Alan Formánek

Záhada Malloryho a Irvinea (1924)
"Otázkou zostáva: Bol Everest (roku 1914) zlezený alebo nie? Záhada bude musieť ostať nezodpovedaná, pretože nemáme priameho dôkazu. Avšak s ohľadom na všetky okolnosti,.. a na to, ako vysoko boli, keď som ich (Malloryho a Irvinea) poslednýkrát videl, myslím si, že pravdepodobnosť toho, že vyšli na vrchol, je vysoká."
(Noel Odell, Boj o Everest 1924)

V polovici 20. rokov 20. storočia boli už najvzdialenejšie kúty zemegule objavené: človek sa dostal na severný a južný pól, boli odhalené zdroje hlavných svetových veľtokov... Jedným z posledných hlavných neobjavených miest bol "tretí pól", vrchol najvyššej hory na zemi. Anglická expedícia sa pokúsila dostať na vrchol Mount Everestu roku 1921, avšak nikomu sa nepodarilo výjsť nad 7500 metrov. V tom čase navyše nebolo jasné, či človek môže vyjst vyššie a prežiť a či umelý kyslík pomôže.
Roku 1922 sa Britom Finchovi a Bruceovi podarilo dosiahnuť historickú výšku 8200 metrov s použitím nespoľahlivých a nemotorných kyslíkových fliaš. Zostávalo však stále 600 m prevýšenia a skoro dva kilometre lezenia k vrcholu. Mallory sa po snehových prehánkach pokúsil o ďalší výstup, avšak lavína, ktorú jeho skupina spustila, usmrtila siedmich Šerpov a expedícia sa skončila. Roku 1924 sa ďalšia britská expedícia pokúsila o Everest: Každý krok nad 8200 metrov bol krokom do nového teritória a v júni 1924 boli dvaja lezci v tábore vysoko nad morom v polohe, z ktorej sa konečne mohli pokúsiť zdolať vrchol. George Leigh Mallory mal v tom čase 38 rokov, bol na dvoch predchádzajúcich britských expedíciách (1921 a 1922) a bol známy ako jeden z najlepších britských skalných a výškových lezcov. Vtedy iba 22-ročný Andrew "Sandy" Irvine nemal nijaké himalájske skúsenosti, avšak bol zdatný v oprave kontroverzných kyslíkových fliaš, ktoré predchádzajúce britské expedície používali vo výškach. (Tibetania a Šerpovia sa týmto čudným fľašiam smiali a nazývali ich "anglickým vzduchom".)

Pri predchádzajúcich pokusov Mallory cítil, že použitie kyslíkových fliaš bolo do istej miery nešportové, avšak počas tretej expedície postupne prichádzal k názoru, že bez podporného kyslíka sa na Everest nedá vyliezť. Pre Malloryho bol Irvine vstupenkou na vrchol: dokázal rozmontovať a opraviť kyslíkové fľaše a vyrobil ľahší dýchací systém "Mark V". Lenže aj keď sa Irvineovi podarilo odstránit 3 kilá nadváhy, kyslíkové prístroje tej doby stále vážili okolo 15 kíl a navyše boli veľmi nespoľahlivé.
Po dvoch pokusoch bez podporného kyslíka, počas ktorých sa nepodarilo vyliezť nad 8570 metrov, sa Mallory rozhodol o posledný pokus s umelým kyslíkom. Ráno 6. júna 1924 si Mallory a Irvine dali v Severnom sedle vo výške tesne nad 7000 m na raňajky konzervu sardiniek a vyrazili smerom k vrcholu, dúfajúc, že sa im o tri dni podarí dostať sa na vrchol. Poslednýkrát ich videl geológ Noel Odell poobede 8. júna - dva čierne body, ktoré sa pohybovali smerom k druhému skalnému výšvihu na horizonte, "blížiace sa k vrcholovej pyramíde". Odellovi sa zdalo, že postupujú rýchle a aj keď boli nižšie, ako očakával, cítil s istotou, že sa im podarí dostať sa na vrchol. Onedlho sa obloha znovu zatiahla a Mallory s Irvineom sa navždy stratili z dohľadu. Odellovi sa podarilo výjsť do posledného tábora Malloryho a Inrinea a všimol si náradie na opravu kyslíkových fliaš. Predpokladal, že Irvine musel robiť pred výstupom opravy a to ich mohlo zdržať v odchode k vrcholu. Odell sa vrátil do Severného sedla, ale celú noc sledoval pohyb vo výškach nad sebou. Dva dni nevidel nijaké známky života a keď sa potom rozhodol znovu výjsť do posledného tábora Malloryho a Irvinea, nemal veľa nádejí, že svojich kamarátov tam nájde. V stane ani v okolí nikto nebol. Expedícia musela prijať skutočnosť, že Mallory a Irvine sa stratili.

