Andrej Šoltýs

Kto už bol v Moravskom krase v Macoche, určite potvrdí, že lezenie tam je niečo úplne špeciálne. Už len preto, že leziete spod zeme von. Nastupuje sa totiž cez jaskyňu, ktorou sa dostanete na dno obrovskej jamy, ktorá je z časti prekrytá 80-metrovou strechou. A práve najhladšou a najširšou časťou tejto strechy vedie cesta, na ktorú sme si s Majom už pol roka brúsili zuby a požičiavali materiál.

Je 8 hodín večer, všetci slušní ľudia dávno sedia v teple pred telkou, len my na seba cvakáme stále ďalšie kilá železa a rozhovormi s chalanmi naokolo sa snažíme utlmiť nervozitu. Konečne prišiel čas a Majo robí vo svetle halogénových reflektorov prvé technické kroky. Hneď vidno, že tvrdý tréning na Devínskom previse nebol márny - netrvalo dlho, dosiahol prvý štand a po vyčistení dĺžky prišiel rad na mňa. Pochybný friend a najmenší hex ma dostali na dosah ku zhrdzaveným nitíkom dávno bez očka. Teraz príde k slovu našich 40 čokov. A už aj vešiam lanká za vyčnievajúce drieky a len nezlomná a neodôvodnená viera, že keď vydržali doteraz, ešte pár sekúnd vydržia, mi umožňuje pokračovať. Tretia dĺžka sú samé nity, jeden za druhým. Cvaknúť expres, zavesiť rebríčky, prestúpiť a znovu a znovu. Čas beží neuveriteľne rýchlo, alebo my sme zúfalo pomalí. Každopádne tie tri dĺžky nám trvali skoro 7 hodín a kým debordelizujeme štand, zlaníme dolu a zaľahneme do spacákov. je takmer pol piatej.
Ráno sme trošku prespali a kým sme sa rozhýbali a vyžumarovali na štand, bilo poludnie. Možno preto sme sa už o tri dĺžky vyššie museli rozhodovať, či lezieme ďalej pri čelovkách (sem už halogény nedosvietia) alebo fakt, že toto je posledné miesto, odkiaľ naša 100-metrová statika dosiahne na zem, budeme považovať za akési znamenie. Vyhráva druhá možnosť a už fičíme dolu. Čaká nás teplá večera a páperové spacáky, na ktoré sme sa po mrazivom dni obzvlášť tešili.

Tretí deň nášho výstupu začal bezútešným pohľadom na zatiahnuté nebo, z ktorého občas snežilo a na 90 vertikálnych metrov, čo nás delili od nášho posledného štandu na samej hrane klenby. Už po 50 metroch žumarovania vzduchom nenávidím fixné laná, sedačku a Maja, ktorý to celé vymyslel. Pri ťahaní batohu sa nám navyše podarilo dokonale zamotať laná a deň tak začal trošku nervózne. Po chvíli sme odmotali aspoň istiace lano a kým ja som sa trápil s ostatnými, Majo mohol liezť. A naďalej sa nám darilo – v ten deň nám spadlo hádam všetko, čo mohlo. Najprv jedna z našich dvoch profilových skôb (samozrejme, že potom chýbala), potom vyberač čokov, jeden rebríček aj s karabínou a nakoniec i Majo (veru, friend vo vápenci nie je vždy priateľom). Takmer všetko sme potom večer vylovili z jazierka na dne Macochy. Okrem Maja, samozrejme. Ten po niekoľkých hodinách, troche blúdenia a nevyhnutných pár minútach strachu konečne zaštandoval na vrcholovom strome a zakričal slová, na ktoré sme sa obaja tešili od začiatku: „Som hore!“ Doliezol som poslednú dĺžku, podali sme si ruky, urobili vrcholové fotky, ale až pri pohľade na kopu materiálu na rovnej zemi mi došlo, čo to vlastne znamená: „Sme hore, už nemusím nikam liezť!“

Asi každému z nás sa počas studených hodín strávených na visutej lavičke, keď jediné na čo sa dá v tej zime myslieť, sú boľavé kríže, zničené prsty, hlúpa pesnička, ktorá nechce odísť z hlavy a nádej, že to snáď už nebude dlho trvať, objavila v hlave myšlienka: „Bolo mi toto treba?“. Na nešťastie sa s ňou neobjavila odpoveď, a tak nám nezostáva nič iné, len sa o rok do klenby Macochy vrátiť a pozrieť sa, či ju tam nenájdeme. No bolo nám to treba?!

Pavoučí sítě (V/A2e), 11. – 13. 12. 2002, asi 20 hodín lezenia. Výška 140 m, dĺžka previsu cca. 80 m, dĺžka cesty asi 300 m.