Alan Formánek

Španielska lezkyňa Sílvia Vidal má na svojom konte úctyhodnú sériu výstupov vo veľkých stenách. Príkladom je prvovýstup cesty „Sol Solet“ na Amin Brakk v Pakistane (5850 m), počas ktorého strávila v zvislej stene bezmála 32 nocí a výsledkom ktorého bola cesta dlhá 1,65 km klasifikácie 6c/A5. Okrem toho a iného pôsobila v Yosemitoch, kde vyliezla s bláznom Pepom Masipom „Sea of Dreams“ (6a, A5) a slávnu „Reticent Wall“ (tretie prelezenie) a vysólovala „The Shield“ (6a, A3+), „Zodiac“ (6c+, A3) a „Wyoming Sheep Rnach“ (A4). Za sólovýstup cesty „Principiado de Asturias“ (A4) na Naranjo de Bulnes v španielskom pohorí Picos de Europa dostala národné ocenenie Piolet de Oro (Zlatý čakan) a roku 2000 bola nominovaná na prestížnu francúzsku cenu Piolet d‘Or (tiež Zlatý čakan...).

Prvovýstup „Sol solet" na panenský Amin Brakk v Pakistane liezla Sílvia Vidal s Pepom Masipom a Miquelom Puigdoménechom v jednom ťahu od 8. júla do 8. augusta 1999. Počas tohto obdobia 19 dní snežilo a len 4 dni bolo úplne stabilné počasie. Z celkove 21 dĺžok cesty (skoro všetky sú 70-metrové) zafixovali len prvých 5 a potom pokračovali kapsulovým štýlom so štyrmi tábormi v stene. Na prvovýstup si vybrali oblasť vľavo od predošlých pokusov, kde bolo menšie nebezpečenstvo lavín, ale o to menej systémov škár a komínov. Hladkosť steny v konečnom dôsledku diktovala náročnosť technického lezenia a používania technických pomôcok. Dve dĺžky v stene ohodnotili najvyšším technickým stupňom A5 a každú z nich liezli tri až štyri dni.

Väčšina cesty - azda len s výnimkou úvodného 250-metrového vysneženého kuloáru – kombinuje technické lezenie s voľným. Na každom štande nechali minimálne jeden nit, na miestach táborov 4 nity a okrem toho ešte nejaké skoby, ktoré použili počas zostupu tou istou cestou, ktorý im trval dva dni. Celkovo použili copperheady, háčiky, rôzne sady friendov, skoby všakovakých veľkostí a tvarov, kliny, birdbeaky a iné ozdôbky moderného technického lezca. Pýtam sa Sílvii na tému prvovýstupu na Amin Brakk:

Čo to znamená žiť 32 dní vo zvislej stene?

Je to ťažké, samé nepríjemnosti. Nikdy to nie je rutina raňajšieho vstávania, raňajkovania a práce. Najdôležitejšie sú medziľudské vzťahy, tie musia byť v poriadku, inak by sa to nedalo vydržať. Dôležité je poznať spoločníkov, vedieť jedným pohľadom odhadnúť to, na čo myslia.

Aké boli vzťahy medzi tebou, Pepom (Masipom) a Miquelom (Puigdoménechom)?

Sme veľmi dobrí priatelia a to je veľmi dôležité. Ale je jasné, že keď idete niekam na tri mesiace, vzniknú okrem chvíľ radosti a smiechu aj momenty napätia a krízy. Máte tam všetko, je to ako s ľuďmi, s ktorými sa delíte o byt... Za tri mesiace prediskutujete a preberiete skoro všetko. Boli sme veľmi dobrý tím, čo je mimoriadne dôležité.

Ako ste trávili ten strašne dlhý čas vo vertikále?

Mesačný pobyt v stene sa nakoniec môže začať podobať na prácu. Musíš sa zobudiť a od rána žiť so studeným nosom. Dobré je byť v trojke, pretože sa lepšie delí robota. Keď lezieš, cítiš sa viac osamotená v stene. Jeden lezie, druhý istí, a tretí odpočíva, varí, alebo vyťahuje svine. Všetci sa stretnú večer a v noci a v tých chvíľach spoločne varia, jedia a komentujú manévre nasledujúceho dňa. Počas lezenia vo veľkej stene je tých manévrov oveľa viac ako samotného lezenia. Len presunom tábora z jedného miesta na druhé stráviš celý deň – balíš, rozbaľuješ, montuješ a demontuješ hamaky, všetko trvá strašne dlho, pretože musíš všetko robiť bezpečne, každú vec treba priviazať, vyťahuješ materiál, spúšťaš materiál. Musíš o tom stále premýšľať, stále si opakovať, čo treba urobiť, aby si na nič nezabudla, pretože inak by bol z toho úplný chaos.