Výstup Malloryho a Inrinea z roku 1924 patrí medzi najhodnotnejšie výkony horolezectva a do dnešného dňa zostáva jednou z horolezeckých záhad. Zdá sa nepravdepodobné, že sa im na vrchol podarilo výjsť, ale takisto to nie je možné celkom vylúčiť. Roku 1933 sa vo výške 8500 metrov našiel čakan, ktorý s najväčšou pravdepodobnostou patril Irvineovi. Malloryho cestou vyšla až čínska expedícia roku 1960: Druhý výšvih sa ukázal ako tvrdý oriešok, ktorý by bol aj dnes bez použitia fixných lán a rebríka vážnym problémom. Členovia čínskej expedície z roku 1960 použili pri zdolávaní tejto prekážky viacnásobné stavanie (pri ktorom sa museli vyzuť, čo sa pre niektorých skončilo omrzlinami a amputáciami prstov na nohách). Edmund Hillary roku 1953 na vrchole Everestu nemal nádej, že nájde stopy po predchodcoch, napriek tomu sa dobre pozeral po okolí a smerom k Severnému sedlu, avšak nič nenašiel. Čínska expedícia našla roku 1975 asi 200 metrov pod čakanom z roku 1933 vo výške 8200 metrov telo mŕtveho Angličana a zo stavu jeho oblečenia bolo jasné, že tam už leží dlhú dobu. Podľa všetkého sa zdalo, že by to mohol byť Irvine alebo Mallory. Wang Hogbao, ktorý telo našiel, o svojom objave povedal svojmu priateľovi až roku 1979 počas japonskej expedície, avšak hned na druhý deň ho zasypala lavína a o jeho objave nie je známe nič viac. Američanovi Ericovi Simonsonovi sa roku 1999 podarilo dať dohromady lezecký tím a nájsť sponzorov na podporu expedície, ktorej cieľom bolo vyriešenie záhady Malloryho a Irvinea. Jedným z cieľov expedície bolo pokúsiť sa voľne vyliezť Druhý výšvih a dokázať, že Mallorymu a Irvineovi sa to roku 1924 nemohlo podariť. Hlavným cieľom však bolo identifikovanie tela z roku 1975 a nájdenie stôp po expedícii z roku 1924. Známy americký lezec Conrad Anker našiel telo, ktoré bolo po DNA teste identifikované ako telo Malloryho, k definitívnemu vyriešeniu záhady však neprispel, nenašiel očakávaný fotoaparát alebo denník, ktorý by niečo zásadné potvrdil či vyvrátil. Anker sa domnieva, že s ohľadom na miesto, na ktorom našli telo Malloryho a na technickú obtažnosť lezenia vo výškach Everestu je krajne nepravdepodobné, že sa Mallorymu a Irvineovi podarilo výjsť až na vrchol. No a prečo sa o Everest vlastne Mallory pokúšal? "Pretože je tam"... odpoveď, ktorá nám osvetlí pramálo o jeho skutočných pohnútkach.

Záhada však zostáva naďalej záhadou. Americká expedícia z roku 2000 nenašla nijaké ďalšie stopy. Záhada sa súčasne stala medializovateľným tovarom: anglosaská tragédia z minulosti z najvyššej hory na svete, ktorá aj nelezcov ustavične fascinuje a priťahuje, tovar, ktorý sa dá dobre predať médiám a sponzorom, o ktorom sa dá veľa písať a filmovať. Niekedy sa až zdá, že odpovede sú jasné, ale niekto chce umelo odďaľovať vyvrcholenie a rozuzlenie, aby sa medzičasom mohol na tom akumulovanom napätí naďalej slušne nabaľovať. Možno, že dotyční ten Malloryho foťák už aj našli a vyvolané fotografie im našepkali
odpoveď a nás udržujú v napätí, aby sme si naďalej kupovali ich príbehy a financovali ďalšie a ďalšie expedície. Možno nie. Ale o čom by inak vlastne horolezecký bulvár písal? Záhady priťahujú: Mallory a Irvine, Chantier, Cesare Maestri na Cerro Torre: ako to vlastne bolo?

Prví na vrchole: Hillary a Tenzing (1953)
"Pozeráme sa hore. Týždne, mesiace... iné ani nerobíme. Pozeráme hore. A tam je - vrchol Everestu. Akurát je teraz iný: taký blízky, len trochu viac ako tisíc stôp nad nami. Už to nie je len sen, vysoký sen na nebi, ale skutočná a pevná vec, vec zo skaly a snehu, na ktorú môžu ľudia vyliezť. Pripravujeme sa. Zlezieme ho. Tento raz, s božou pomocou, budeme liezť až do konca,"
Tenzing Norgay, Snežní tigri) "We have knocked the bastard off. " (Skopli sme toho bastarda.) Sir Edmund Hillary po príchode do základného tábora po úspešnom výstupe na trón bohov.

Vďaka predvojnovým pokusom o zlezenie Everestu sa Briti stavali k najvyššej hore na svete s istým pocitom vlastníctva. Ked sa Švajčiari roku 1952 temer dostali na vrchol, britská (lezecká) verejnosť zostala veľmi šokovaná. Nepálska vláda udelila Britom povolenie na výstup roku 1953 a pri záujme ostatných národov, ktoré čakali v rade za nimi, nebolo jasné, kedy by Británia mohla získať ďalšie povolenie. Ak si majú Angličania udržať toto zvláštne puto k Everestu, bolo jasné, že roku 1953 sa musia dostať na vrchol. Navyše s ohľadom na korunováciu novej kráľovnej v tom istom roku tu boli skutočne priaznivé podmienky na demonštráciu britskej sily.

Prvým prejavom tlaku s cieľom uspieť bola výmena skúseného expedičného vodcu a objaviteľa Erica Shiptona za vojenského horolezca so silným zmyslom pre organizáciu plukovníka Johna Hunta. Zmenu na vedúcom poste mnohých šokovala a považovali to za zákerný tah. Veď Shipton bol popredným britským objaviteľom, populárnou a romantickou postavou! Aj samotný Hunt, najspravodlivejší zo spravodlivých, sa ocitol vo veľmi nepríjemnej situácii a okamžite sa snažil získať si jeho priazeň. Shipton však zostal zatrpknutý a od expedície sa úplne dištancoval. S výnimkou toho, ako sa celá záležitosť riešila, to však bol dobrý ťah, pretože je nepravdepodobné, že by sa Shipton zmocnil svojej úlohy s takým zanietením a organizáciou ako Hunt. Získať vrchol - hoci aj najveľkolepejší na svete - nebolo pre Shiptona nikdy také dôležité, ako zistiť, čo sa nachádza za najbližším rohom. Shipton bol v prvom rade objaviteľ a cestovateľ a bál sa prílišnej organizácie.

Hunt dal dokopy veľmi silný tím lezcov, pričom vyberal skúsených harcovníkov a aj nadšených študentov. Navyše neoslovil len kliku z Alpského klubu, ale to najlepšie z Commowealthu. V expedícii sa tak ocitli Novozélanďania (Edmund Hillary a George Lowe), Šerpa Tenzing Norgay a ďalší skúsení britskí horolezci (Charles Evans, George Band, Tom Bourdillon a iní).

