Akumulátor
(Jamesák 1999/5)

Andrej Chrastina

Medzi najznámejšie pieskovcové skaly v Čechách patria Teplicko-adršpašské skaly. Ja mám radšej stenové lezenie, a to sa dá nájsť hlavne v Tepliciach. Nachádza sa tu množstvo starých ciest, niektoré už legendárne a mnoho nových stále vzniká. Piesky mám veľmi rád, pretože na nich človek nevystačí len s fyzickou silou. Priťahujú ma aj možnosťou vytvorenia nových ciest.

Začiatkom mája minulého roku sme sa ja a Jíra Lautner konečne rozhúpali k tomu, že sme do Teplíc dorazili aj s mojou Hildou (HILTI TE 5 A). Verili sme, že jej zdroj je nabitý a kovárna kompletná. Už len nájsť, kde sa zavŕtať.

Je to už dávno, čo ma upútal previslý pilier nad „Strateným snom“. Jeho ľavá hrana je členitá a úplne volala po tom, aby tam bola cesta. Keď sme tam však pod ňou stáli, potrebovali by sme do nej skôr potápačské okuliare a plutvy, než mádžo a lezečky. Tak sme teda skúsili nastúpiť do niekoľkých okolitých stienok, až sme skončili opäť pod tým pilierom, ale tentoraz pod jeho pravou – a hlavne suchou hranou.

Údolná stienka je dosť nepúšťavá a my sme to pochopili dosť rýchlo. To už Jíra proboval nastúpiť sprava spoza hrany. Ja som to chcel skúsiť tiež len tak, ale on ma stopol a začal na mňa vešať vercajk. Moje námietky – prečo ja ? zamietol tým, že on to ako-tak vymyslel a teraz odpočíva, no a ja ako čerstvý mám dať pokus a zavŕtať sa. Pár pekných krokov nahor, potom pár minút prešľapovania a odhodlávania sa k úkroku na hranu, po ktorom už bolo len buď (sa zavŕtať), alebo (spadnúť). Našťastie to bolo to prvé a pravé. Chvíľa chrochtania Hildy a prvý kruh bol na svete.

Potom som ja istil Jíru, keď vybojovával hranu pre druhé istenie. Šlo mu to. Aspoň mi konečne mohli spľasnúť bandasky späť spoza uší. Ale Hilda, či skôr jej akumulátor sa v polovičke rozhodol skončiť, a tak sme ho museli nasledovať. Svojím prístupom spôsobil nielen prerušenie práce, ale dal aj meno ceste.

Na druhý deň sme sa do toho všetci plne nabití pustili, aby sme čoskoro zistili, že ďalej nás to tak ľahko nepustí. Pôvodný zámer odliezť z hrany do steny sa rozpustil rýchlejšie ako borovička v toniku a vyústil do oplácavania hrany na pokraji pádu, bez (predstavy) akejkoľvek možnosti zavŕtania sa. Ale my sme vŕtať chceli! Nie kvôli vŕtačke, ale kvôli tej línii, ktorá stále provokovala, ale nechcela sa dať.

Dlho sme skúšali, ešte dlhšie debatovali o poslednej možnosti – zhora, až sme v tom boli. Nebolo to ľahké uhnúť pravidlám, ale niečo iné je o tom kecať v krčme, a niečo iné potom na skale. A ešte k tomu aj to zavŕtanie zhora bola fuška. Aj nasledujúce istenie padlo zhora, a potom sa už na to „Akumulátor“ vykašlal a posledná tretina už bola v pohode.

Takže nakoniec „Akumulátor“ vstrebal päť istení a zlaňák. Pekný športový výstupok, pilier vysoký cez 20 metrov, asi 5-6 metrov previslý, viac ako 25 metrov lezenia. Prvá tretina je krásne silové lezenie po dobrých chytoch. Stredná časť je bouldrová a robí ceste obtiažnosť. Záver je perfektne vytrvalostný, aby cesta nebola úplne zadarmo.

Takže cesta bola hotová, už ju bolo treba len preliezť vkuse. Nechali sme to ako otvorený projekt. Pár krát som to vyskúšal, v polovici júna som to dal konečne AF s tým, že som spojil všetky kroky. Potom som mal pre ten rok nútenú prestávku, ako som mal postupne obe ruky v gipse. Na jeseň som sa dosť bál toho, aby to Kubrt (Marcel Toman) nedal, ale počasie mu moc neprialo.

