým, čo tu už bolo. Preto som preliezol väčšinu existujúcich ciest sám, s niekým ďalším, či v zime. Tak to bolo aj s Mariacherovými a Kollerovými cestami, platí to aj pre Asteho, Vinatzera, Messnera, Larchera atď. Je to môj prístup. S tým, čo robím v stene, som najspokojnejší vtedy, keď som toho tvorcom. Radšej leziem prvý než druhý, radšej s menej skobami než s mnohými (to isté platí pre nity), radšej idem za vlastným nápadom ako za ukradnutým, atď.
Igor: Podľa môjho názoru najdôležitejšie Heinzove počiny boli „Abracadabra“, „Tempi Moderni“ a prvé voľné prelezenie „Ryby“. Čo sa týka Maurizia, boli to „Irreale“, „Fortuna“, sólo „Tempi Moderni“ a zimné akcie. Inšpirácia bola spoločná, ale každý z nás mal iný spôsob vyjadrenia sa v horách.

Sú také cesty, ktoré si mohol (chcel) urobiť, a oni ti ich vyfúkli?

Igor: Hm… Heinz chcel preliezť „Rybu“, tak ako ja, spravil som to so Šustrom. Obaja sme ju chceli preliezť voľne, spravil to Heinz so svojimi priateľmi. Osobne som bol rád, že to spravil on. Maurizio? Myslím, že sme mali veľa totožných projektov, ale ako som už povedal, na južnej stene žiaden problém…
Maurizio: V Marmolade som urobil vyše 40 nových ciest, niektoré sám a bez istenia. Niektoré zatiaľ neboli zopakované, ja však poznám ich charakteristiky, a teda ich absolútnu hodnotu. Vyliezol som tie najťažšie cesty sám alebo v zime, alebo sám a v zime, alebo na lane s inými a doliezol som až na vrch steny okolo 200-krát. Nemyslíš, že by mi to mohlo stačiť?
Heinz: Ako som už povedal, boli tu viaceré projekty, ktoré som skúšal voľne, najznámejší cesta „Ryba“.

Ako ste sa zvykli stretávať? Rozprávali ste sa vôbec spolu?

Heinz: Samozrejme, že každý obraňuje svoj spôsob nazerania na veci. O samom sebe môžem povedať, že myšlienka voľného lezenia bola pre mňa dosť zásadná. Nikdy sa mi nepodarilo pochopiť ideu dobývania, ktorá, čo je zvláštne, pretrváva až dodnes. Myslím, že naše uhly pohľadu boli príliš odlišné na to, aby sme sa častejšie stretávali.
Maurizio: A prečo nie? Nemal som dôvod vyhľadávať hádky s nikým a s Igorom sme v podstate priatelia, ja som ho chodieval navštevovať do Bratislavy a on býval mojím hosťom v Taliansku. S Heinzom to naopak bolo viac o súťaži. Začal sa cítiť nepohodlne, pretože pozornosť horolezeckého sveta sa od neho presunula na nás a on nás pohnevane začal kritizovať. Ja som mu na odpoveď skutkami dokazoval, že sú to len slová. Ak mám všetko v poriadku a môžem reagovať, nerád potichu sedím a počúvam.
Igor: Dala by sa o tom napísať kniha… Cítil som sa dobre s obidvoma. Myslím, že sme dobrí priatelia. Začal som komunikovať s Heinzom po „Rybe“ aj preto, aby som mohol uverejniť jeho názor. Písali sme si, niektoré listy mám stále odložené. Mali sme veľa spoločných myšlienok, o lezení aj etike. Viackrát sme sa stretli u neho doma v San Nicolo, ale nikdy na Marmolade. Raz mi povedal, že v roku 1987, keď som sa s priateľmi prvýkrát pokúšal preliezť voľne „Rybu“, chcel skúsiť to isté, ale nechcel narúšať moje pokusy… No comment, Heinz je… Heinz. Iné vzťahy mám s Mauriziom, s ním som strávil veľa času na chate Falier, u neho doma v Roverete, v Arcu, bol aj u nás a liezli sme spolu na pieskoch v Adršpachu.