Po dôkladnom naplánovaní postupu postavila expedícia sieť postupových táborov, prerazila novú cestu cez pohybujúci sa ľadopád Khumbu a traverzovala južnou stenou Lhotse do Južného sedla. 26. mája 1953 Charles Evans a Tom Bourdillon s použitím kyslíkových fliaš s uzavretým obehom, ktoré navrhol Bourdillon so svojím otcom, vyrazili na prvý vrcholový útok. Dostali sa vyššie ako Švajčiari rok predtým až za Južný vrchol do výšky 8760 metrov, necelých 100 výškových metrov pod vrchol. Nanešťastie však jedna z kyslíkových fliaš nebola v poriadku, a tak sa obaja trpko sklamaní lezci museli vrátiť.
Ďalší na rade boli Edmund Hillary a Tenzing Norgay, v tom čase vo všeobecnosti považovaní za najlepších a najsilnejších členov expedície. Nad Južným sedlom vo výške 8500 metrov vybudovali ďalší postupový tábor, v ktorom dvojica lezcov strávila veľmi nepokojnú noc v očakávaní úsvitu. Pred svitaním sa začala dlhá príprava na výstup: rozohrievanie sa, topenie snehu na vodu, ktorá mala zabrániť dehydratácii a omrzlinám, rozmrazovanie kožených topánok. O pol siedmej ráno boli pripravení, oblečení v páperových kompletoch s kyslíkovými prístrojmi na pleciach a začali vysekávať stupy do zľadovatených svahov hlavného hrebeňa.
Snehové podmienky neboli dobré a na niektorých miestach bol juhovýchodný hrebeň ostrý ako tupý nôž, napriek tomu však Hillary a Tenzing postupovali ďalej a o 9:00 ráno stáli na Južnom vrchole. Na zvlnenom hrebeni pred nimi bolo veľa nebezpečných snehových prevejov, prevísajúcich strašidelne nad strmou východnou stenou. Skontrolovali si, koľko im zostáva kyslíka a Hillary sa vydal preraziť cestu po hrebeni medzi prevejmi na jednej strane a strmou stenou na druhej strane. Po hodine sústavného lezenia prišli ku strmému skalnému výšvihu, vysokému asi 15 metrov. Vedeli o ňom z leteckých fotografií, avšak nebolo im jasné, či sa výšvih dá preliezť. Našťastie však Hillary našiel špáru, do ktorej vklinil čast svojho tela a vysúkal sa postupne hore. (Na počest jeho súkania dostal skalný útvar názov Hillaryho výšvih.) Tenzing preliezol výšvih za Hillarym a pár pokračoval po vrcholovom hrebeni striedajúc sa vo vedení až do chvíle, keď si všimli, že prešli za posledný roh. Pred nimi ležala už len snehová kupola a nedozerná planina Tibetu. "Zopár úderov čakanom do firnu a boli sme na vrchole," povedal Hillary neskôr. Hillary si chcel s Tenzingom podať ruky, no štastný Tenzing sa mu vrhol do náručia a potľapkával ho po chrbte. Bolo 11:30, 29. mája 1953 a človek dosiahol prvýkrát najvyšší vrchol na zemi.

Správy o britskom triumfe na Evereste obehli rýchlo svetom počas korunovačného dňa v Anglicku. Tento výkon sa považoval za priaznivé znamenie pre nastupujúcu éru nových panovníkov. Hillary, Tenzing a Hunt sa stali známymi medzinárodnými postavami: Hillary a Hunt dostali od mladej kráľovnej rytierske tituly, avšak na poľutovanie Tenzing len rádovo nižšiu Medailu Britského impéria.

Životy členov expedície sa po zdolaní vrcholu Everestu výrazne zmenili. Môžeme byť vďační za to, že z tímu ľudí, ktorých si Hunt tak opatrne vybral, si všetci uvedomili privilégium, čo sa im dostalo a všetci členovia expedície sa vynasnažili použiť túto prestíž v prospech spoločnosti. Lord Hunt sa venoval intenzívnej práci s mládežou a bol aktívny ako medzinárodný veľvyslanec. Hillary bol veľvyslancom, ale najväčšie zásluhy získal pri práci pre Himalájsku nadáciu (Himalyan Trust), ktorá urobila veľa pre zlepšenie životov Šerpov v Nepále. Edmund Hillary navyše založil školu Khumjung, ktorá roky slúži pri vzdelávaní šerpských detí v oblasti Khumbu. Tenzing Norgay založil Indický horolezecký zväz s príkazom prezidenta Nehrua "vycvičiť tisíc Tenzingov". Počas svojho života zostal Tenzing usmievavým a prístupným neoficiálnym veľvyslancom Šerpov. Zisky z filmu a kníh o expedícii Hillaryho a Tenzinga boli vložené do Nadácie Mount Everest na podporu horolezeckých projektov a expedícií. Ako povedal Lord Hunt, úspech jeho tímu bol len prirodzeným pokračovaním úsilia všetkých tých, ktorí sa o Everest pokúšali predtým.

Šerpovia na Evereste
"Nemóžeš sa stať dobrým horolezcom, nech už lezieš akokoľvek, keď nie si veselý a nemáš kamarátskeho ducha. Priatelia sú rovnako dôležití ako samotný výkon. Tímová práca je kľúčom k úspechu a sebectvo robí človeka malým. A nakoniec je pravdou aj to, že nijaký človek, na hore ani nikde inde, nedostane z ničoho viac, ako do taho vloží." (Tenzing Norgay)