Na čo myslíš, keď lezieš a čo pre teba znamená dosiahnuť vrchol?

V noci si vždy predstavujem, ako bude prebiehať ďalší deň. Je nádherné vidieť sa postupovať stenou, vidieť samého seba na miestach, na ktorých sme včera boli len v predstavách. Keď leziem, myslím na postup, na kroky, ktoré robím a ktoré musím urobiť, kde musím čo umiestniť, položiť a ako. Lezenie mám veľmi rada. Skutočnú hodnotu výstupu však cítiš až vtedy, keď o akcii rozprávaš o niekoľko dní neskôr ľuďom. Na vrchole pociťuješ šťastie, ale máš aj pocit, že sa to ešte neskončilo, že na skutočný vrchol vyjdeš až vtedy, keď sa vrátiš dolu.

Čo ťa najviac láka do veľkých stien?

Veľmi sa mi páčia bivaky vo veľkých stenách. Keď bivakuješ v stene, si úplne ponorená v prírode, si vo svojom prostredí, živle. Noc, ktorú stráviš v stene, je akýmsi mostom s nasledujúcim dňom, člnom, ktorý ťa prevezie do nového dňa, keď budeš pokračovať v lezení. Zbožňujem tieto situácie: je úžasné pozorovať, ako deň za dňom postupuješ stenou. Páči sa mi to... Páči sa mi žiť v stene a premýšľať o miestach, ktoré sú nado mnou a ktoré ma čakajú.

Prečo si myslíš, že tak málo žien sa venuje lezeniu vo veľkých stenách?

Nikdy som nepochopila, prečo je nás tak málo. Je isté, že lezenie veľkých stien vyžaduje telesnú kondíciu, ale z 80 % je to vec psychiky. Je to navyše veľmi kreatívna činnosť a nerozumiem, prečo sa to ženám nepáči. Nie je ťažké nájsť parťákov na technické cesty, vždy je tu niekto, kto má kladivo a štyri skoby na dĺžku, vždy sa dá nejaká cesta skúsiť. Hlavným dôvodom bude asi niečo zakotvené v kultúre a spoločnosti. Myslím, že ženám chýba nejaký impulz, ale ja zasa nie som nijaká feministka, neočakávam, že sa všetky ženy na svete hneď a zaraz pustia do lezenia veľkých stien. V každom prípade, aj keď nás je menšina, nie je to téma, s ktorou by som si robila priveľké starosti. V podstate mi je jedno, či leziem s mužom alebo so ženou. To, čo je dôležité, je človek, tvár, oči, povaha, a nie pohlavie. Na svete je veľa dobrých športových lezkýň. Alpinizmu sa venuje podstatne menej žien a v oblasti extrémneho technického lezenia, v mojej oblasti, takmer niet ženy, ktorá by liezla na svetovej úrovni. Skutočne tomu nerozumiem – veď tu nerozhoduje telesný faktor, ale vytrvalosť, tvorivosť a predstavivosť. Nemyslím si, že by som robila niečo výnimočné, pretože som žena, ale skôr preto, že leziem.

Ako sa pripravuješ na svoje projekty?

Projekt sa začne náhle, akoby z ničoho nič, ako nejaký impulz z prázdna. Je to niečo vlastné, vnútorné, čo by mi akoby patrilo. Nechcem, aby o projekte niekto vedel, snažím sa ho udržať v tajnosti až dovtedy, keď sa vrátim, až dovtedy, kým mi je jasné, či som to bola schopná urobiť alebo nie. Je to niečo magické, čo si chcem udržať sama v sebe a pre seba, až kým to nie je ukončené. Pokiaľ ide o tréning, nemám nijaký špeciálny režim. Je to evidentne typ lezenia, ktorý vyžaduje telesnú kondíciu, ale už som povedala a ešte raz sa odvažujem tvrdiť, že 80 percent technického lezenia je v hlave. Podobne ako pre úspech v športovom lezení musíš trénovať, v tomto prípade ide o to, čo ti to dáva a akú máš motiváciu. 

