Peťo Zomby Kuzmiak a Maťo Emby Baláž

Určite si už o Yosemitoch veľa čítal a videl kopu fotiek. Aj my sme mali o tejto mýtickej doline dostatok informácii: vraj sú tam nekonečné špáry, veľmi veľké steny a že smäd býva strašný. Ťahanie svine je vraj drina a v Campe 4 pohoda. Napriek tomu sme boli z veľa vecí dosť mimo. Takže tu sú naše najdôležitejšie skúsenosti, ktoré sme zažili na vlastnej koži a draho za ne zaplatili: 1. V Yosemitoch sú špáry. 2. Steny sú veľmi veľké 3. Smäd je strašný. 4. Ťahanie svine je drina. 5. V Campe 4 je pohoda.

Keď sme prežili noc medzi bezdomovcami v San Fanciscu, bolo jasné, že prežijeme všetko a smelo sme zamierili do doliny, vlastne Doliny. Keďže na Turniskách obaja v pohode báchame Finálku, vybrali sme si na rozlezenie trojhviezdičkové 5.10d (cca VII+). Typická špára: široká, previsnutá a vyšmýkaná. Už dlho sme šesť dĺžok neliezli desať hodín. Klasifikáciu znižujeme na VI++ a ďalší deň ideme radšej 5.9 (VI UIAA). Central Pillar of Frenzy vedie severnou stenou Middle Cathedral Rock. Je to krásna špára, akurát z tých gýčovitých výhľadov na El Capitan sme nejakí nervózni. Doma sme totiž každému drístali, že ideme The Nose, a tak sme vedeli, že do toho budeme musieť aspoň nastúpiť.

Nasledujúcich pár dní usilovne trénujeme špáry. Po krátkej úprave je z 30-ročného batoha zdedeného po tyrolských alpinistoch nádherná sviňa. Oproti haulbagom od Black Diamond vyzerá smiešne a malo, ale spacáky, karimatka, fazuľky, pár snickersiek a voda sa tam vošli. (Vo výbere stravy sme sa nechali plne inšpirovať tým geniálnym článkom o yosemitských krysách.) Prvé štyri dĺžky vedú na policu Sickle Ledge, z ktorej sa ešte dá zlaniť na zem, čo sme aj využili. Večerné kúpanie v riečke a noc na rovnej zemi stáli za to ranné žumarovanie. (Predsa len sa to dá učiť až na El Cape, ešte že sa nikto nepozerá.)

Deň 2: Na programe je 9 voľných dĺžok na najbližšiu policu - El Cap Tower. Najprv všelijaké delikátne traverzíky a kyvadielka. Hlavne druhý vždy ocení možnosť sadnúť si na sviňu a v traverze skákať od istenia k isteniu (popritom odľahčujem odhodením jednej tenisky.) Po dosiahnutí Stoveleg Crack orientačné problémy miznú. Táto priama, 150 metrov dlhá špára pretína úplne hladkú, mierne previsnutú platňu a zablúdiť sa fakt nedá. Vraj tu pri prvovýstupe Harding použil špeciálne skoby vyrobené z nôh piecky. To museli byť riadne kusy, lebo miestami sú čierne friendy primalé. El Cap Tower je krásna, meter široká a 10 metrov dlhá polica. Absolútny komfort. Aj s batôžkom sme na nej ešte za svetla, tak Emby vyráža renčovať ďalšiu dĺžku: Texas flake, famózny to komín. Píšu 5.8 = V+, v prostriedku dokonca nit - nákres vyzerá na pohodičku. V skutočnosti je to meter široké, hladké, bez akejkoľvek možnosti niečo založiť. Na tých 30 metrov proste človek len tak ľahko nezabudne, ani keď sa mu zahoja odretý zátylok a hruď. Prvý bivak v stene. Každý z nás si 10-krát skontroluje naviazanie a dotiahne šrubovačky na štande.

Niekedy ráno (nemali sme hodinky) naliezam do ďalšej známej dĺžky: Boot flake. Najprv nitový rebrík a potom hákovačka po 20-metrovej šupinke. V sprievodcovi je ironická otázka: Čo drží túto vec na stene? Fakt neviem a to som sa fest pozeral. Z vrcholu topánky sa robí King swing - Kráľovské kyvadlo. Zlanil som 25 metrov a prebehol po platni 20 metrov doľava. Ďalšie 4 dĺžky a sme v Campe 4. Pár špicatých a šikmých lokrov za odštiepenou vežičkou. Tu by som teda noc stráviť nechcel. Nejakých 70 metrov nad nami je Veľká strecha (nemýliť si s Rozlomitmi). Tá by mala byť podľa sprievodcu vynitovaná, ale nejaká dobrá duša nity aj fixy odstránila, a tak si vychutnávam yosemitskú A2+ (Janko a Matúš díky za požičané mikročoky.) Údolie pod nami sa pomaly ponára do tmy. Ďalšia dĺžka je Palacinková šupina. Sokolík jak oči, kto by nevidel ten plagát s Lynn Hill? Namiesto nitov zase len odseknuté šrúby. Už sa nejako stmieva, medzitým hádže Emby držku.V Campe 5 je tma tmúca, tak si každý po hmate nájdeme čo najrovnejšiu poličku a upadneme do bezvedomia.

