Pripravil Peter Hargaš
Foto: Peter Hámor

Tretieho januára 2003 stál na najvyššom bode Antarktídy osamelý horolezec. Kopec s menom Mount Vinson bol posledný, ktorý mu ešte chýbal ku Korune sveta. Ten chlapík, ktorý mlčky hľadel na biely svet pod sebou, bol Peter Hámor a v tej chvíli ako prvý Slovák mal za sebou všetkých sedem najvyšších vrcholov siedmich kontinentov. Na uskutočnenie projektu Tramtária Seven Summits potreboval dva roky a dva mesiace, množstvo energie, fyzických i psychických síl, schopný tím, ktorý mu pomáhal a samozrejme spoľahlivých sponzorov... Nasledujúci rozhovor priblíži kľúčové etapy tohto zaujímavého projektu.

Kto vlastne prvý prišiel s myšlienkou vyliezť na najvyššie kopce všetkých svetadielov?
Nápad siedmich vrcholov je veľmi starý. Už vlastne Mallory mal ambície vystúpiť na najvyššie hory všetkých kontinentov. Nakoniec sa to podarilo až v roku 1985 Američanovi Dickovi Bussovi, známemu milionárovi, ktorý vo finiši súťažil s Kanaďanom Patom Morrowom a médiá tejto „vojne“ venovali veľa pozornosti. Pointa bola v tom, že Buss ukončil sedmičku s Mt. Kosciuskom, kým Morrow presadzoval, že prvý je on, pretože strechou Austrálie a Oceánie je podstatne náročnejší Carstenz Pyramide. Kosciusko je totiž horolezecky absolútne nezaujímavý lyžiarsky terén, prvovýstup na vrchol urobili tuším v roku 1886 – na bicykli a do konca 60. rokov minulého storočia viedla na vrchol veľmi populárna off-roadová cesta pre džípy... Faktom však je, že ide o najvyšší kopec Austrálie ako kontinentu, ak sa neberú do úvahy okolité ostrovy. V dnešnej dobe sa už akceptujú oba varianty a záleží len na horolezcoch, ktorý si vyberú, mnohí majú oba. Takže 7 Summits je už vlastne 8 Summits.

Ten prvovýstup na bicykli... tak to je fakt dobrý fór!
...sa smejeme, ale viem o človeku, ktorý sa tiež snažil skompletizovať najvyššie vrcholy všetkých kontinentov a nepodarilo sa mu na prvý pokus vystúpiť na Kosciuska, lebo tam netrafil! Jednoducho bolo veľmi zlé počasie a musel pokus opakovať. Takže i takéto rarity sa stávajú a vidieť, že aj úplne ľahký kopec má svoje zbrane.

A ty si sa kedy rozhodol, že sa tiež pokúsiš o Korunu sveta?
V mojej hlave mi skrsla táto myšlienky počas expedície na Everst, kedy som tajne dúfal, že sa podarí vrchol a potom by som mohol skúsiť urobiť celú sedmičku. No a keď to vyšlo, trvalo ešte rok a pol, kým sa zo sna stala realita a v novembri 2000 som vyrazil na Novú Guineu. Pri pôvodnom časovom harmonograme - aj vo vzťahu k sponzorom, ktorí pochopiteľne tiež mali k tomu čo povedať, sme sa dohodli na dvoch rokoch. Potreboval som o dva mesiace, viac, no myslím že ešte som sa udržal v tolerancii..

Podľa akého kritéria si vyberal výstupové trasy na jednotlivé kopce?
Nechcel som vystupovať najjednoduchšími cestami, používal som ich hlavne na aklimatizáciu. V prípade Carstenz Pyramid nebolo čo riešiť, pretože tam je normálka štvorkové lezenie s jedným šestkovým výlezom na hrebeň.

Ktorá hora je z hľadiska príprav najnáročnejšia?
Organizačne Carstenz - špeciálne s guberniou, v ktorej sa kopec nachádza, je veľmi ťažko komunikovať mailami alebo faxom, nedajbože telefónom. Nátura je jednoducho taká, že ak niečo aj dohodneš telefónom, nemôžeš sa spoľahnúť, že to naozaj splnia. Treba vycestovať, riešiť veci osobne na mieste a ako som už hovoril v čase, keď sme tam boli, bola veľmi zlá politická situácia, takže často sme problémy riešili na hranici legálnosti. Museli sme veľmi improvizovať a vtedy v našej partii prejavil nezaplatiteľný talent Rudo Škvaříček, fantastický organizátor a kombinátor schopný diplomaticky kľučkovať aj v najzložitejších situáciách. Presne vycítil, komu dôverovať, komu nie, kde zaplatiť, kde nie... A keď sme konečne dostali povolenie na výstup, bol to hotový zázrak a oslavovali sme pomaly dva dni. Veď už nikto neveril, že sa to podarí, dokonca sme boli týždeň bez pasov a bez väčšiny peňazí, s ktorým jeden sprostredkovateľ odletel do Džakarty. Vtedy som si dal záväzok, že ak ma Rudo dostane pod kopec, tak ja ho za každú cenu dostanem na kopec. Oboje sa napokon podarilo a výstup bol už len tou jahodou na šľahačke.