Šerpovia majú neporovnateľného ducha a pozitívny prístup k životu, o tom sa písalo už veľa. Od prvých rokov výškového horolezectva si členovia expedícií všimli ich schopnosť pohybovať sa vo veľkých výškach. Všeobecne sa uznáva, že prvý, kto si uvedomil skutočnú hodnotu Šerpov na expedíciách, bol škótsky fyziológ A. M. Kellas. Začiatkom minulého storočia trávil Kellas každý rok niekoľko mesiacov v odľahlých sedlách Himalájí a pri jeho výskumoch mu asistovala veľká skupina Šerpov. Generál Bruce vysoko oceňoval pracovitosť a tvrdosť Šerpov na expedíciách v rokoch 1922 a 1924. Títo nosiči podávali
také dobré výkony pri lezení a nosení do výškových táborov, že čoskoro si všetky himalájske expedície najímali Šerpov z Darjeelingu. Zaviedol sa systém registrácií, ktorý prispel k uznaniu "Šerpských tigrov" a k tvorbe elitných šerpských zložiek. Z Nepálu začalo do Darjeelingu prichádzať každý rok viac a viac Šerpov, aby sa zamestnali ako nosiči.
Keď sa Šerpa Tenzing Norgay dopočul o britských výpravách na Mount Everest, roku 1933 prišiel do Indie v nádeji, že ho zoberú. Nebol medzi prvými štastlivcami, ale roku 1935, keď mal devätnásť, ho Eric Shipton najal na vzrušujúcu objavnú výpravu do oblasti Mount Everestu. Tenzing zostal v Darjeelingu a zúčastnil sa na bezmála siedmich expedíciách na Everest, ktoré kulminovali jeho úspešným výstupom roku 1953. V tom čase sa už Nepál otváral cudzincom a Šerpovia sa najímali aj lokálne v Káthmandú.
Prvovýstup na Everest roku 1953 otvoril brány hordám lezcov, trekkerov a turistov, ktorí sa začali hrnúť do oblasti Khumbu a výrazne zmenili charakter miestnej ekonomiky a životného štýlu Šerpov. S príchodom moderného lezenia a s túžbou zdolať najvyššie hory sveta sa Šerpovia stali kultúrnou bránou k Everestu a iným štítom pre návštevníkov hľadajúcich horolezeckú slávu.

Prvá žena na Evereste: Junko Tabei (1975)
"Nerozumiem, prečo je okolo Everestu toľko kriku - veď je to len hora. "(Junko Tabei)

Junko Tabei za mladi volali "slabá a krehká". Začala liezť, keď mala 10 rokov. Zamilovala si hory a páčilo sa jej, že lezenie nie je súťaživý šport. Rada sa pohybuje svojou vlastnou rýchlosťou a vyhovuje jej pocit, že nesútaží. Ako dospelá žena dorástla do výšky 145 cm, ale to jej nič neubralo na odhodlaní a stala sa svetovou výškovou horolezkyňou.
V máji 1975 zorganizovala a viedla japonskú ženskú expedíciu na Everest. Na ceste k vrcholu sa museli popasovať s mnohými prekážkami a ťažkostami, medzi inými aj lavínou, ktorá im sčasti zavalila 2. tábor. Pät žien zasypalo, medzi nimi aj Junko, ktorá upadla do bezvedomia, naštastie nehoda nemala vážne následky. A keďsa Junko ubezpečila, že všetci sú v poriadku, mala ešte viac odhodlania zdolať vrchol. Bola celá doodieraná a ledva chodila, napriek tomu išla na čele skupiny a niekedy bola nútená liezť po štyroch.

16. 5. 1975, dvanásť dní po incidente s lavínou, sa Junko Tabei stala prvou ženou na Evereste. Po tomto historickom úspechu jej gratuloval nepálsky kráľ a japonská vláda.

Okrem Everestu vyliezla Junko na sedem vrcholov kontinentov a je prvou ženou, ktorej sa to podarilo. Jedným z jej cieľov je vyliezť na najvyššie hory všetkých krajín. Dnes vo veku 61 rokov Junko naďalej aktívne lezie a nadšene pracuje v oblasti životného prostredia. Obáva sa stále sa zväčšujúceho negatívneho vplyvu horolezcov na prírodu a v súčasnosti je riaditeľkou Japonskej himalájskej dobrodružnej nadácie, organizácie, ktorá pracuje na globálnej úrovni a ktorej úlohou je ochrana hôr.

Na vrchole na konci s dychom: Messner a Habeler (1978)
„Nie som nič viac ako jedny tenké, dychčiace pľúca, vznášajúce sa nad oparom a vrcholmi. " (Reinhold Messner, Everest)

V nasledujúcich desaťročiach po prvom výstupe Hillaryho a Tenzinga Norgaya roku 1953 história zaznamenala viacero prvenstiev: prvý ženský výstup, prvé sólo, prvý traverz a prvé zlyžovanie. Všetky tieto expedície však použili umelý kyslík. Otázkou zostávalo: je možné výjsť na vrchol Everestu iba s použitím kyslíka z okolitej atmosféry?

Už v 20. rokoch minulého storočia sa viedli diskusie o prednostiach a nedostatkoch lezenia s umelými pomôckami. Mallory argumentoval, že "lezec urobí najlepšie, ak sa spoľahne na svoje prirodzené schopnosti, ktoré ho vždy varujú, keď sa dostáva za hranice svojich síl. Pri používaní umelých pomôcok sa vystavuje riziku náhleho kolapsu v prípade, že technika zlyhá." Filozofia lezenia bez umelých pomôcok pretrvala a pretrváva dodnes a pre niektorých teoretikov horolezectva je nahý muž na vrchole Mount Everestu ideálom. (Spolu s feministkami by sme sa však mohli oprávnene spýtať: prečo nie nahá žena?)

