Pripravil a preložil Ivan Doktor Žila (HK Exkrement)

No Siesta, významná cesta v severnej stene Grandes Jorasses, bola zopakovaná uprostred marca 2003 dvojicou Robert Jasper (Nemecko) a Markus Stofer (Švajčiarsko). Prvovýstup z júla 1986 je dielom Stana Glejduru a Džonkyho Porvazníka a ich No Siesta je aj v súčasnosti považovaná za jednu z najnáročnejších mixových ciest v Alpách.

K dnešnému dátumu je známych pravdepodobne päť opakovaní, avšak Jasperov a Stoferov prelez je bezpochyby pozoruhodný. Dvojica vyliezla túto cestu za tri dni štýlom OS, klasifikujúc obtiažnosti stupňom VI+, M8, E5 a zrealizovala tak prvý voľný priestup.
Jasper potvrdzuje kvalitu cesty: “Priama línia, psychicky mimoriadne náročná. Je to perfektné moderné mixové lezenie s obtiažnosťou do M8, zväčša v mixovom teréne s tenkým ľadom. Jednotlivé dĺžky sú nádherné a celá cesta je dlhá a veľmi vážna. Výkon Glejduru a Porvazníka, ktorí liezli s materiálom používaným pred sedemnástimi rokmi, je skutočne mimoriadny.”
Dĺžka a vážnosť cesty - to sú dôvody, prečo dvojica používala zbrane s pútkami. Jasper na vysvetlenie dodáva: ”Myslím si, že liezť dlhé alpské cesty bez pútok je jednoducho príliš nebezpečné. Ak z rôznych príčin prídete o zbraň, náhle sa dostanete do vážnej situácie. Minulý rok som o tom veľa diskutoval s Willom Gaddom aj ďalšími kanadskými lezcami a dospeli sme k záveru, že pri podnikaní v horách sú pútka nevyhnutné - kvôli bezpečnosti. Na moderných drytoolingových cestách sú samozrejme tabu.”

Prelez No Siesty podľa Roberta Jaspera

1. deň : K výstupu sme sa odhodlali 17. marca. Po budíčku o druhej sme prešli cez ľadovec a vyliezli prvých 350 metrov 55-stupňového svahu. Dostali sme sa k prvým skalám, naviazali sa a ťažkosti na seba nenechali dlho čakať. So 70-metrovým lanom sme preliezli úseky do M7+, zväčša po tenkom ľade a žule. Keď sme doliezli na miesto prvého bivaku Slovákov, ostávali ešte 3 hodiny do zotmenia, tak sme pokračovali ďalej. Bivakovali sme na extrémne nepohodlnom mieste - na polici širokej maximálne pre jednu osobu.

2. deň: 18. marec. Sneh! Znie to nemožne, ale so svitaním začalo snežiť. Švajčiarska predpoveď počasia sa ale nemýli a o desiatej sa vyjasňuje. Takmer celý deň sme strávili lezením kľúčovej centrálnej časti pôvodne hodnotenej 7-, A1-2 a zvládli sme ju OS. Dosiahli sme miesto druhého bivaku a rozhodli sme sa zostať tu a stráviť o niečo príjemnejšiu noc.

3. deň: 19. marec. Tretí deň ubehol rýchlo, preliezli sme úseky za M5/6 vo výške 4000 metrov a o tretej poobede po záverečnom kúte sme dosiahli vrcholový hrebeň. Pohľad na Gran Paradiso a Val´d Aosta bol fantastický.

Doplňujúce informácie

Materiál: 1 sada friendov (Wild Country 00-4), 1 sada stoperov (Wild Country 1-10), asi 15 skôb (najmä tenké), 2 dlhé a dve krátke skrutky do ľadu (Charlet Moser), 5 dlhých a 5 krátkych slučiek, 12 expresov (Petzl), 15 voľných karabín (plus 6 s poistkou), 70-metrové dvojča (iný zdroj uvádza 9,4 mm jednoduché lano a 8 mm statické), zbrane (Quark), mačky (M10), sedák + hrudný úväz, veci na bivak (spacáky, 2 krátke karimatky), ťahací batoh, čelovky + batérie, 2 foťáky, varič, plyn a jedlo do chaty a na 5 dní, lekárnička

Materiál v ceste: 17 skôb, pár slučiek

Nástup: zvolili sme prístup z Aiguille du Midi. Na lyžiach sme prešli ku chate Leschaux (2 hod.). Od chaty sme postupovali v smere výstupu Crozovým pilierom (2 hod.).
Zostup: na juh, najprv dva zlaňáky, potom normálkou na Rif. Boccalate (3 hod.) a na La Palud (3 hod.)

Poznámky
- Používali sme 70-metrové laná, pomohlo to pri budovaní štandov v tenkom ľade
- Ťahali sme často veľmi dlhé úseky (18 dĺžok na 1100 m), štandy, ktoré sme našli, boli celkom dobré
- Až na pár dĺžok nie je v ceste možné ťahať „sviňu“
- Bivakovacie miesta sú zlé a nepohodlné
- Lyže, batoh a nejaký matroš sme nechali na nástupe, vrátili sme sa na ďalšom páre lyží neskôr
- Plyn: spotreba bola 170 ml/deň, teplota bola väčšinou -10/15 °C