Štvrtý deň v Nose. Dĺžka za dĺžkou previsnutých kútov a špár, okolo nekonečné platne. Čoraz viac technických úsekov a fantastická expozícia. Svinka je už ľahšia, ale naše telesné schránky vykazujú známky opotrebovania. Konečne zaznie víťazný pokrik: T2!!! To bol dohodnutý signál, že Emby zbadal záverečný nitový rebrík. Tu sa Harding s posledným previsom už nebavkal a navŕtal doňho legendárnych 28 nitov. Potešili. Na vrchole pár fotiek, pobaliť a „vzhůru dolů“. Na nohe namiesto boty mám úžasnú konštrukciu z plastovej fľašky a kobercovky.

Deň 5: Koľkokrát už zažil Camp 4 príchod dvoch dehydrovaných, vysilených, ale šťastných horolezcov? Ďalší deň spôsobíme rozruch v neďalekom mestečku, kde nás za 6 USD na hlavu pustili k švédskym stolom (systém žer koľko vládzeš). Plánovaný výlet k sekvojám sme museli pre zažívacie problémy odložiť.

A aké to vlastne bolo ťažké? V podstate celý Nos sa dá prehákovať. Dá sa aj vyliezť voľne. Takže obtiažnosť je pri každom preleze individuálna. Ale ak niekto lezie voľne do 5+ a zvyšok hákuje, má na 8-10 dní o zábavu postarané. (Fakt sú aj takí.) Na druhej strane sú špecialisti, čo to lezú za deň, rekord je tuším 2:50 hod. alebo tak dajako. Sú aj takí. Náš štýl bol asi tak VII+A2.
Po odznení frázy „už nikdy viac“ sme začali čoraz častejšie pokukovať po Half Dome. Je to nádherný kopec a symbol celého parku. V 700-metrovej SZ stene je viac-menej voľne leziteľná iba Regular Route (5.10c A2, 24 dĺžok = 2 dni). Najťažším úsekom celého výstupu bolo jednoznačne dôjsť pod stenu. Keď sme tam po siedmich hodinách chrčania pod 35-kilovými batohmi (voda na 3 dni) dorazili, zistili sme, že priamo pod nástupom je prameň.

Pod stenou už bivakujú traja Amíci. Zafixovali si prvých 5 dĺžok a vstávajú o piatej ráno, tak by sme si nemali vadiť. (My bez hodiniek vstávame so slnkom, čo v SZ stene nie je až taký problém.) V 12. dĺžke začína hrmieť a blýskať sa. Aj keď v Kalifornii nikdy neprší, nahadzujeme goráčky a lezieme jak draci, aby sme sa dostali z komína, ktorým vedie stredná časť výstupu. Bije to všade naokolo, padajú prvé kvapky a … nič. Nebo sa zase vyjasní a my si vychutnávame západ slnka za El Cap na perfektnej polici Big Sandy Ledge. Ako to, že nám už došlo jedlo?!?

Nasledujúci deň sa vlečieme za tými troma típkami – na každom štande čakáme aspoň 20 minút - a radosť z lezenia je preč. Jediným vážnym výkonom bolo prekonanie Thank God Ledge. Je to 20-25 cm široká a 30 metrov dlhá vodorovná polica pod hladkou vytláčajúcou platňou. Emby to prešiel normálne po kolenách a ja som sa so sviňou veľmi dobre pobavil. Vrchol Half Domu pripomína Hlavnú, len je tam viac ľudí a namiesto vychudnutých cigánčat tam žobrú vypasené svište. Turisti nám blahoželajú k výkonu, ale keksíkom nás nikto neponúkol, tak mastíme dolu. V doline hrdinsky odolávame hot dogom (3 USD!) a vydržíme až do C4 na naše obľúbené kolienka s paradajkovou omáčkou.

Ďalší deň sa niekoľkými neuveriteľnými stopmi presúvame do Tolumne Meadows. Fantastická divočina neporovnateľná s davmi v Údolí. Jazero na kúpanie, lesy na kempovanie a kopy žule na lezenie. Sme nadšení: zase raz držať lištu, stáť na stupe… Žiaľ, väčšina ciest má za názvom R (risk), ale aj tak sa dá vybrať. Až 11-dĺžkové cesty na nádherne tvarované žulové kopy a geniálne zostupy. Škoda, že v najkrajších (= odistených) cestách je trochu husto.
Po troch dňoch sa nechávame párom z Nového Zélandu nahovoriť na skalky do Mamothu. Po celodennom blúdení púštnymi cestičkami skalky k večeru skutočne nájdeme. V jedinej ceste ťažšej ako VII padám do prvého nitu a rozsekávam si predkolenia na oboch nohách. Radšej stopujeme späť do Walley.

V Campe 4 všetko po starom. Vecí, čo sme nechali pod stromom, sa nikto nedotkol, tak máme matroš na ďalšiu poriadnu stenu. Na Sentinel si zbabelo namiesto ponurými komínmi známej klasiky Salathé - Steck vyberáme radšej cestu Chouinard – Herbert. Napodiv v pohode ju báchame aj s narovnávajúcim variantom (nástup nie 30 min. serpertínami po chodníku, ale 2 hod. priamo kriakmi).
Posledným veľkým vrcholom v doline je North Dome. Krásny zážitok. Zase sme nejako netrafili prístup, a tak samotné lezenie zabralo len 5 % času a tvorilo 0,1 % obtiaží celého tohoto výletu. Zase raz chlípeme ako smädní psi vodu pri záchodoch v Campe 4. Zajtra odlietame do New Jersey zarobiť na ďalší trip, resp. na splatenie dlhov z tohto.

Ďakujeme všetkým T2-károm za požičaný matroš a firme Žilmont za laná.