Predpokladám, že najdrahší bol Mount Vinson.
Správne. Veľa peňazí stojí doprava, logistika i organizovanie celého transportu až do základného tábora a aj zabezpečovanie samotného výstupu je dosť zložité a samozrejme drahé. Prakticky nemáš možnosť obísť agentúru, ktorá zabezpečuje všetky tieto služby, čiže musíš prijať dané pravidlá hry. Napriek tomu to stálo za to. Antarktída je úžasná krajina a ak ešte niekedy zoženiem toľko peňazí, aby som sa tam mohol vrátiť, tak neváham ani sekundu a okamžite idem znova. Eldorádo horolezcov, raj, aký asi nie je už nikde na zemi. Kontinent plný hôr, niektoré stále nezlezené, viaceré nemajú dokonca ani meno. Nádherné severné steny dlhé sedem kilometrov a dvetisíc metrov vysoké...

Nebol si niekedy pod psychickým tlakom, že máš iba jediný pokus a ten sa musí podariť, lebo určite nebude šanca znova sa tam vrátiť?
Presne na tých dvoch kopcoch, o ktorých som teraz hovoril. Antarktída závisí od peňazí, Carstenz Pyramid od toho, či o rok-dva bude táto oblasť vôbec prístupná pre turistov.

Išiel si niekedy do priveľkého rizika, myslím pri lezení?
Mali sme veľké šťastie na počasie aj ostatné podmienky, zdravotne všetko prebehlo bez problémov. Potom každý výstup mohol byť skutočne zážitkom. Samozrejme, na každý výstup som sa pripravoval, nielen fyzicky, ale hlavne psychicky, pretože musím mať dostatočnú motiváciu na prekonanie tých posledných metrov, kde je to často už len utrpenie.

Kde bolo zimšie – na Aljaške alebo v Antarktíde?
Nenosím so sebou teplomer, no pocitovo som najviac vymrzol na Aconcaque. Na Mount Vinsone síce nebolo nejako fajn slnečno, vlastne práve tam - na jedinom kopci zo všetkých siedmich - sme chytili dosť zlé počasie, počítal som však s väčšími mrazmi. Pravdaže aj na Evereste bolo chladno. Ale oveľa nižšiu dominantu Ánd, často podceňovanú a označovanú za teniskový kopec, som paradoxne zažil ako vyslovene nepríjemnú, mimoriadne studenú horu. O Denali som mal tiež echo, že tam strašne vymrzneme a nebola až taká hrozná zima.

Bude z toho film alebo kniha?
Jedno i druhé. Snažil som sa veľa fotografovať, aby som si zachoval spomienky. Na každej expedícii som urobil sedem-osem kinofilmov. Nakrúcali sme hlavne s Paľom Barabášom a keď som bol sám, snažil som sa splniť jeho predstavy, aby mal dostatok materiálu na dokumentárny film. Nuž a ak sa všetko vydarí, kniha by mohla vyjsť ešte tohto roku.
Hory sú veľmi podobné, nech sú na ktoromkoľvek kontinente a napokon aj lezenie je veľmi podobné, či už si v Antarktíde, Himalájach alebo Andách. Ale to, čo sa stále mení a čo je najzaujímavejšie aj pre nehorolezcov, je krajina, to sú ľudia, ktorí tam žijú. Zážitky z pobytu a stretnutí s domorodcami boli veľmi silné - niekedy dokonca výrazne zaujímavejšie, ako samotné lezenie - a budú nosnou časťou knihy aj filmu.

Si prvý Slovák, ktorý dosiahol Korunu sveta. Aké máš asi číslo v rámci celosvetového rebríčka?
To viem presne. Projekt je medzi horolezcami dosť populárny, vedie sa štatistika, v ktorej som 74. s variantom Carstenz Pyramid.

Ty si potreboval na celý projekt dva roky a dva mesiace. Aký je rekordný čas?
Seven summits s variantom Kosciusko sa najrýchlejšie podarilo urobiť za 7 mesiacov a pár dní a verziu s Carstenz Pyramid za necelých 10 mesiacov. V podstate je to hlavne otázka financií, pretože ideálne termíny výstupov na jednotlivé kopce sa dajú naplánovať tak, aby si v priebehu jedného roka stihol absolvovať všetkých sedem. Samozrejme, presuny musia byť bezchybné a logisticky stopercentne zvládnuté, potrebuješ tím ľudí, ktorí pracujú v predstihu už na nasledujúcich expedíciách a ty sa nezdržiavaš ničím, len ideš z kopca na kopec.

Ešte pridaj pointu na záver - počul som, že na záver si zliezol jeden z vrcholov tretíkrát.
Koniec bol zaujímavý: Tretieho januára 2003 som stál na Mount Vinsone, jednásteho som letel do Chile a dvanásteho som sa neďaleko Puento del Incas stretol s Vladom Zbojom, jeho ženou a s mojou ženou Marikou a ešte jedným belgickým kamarátom. Spolu sme zase išli do základného tábora pod Aconcaguu a 25. januára som bol na tejto hore tretíkrát, ale prvý raz na vysokom kopci spolu s Marikou. Pekné, príjemné ukončenie celého projektu – vrchol s manželkou.