V čom by ťa mohli tvoji dvaja kolegovia kritizovať?

Heinz: Prvý za to, že som mu nikdy nezatlieskal, druhý za to, že som mu neoplatil jeden darček – vlnené papuče s plstenou podrážkou, darček od Igora.
Maurizio: Musíš sa opýtať ich. Nikdy som sa necítil byť Supermanom, ani sa tak nechcem nazývať, takže ma možno kritizovať tak, ako hoci-
ktorú ľudskú bytosť na našej planéte. Na druhej strane, ak sa mi niekto ukáže s kostýmom a pláštenkou predtým, ako ho za Supermana uznám, musí ma aspoň zobrať zalietať si…!
Igor: Nič konkrétne ma nenapadá. Naopak, ich články o „Rybe“ potom, ako ju preliezli, zabezpečili tejto ceste publicitu a vďaka nim sa stala Ryba jednou z najznámejších a najuznávanejších ciest celých Álp.

Ako boli u nás doma vnímaní Čechoslováci - ako chudáci alebo majstri? Ako boli posudzované ich výpravy na Marmoladu?

Igor: My sme sa cítili dobre – dobrá atmosféra, sympatickí ľudia. V Dolomitoch všetci vedia, čo je to horolezectvo, viac ako na Slovensku. Domáci mali lepší materiál, ale vášeň bola tá istá, takže sme si rozumeli so všetkými.
Maurizio: Boli to časy, keď na vycestovanie z krajiny východu bolo treba mať veľmi dobrý dôvod. A tak Rusi, Poliaci, Juhoslovania či Čechoslováci vytvárali neuveriteľné rekordy v rozmanitých disciplínach, napríklad aj horolezectve. Bolo to pasom k väčšej slobode, preto sa púšťali do podujatí za hranicami hazardu. Na Marmolade to bolo tak isto, Igor bol vedúcim výpravy – keď priniesol domov úspechy, okrem uznania dostal aj povolenie pokračovať. Jeho spoločníkmi boli mladí horlivci, ktorí sa však často objavili len na chvíľu a potom zmizli.
Heinz: Neviem, osobne neposudzujem ľudí podľa ich šiat alebo bankového konta. Okrem toho v tých časoch byť otrhaný znamenalo byť autentický.

Prečo Koller v určitom momente opustil svoje overené praktiky na Gorbiho stene nad sedlom Ombretta?

Heinz: Nikdy som nepochopil Kollerove aktivity po „Rybe“…
Maurizio: V 90. rokoch bolo ľahšie predať 8a než cestu ako „Fantasia“. Nechať supervytrénovaného a motivovaného mladíka preliezť ťažkú dĺžku pár metrov vedľa suťoviska je jednoduchšie a výnosnejšie, než sa znova dať do práce na 1000 metroch steny.
Igor: Jednoducho sme chceli vytvoriť niečo medzi športovým lezením a horolezectvom, použiť nejaký ten nit, hlavne na štandoch, aj kvôli zlaňovaniu. V oblasti Gorbi sme načrtli niekoľko pekných ciest, ktoré sú naozaj viac horolezecké ako športové, takže neboli veľmi opakované.

Prečo Heinz opustil južnú stenu a začal sa venovať športovému lezeniu?