Znova som sa do „Akumulátora“ dostal až v máji tohto roku s tým, že to chcem preliezť ako prvý. Dal som pár pokusov na nacvičenie, a potom to na čas nechal. Koncom júna som skúsil aj ostré pokusy, ale oblezenie tretieho istenia stále odolávalo. Začiatkom júla sa mi po páde do tretieho istenia podarilo cestu preliezť RK, ale na kusovku som stále nemal. Už som v tej ceste strávil moc času a stratil veľa síl a nervov. Ale spôsobil som si to hlavne sám, keď som to skúšal preliezť raz s narazenou nohou, inokedy s prelezenou lezečkou či prstami, alebo mi úplne nové lezečky nechceli držať na hrane na trenie.

Nové vzpruženie mi poskytol Kubrt tým, že to tiež začal skúšať. A veľmi ma prekvapilo, keď to skúsil aj Mára (Marek Havlík). Vďaka  teplému letu skoro celá ľavá hrana vyschla a tak som tam konečne urobil svoj pôvodný starý zámer a nazval ho „Generátor“. Má dva kruhy a potom sa odlieza do piateho istenia „Akumulátora“ a končí v jeho zlaňáku. Je urobený tradične (takže zdola) a obtiažnosť 9b RP. Pekná rozliezačka a človek si aspoň môže pohodlne nacvakať „Akumulátora“.

V auguste som sa konečne stretol v ceste s Kubrtom. Myslel som si, že v „Akumulátorovi“ výška nehrá rolu, ale Skalný démon – Kubrt ma vyviedol z omylu. A to som už z toho začínal byť nešťastný, ako som ho stále nemohol dobiť. Tak veľmi som chcel, až som nemohol. Moje telo na to dávno malo, ale hlava ma stále nechcela pustiť. Vždy keď som dával pokus, myslel som, že je to ten posledný a potom som zase pri, alebo nad tretím istením spadol. Ale ešte stále som veril, že to dám ako prvý.

V piatok 20. augusta na skoro tradičnej ceste do Teplíc mi zavolal Mára, že môžem byť prinajlepšom druhý. Démon to už zdolal. A dodal, že aj on to má na lopate, a v pondelok to bude liezť. Ja som dal ešte v ten deň a na ďalší doobeda veľmi dobré, ale neúspešné pokusy. V sobotu večer som to zabalil a vypadol z Teplíc a nebol som si istý, či to ešte niekedy skúsim. V pondelok 23. augusta mi Mára dal opäť vedieť, tentokrát o druhom preleze „Akumulátora“. Ale to mi už bolo pomaly jedno.

Na ďalší víkend bol Teplický festival, a ja som si ho určil ako svoju poslednú šancu. Sobotné pokusy boli pomaly štandartné a nijako ma neprekvapili. Zvyšok dňa som strávil bežne – festivalovo. V nedeľu som vstával neskoro, aj tak pršalo. Už som sa pomaly zmieril s neúspechom. Išiel som radšej na víťazné filmy festivalu. A tam ma slovenský film z Arktídy a anglický „Hard Grip“ tak namotivovali, že by som k „Akumulátorovi“ bežal asi aj v daždi. Našťastie nepršalo a priateľka Janina a môj brácho mi stačili. Prvý pokus bol pekný, ale do zlaňáku nevydal. Slnko kedy-tedy pomedzi mraky zasvietilo do cesty a 29. august sa chýlil ku koncu. Dával som pokus, ako veľa predtým. Ale tretie istenie som obliezol v pohode a k štvrtému som doliezol tak, ako som o tom doteraz len sníval. Zvyšok cesty som bol tak sústredený, že si ani nepamätám, ako som sa dostal ku zlaňáku. A tam som všetko to napätie vyventiloval takým revom, že mi to skaly hodnú chvíľu ozvenou vracali.

Konečne to bolo za mnou! Nedal som to síce ako prvý, ale dal som to! Žiadnej ceste som ešte nevenoval toľko úsilia a žiadna ma tak nepotrápila. Najťažšia cesta teplických skál „Akumulátor“ bola v priebehu desiatich dní po roku a pol od vzniku tri krát dobytá. Je to najťažšia cesta akú som na piesku liezol, a preto jej dávam obtiažnosť 11b/c (10+UIAA).

Na záver musím poďakovať svojej priateľke Janine za to, že ma vydržala pri toľkých pokusoch istiť a všestranne podporovať, ďalej Pavlovi Hendrychovi za jeho perfektné lezečky ROCK PILLARS, firme SINGING ROCK za sedák a ďalšiu výstroj a SOKOLU Žilina za finančnú podporu.