Roku 2000 navštívila Sílvia Vidal Yosemitské a jednu z najťažších ciest na El Capitana  - „Wyoming Sheep Ranch" - preliezla sólo a bez porenčovania. Táto cesta sa nachádza v obrovskej juhovýchodnej stene El Capitana a dohromady má 25 dĺžok. Množstvo traverzov v ceste komplikuje sólolezcom postup, pretože po vylezení každej dĺžky sa treba vracať na predošlé stanovište, vyšplhať späť a povyberať materiál. Navyše Sílvia sa rozhodla liezť bez porenčovania, a to znamenalo, že sa nemohla vrátiť na zem, aby si odpočinula a nabrala síl. V najnovšom lezeckom sprievodcovi po údolí od Chrisa McNamaru dostala táto cesta stupeň A4 a Sílvie sa pýtame, či s týmto hodnotením súhlasí.

Silvinka, nemyslíš si, že „Wyoming Sheep Ranch“ by mohlo byť za A5+?

Neodvážim sa cestu hodnotiť, v oblasti technického lezenia je téma ohodnotenia výstupov veľmi relatívna. Nemyslím si však, že by to bolo za A5+. Ak porovnám najťažšie dĺžky v tejto ceste s inými dĺžkami obťažnosti A5+, „Wyoming Sheep Ranch“ sa zdá ľahší.

Keď ju napríklad porovnáš s „Reticent Wall“, ktorú si tiež liezla a ktorá má dĺžku za A5 (alebo A5+), alebo s cestou na Amin Brakk, zdala sa ti cesta „Wyoming Sheep Ranch" ťažšia?

Nie, v nijakom prípade, „Wyoming Sheep Ranch“ sa liezol oveľa lepšie. Tie druhé dve cesty, ktoré si spomenul, boli oveľa ťažšie. Neodvážim sa ju presne ohodnotiť, ale treba brať do úvahy aj to, že táto cesta sa lezie častejšie, a teda od čias jej prvovýstupu sa aj viac zmenila.

Je v ceste veľa vysekaných líšt na háčiky?

Strašne veľa. Skoro všetky ťažké dĺžky sa lezú po háčikoch a skoro všetky lišty sú vysekané. Aj na miestach, na ktorých nebolo treba sekať, ktoré by sa dali vyliezť inak. Je pravdepodobné, že keď sa cesta vyliezla prvovýstupom, tak v nej bolo len málo vysekaných líšt, avšak po mnohých opakovaniach – podobne ako sa stalo i v prípade iných ciest – ich postupne pribúdalo a aj preto bola cesta prehodnotená.

Aké máš zážitky zo sólovýstupov extrémnych ciest? Predtým si liezla „Principiado de Asturias“, A4, na Naranjo de Bulnes v Picos de Europa a „La festa del Paca“, A3, v Terradets.

Cesta na Naranjo nemusí nič závidieť Yosemitom. Okrem toho dobre vieme, aký je rozdiel medzi vápencom a žulou. V tomto prípade nebol pre mňa výzvou samotný stupeň obťažnosti, ale skôr dlhodobý osamotený pobyt vo veľkej stene. Dôležité je, že „Wyoming“ som sa rozhodla nefixovať a táto skutočnosť do značnej miery zmenila moje pôsobenie v stene. V novom sprievodcovi ti dávajú približný odhad počtu dní potrebných na prelezenie cesty, avšak za predpokladu, že úvodné dĺžky porenčuješ. Ak fixuješ spodné dĺžky, môžeš sa vrátiť dolu, odpočinúť si, nabrať síl a potom lezieš viac naľahko a rýchlejšie...

Musela si veľa bojovať so sviňami? Čo bolo pre teba najväčším problémom?

Mala som so sebou len jednu veľkú sviňu, aby som nemusela ťahať dve laná, ale bola s ňou aj tak ohromná oštara. Na každej dĺžke som ťahaním svine stratila až tri hodiny a mnoho síl. Avšak okrem ťahania svine a kyvadiel najhoršie zo všetkého boli traverzy, zlanovanie traverzami a vyberanie materiálu. Hrozná robota, posledné tri dni ma strašne boleli predlaktia a pravú ruku som skoro nemohla používať, mala som ju úplne zmeravenú. Trvalo mi dlho, kým som sa z toho zotavila, dlhé obdobie po výstupe som musela brať lieky. „Wyoming Sheep Ranch“ je veľmi pekná cesta, ale nie je veľmi vhodná na sólovanie.