Igor: To je skôr otázka pre neho, ale myslím, že to bolo kvôli atmosfére, ktorá začala vznikať, začali sa používať nity a iný materiál. On sa skalopevne držal svojich princípov a svojej filozofie.
Maurizio: Fenomén športového lezenia bol v plienkach a som si istý, že sa to zdalo Heinzovi zaujímavým, tak ako Marmolada niekoľko rokov predtým. Kohokoľvek, kto má rád dobrodružstvo, fascinujú novinky, aj ja sám som stratil to niekdajšie nutkanie stále sa vracať na južnú stenu (aj keď občas tam zájdem) a začal som sa venovať Himalájam, Karakoramu, Patagónii a objaviteľským cestám všeobecne.
Heinz: Lezenie v horách trpelo absenciou spoločného smeru. Uznávala sa hodnota voľného lezenia, ale príliš ľahko sa obetovala tradičnej koncepcii dobývania. Väčšina horolezcov radšej prišla domov s úspechom v podobe cesty dokončenej s pomocou materiálu, než by uznala ústup. Športové lezenie, alebo lepšie freeclimbing, navrhovalo oveľa jasnejšie myšlienky, presne také, aké som sa už roky snažil praktizovať v horolezectve. Pekné bolo aj to, že všetci dodržiavali pravidlá hry. Otváral sa tu celkom nový svet, zaujímavejší a čestnejší…

Existujú také vaše cesty, ktoré ešte neboli zopakované, ako Mauriziova „Fantasia“?

Heinz: Neviem, nechodím každý deň pod južnú stenu s ďalekohľadom. Nikdy som nepočul o prelezení „Abracadabra“. (Cestu preliezli Ján Kuba a Ján Matava v roku 1985, pozn. I. Kollera.)
Maurizio: „Fantasia“ nebola zopakovaná, pretože vyžaduje veľa času. Je to lezenie, ktoré treba starostlivo pripraviť a venovať mu čas. Vieme, že väčšina šampiónov toto nerada riskne. Možno je to aj preto, že stále menej lezcov je odhodlaných stráviť jednu alebo viac sezón postupným približovaním sa k tejto ceste, keď inde existuje mnoho ďalších, s menším rizikom a väčším úspechom…
Igor: Takých ciest je viacero a dôvody, že sú bez opakovania, môžu byť rôzne. Niektoré sú tvrdými a nepríjemnými alpinistickými cestami, ako napríklad Dážď z jasného neba či 40 rokov pre Falier, ktoré sme vyliezli s Dinom Kuráňom. Ale aj na tie dôjde, hoci dnes väčšina lezcov vyhľadáva populárne a lepšie zaistené cesty.

V poslednej dobe jedinou medializovanou cestou bola Larcherova/Vigianiho. Ako hodnotíš realizáciu tejto cesty?

Heinz: Aj keď považujem Rolanda Larchera za svojho priateľa a vždy som ho ako lezca oceňoval, táto cesta predstavuje v týchto časoch nesprávny odkaz. Je mi ľúto, že Messnerov boj proti nitom a zániku nemožného už vyzerá na prehratú bitku. Veľmi by ma potešilo, keby mladá generácia znovu objavila určité hodnoty, ktoré z lezenia spravili jedinečnú záležitosť.
Maurizio: Určite je to veľké dielo svojho druhu. Mediálny záujem sa mi s ohľadom na dobu zdá byť v poriadku. Ak by tá istá cesta bola otvorená bez nitov (čo aj bolo možné), nedala by sa tak ľahko predať a stretla by sa určite s menším ohlasom, aj keď by to na druhej strane od autorov vyžadovalo oveľa väčšie úsilie. Každá doba má svojich hrdinov i filozofiu a mne ich neprislúcha hodnotiť. Aspoň je to nezávislá cesta, neprispôsobuje sa iným itinerárom tým, že by ich obmieňala a to je dobré, malo by sa to rešpektovať.
Igor: Nemám o tejto ceste informácie, nevyliezol som ju a vzhľadom k stupňu ťažkosti ani nemyslím, že ju budem niekedy liezť. Problémom dnešných extrémnych ciest nie sú nity, ale spôsob ich používania. Rozhodnutie je však na pleciach dnešnej špičky. Nejaké konkrétne obavy o budúcnosť lezenia a horolezectva však nemám.