V 70. rokoch boli hlavnými proponentmi ideálu nahého muža na vrchole Everestu Reinhold Messner a Peter Habeler. Messner sa stal známy sériou rýchlych tažkých alpských výstupov s minimálnym použitím skôb. Roku 1974 sa dal Messner dokopy s Habelerom, tichým horským vodcom z Zillertalu, ktorý mal podobnú filozofiu lezenia a v priebehu niekoľkých rokov vyliezli sériu výnimočných výstupov, čím posunuli hranice lezenia do nebotyčných výšok. Zliezli severné steny Matterhornu a Eigeru v rekordných časoch a roku 1975 vyliezli na osemtisícovku Gasherbrum (Hidden Peak, 11. najvyšší vrchol na zemi) bez použitia umelého kyslíka. Roku 1978 konečne zaostrili zrak na Everest.
Messner a Habeler rýchlo zistili, že sa stali terčom kritických šípov lezeckej a lekárskej komunity. Nazvali ich "šialencami", ktorí sa dobrovoľne chceli vystaviť nebezpečenstvu smrti alebo vážneho poškodenia mozgu. Fyziologický vplyv lezenia na Everest sa študoval už na niekoľkých predošlých expedíciách a bolo zjavné, že nároky sú skutočne extrémne. V rokoch 1960 a 1961 denovia expedície pod vedením Hillaryho vedecky dokázali, že hladina kyslíka na vrchole Everestu je dostatočná len na to, aby ľudské telo mohlo vôbec prežiť bez pohybu a že potreba kyslíka pre lezca v pohybe je oveľa väčšia. Inými slovom, na Everest bez kyslíka človek nemôže. Napriek pokračujúcej kontroverzii a kritikám z oboch strán pokračovali Messner s Habelerom v pláne. Spojili sa s rakúskou expedíciou a mali sa pokúsiť o samostatný výstup. Do BC prišli už v marci 1978 a ďalšie týždne trávili prípravou cesty cez ľadopád, budovaním táborov a aklimatizáciou.
Prvý pokus hodili 21. apríla a 23. apríla dorazili do 3. tábora v stene Lhotse. Habeler sa v noci otrávil sardinkami a musel okamžite zostúpiť. Messner pokračoval so Šerpami do Južného sedla, kde ich však chytila 200-kilometrová víchrica, teploty do -40 °C a dva dni boli uväznení v stane. Messner v tom čase pripustil, že ich akcia je "nemožná a nezmyselná". Po úteku do základného tábora a zotavení sa diskutovalo o ďalšom útoku na vrchol. Habeler začal uvažovať o použití kyslíka, ale Messner bol naďalej tvrdohlavý a vyhlasoval, že umelý kyslík nepoužije a ani nebude liezť s nikým, kto ho používa. Domnieval sa, že liezt bez kyslíka tak vysoko, ako sa len dá, bolo dôležitejšie ako dosiahnuť vrchol. Habeler nenašiel iného partnera a nezostávalo mu než sa podvoliť Messnerovi.
6. mája vyrazili znovu. Camp III (7200 m) dosiahli bez tažkostí a boli pripravení pokračovať ďalej do Južného sedla. Dohodli sa, že do 4. tábora vynesú dve kyslíkové fľaše pre prípad núdze a že keď jeden z nich začne strácať koordináciu alebo reč, vrátia sa okamžite dolu. Na ďalší deň im výstup do Južného sedla (7986 m) trval len 3 a pol hodiny. Utáborili sa a strávili tu popoludnie a večer. Habeler sa stažoval na bolesti hlavy a ddwoojjiittéé vviiddeenniiee, ale po odpočinku sa cítil lepšie. Obaja sa často budili zo spánku, hlasno dychčali a nútili sa piť čaj v nádeji, že rehydratácia zmierni účinky riedkeho vzduchu.
8. mája o tretej ráno sa zobudili a začali dvojhodinové prípravy na výstup. Počasie bolo neisté, ale rozhodli sa ísť. Na komunikáciu používali gestikuláciu, pretože potrebovali ušetriť každý dych. Postup hlbokým snehom bol pomalý, a tak museli liezť ťažšími skalnými úsekmi. Do 4. tábora (8500 m) im to trvalo 4 hodiny a po príchode si pol hodiny odpočinuli. Pociťovali takú únavu ako nikdy predtým. Po niekoľkých krokoch sa museli zastaviť, zohnúť sa nad čakan a lapať po dychu. Messner mal pocit, že sa "rozletí na kusy". Často padali na kolená, alebo si líhali do snehu v snahe polapiť dych.
Na Južnom vrchole sa naviazali a pokračovali ďalej v silnom vetre. Messner opisuje pocity apatie zmiešanej so vzdorom. Dostali sa k Hillaryho výšvihu a pokračovali striedajúc sa vo vedení. Na každej dĺžke odpočívali tri-štyri razy. V 8800 metroch sa odviazali, no nedostatok kyslíka na nich vplýval tak, že každých 5 metrov padali do snehu. Messner si na kazeťák nahral: "dýchanie začína byt také ťažké, že máme ledva síl ísť ďalej". Mal pocit, že jeho myseľ je mŕtva a že plaziť sa ďalej ho núti už len duša.

Niekedy medzi jednou a druhou po obede 8. mája 1978 dosiahli to, čo sa predtým zdalo nemožné - prvý výstup na Everest bez podporného kyslíka. Messnerove pocity na vrchole: "V tomto stave duchovnej abstrakcie už nepatrím sám sebe a môjmu zraku. Nie som nič viac ako jedny tenké dychčiace pľúca, vznášajúce sa nad oparom a vrcholmi."

Habelerovi trvala cesta späť do Južného sedla len hodinu, Messnerovi hodinu a tri štvrte - úsek, ktorý im ráno trval osem hodín. O dva dni neskôr sa vrátili do základného tábora. Ich úspech bol krokom do ďalšieho storočia, posunul hranice výškového lezenia, zmiatol expertov na výškové horolezectvo a znamenal prehodnotenie základov horolezectva. Po historickom výstupe na Everest sa cesty Habelera a Messnera rozišli, dlhú dobu nechovali voči sebe pozitívne emócie a až v posledných rokoch sa znovu spriatelili.