Spočiatku pracovala na vysokej škole ako profesorka telesnej výchovy, ale čoskoro potom, ako sa začala venovať lezeniu, všetko ostatné nechala. Aj keď to nie je ľahké, snaží sa žiť z hôr. V Španielsku patrí v podstate len medzi niekoľkých ľudí, ktorí si to môžu dovoliť. Napriek tomu tvrdí, že veľké steny sú stále jej koníčkom a nie zárobkovou činnosťou. Okrem toho sa sťažuje, že sa teraz všetko v jej živote točí okolo lezenia a ťažko nájsť iné témy na rozhovor...

Našťastie som začala s lezením neskôr a mám teda aj priateľov z iných oblastí života, ktorí ani nevedia, čo je to lezenie. V každom prípade by sa mi páčilo jedného dňa spojiť lezenie s tým, čo som študovala. Avšak v tejto chvíli je mojou prioritou lezenie v horách a z tohto dôvodu som sa na čas vzdala docentúry. Všetko má v živote svoj čas.

Lezenie bolo pre teba životnou voľbou. Ako ťa zmenilo?

Aj teraz po siedmich rokoch sa pýtam sama seba, prečo leziem. Možno preto, že je to spôsob, ako usmerniť moju energiu, spôsob, ako sa pokúsiť pochopiť niektoré veci v živote. Bolo to chvíľkové rozhodnutie. Presnú a definitívnu odpoveď na túto otázku sa mi však doteraz nepodarilo nájsť. Prečo leziem? Z akého dôvodu? Neviem...

Venuješ sa sólolezeniu na najvyššom stupni. Myslíš si, že na tomto štýle lezenia je aj niečo individualistické alebo priamo egoistické?

Ak byť egoistom znamená mať možnosť a vedieť žiť okamihy mimoriadnej životnej intenzity sama za seba, potom áno, potom som v istom zmysle egoistkou. Myslím si však, že význam slova „egoista“ sa často dezinterpretuje. Slovo „egoista“ nemá vždy negatívne konotácie. Nie je zlé byť egoistami; negatívne je, keď sme príliš egoistickí. Je to otázka miery. Všetky extrémy sú negatívne. Sólolezenie je pre mňa cvičenie, v ktorom si môžem všetko vyskúšať. Neviem, či som v tomto ponímaní egoistkou.

Čo potrebuje mať žena, aby sa stala špičkovou lezkyňou?

Vždy som hovorila, že muži sa od žien odlišujú nielen fyziologicky. Takisto však vždy tvrdím, že pre mňa existujú lezci nezávisle od pohlavia. A tak si myslím, že dôležité atribúty lezca nezávisia od pohlavia. Sme odlišní, každý z nás má iné požiadavky a potreby, no nie preto, že sa delíme na mužov a ženy, ale preto, že každý z nás je osobnosťou.

Tvoje výstupy často priťahujú viac pozornosti, pretože si žena. Tebe sa však takéto posudzovanie nepáči...

Nie, nepáči sa mi sexizmus, očakávam absolútne ohodnotenie toho, čo robím, nezávisle od pohlavia. Často sa stáva, že keď nejaký muž vylezie nejaké cesty, považuje sa to za veľký výkon, keď to však prelezie žena – napríklad ja – celkové hodnotenie výkonu sa mení, menia sa dimenzie, kontext. Takáto diskriminácia ma vždy veľmi nahnevá. Viem, že nemá zmysel sa rozčuľovať nad hodnotením, ktoré je vo svojej podstate svojvoľné, nepodložené, ale mám potrebu dať to ľuďom na známosť.

Spoznala si pár veľkých mien svetového horolezectva. Rada opakuješ, že ťa viac zaujímajú ľudia ako mená...

Leziem dlhé roky a bola som v mnohých svetových oblastiach a je teda jasné, že som sa zoznámila s protagonistami svetového lezenia a s ich výkonmi. Ľudia hovoria a ja nie som hluchá. Nikdy ma však nezaujímalo spoznať hlbšie ich aktivity. Ak by som mala možnosť stretnúť sa s niekým z týchto svetových mien, chcela by som spoznať človeka, osobu, a nie meno alebo mýtus. Tieto osoby, ktoré písali dejiny svetového lezenia, by ma museli osloviť a musela by som ich pocítiť na ľudskej úrovni. A ja by som im musela takisto vedieť niečo dať, inak by to stretnutie nemalo zmysel.