Jindro Šustr v spodnej časti Ryby pri prvovýstupe v roku 1981. Foto: Igor Koller.

Peter Ondrejovič pri pvých pokusoch v ceste Fram v roku 1989. Foto: Igor Koller.

Igor Koller v 4. dĺžke cesty "40 rokov pre Falier", 6+ z roku 1993. Foto: Dino Kuráň.

Prečo Marmolada vyšla z módy? Ľudia sa vracajú na Tre Cime (Huber, Glowacz, Bole, Astner), sem už menej…

Igor: Previsy na Tre Cime sú predsa len o niečo bezpečnejšie, nehrozí pád do položeného terénu. Predstavte si, že letíte dvadsať metrov dole z piliera na "Rybe"! Aj tak som presvedčený, že lezci ako Huber by dokázali aj na Marmolade vynikajúce veci.
Maurizio: Pretože kto sa do toho pustí, chce to robiť na istej a známej pôde, a nie neznámej, ako na južnej stene. Vieš si predstaviť Hubera alebo Glowacza, ako sa mordujú na VII+ osem metrov nad poslednou lezeckou expreskou? Larcher po páde na "Fortune" a s tým súvisiacimi fyzickými následkami povedal, že ani ja som tade nemohol preliezť, určite nie ja, čo nezvládam 8c alebo 8b a v telocvični niekedy ani 8a. Chceš, aby sa to stalo znova? Radšej nech idú do Lavareda na oskobované previsy.
Heinz: "Nechoďte za mnou, stratil som sa…" až dnes si uvedomujem pravdivosť týchto slov, ktoré dali meno jednej z našich ciest na Spiaggia delle lucertole. Až dnes jasne vidím, že sponzoring a súťaže znamenali koniec slobodného a divokého ducha, ktorý charakterizoval zlaté časy. Bez tohoto ducha aj taká úžasná stena ako Marmolada stráca svoje čaro.

Čo nám zostáva do budúcna? V okolí „Ryby“ sa objavili nejaké nity, ale hneď aj zmizli…

Heinz: Nie som v obraze, len som počul, že niekto mal čudný nápad otvoriť cestu s nitmi veľmi blízko "Ryby". Ale nespravil Igor Koller pred mnohými rokmi to isté? Týmto chcem Igorovi (aj Mauriziovi) povedať, že toto sa stáva, keď sa akceptujú kompromisy. Kde je hranica medzi správnym a pomýleným používaním nitov? Budeme nakoniec pravítkom merať vzdialenosť medzi dvoma nitmi, aby sme to mohli určiť? Kto už má za sebou nejakú horolezeckú minulosť, vyrieši túto otázku pomocou zdravého rozumu, ale kto sa učil liezť na umelej hmote, bude potrebovať pravidlá s presnými definíciami. Pravidlá pre lezenie na horách, to by bol vrchol! Niečo do budúcnosti nám zostane len vtedy, ak prestaneme ruinovať tonami ocele všetky možnosti pre vyjadrenie budúcich generácií.
Maurizio: Nemám žiaľ krištáľovú guľu. Do dnešného dňa priaznivci nitov na každých 30 centimetrov nemali odvahu prezentovať sa (asi preto, že celkovo majú málo odvahy), až na tú epizódu, ktorú si spomínal. Dúfam, že to tak bude aj naďalej a že dychtivci po lacnej sláve nechajú platne na Marmolade na pokoji a uspokoja sa s opotrebúvaním vrtákov niekde inde.
Igor: Ak ktosi natlčie kopu nitov blízko „Ryby“, urobí hlúposť a nie krok vpred. Možno by sme mali akceptovať preistenie najobľúbenejších ciest. Musíme byť tolerantní, pravé horolezectvo má ešte dosť miesta pre sebavyjadrenie, možno trochu bezpečnejšie…

Preložila Irena Lányiová