Everest v zime: Wielicki a Cichy (1980)
"Skôr či neskôr sa to muselo začať aj v Himalájach. Presne tak, ako sa to stalo predtým v Tatrách, v Alpách či na Kaukaze. Lezenie v najťažších podmienkach, aké vedia hory pripraviť a navyše v zimnej sezóne. Veľká výzva pre horolezcov, posunutie latky obtiažnosti, kedže opakovanie známych ciest v lete prestalo mať športovú hodnotu." (Andrzej Zawada)

Prečo práve Poliaci začali liezť v najvyšších horách sveta u zime? Možno preto, že v povojnovom období, kedy boli zdolané svetové osemtisícovky, Poliaci
neboli v stave organizovať výpravy do Himalájí a v tomto smere prišli o všetky prvenstvá? A možno preto, že v Tatrách niet skutočne alpských podmienok počas celého roku, a preto sa liezlo i v zime a Poliaci si zvykli na tvrdé podmienky? V každom prípade duchovným otcom poľského himalájizmu v zime bol Andrzej Zawada, mimoriadne schopný horolezec, organizátor a vedúci výprav. Možno sa právom pýtať, kam by sa poľský zimný himalájizmus dostal bez jeho vízie, nasadenia a vplyvu.
Zawada sa na Poľskom horolezeckom zväze snažil presadiť myšlienku zimnej expedície do Himalájí od začiatku 70. rokov. Dôvodil, že opakovať klasické cesty nemá už nijaký medzinárodný význam a že teda treba vyliezť buď novú cestu v lete alebo urobiť prvý zimný výstup normálkou. Úvodný pokus sa im podaril v zimnej sezóne 1974/75 na Lhotse. Zawada a Heinrich sa dostali do 8250 m (260 výškových metrov pod vrcholom), avšak nočné teploty pod -45 stupňov a uragánové vetry im znemožnili pokračovať ďalej. Po návrate do tábora dostali vyrozumenie z nepálskeho Ministerstva turistiky, že musia horu bezpodmienečne opustiť do 31. decembra 1974.

Historicky prvé povolenie na Everest v zimnej sezóne 1979/80 dostal Zawada 22. novembra 1979 a bolo platné od 1. decembra do konca februára. Ocitol sa však v ťažkej situácii - času na zorganizovanie expedície ostalo strašne málo, na druhej strane mu bolo ľúto sa tejto možnosti vzdať. Nakoniec sa mu podarilo zoskupiť 20 lezcov a 31. decembra postavili základný tábor na ľadovci Khumbu. Na prvý zimný výstup na Everest im zostal mesiac a pol.
Camp II postavili v Západnom kotle a porenčovali celý ľadopád aj západnú stenu Lhotse, vďaka čomu mohli fungovať i v noci. V základnom tábore často fúkal vietor s rýchlostou 130 km/h a v kotle bola v noci teplota pod -40. Tretí tábor postavili vo výške 7250 metrov a začal sa boj o tábor IV v Južnom sedle (8000 m). Po mesiaci (!) tvrdej práce konečne Wielicki a Fiut dorazili do sedla s malým stanom, kde strávili bezsennú noc v obavách, že ich uragán
strhne do priepasti. V takej situácii nemohli ani len myslieť na odpočinok a na druhý deň museli dolu. Výprava bola na hranici neúspechu, pretože postup bol strašne pomalý.
Bolo jasné, že v Južnom sedle treba postaviť väčší a silnejší stan na podporu vrcholového útoku. Zawadovi a Szafirskemu sa 13. februára podarilo vyliezť bez predošlej aklimatizácie z 2. tábora (6500 m) až do Južného sedla a s obrovským úsilím pri 250-kilometrovom vetre postavili stan. Južné sedlo vyzeralo hrozne, vietor odvial všetok sneh a všade okolo boli dotrhané stany a kyslíkové fľaše. Dobrou správou bolo, že Zawada objavil 7 plných kyslíkových fliaš, čo v tej výške malo hodnotu zlata.
14. februára dorazili do Južného sedla Heinrich a Šerpa Pasang Norbu. Keďže si zabudli kyslíkové i masky, Zawada a Szafirski im dali svoje a rozhodli sa na ústup. Heinrich a Norbu sa dostali do výšky 8350 metrov a museli sa vrátiť. Zostávala jediná nádej: iba Cichy a Wielicky boli v stave pokúsiť sa o vrcholový útok počas nasledujúcich dvoch dní. Wielicki mal síce ormznuté nohy, zato obrovskú vôľu. Do Južného sedla dorazili s Cichym 16. februára, na druhý deň sa zobudili o piatej ráno, prichystali sa na útok a o 6:45 vyrazili. Vonku bolo -42 stupňov, ale našťastie nefúkal veľmi silný vietor. 0 14:30 dorazili konečne na vrchol a spojili sa so základným táborom.

Zawada reval do rádiotelefónu: "Víťazstvo! Dobili sme rekord! Gratulujeme vám!" A odpoveď Cichyho z vrcholu: "Keby to nebol Everest nikdy by sme sem nevyšli."

Poľský výstup v zime na Everest bol prvým zimným výstupom na osemtisícovku. Otvoril brány zimného himalájizmu, najnáročnejšej disciplíny horolezectva. Pozoruhodnostou je, že zo 14 osemtisícoviek bolo v zime zdolaných zatiaľ len 7 a všetky prvovýstupy majú na konte Poliaci. Víziou Krzysztofa Wielického je, aby boli Poliaci prví na všetkých osemtisícovkách, ale je si tiež dobre vedomý malého nasadenia mladej "ponovembrovej" poľskej horolezeckej generácie. A bez totálneho oduševnenia sa do Himalájí v zime jednoducho ísť nedá.

Prvé (a posledné) skutočné sólo: Reinhold Messner (1980)
Najskôr Everest bez podporného kyslíka (1978 s Petrom Habelerom) a teraz sólo, zo severu a počas monzúnu! Reinhold Messner bol znovu pripravený prekročiť prah neznámeho v himalájskej histórii.