Alpinizmus je spôsob, akým si sa rozhodla žiť tvoj život. Čo by si zmenila?

Neviem. Často žijem izolovaná od reálneho sveta a veľmi sa ma to netýka. Snažím sa zmeniť maličkosti, ktoré sa mi nepáčia, istotne sa vššak nesnažím zmeniť horolezectvo. Môžem zmeniť môj spôsob existencie, ale pokiaľ ide o to ostatné, nemôžem a ani nechcem meniť správanie druhých ľudí.

V apríli prídeš do Bratislavy na festival Hory a mesto. Zo slovenských médií presiakla správa, že sa údajne „chceš pokúsiť o prvé kompletné prelezenie kultového múru nad PKO kapsulovitým štýlom“. Čo je na tom pravdy?

Novinári... o tom vašom kultovom múre nič neviem, ale keď už o tom písali vaše médiá, môžem sa o to aj pokúsiť. Koľko dní by mi to mohlo trvať? Dostať vo vašich obchodoch aj dobrú dehydrovanú stravu?

Na čo sa do Bratislavy tešíš?

Dopočula som sa, že na Slovensku a v Bratislave je dobrá lezecká komunita. Teším sa na vašich ľudí a ak vyjde čas, rada by som si zaliezla v nejakej peknej oblasti. Veľa som počula o pieskovcových vežiach, ale neviem, ako ďaleko je to od Bratislavy a či už bude sezóna. Nechám sa prekvapiť.

Vidalka v číslach
7a+ / A5+ / WI 4+

Piolet de Oro (Španielsko), 1996
Nominácia Piolet d'Or (Francúzsko), 2000

1995
Roca Regina, Terradets (Španielsko)
LA FESTA DEL PACA (500 m, A3), sólo
HAKUNA MATATA (300 m, A316c+), prvovýstup
Yosemity, EI Capitan (USA)
MESCALITO (A4), bez fixovania
ZODIAC (A3), sólo, bez fixovania, 4 bivaky
ZENYATTA MONDATTA (A4+), bez fixovania

1996
Montrebei, Paret d'Aragó (Španielsko)
SOPA DE FARIGOLA (330 m, A4/7a), prvovýstup
Picu Urriellu - Naranjo de Bulnes (2519 m), Asturias (Španielsko)
PRINCIPADO DE ASTURIAS (A4), sólo, tretí výstup, bez fixovania, 4 bivaky
Yosemity, EI Capitan (USA)
SEA OF DREAMS (A5), bez fixovania
THE SHIELD (A3), bez fixovania

1997
Montrebei, Paret de Cataluéa (Španielsko)
INCONTINENCIA D'INCONSCIENCIA (245 m, A4+), prvý výstup na vrchol
Yosemite, Porcelain Wall (USA)
SARGANTANA (560 m, A4/5.9), prvovýstup, bez fixovania
Yosemite, EI Capitan (USA)
RETICENT WALL (A5), tretí výstup, bez fixovania

1998
Picu Urriellu - Naranjo de Bulnes (2519 m), Asturias (Španielsko)
TRAMUNTANA (A4+/7a+), prvovýstup, prvý zimný výstup
Karakorum, Brakk Zang (Pakistan)
GANYIPS (540 m, A3/6a), prvovýstup na panenský štít

1999
Mali, Main de Fatima, Suri Tondo (Afrika)
VEUS DEL DESERT (415 m, A4+/6b+), prvovýstup, bez fixovania
Karakorum, Amin Brakk (Pakistan)
SOL SOLET (1650 m, A5/6c+/60°), prvovýstup, 32 dní v stene, 5 zafixovaných dĺžok

2000
Yosemite, EI Capitan
WYOMING SHEEP RANCH (A4), sólo, bez fixovania, 9 bivakov

2001
Baffin Island, Turnweather (Kanada)
SANGTRAT (1155 m, A4/6b+/60°), prvovýstup, 14 bivakov.
Vignemale, Pyreneje (Francúzsko)
ARLAUDSOURIAC (600m, 80° ľad, V skala)

2002
Patagónia, Fitz Roy 3405 m (Argentína)
FRANCO-ARGENTINA (VI+, A2)