James Salter, preložil Ivan Doktor Žila

Prenasledovaný vlastnými démonmi slávy sa Vernon Rand rozhodol pre sólovýstup Walkerovho piliera v severnej stene Grandes Jorasses. Prvý lezecký deň sa príliš nevydaril a Vernon sa pripravuje na bivak. Nikomu sa ešte nepodarilo presvedčivejšie opísať, ako môže nahromadenie prekážok, obáv a strachu začať otvárať trhlinu neistôt a pochybností.

Na konci bola konečne polica. A celkom dobrá. Zastavil sa, aby sa upokojil. Bolo už neskoro. Ak by pokračoval, mohla by ho zastihnúť tma. Rozhodol sa, že bude lepšie zabivakovať tu. Hviezdy nádherne žiarili, uprene na ne hľadel. Žiarili veľmi jasno, ale ich jas môže byť aj výstrahou. Mohlo by to znamenať zmenu počasia. Bolo síce chladno, nebol si tým však úplne istý. Cítil sa bezpečne, hoci úplne osamelo. Zajtra ho čaká náročný úsek. V kútiku svojej mysle už svoj pokus vzdával. Vedel, že takýmto myšlienkam sa nesmie podať. Pokúsil sa prestať premýšľať, no nedarilo sa mu to.
Ráno mu trvalo takmer hodinu, kým roztriedil materiál. Bolo veľmi chladno. Pred sebou má nebezpečné dĺžky. Lano zviazané do veľkej sľučky je zapnuté do skôb. Zlaňiť, pozbierať materiál - potrvá to príliš dlho. Už to takto raz alebo dvakrát skúšal, lenže zdalo sa mu to príliš neohrabané a radšej s tým prestal.
Skala bola zrazu pokrytá glazúrou ľadu. Každý chyt musel očistiť a nie vždy sa mu to podarilo. Do tejto časti Walkera slnko nikdy nezasvieti. Viackrát sa pošmykol. Hovoril sám so sebou, nadával, pokračoval ďalej a zastavil sa vždy, keď to šlo, aby sa pozrel do nákresu. …dvadsať metrov a cez previs…. Naliezol do previsu. Batoh ho ťahal späť, von zo steny. Začal sa báť, ale Hore bol jeho strach ľahostajný. Zatĺkol skobu a zavesil sa do nej. Čakal, až ho opustí zlosť a dychom si zohrieval zmrznuté končeky prstov. Sivá Veža bola stále pred ním.
Ľad bol horší a horší. To, čo by inokedy ľahko zvládol, bolo teraz nebezpečné. Ďaleko na západe sa objavili oblaky. Bol nervózny a vydesený. Strácal vieru, že to dokáže. Náhle si uvedomil, že sa môže zabiť, že je len bod v priestore. Hrudník sa vyprázdnil, zmieril sa s porážkou. Bol pripravený vrátiť sa. Hora bola nemilosrdná - ak stratí koncetráciu a odhodlanie, nedovolí mu pokračovať vo výstupe.
Pod Vežou bol ťažký traverz. Malé chyty, oľadnené stupy, veľká expozícia. Jednou nohou stál na malom stupe. Nad ním bola platňa prerušená špárou. Začal ju zbraňou očisťovať od snehu. Liezol. Stupy boli stranou – malé hranky nevýrazných trhliniek hlboké niekedy len niekoľko milimetrov. Musel ich očistiť. Špička skeletu sa stále šmýkala. Špára zmenila sklon a vytláčala ho z platne. Nemal sa čoho zachytiť a pokúsil sa zatĺcť skobu. Úlomky ľadu ho zasiahli do tváre. Potreboval ešte tri metre, skala však bola klzká a neúprosne hladká. Strmá platňa pod ním sa nakláňala do priestoru.
Všetko sa dialo príliš rýchlo a nestalo sa vlastne nič. Ľad mal svoju slabinu, ale nedarilo sa mu ju nájsť. Nohy sa mu začali triasť. Nedokáže to. Vedel to. Odhodlanie ho opúšťalo. Poznal dôsledky, no už sa o ne nestaral, len nech sa to už skončí. Vietor mu ničil prsty.
“Dokážeš to”, povedal nahlas, “určite to dokážeš”. Nalepený na stenu sa o ňu pomaly oprel hlavou. Tak, ako sa dieťa opiera o svoju matku. Zavrel oči. “Dokážeš to”.

Prešli cez lúku a našli ho, ako sa vyhrieva na slnku. Sedel oblečený v tričku s dlhými rukávmi a vo vyblednutých nohaviciach vyzeral ako rekonvalescent.
“Prečo si to vzdal? Bolo to počasím?” “Nie”, odpovedal pomaly, akoby zabudol. S tým to nemalo nič spoločné. Potichu čakal… “Technické problémy...”, navrhol niekto. Počul slabučký zvuk kamery. Mikrofón bol veľmi blízko. “Bol tam ľad, ale v tom to nebolo”. Pozrel sa na nich. Letný vánok pohyboval steblami trávy. “Nepripravil som sa”, povedal, “to bola príčina. Nebol som pripravený a chýbala mi odvaha”. Bola to pravda. Akoby z neho niečo spadlo.