Tentoraz sa rozhodol liezť z Tibetu, cestou, o ktorú sa roku 1924 pokúšali Mallory a Irvine. Messner urobil prvý pokus v júli 1980 s úmyslom dostať sa do Severného sedla a aklimatizovať sa. Pokus mu vyšiel, ale tiež mu ukázal, aký nebezpečný môže byť výstup v hlbokom monzúnovom snehu. Reinhold si uvedomil, že aby uspel, bude potrebovať niekoľko dní dobrého počasia. Jeho jedinými partnermi boli Nena Holguin v základnom tábore a niekoľko nosičov. V auguste bol Messner pripravený na vrcholový útok. Počas prvého dňa získal výšku, lenže to nestačilo, aby výstup uskutočnil za plánované dva dni. Navyše nemohol liezť Malloryho cestou a namiesto toho bol nútený uhnúť doprava a pokračovať odvážnou líniou, ktorú si predtým vysledoval zo základného tábora. Pod Severným sedlom švihol 8 metrov do trhliny, ale mal šťastie v nešťastí, pretože sa nezranil a podarilo sa mu dostať von. "S kúskom štastia a schopností sa mi podarilo vyliezť von. Okamžite som si túto epizódku vyhodil z mysle a pokračoval som ďalej," hovorí Messner. Na ceste k vrcholu bojoval proti svojmu telu, ktoré strašne kričalo, že chce dolu, liezol štvornožky, plazil sa, až kým sa nakoniec 20. augusta 1980 dostal na vrchol.

"Za celý život som nikdy nebol taký unavený ako vtedy na vrchole Everestu. Len som tam tak sedel a bolo mi všetko jedno."

Počas zostupu množstvo čerstvého a voľného snehu spôsobilo, že Reinhold padal a šmýkal sa dolu častejšie ako liezol. "Vôbec to nebolo nebezpečné a cítil som sa ako mačka. Našťastie mám dobrú koordináciu a som schopný celkom pekne sa vyhýbať kameňom a trhlinám." Na úpätí hory sa úplne zrútil, znovu sa mu však podarilo prežiť.
Messnerov výstup z roku 1980 bol prvým a pravdepodobne jediným skutočne sólovým výstupom na Everest a nepochybne patrí medzi najvýznamnejšie výstupy v dejinách horolezectva. V dnešnej dobe je už hora preľudnená a je veľmi
nepravdepodobné, že na vašej ceste nikoho nestretnete, že sa spoza hrany nevynoria tuční hluční americkí turisti, že na svahoch nad Južným sedlom nebude výcvikové stredisko lyžiarskej školy, alebo na Južnom vrchole nenaďabíte na štáb hollywoodskych filmárov s maringotkami...
Na rozdiel od moderných dobyvateľov nemožného Messner sa nesnažil dosahovať
rekordy. Zaujíma ho vystaviť sa tvrdej prírode minimálne zasiahnutej ľudskou rukou, cestovanie a lezenie s minimálnym výstrojom, maximálne spoliehanie sa na vlastné sily.

"Čistým spôsobom" nasledoval Mummeryho ideál na Nanga Parbate, Nansenovo "volanie severu" na ľadovcoch Arktídy a traverzoval Antarktídou cez južný pól, uskutočňujúc tak sen Shackletona. V protiklade k tomu, čo poskytuje moderná doba komunikácie, lezie s minimálnymi umelými prostriedkami - nepoužíva nity, kyslíkové prístroje ani satelitné telefóny. Je to anachronizmus, áno. Ale na druhej strane ním chráni nevyčerpateľný zdroj skúseností v divočine.
Messner bol prvým človekom na všetkých 14 osemtisícovkách, ako prvý pretraverzoval masívom viacerych osemtisícoviek (Gasherbrumy s Hansom Kammerlanderom), Antarktídu cez južný pól a na svojom konte má mnoho pôsobivých prvovýstupov. Napísal viac ako 40 kníh, pôsobí v Európskom parlamente, naďalej píše a filmuje.

Schizoidný Everest: everest.com
Posledné roky Everestu kompletne okupujú komerčné expedície. Čo potrebujete v dnešnej dobe na zdolanie Everestu? Motiváciu, dobrú turistickú kondíciu a sponzora alebo tučnejšie konto, najmenej 50 tisíc dolárov. "Summit guaranteed or your money back.“

Neváhajte, Everest Vám dodá kredibilitu a neuveriteľne zvýši Vaše šance uspieť vo svete biznisu. Stagnuje Vaša kariéra? Vylezte na Everest a skoncujte s kolísaním. Keď svojim zákazníkom poviete, že ste boli na vrchole Everestu, dôvera vo Vás a vo Váš biznis neuveriteľne vzrastie. Neváhajte a vylezte na vrchol Everestu už tento mesiac, už dnes. Váš ročný obrat sa okamžite zvýši o 79,99 %.

Komerčné výstupy normálkami nemajú z hľadiska vývoja horolezectva nijakú športovú hodnotu. Pre každého účastníka však majú tieto výstupy rôzny význam: vrchol sveta, big "E", prekonanie seba samého, realizáciu dlhoročného sna, napumpovanie ega, zvýšenie predajnej sily jednotlivca a podobne. O vzťahu k horám a prírode v tomto kontexte tažko hovoriť: tábory (najmä základný a Južné sedlo) sú zasypané odpadkami a kyslíkovými fľašami (O 120 mŕtvych telách radšej ani nehovoriac), cesty sú kompletne zafixované, svahy sú preplnené lyžiarskymi školami v prírode, na vrchole môžete pokojne stretnúť aj 15 ľudí a kempujúceho Bubu Chiriho, každú chvíľu sa musíte tlačiť v rade a čakať kým, sa fixné lano uvoľní. Dobrú zábavu!

Podobné platí o výstupoch normálkami v rámci veľkých expedícií s kyslíkom a postupovými tábormi. Ich hodnota sa meria individuálne pre každého člena, nacionalisticky v rámci nejakého viac-menej násilne skonštruovaného prvenstva, politicky alebo mediálne. Prvý Dán na vrchole Devil’s Thumb na Aljaške po prelezení náročnej cesty? Koho v médiách to zaujíma, kde je vlastne ten Trump či Aljaška alebo aký Dán to bol... Prvý Maďar na vrchole Everestu? No to je bomba pre Népszabatság. Môžete zohnať jeho podpis? Môže prísť urobiť prednášku? Že to bola veľká expedícia, používala postupové tábory, laná, rebríky a schody do neba po predchádzajúcej mamutej slovenskej expedícii a že všetci svorne dýchali kvalitný maďarský kyslík a jedli halászlé s halucinogénnymi hubami - to je už vedľajšie. A ak chce niekto peniaze alebo ocenenie od Vodcu, nech len vynesie na vrchol bustu, zarámovaný obraz alebo zástavu. Zábery z vrcholu sa môžu šiknúť v predvolebnej kampani: predajná hodnota Everestu na trhu bola vždy veľká. "S našou stranou na Everest a vyššie."
Nazvite svoj IT biznis everest.com a budete úspešní. Chcete, aby sa vaše vysávače dobre predávali? Dajte ich motorom silu Everestu. Úspech predaja terénnych vozidiel je priamo úmerne závislý od reklamy, v ktorej Sir Edmund Hillary tvrdí, že bez Toyoty 4 Runner by na Everest v živote nevyšiel. Chcete dobre predať svoj 70 mm film Everest? Dajte dokopy tím globálnych lezcov pod vedením dobráka Eda s perfektným chrupom, cestou na vrchol zachráňte Willyho alebo nejakého Šerpu, zavolajte do Barcelony krásnej Araceli Segarre so sexi prízvukom a nafilmujte ju, ako sa na vrcholový útok pripravuje na pobrežných skalných bralách Mexika. Úspech je zaručený.
Brožúrka kanadskej cartoonistky Tami Knight Everest: The Ultimate Hump (Everest: Najvyšší hrb) ponúka 8848 návodov na nové spôsoby a príčiny lezenia na Everest. Harvey Stiltch, Harvey Gren, Harvey Wyrtz a Harvey Zalunski budú prví, ktorým sa podarí "first all Harvey ascent of Everest". Tehotná Zelda plánuje porodiť v Južnom sedle a nasledujúci deň vystúpiť na vrchol s miminkom - Zelda je veľmi šťastná, vie presne, čo robí, je to jej prvé dieťa a všetko sa bude filmovať. Summi Twut Ever je básnik, svojho psa nazval Oneverest, plánuje vyliezť na vrchol (aj so psom), napísať o tom veľa básní a vydať ich v hrubej knihe (aj so psom). Sympatická Tasha vylezie na vrchol v kombinéze škrečka, pretože chce, aby sa o tom každý dozvedel a aby boli ľudia odteraz dobrí ku škrečkom. Krisko, známa konceptuálna umelkyňa sa spolu s tisícami dobrovoľníkov chystá obaliť Everest do žiarivo oranžového Gore-texu. Klez bude prvý človek so zmeneným pohlavím na vrchole - vo výške 8848 metrov sa chystá robiť bubliny bublifukom a skákať na švihadle. Eszter Eszterházy zlieza všetky vrcholy na svete, ktorých meno sa začína písmenom "E"; Everest bude 80. v poradí. George má veľké potreby, potreby veľké ako Everest, veľké vízie, plány, peniaze. Wayne dostal 250-tácový grant z časopisu BIG na napísanie príbehu o Evereste a jeho skupina prinesie príbeh 30 centimetrov dlhý a 10 centimetrov v priemere; vôbec nezáleží na tom, že Everest už niekto vyliezol, oni ho vylezú po svojom a vy sa o tom dočítate v časopise BIG. Minky trpí Frogmortonovým syndrómom, modernou chorobou, čo postihuje stále viac a viac ľudí - Minky bude prvým človekom s týmto syndrómom na Evereste - podporte ich expedíciu, aby mohli vyliezť na Everest a pomôcť nájsť liečbu proti zákernej chorobe.

Everest - naj naj naj
- Najrýchlejší výstup z juhu: Pemba Dorjie (Nepál), výstup 12 hodín 45 minút, výstup a zostup celkovo 21 hod. 45 min., máj 2003
- Najrýchlejší výstup zo severu: Hans Kammerlander (Taliansko), 16 hodín 45 minút zo základného tábora, 24. mája 1996.
- Najmladší človek: 15-ročný Temba Tsheri (Nepál), 22. mája 2001
- Najstarší človek: 65-ročný Tomiyasu Ishikawa (Japonsko), 17. mája 2002
- Najviac výstupov jedným človekom: 12, Appa Sherpa (Nepál)
- Najúspešnejší rok: 2001, 182 ľudí na vrchole, 5 úmrtí
- Najhorší rok: 1996, 98 ľudí na vrchole a 15 úmrtí
- Prvé kompletné zlyžovanie: Davo Karničar (Slovinsko), 7. októbra 2000
- Celkový počet úmrtí: 167
- Mŕtve telá na Evereste: 120
- Najdlhší pobyt na vrchole: Babu Chiri Sherpa, 21 a pol hodiny roku 1999
- Najväčšia expedícia: 410 členov (1975, Čína)
- Najrýchlejší zostup: 11 minút (Francúz JeanMarc Boivin roku 1988 na paraglajde)
- Prvý kompletný výstup od hladiny mora: Tim Macartney-Snape (Austrália), 11. mája 1990
- Najväčší počet ľudí na vrchole za jeden deň: 40 (10. mája 1993)
- Prvý manželský výstup: Andrej & Marija Štremfelj (Slovinsko), 7. októbra 1990
- Prvý otec a syn na vrchole: Francúzi Jean Noel Roche a jeho syn Zebulon, 1990 (z Južného sedla zleteli spolu na paraglajde)
- Najstaršia žena na vrchole: Anna Czerwinska (narodená 10. júla 1949, na vrchole 22. mája 2000)
- Prvá žena bez podporného kyslíka: Lydia Bradley (Nový Zéland, 14. októbra 1988)
- Celkový počet výstupov: 1659 (z nich 107 bez podporného kyslíka)
- Celkový počet ženských výstupov: 79 (z nich 3 bez podporného kyslíka)